Chorvátsko alebo k moru bez plechu

Je 13.7.2005, 18:15 a brzdím s moto pred Matiným domom. Ládujeme veci do kufra. Ale problém. Kufor sa za toho boha nechce zavrieť a tak plánované zabalenie do kufra a tankvaku sa začína trieštiť na plynovej bombe a hrnci zaberajúcom značnú časť kufra. Ako tak fučiac, spotený, dusiac v sebe nadávky skúšam zavrieť kufor zrazu sa spomedzi cibule v záhrade zjaví Matina susedka. Kde sa zberáte? Do Chorvátska. No vôbec vám nezávidím. Mám chuť vybrať ten hrniec a hodiť jej ho do hlavy. Neznášam keď bol niekto najďalej v okresnom meste v lepšom prípade hrdzavou škodou v horšom Karosou aj to len keď bolo treba nové porisko na motyku a vypustí zo seba svoj obmedzený názor na cestovanie motorkou. Ale späť. Tie veci sme nakoniec nepobrali a tak Maťa nesie malý batoh. Dnes chceme dôjsť iba do BA, kde prespíme u kamoša. Cestou stojíme v Bystrici, pretože chceme kúpiť bočné kapsy. Obchod je zavretý, tak to nechávame na Blavu. Cestou stojíme na pumpe a kontrolujem teplotu kotúčov. Včera sa jeden zohrieval tak kamarát (ďalej Rado) rozbehal a namastil piestiky, dnes je to ok. U kamoša znovu kontrolujem kotúče a jeden je trošku viac zohriaty. Chcem to dať znovu radšej pozrieť v servise a tak telefonujem s V-maxom. Posiela mi mapku k servisu.
Ráno ešte s Maťou stojíme na pumpe. Chcem odvzdušniť brzdu lebo sa mi zdá, že páčka zaberá príliš neskoro. Ako pozerám, tak pozerám, ale medzi kľúčmi, ktoré nesiem nemám takú veľkosť. Kupujem na pumpe kvapalinu a sadu kľúčov. Kľúče sú zbalené celkom spratne a tak som rád, že nezaberú veľa miesta a možno sa ešte šiknú. Celkom s nadšením trhám lepiacu pásku (čítaj ďalej dozvieš sa jej ďalší osud), ktorá obaľuje sadu kľúčov. Odvzdušnené. Odchádzame do BA kúpiť tie kapsy. Kotúče sú studené, zrejme prospelo odvzdušnenie, páčka je o niečo tvrdšia no aj tak zaberá dosť neskoro. V Honde sa mi zdá 8800 Sk za kapsy dosť veľa. Nakoniec ich kupujeme v Yamahe. Nechápem ako môže fungovať obchod s takýmto prístupom k zákazníkom, ale nemám chuť viac blúdiť po meste. Je dosť hodín a my konečne prechádzame hranicu Maďarska. Na dnešný deň nemáme žiadny cieľ. Kupujem ešte podrobnú mapu Maďarska, lebo nechcem blúdiť ako pred rokom. Aj napriek podrobnej mape Maďarska blúdim. Nechcem sa vracať a tak absolvujeme enduro vložku a po bielej šotoline a piesku si to dávame asi kilometer. Dobojovali sme len do Sárvaru. Ubytovávame sa za 20 eur. Moto máme na trávniku vo dvore obkolesenom vysokým betónovým plotom.

Tretí deň

Napadá ma, že podobný problém s neskorým zaberaním spojky sme riešili troškou tekutého kovu ako podložkou a hneď to bolo lepšie. Teraz je podobný problém s brzdou. Jej konštrukcia je oveľa jednoduchšia a potrebujem niečo vymyslieť aby sa piestik trošíčku predĺžil. Na sade z kľúčov bola predsa lepiaca páska. Strihám ju na malé štvorčeky a neliepam asi štyri na piestik. Zakladám brzdovú páčku a .....paráda. Brzda krásne zaberá už hore. Spomínam si na vetu od Rasťa: neboj sa cestovať sám! Ak sa ti aj niečo posere tak to urobíš, budeš tam sám a niečo vždy vymyslíš. Mal pravdu. Dnes máme namierené do kempu v Medveji pri meste Rijeka. Cestu od Chorvátskej hranice k moru absolvujeme po diaľniciach. Asi 20 km od mesta Rijeka začína mierny dážď. Tenkrát po prvé vôbec sa navliekame do dážďoviek. Kým sme sa navliekli prestalo pršať. Po dvojprúdovej ceste sa spúšťame na okraj mesta. V jednej zo zákrut vidím na ceste nejakú malú hrčku. Ježko, myslím si, až keď som úplne blízko vidím, že je to korytnačka. Ešte mi prebehlo hlavou: dobre, že som nie taká sviňa, že by som naschvál prechádzal ježkov, by sme si zaskákali. V kempe odovzdávame pasy a hľadáme si voľné miesto. Lúka vzadu v kempe je úplne prázdna. Stan si rozprestierame na krásnej zelenej lúčke pod stromom.

