Litva a Gdaňsk za štyri dni

Keď som pred 5 rokmi prestal fajčiť (už si nepamätám, či kvôli tomu, že sa mi mala narodiť druhá dcéra, alebo to všetci už odo mňa očakávali, alebo že som sám konečne načisto zmúdrel) po krátkom uvažovaní, čo s toľkými peniazmi a prebytočným zdravím, som prišiel na to, že asi chcem motorku a chcem sa voziť a cestovať. Všetci si ťukali na čelo (starý somár, kolena ti nachladnú a pod.), ale keď som minulý rok 4.12.2015 kúpil ojazdené Varadero (2008), tak bolo vidno, že to myslím vážne a že nejaký trip je na spadnutie.

Akože naozaj sme sa začali s Tondom baviť o odchode v máji, ale keďže dnes sa už ani dvaja ľudia nevedia poriadne dohodnúť, tak sme stanovili odchod (konečne) až na 13. júla, a pôvodnú trasu do Gdaňska sme rozšírili o malý “kuk” do Vilniusu v Litve. Dopredu som tušil, že toto nebude výlet o pamiatkach, ale najmä o jazdení, denný plán na 700+ km bol zaujímavý.

Nastal deň odchodu, samozrejme ešte deň predtým sme boli 16:55 kupovať nejaké obyčajné nepremoky, keby trochu pršalo, aby sme boli ok... Haha.

Takže 13.7. vstávam a 4:44 píše Tóno, že uňho prší. Pozriem von, vyzerá to blede, pozerám rýchlo družice a krátkodobé predpovede. Nevyzerá to úplne zle, ale začínam rýchlo rozmýšľať o alternatíve, Slovinsko, Rakúsko, Čechy... Neni boha, aby som to zase odložil, tento týždeň do roboty nejdem... Nakoniec sa stretneme v Prievidzi na pumpe okolo šiestej a po krátkom šomraní na počasie meníme trasu a ideme namiesto Gdansk - Vilnius na Varšavu - Vilnius - Gdansk. Že možno sa vyhneme dažďu. No určíte...

Tempo bolo fajne, v Jablonke sme odbočku na Babiogórski Park Narodowy minuli, bolo mi to zamietnuté, vraj “najazdíš sa dosť”, ok, vrátim sa tam niekedy. Išli sme ďalej a Tónove “za 2 hoďky sme v Krakove” sme o veľa neprekročili:) V Krakove sme rýchlo obzreli hrad Wawel a davaj znova jazdiť a smer Kielce a Warszawa.

Vo Warszawe mi sánka padla z dopravy, široká diaľnica plná, ale fungovalo to, veľa sme toho nevideli, v diaľke bol vidieť štadión a pár kostolov, toť vsjo, čo si pamätám z Warszawy, zato skúsenosti zo štrikovania sa po diaľnici narástli exponenciálne:)

Od Lomže sa vidiek rozširoval a doprava redla. Široké a rovne cesty lemovali dlhé lány poli kúpajúcich sa v klesajúcom slnku, 150 na tacháči, paráda. Čo je sila, za celý trip sme stretli len pár motorkárov, čo mi v tento pekný deň pripadalo zvláštne, v ďalších dňoch s ohľadom na počasie mi to už pripadalo normálne:)

Dorazili sme do Augustowa, pozreli si jazerá, cez letnú sezónu to vyzerá na pekný miestny rezort. Dali sme si pizzu a nejaké pifko a že ideme pomaly hľadať ubytovanie. Ale Tóno vyhlásil, že budeme spať v Litve, voľakde zameníme peniaze a pôjdeme do najbližšieho mesta Marijampolé... Ok, prdel bola stále v relatívne dobrom stave, tak pome. Prefrčali sme cez prechod Suwalki a jemne otupený som sa zahľadel na cedule Kantor Euro na Zloté, načo ponúkajú na tejto hranici takúto menu??? Potom sme vošli do Litvy, cesty prázdne a vo veľmi dobrom stave, minuli sme asi 2 pumpy, znova som sa zahľadel na ceny a hovorím si Fajn, tak ich mena bude podľa cien benzínu veľmi blízko euru. Toto sa mi prelievalo v hlave ďalších par minút až kým som si debil uvedomil, že majú tiež euro (až doma sa ukázalo, že až od 1.1.2015 takže úplný debil nie som:).

