Prezeráte si mobilnú verziu motoride.sk.
Prepnúť na PC verziu.
Pridané: 28.04.2016 Autor: NostalgicRider
Čitatelia: 35436 [Mototuristika - Ázia - Cestopis]
Mariinsk - Ačinsk - Krasnojarsk - Kansk - Nižnyj Ingaš
Ráno pred cestou musíme trocha poutierať motorky, jednoducho už nie je poznať ani farbu, čohokoľvek sa chytím je špinavé. Postupujeme na Krasnojarsk. Toto mesto tvorí zemepisný stred celého bývalého Sovietskeho zväzu. Na jeho niekdajšiu západnú v vlastne aj východnú hranicu je odtiaľto 5 000 km.
Prestávky sú len na tankovanie, od únavy zaspávam za jazdy, ďalšie obrovské mesto obchádzame obchvatom, trocha nás tlačí čas príchodu do Irkutsku, tak sa počas dňa len zastavíme niečo zjesť a odfotiť pri monumente Irkutská oblasť, kde večer uvidíme vedľa cesty nenápadnú tabuľku „BAZA OTDYCHA“.
Ideme tam. Malé drevené chatky za pár rubľov na noc + pravá ruská sauna – baňa. Všetko nám prišlo vhod, konečne prišlo na rad aj pranie vecí a u Tomáša (asi by som to nemal prezradiť, kvôli nádejnej neveste) aj prvá výmena trenírok. Na moju otázku či je táto výmena fakt prvá, som dostal odpoveď, že on sa nepotí a nesmrdí. Ale vlastne mal pravdu, veď to bol len ôsmy deň jazdy. Radšej som nechal túto duchaplnú debatu na pokoji a pred spánkom som si posunul znovu hodinky o hodinu vpred, takže už sme mali +6 hodín.
Aby som spomenul motorky resp. nejaké údaje, tak doteraz sa priemerná cena benzínu pohybovala v prepočte na eurá okolo 0,50eur/liter, spotreba priemerne Africa 4,7-5,1litra, GS-ka 4,1-4,7litra, olej sme v podstate len kontrolovali. Tomáš dolial pár kvapiek. Reťaze sa museli častejšie mazať aj čistiť kvôli častým dažďom.
Pneumatiky držia výborne, opotrebenie je minimálne, dovolím si tvrdiť, že v prípade cesty tam aj späť by vydržali bez problémov. Žiadne starosti s motorkami sme nemali od mojej výmeny čerpadla, priemerne jazdíme rýchlosťou 100 km/h.
V tento deň sa nám podarilo prejsť 778 km.
Nižnyj Ingaš - Tajšet - Nižneudinsk - Tulun - Zima
Ráno sa nám z „bázy otdycha“ akosi nechce, motáme sa, pomaly sa balíme, nabíjame všetko čo treba nabiť, ale naše obľúbené mraky nad hlavami nás nenechajú ani dnes na pochybách, ako to dnes asi bude vyzerať. Dnes je cieľ Irkutsk, ale máme pred sebou viac ako 700 km, tak uvidíme, lebo je už 10.00 keď vyrážame.
Po ceste vidíme na pumpe tankovať motorkára, len ho pozdravíme, ale nejako nereaguje. Potom stojíme my, on ide okolo a zase nič. A takto to ide celý deň. Napokon ho odchytávame na pumpe kde aj on tankuje a zisťujeme že chlapík je z Číny, bol sa pozrieť v Petrohrade a ide domov. Má nejakú čudnú neznámu Suzuki o objeme 250ccm, ktorá vydáva zvuky ako keď kostlivci sexujú na plechovej streche. Chlap je až príliš zľaknutý, opatrný, skromný, akoby sa stále niečoho bál. Možno je to len mentalitou odkiaľ pochádza. Jediné čo vedel bolo SPASIBA, a to mu asi aj stačilo. Daroval som mu náš nôž s logom našej cesty a tú rozžiarenú tvár mám v pamäti doteraz.
Na dnešný deň sa výpočet stretnutí ešte nekončí, stretli sme aj miestneho cyklisti z Krasnojarsku, ktorý sa vybral na Bajkal na výlet. Opäť príjemná 10-minútovka s tým rozdielom, že tento krát sme si pokecali viac ako „spasiba“. A ako jeden z mála nám poslal mailom aj spoločnú fotku, asi aj preto že bol profesionálny fotograf.