Ráno sa budíme a po celom stane sú nalepené desiatky malých slimákov. Nestačila im vonkajšia plachta tak museli osliziť aj tropiko. Oberáme ich a balíme stan. Dnes prechádzame trajektom na ostrov Cres. Už minulý rok sa mi tu veľmi páčilo. Ubytovávame sa za 30 euráčov na ostrove Lošinj, ktorý s ostrovom Cres spája asi 20-metrový most. Mesto Malý Lošinj je veľmi pekné. Vozíme sa po ostrove a kúpeme v mori. Chceme sa ísť pozrieť k sladkovodnému jazeru Vrana, no bohužiaľ je to už zakázané. Ešte sa vozíme po uzučkej ale krásnej ceste vedúcej k dedinke Lubenice. Keď sa vraciame, vidím sa presne v mojej dráhe plaziť veľkého hada. No veľký, zas nie anakonda ale meter to malo. Keď som bol hádam 6 metrov od neho, tak sa zbadal, že sa mu pod koleso nechce a začal sa vrtieť ako had. Tak som sa zľakol, že som rozmýšľal či to položiť. Nie, nie radšej ťa prejdem! Ak mu ale netrafím hlavu možno sa nahnevá a svoju nervu si vybije na Mati, sediacej za mnou v kraťáskoch. Nakoniec ho s nabehnutou husou kožou a postaveným chlpom obchádzam.

Siedmy deň

Trajektom sa preplavujeme na ostrov Krk. Prechádzame ním a sledujeme okolie. Cesta je v jednom úseku veľmi pekná (asi dva kilometre). Inak tu je už dosť turistov, čo nám veľmi nevyhovuje no ani nás tento ostrov nijako neupútal (neviem čo tu všetci vidia) a ešte v ten istý deň sa plavíme trajektom na ostrov Rab.

Hneď v mestečku Lopar zháňame ubytko na dve noci. V jednom chcú 32 eur, v druhom na dve noci nechcú v treťom 30 eur, záchod aj sprcha je spoločná. Čím viac bočných uličiek prejdem a čím viac zašitejší privát nájdem, tým bude lacnejší. Nachádzame jeden, no je už plný, ale pani volá nejakej svojej priateľke a tá nás na dve noci prichýli. Spúšťame sa z kopca a hľadáme pani, ktorá nás má čakať na ceste. Už na prvý pohľad pôsobí veľmi milo. Ubytko nám dáva za 16 eur spolu so sprchou a WC. Na východnej strane mestečka bola kopa turistov a na západnej pusto. Ideme omrknúť pláž na západnej strane. Je piesková a voda je ešte po dvesto metroch od brehu len po kolená. Pre rodinku s malým dieťaťom ako vyšitá. Cez deň sa motkáme a večer ideme na pizzu. Je taká obrovská, že ju nevládzem zjesť. Na naše stojí 240 Sk. Pitie ako napr. minerálka, cola (kofolu nemajú) je veľmi drahé.

Deviaty deň

Prechádzame ostrovom Rab. Je tu pekná zvlnená cesta do kopca a potom z kopca. Inštalujem kameru na statív upevnený na nosiči. Nakladáme kufor, tankvak, kapsy, platíme za ubytko a zapíname kameru. Vychádzame z dediny a začíname kosiť zákruty. Schádzame z kopca a chytáme nejaký karavan. Kamera stále beží a ja vyčkávam na prvú vhodnú chvíľku aby som mohol predbehnúť. Zákruta doľava a hneď doprava, to bude stačiť. Nakláňam moto a na jednotke ťahám za pravú rukoväť. Zrazu dostávam do riaditiek miernu pecku a rýchlo sa niekoľkokrát zatrepú doprava, doľava. Radím sa pred karavan a mám dvojnásobnú radosť. Prvá, že som išiel prvýkrát po zadnom a druhá, že som to ustál. Pri meste Rab chceme nájsť ubytko no na jednu noc nás chce len stará teta a keď zahlási 50 eur tak ju zas nechceme my.