Dorazili sme do Marijampolé a zistili sme, že ani jeden z nás nevie naštartovať internet. Začal som sa obzerať po nejakom obchode, že sa spýtam na ubytovanie, keď som si všimol mladého chalana na športovej Ducati, ako po nás pokukuje. Zakýval som mu, odkýval a už aj bol pri nás, vraj “pekne BMW”, no jasne, lebo moja Honda je škaredá:) Ale hneď to odčinil a dali sme sa do reči, ponúkol nám, že nás zavedie k ubytovaniu a po par minútach sledujúc jeho brutálny ladený výfuk sme boli pri hoteli Sudavija. Domáci bol trochu prekvapený, lebo po aplikovaní časového posunu bolo zhruba 21:30. Jedna izba po 20 euro, ok cena. Rýchlo sme vybehli do mesta nájsť nejaké pifko, našli sme posedenie na terase hotela a dali si par kúskov miestneho Švyturysu (čo ti švituris:) a po sprche bez veľa zbytočných reči som bol o 23:00 tuhý.

Prvý deň: cca 870 km

14.7.

Nejako si nespomínam, či sme mali aj raňajky, odchod bol celkom rýchly, okolo 8:00 sme vypadli a išli sme po A16 smer Prienai. Cesta pozostávala z dlhých rovných úsekov, pekná krajina, polojasno, kravičky okolo cesty, slabá doprava a 150 na tacháči, užíval som si pohodovú jazdu. Cestou sme sa zastavili na hrade Trakai, veľmi pekné miesto, musí to byť fajn sa povoziť na loďke po okolitých jazerách. Stretli sme Poliaka vracajúceho sa z Nórska, chvíľu sme pokecali, vyzeral unavený, zarastený, ale vysmiaty. Potom sme pozreli nejaké suveníry a taho na Vilnius. Tam sme sa predrali mestom ku Katedrále svätého Stanislava a chvíľu posedeli na námestí. Dalo by sa toho určite viac, ale neboli sme na detailnejšiu prehliadku mesta vôbec pripravení, aspoň sme videli nejaké pamiatky, kostoly a televíznu vežu „zo sedla”. Vyrazili sme po A4 smer Dargužiai naspäť na Poľsko. Ako sme opustili Vilnius, začalo popŕchať a pomaly sa to zhusťovalo, tak sme zastavili a nahodili naše “profi” nepremoky za 5 Euro. Na ryby a mrholenie možno ok, ale na motorku, ja ti neviem...:)

Pred odbočkou na Druskininkai a Bielorusko sme sa stočili smerom na Poľsko cez Veisiejų regioninis parkas po ceste 2510 a 2505 (inač najjuhozápadnejšia cesta v Litve:) do miesta Kauknoris. Cesta sa zhoršovala, zaujímavé to začalo byť, keď sme pri cca 50tke vbehli na krátky úsek cesty zaplátaný makadamom a nejakými drvenými tehlami, kameňmi a bordelom, nebyť Varadera, ktoré ma (samo) z toho nejako vytiahlo, tak sa tam rozplacnem ako handrová bábka... Navigácia ma tlačila ďalej, pršalo a nechcelo sa mi vracať naspäť. Prišli sme na križovatku a asfalt skočil... paráda. Keby sme išli rovno, tak sme za chvíľu v PL, ale mal som “vnuknutie“ isť doprava.
Po par desiatkach metrov sa cesta zmenila na slušný offroad (pozdĺž hranice), lesná cesta s “hupáčikmi“ pokrytá zmesou blata a mokrého piesku. Netrúfal som sa otočiť (netušil som ako), tak som na dvojke ťahal ďalej, Tónovi som trochu ušiel (nové Metzelery išli parádne), ale cítil som jeho žeravý pohľad na chrbte (jeho Mitasy ho trocha povozili) Pokiaľ by hocikto z nás spadol, tak neviem, ako sa odtiaľ dostaneme, dvaja by sme motorku v tom blate asi nepostavili.
Na googli je streetview s fotkami z júla 2012, v júli 2016 to vyzeralo inak:) Nakoniec sme s 20 km dojazdom na rezerve (Tóno) cez obec Miskinai došli na hlavnú cestu 135 a našli pumpu, kde sme zoškrabali piesok z motoriek a trochu sa ogabali.