Počas dňa zisťujeme situáciu v Irkutsku, kde máme plánované stretnutie a zisťujeme, že nám stačí prísť zajtra ráno, tak zvoľňujeme tempo a za konečne krásneho počasia si vychutnávame jazdu a nádhernú prírodu okolo, ktorá aspoň trocha zmierňuje moje bolesti zubov na ktoré lieky reagujú minimálne. Začínam si uvedomovať, že v tejto situácii treba konať. V noci vôbec nespím, bolesť mi prechádza cez pol hlavy, už nech sme v Irkutsku.
Dnes sme si pohodovo zajazdili a urobili niečo menej ako plánovaný denný limit, ktorý bol ešte doma stanovený na 600 a viac kilometrov denne.
Dnes sme dali 527 km.
Zima - Usoľe Sibirskoe - Irkutsk
Ráno, zároveň so vstávaním, hltám 2 tabletky a ideme dať zvyšných pár kilometrov do Irkutsku. Samozrejme nemôžeme vynechať fotenie pri obrovskom betónovom nápise IRKUTSK.
Toto mesto sa pre svoju výhodnú polohu na sútoku Angary s Irkutom vyvinulo na správne a hospodárske stredisko celej rozsiahlej oblasti na západ od Bajkalského jazera. Vzniklo už v r. 1652 ako Irkutskoje Zimovje, čo v preklade znamená niečo ako „zimovisko na rieke Irkut“. Mesto bolo teda predurčené ako brána do povodia rieky Leny, do ktorého patrí Angara a bránou do Zabajkalska a na Ďaleký východ.
Dostávame sms-ku s GPS údajmi, ale našťastie aj adresou kam máme prísť. Len sa nad tým uškrnieme a poďho na najbližšiu pumpu, s otázkou, kde je táto ulica. Máme šťastie, chalan čo tam tankuje ide neďaleko, tak sa ho držíme a po polhodine stojíme na nábreží Angary.
Odtiaľ je kúsok k miestu, kde sa na nás usmievajú štyri slovenské EČV-čky. Chalani okolo Jana Balogha, Ďuso, Karol a Maroš o ktorých sme vedeli, že vyrážali približne 10 dní pred nami na cestu do Ulaanbaataru sú tu od včera na spiatočnej ceste a na pár dní sa naše cesty spoja. Pôjdeme spolu k Bajkalu a na ostrov Olchon.
Ale to až zajtra, dnes máme na pláne prehliadku mesta a oddych. A ja bezpodmienečne návštevu zubára. Chalani mi hneď oznamujú, že včera videli v meste nonstop stomatologickú ambulanciu, tak sme tam po zaparkovaní, obede ktorý som jedol len jednou stranou úst, ubytovaní, sprche atď. vyrazili.
Samozrejme sme išli najskôr do mesta na pivo a pozrieť nejaké tie pamätihodnosti, či už vo forme budov, sôch, alebo iné dvojnohé „objekty“.
Je teplo a preto prichádza na rad aj kúpanie v Angare...
Ale keďže kombinovať v 30 stupňoch na slnku pivo a tabletky nie je ani v Rusku príliš „in“, velím cestu na ústup a s vidinou šťastného zajtrajšku, nechávam chalanov na terase pri pive, ktorá je strategicky umiestnená vedľa stomatologickej ambulancie. Hrdo odmietam ponúknutú pomoc na doprovod a so slovami „soudruzi bděte!“ odchádzam.
Po vstupe do ambulancie, som pri pohľade na recepciu aj zabudol kvôli čomu som vlastne prišiel, a mal som chuť ísť späť za „soudruhmi“, aby teda predsa len išli so mnou, že také sa len tak nevidí. Nakoniec som sa ale dostal k jadru veci a „soudruhům“ musel stačiť len opis, keď mi „oddrevenel“ jazyk a začal som večer znovu rozprávať.
Musím uznať, ale že čo sa týkalo výkonu lekára a poskytnutia služby som bol viac ako milo prekvapený, všetko na úrovni, moderné, hygiena neskutočná, všade návleky, lekár každý nástroj použil len raz, ihneď dostal nový zabalený vo fólii. Nakoniec moja osmička zub skončila niekde v smetiaku, dostal som antibiotiká, dezinfekciu atď. na predpis a išiel som do lekárne.
Celkovo má táto sranda vyšla v prepočte na cca. 50 eur, ale keďže som mal poistenie i nemenovanej poisťovne začínajúcou na písmeno „A“ , s ktorou som to celé telefonicky riešil vopred – prevolal som tiež pekných pár eur, tak som dúfal, že to preplatia. Týmto pozdravujem do tejto židovskej organizácie, že dodnes čakám!!!!!