Trajektom na pevninu a šup na ďalší trajekt na ostrov Pag. Už na trajekte nás odchytáva jeden z pracovníkov a ponúka nám privát. Dáva nám mapku a my sa ideme pozrieť. Je to za 20 eur asi 25 metrov od mora. Tichučká dedinka, málo turistov, fajn cena, neni o čom. Ostávame tri noci.
Varíme sáčkovce a z terasy obzeráme more. Večer vidíme na stene polopavúka a polostonožku. Má to šesť dlhých nôh a kopu krátkych. Chodí to rýchlo ako sviňa. Kým ideme spať, stretávam ešte dva takéto tvory. Jeden zdrhá a druhý mi máva nohami strácajúc sa s prúdom vody v sprchovom odtoku. Na základe toho, že rýchlo bežkajú im dávame meno bežkáče. Ja takéto stvorenia nemusím a v traume zaspávam pri zasvietenom svetle. Na desiaty deň chceme ísť kuknúť mesto Novalja, niečo nakúpiť na jedenie a aj sprej WD. Večer horúčava ustupuje. Znovu sa začal hriať jeden kotúč. Beriem WD, kľúče, šrobovák a idem odstrániť túto vadu. Našťastie som videl ako to robí Rado inak by som si neporadil. Rozoberám a vyberám platničky. Vidím, že okolo piestikov trčí tesniaca gumka inak postupujem presne ako on až do chvíle kedy bolo treba namastené piestiky zatlačiť. Nevládzem, nevládzem. Keď konečne ako tak zatlačím jeden vysunie sa druhý. Nechápem. Veď Rado za dvadsať minú urobil obe strany a išlo sa na kávu. A teraz? Už tu vytláčam oči štyridsať minút a nič. Napadlo ma celé to odmontovať a tak nebude tlak v piestikoch a pôjde to. Hurá. Teraz to už ide ľahko. Zakladám doštičky, odvzdušnujem. Zababraný som ako prasa, je už skoro tma. Umývam ruky a spokojný hryzkám žltý melón. Večer zas s rozsvieteným svetlom.
Ráno ideme na mušle. Chlap, čo nás ubytoval, vlastní aj vodný bicykel. Jeho otec, veľmi zlatý človek, nám ho požičiava zadara a tak si vychutnávame vodu a slniečko. Poobede chceme ísť znovu kuknúť do mesta. Nasadáme na moto a daváááj. Po piatich kilometroch chcem preradiť a celý predok moto sa začne ponárať. S pocitom, že asi neni všetko s kostolným poriadkom zosadám a hneď viem na ktorú stranu sa mám pozrieť. Do frasa. Pri pohľade na dym z vyparujúcej sa kvapaliny usudzujem, že som to asi neopravil. „Neboj sa cestovať sám, keď sa ti niečo posere tak to urobíš. Budeš tam sám a nič iné ti neostane“. Sedíme v tieni a čakáme kým to vychladne, myslím na písanie tohto cestopisu. Znovu to rozoberám. Z gumičiek už trčí viac ako polovica. Píšem sms: Ahoj Rado. Z gumičiek trčí polovica vonku dá sa ešte niečo robiť alebo hľadať servis. Odpoveď: skús ich tam narvať! Tlačím prstami, šrobovák je široký, najtenší imbusák tiež. Posledná nádej sú nožničky z lekárničky. Gumku akurát prepichujem. Skúsim vybrať piestiky a tak ich tam vložiť stále s sms pomocou od Rada. Nedarí sa mi. Zakladám to nazad a ideme pohľadať servis do mesta. Prvý je len na autá a posiela ma preč. Druhý, kde je kopa oleja a rozobratých motorov vyzerá nádejnejšie. Chalan hovorí, že gumičky sú kaputo. No to mi je novinka. Ako by si sa tváril ty keby si najskôr skoro horel a potom by ťa prepichli nožničky? Musí objednať nové z Kawasaki, teraz večer to už nik nebere tak skúsia ráno a mám im zavolať okolo desiatej čo zistili. Nemám veru dobrý pocit a 40 km/h sa plazím 7 km spať na privát. Cestou v jednej dedinke vidím pri ceste starú Kawu. Zastavujem a pýtam sa chlapa či nevie o niekom kto má dielňu a ukazujem mu čo sa stalo. Má kamaráta, ktorý ma dielňu a že zajtra mi to urobí. Ak to neurobia, nejako zapchám jednu stranu a dôjdem tak. Dohadujeme si ešte jednu noc. Pri rozsvietenom svetle spokojne zaspávam. Je 10:30. Som spokojný, že ujcov kamarát mi to urobí. Motorkári sú naozaj jedna rodina, aspoň teraz to platí. Len so zvedavosti volám do včerajšieho servisu, že koľko zapýtajú. Nikde v Kawasaki v Chorvátsku nemajú také gumky. Je mi to jedno, spokojný sa znovu ideme bicyklovať na vodu. Je šesť hodín večer keď sme doma u ujca motorkára. Rozpráva nám, čo všetko pocestoval na motorke a ukazuje aké obrazy maľuje. Ja tomu moc nerozumiem ale veľmi sa mi páčili. Ten jeho kamarát má dielnu 4 km ďaleko. Je veľmi ochotný, sadá na svoju motorku a vedie nás tam. Začína mi mrznúť úsmev keď odbočuje na tú istú ulicu kde sme boli včera. Zosadá z motorky a vysvetľuje chlapom čo sa nám stalo. Tí tu už boli včera, hovoria mu. Mechanik mu vysvetľuje, že treba nové gumky, ale nikde ich nemajú. Ujco ich prosí o pomoc. Dá sa len zablokovať jedna strana a dôjsť domov na jednom prednom kotúči. Ja som za, veď iné riešenie momentálne neexistuje a kopu motoriek má len jeden kotúč. Rýchlosť nášho cestovania to neovplyvní lebo cestou tam sme hádam ani raz (okrem predbiehaní) neprekročili 130 dokonca ani na diaľnici. Hotovo. Pýtam sa na cenu a ako cudzinec som mierne pripravený na schásnutie. Nič! Čo? Nič. Začínam prehovárať chlapa aby sme aspoň niekde na pivo skočili. Nie. Keď prídem na Slovensko potom mi kúpiš. Podávame si ruky, ďakujem a odchádzame. Ujco išiel domov a mi ostávame v meste. Maťa si kupuje nejaké nohavice (nie nohavičky), ktoré sa aj mne páčia. Ujcovi kupujeme víno za 50 kún. Celkom drahé, ale čert ho ber, moc nám pomohol. Cestou na privát stojíme u ujca. Chcem sa poďakovať. Neni doma a sused vraví, že išiel na ryby. Sedíme na pláži a čakáme kým sa vráti. Nechodí a nechodí. Mrzelo by ma, keby som sa mu nepoďakoval. Bývame od neho asi 4 km a rozhodujeme sa, že sa ideme najesť a prídeme neskôr. Je desať večer celkom teplo, berieme fľašu a ideme sa prejsť. Moto necháme oddýchnuť, veď zajtra ju čaká cesta domov. O jedenástej večer sme na mieste, odovzdávame fľašu, podávame si ruky a šlapeme späť. Cestou ešte stretávame na ceste nejakého hada.