Ťahali sme ďalej naspäť na Augustow (PL), potom okolo Mazurských jazier (z ktorých sme mali h.vno, lebo pršalo, pamätám si len kopu aut a turistov a autobusov, a tak som sa na ne tesil...) a jednu pumpu, kde som kartou zaplatil par zlotých za asi 10 ks sáčkov, ktoré sme navliekli na ponožky, lebo nám bola v mokrých čižmách zima. Mohlo byt tak okolo 15:00. Pamätám si, že po ceste ma zaujala značka Uwaga na losie, myslel som, že je to vtip, ale keď ich bolo viac, tak som sa doma na to pozrel (nie je to síce severský “tank”, ale stačilo by:)
expresselblag.pl/twoja-sprawa/uwaga-na-losie-przy-s7-samica-z-trzema-mlodymi-sploszona-przez-elblazanke/

Niekde pred Elblagom sme zastavili v kolóne, po pár minútach sme ju začali opatrne obiehať a urobili sme dobre, lebo mala niekoľko kilometrov a na konci pri vjazde na diaľnicu sme našli škaredú nehodu. Prišli sme až k policajtom, tí na nás kývli a už sme boli na prázdnej diaľnici, ja v pravom pruhu, Tóno v ľavom, nikde nikoho. Chvíľku som si to užíval, potom sa spustila taká prietrž, že som musel zastal na pumpe. Tóno že “čo je, budeme späť v Gdansku, aj keby traktory padali“, už som bol nasratý, ale išli sme ďalej, po tme, v lejaku, po prerábanej a z časti zfrézovanej (až taká radosť, keď vbehneš dotoho a bojíš sa dostať naspať na asfalt...) nejakej bočnej ceste do Gdaňska.

Ani neviem, z ktorej strany sme prišli, ale pri vjazde bola taká fajná mláka, tak 30 cm vody, prefrčal som cez ňu a už nebolo kúska suchého miesta na mne, voda sa mi hádam prevalila aj cez čelné plexi. Hneď pri prvom hoteli som zastal, vybehol ujo v smokingu, pýtam sa ho koľko za izbu pre dvoch, on že ako pre nás okolo 100 euro, ja by som aj zobral, mal som toho dosť a Tóno že nie, ideme hľadať ďalej. Mohlo byt tak 20:30.

Tak sme sa začali voziť po Gdaňsku, bez navigácie (telefón som schoval kvôli dažďu), v noci, v lejaku, nič som poriadne nevidel. Prešli sme cez nejakú hlavnú tepnu, normálna mestská dvojprúdovka, tuším aj s koľajnicami pre električku, ale 20-30 cm pod vodou, ako správni adventuristi sme ju bez problémov prešli:) Pri ceste ďalší hotel, baba na nás kukala, ako by sme padli z Marsu, zamokrili sme je vestibul, očividné jej nás bolo ľúto, ale nič voľné. Normálne som začal mat depku, že kde budeme spať, sadli sme znova na motorky (v gatiach x deci vody, gulky si plávali:), chcel som sa vrátiť k tomu predchádzajúcemu hotelu, ale krátky podjazd tým smerom bol už zatopený, otočili nás... Tak sme sa vybrali len tak naverímboha opačným smerom, a po 15 min najväčšej skepsy za posledne roky, som zbadal po ľavej strane vo dvore hotel, dve hviezdy (netuším, ako sa volal, ani kde to bolo), a starší ujo na recepcii (znova sme mu zatopili recepciu) nám dal izbu. Bolo asi 9:30. Večera žiadna, Tóno vylovil posledný rezeň, čo sme si bratsky rozdelili, rýchlo do baru, za 15 min sme strelili 2 pifka, tretie zobrali na izbu, dopili ťapku slivovice a padli mŕtvi do postele.

Druhý deň: cca 700 km

15.7.

Po dobrých raňajkách Tóno skonštatoval, že jeho rifle uschnú najskôr za dva dni a že asi tu ostaneme celý deň. To sa môjmu časovému plánu prísť v sobotu domov nepozdávalo, tak som zbehol na recepciu a požičal žehličku a fén a začali sme sušiť veci. Ja som nebol na tom až tak zle, ale Tóno si zrejme pri obliekaní pršiplášťa (už to nebudem volať nepremok) roztrhol kus na chrbte a celý predchádzajúci deň mu zatekalo, čižmy mohol žmýkať. Po pol hodine som išiel pýtať ďalšiu žehličku, baba na recepcii na mňa zvedavo pozrela a už si pre istotu zapísala aj číslo izby:)

Po troch hodinách intenzívneho žehlenia a fénovania sme navliekli znova sáčky na nohy (čižmy neuschli) a išli sme konečne do mesta. Pozreli sme si staré mesto = Bazilika, Mariacku uličku so suvenírmi, nábrežie rieky Motlawy so starým žeriavom, Kostol Sv. Jána a starú tržnicu.

Strelili sme si jedno pifko, zabavili sa na mopede s rozvozom “chrupiace kurczaki” a vyrazili na Sopot, počasie nám prialo, doprava veľmi nie. Vlastne celý tento výlet bol pre mňa dobrou školou orientovania sa v zápchach. Po zaplatení symbolického vstupného sme si pozreli Mólo v Sopote (spolu s ďalšími stovkami ľudí). Potom sme našli peknú taliansku reštauráciu, bohužiaľ zatvorenú, lebo z pivnice pumpovali vodu. Nasledujúci deň sme si potvrdili, že včera vytopilo Gdansk ako už dávno nie, a my sme boli pri (v) tom, a na motorkaaach:)

earth-chronicles.com/natural-catastrophe/heavy-rains-caused-flooding-in-poland.html

Ďalej sme sa na hodinku zastavili v Gdyni v prístave, pozreli torpédoborec Blyskawica a plachetnicu Dar Pomorza a dali olovrant. Polostrov Hel sme vynechali, lebo sa mračilo:) a stočili sme sa po E28 na Malbork. Cesta bola preťažená, chytili sme špičku, tak sme si znova potrénovali jazdu po oboch krajniciach, aj pomedzi autá, aj pomimo opravovanej cesty, dosť ma to bavilo.

Po ceste sa nič väzné nestalo a tak sme navečer dorazili do Malborku, prišli k najbližšiemu penziónu, ktorý bol samozrejme plný, tak sme aspoň využili wifi na hľadanie hotela. Obehli sme asi 2 a nakoniec sme sa vrátili naspäť k penziónu, kde vedľa bol domček, kde starší pán ponúkal ubytovanie, lacné, staré ale dobré. V garáži sme našli nejakú motorku chalana tuším z Ružomberka, ale nestretli sme sa večer.

Potom sme vyrazili obzrieť hrad, predtým som si o ňom nič nepozrel, tak ma naozaj prekvapil,
najväčší tehlový hrad na svete je naozaj impozantný a veľký. Na nádvorí prebiehala nejaká slávnosť, nezistili sme aká, ale bolo to pestré, rôzni ľudia, starší, mladší, deti, bieli, aj tmavej pleti, stali pred pódiom s kapelou a spievali, poľské pesničky, francúzske pesničky, pekná atmosféra. Dali sme si pár piviek, výborné mäsko na spôsob šašlíku a len tak posedeli, kým sa nezotmelo. Nasvietený obrovský hrad nemal chybu. Potom sme za posledné zloté nakúpili v stánku ešte nejaké pifko, dali selfie s micinou (z čoho sa stáva celkom dobrá tradícia) a išli spať.

Tretí deň: cca 120 km

16.7.

Ráno sme sa vyrazili už pred siedmou, ponáhľal som sa domov, strihli sme to cez Bydgoszcz, počasie nám prialo, tak som Tóna zlanáril na prechod cez Licheń Stary, kde je krásna bazilika a je to najväčší kostol v Poľsku, vnútri sme neboli a vonku sme ju videli len zboku, doma som zistil, že pekný pohľad spredu sme nevideli...

Potom sa začalo zmrákať a už sme len jazdili, niekde za Częstochowou nás znova chytil dážď a až na Slovensko sme toho veľa nevideli ani nenahovorili. Prešli sme cez Skalité, premrznutí (v júli) dali kávu a zasa premočení ako myši šťastne došli domov.
O týždeň mi pípla sms od Tóna “ Povolenku na Sept. do Rumunska už máš?“

Štvrtý deň: cca 760 km

Záver

Napriek všetkým peripetiám (alebo vďaka nim) si budem tento výlet pamätať veľmi dlho, otestoval som svoj zadok, motorka nesklamala, gumy Metzeler Tourance su fantastické, opisné tvary v poľštine mám rád aj keď sme veľakrát nestáli, tak Poľsko má cestovateľom čo ponúknuť. O tom, že v kvalite ciest a služieb sú 10 rokov pred nami, ani nebudem hovoriť:)