Trinásty deň

Šinieme sa na mesto Pag a potom ďalej rovno po ostrove na diaľnicu a potom na Plitvice. Chceme vidieť vodopády a máme v úmysle sa tam ubytovať na jednu noc, aby sme si mohli Plitvice prezrieť podrobne. Cestou stretávame viac Čechov ako v Prahe. Diaľnica nemala konca. Schádzame na bočnú a rovno čiara na Plitvice. Konečne sme tu! Zhasínam motor. Pohľad na parkovisko, Maťu, znova na parkovisko, znovu na Maťu. Štartujem a odchádzame. Nemáme chuť lakťovať medzi takou kopou ľudí.
Noc nás zastihla pri Balatone. Hľadáme ubytko. 40 eur v troch domoch. Pre tú žaburinu čo tu majú? To snáď nie. Odchádzame do kempu. Pani mi nerozumie ani slovo. Hútame pomocou pera a papiera. Izba 2400 forintov, stan 3200 forintov. Sme síce v Maďarsku, ale pre istou sa pýtam či sa nepomýlila. Nie. Tak spíme v izbe pekne v perinkách o 800 forintov lacnejšie ako v stane.
Čo na záver? Kamkoľvek pôjdete, nájdete ľudí dobrých aj zlých. Možno je to normálne, možno sme mali šťastie, že sme ich stretli tak veľa. Každá chyba sa stane skúsenosťou. Každý veľký zážitok je spomienka, tie smiešne ostanú smiešne a tie vážnejšie? Tie sa stanú smiešne časom. Tak teda cestujte a zažívajte, aby sme nemuseli pri pive plakať. Poďakovanie: Radovi za pomoc deň pred odchodom aj za pomoc cez telefón. Vladke za spacáky, Prochymu za ubytko, Rasťovi a Dáške za rady, samozrejme rodičom, V-maxovi za pomoc pri hľadaní servisu v BA, Herghottovi za pomoc pri hľadaní predajne s kapsami v BA. Ďakujem.