Po tomto procese som, už bol schopný akurát tak spať, aj keď to so spánkom nemalo veľa spoločné. Inak hodnotím návštevu Irkutsku za vydarenú, mesto veľmi pekné, zaujímavé drevené domy, ktoré sa časom zabárajú do zeme a veľa iného.
Dnes sme najazdili len 162km.
Irkutsk - Usť Ordynskij - Bajandaj - Kosaja step - Elancy - Chužyr
Ráno v šestici vyrážame k Bajkalu a na ostrov Olchon. Je vzdialený asi 300 km, posledné kilometre sa ide už po šotoline, alebo po vyjazdených koľajach. Neskutočné výhľady, dobré počasie, hlavu mi ide dotrhať.
Bajkal je právom nazývaný perlou Sibíri. Je to obdivuhodný výtvor prírody. Je to najhlbšie jazero sveta, pretože dosahuje vyše 1620 m hĺbky. Hladina jazera leží 454 m nad morom. Považuje sa aj za najstaršie jazero sveta. Vek sa odhaduje na desiatky miliónov rokov. V starých čínskych kronikách sa Bajkal nazýva Pechaj, čo v preklade znamená Severné more.
Prichádzame k trajektu, kde kolóna asi 1 km dlhá dáva tušiť, že to nebude len tak, aj keď je to zadarmo. Na otázku vodičovi ktorý čakal v rade ako prvý, že koľko už čaká, sme dostali odpoveď, že 7 hodín. Ideme teda rovno dopredu k závore, kde skúšame zistiť čo a ako.
Na našu ponuku „všimného“ za urýchlenie procesu reaguje obsluha takmer urážlivo, ale na druhý pokus sa nám darí dostať na trajekt, ktorý ako sa neskôr dozvieme jazdí naozaj zadarmo a o pár minút sme na ostrove.
Naším cieľom sú Šamanské skaly, a zároveň sú aj cieľom stoviek turistov, takže tam bude asi dobrá tlačenica. Máme tam nejakých 40 km cesty, ale po takej rolete a miestami plnej piesku, že asi 2 km pred cieľom si jeden z mojich držiakov bočných kufrov povie „a dosť“ a láme sa. V tom momente si začínam lámať hlavu aj ja, že čo teraz. Skladám preto bočné kufre, chalani zatiaľ idú nájsť miesto na rozloženie stanov. S Tomášom ideme do najbližšej dediny, kde sa rozdeľujeme a hľadáme miestneho „zvarčika“.
Netrvá dlho a stojím pred drevenicou miestneho šamana, ktorý dokáže so zváračkou zázraky na počkanie, a nemožné do hodiny. Akurát, že takých zázračne postihnutých ako som práve teraz ja, tu stojí asi päť, ale jedná sa o miestnu ruskú techniku, ktorá je tu asi denne.
Ja ako slávnostný hosť až z ďalekej „Čechoslovákie“, dostávam sa na čelo tejto zábavnej družiny. Ale od domáceho kutila ktorý to tu celé vyhral, už len tým, že si zaobstaral zváračku, dostávam studenú sprchu „inostranec – neisnostranec budeš čakať!“ Pán bol veľmi milý, asi si uvedomoval svoju dôležitosť v tejto dedine a pokojne mohol kandidovať na starostu, ak tu samozrejme nejakého majú.
Nazvali sme ho „Pizdec“, lebo toto slovo použil v každej vete asi trikrát. A tak čakám kým pozvára nejaký zlomený diel z miestneho mikrobusu UAZ pre svoj vzhľad je zvaný aj „tabletka“. Nakoniec sa dostávam na radu aj ja, kde po zložitom vysvetlení, že zvar musí byť presne v tom mieste ako bol predtým, lebo držiak nenamontujem sa miestny guru s kuklou na hlave skloní k práci, keď tu sa na jeho drevenici rozletia dvere, odkiaľ vykukne strapatá hlava jeho ženy. Hlava mu len sucho oznámi „teraz nezváraj - púšťam pračku“ a tresne dverami.
....a tak si čas počas čakania na ukončenie programu prania krátim počúvaním prívalu nových ruských „vybraných“ slovíčok, o ktorých som dodnes ani netušil že existujú. Po ukončení procesu prania, prebehne blesková zvárka (ak by si náhodou žena rozmyslela druhé kolo prania) a následná kontrola na motorke, jemné doladenie kladivom a finálna zvárka. Za 10 min. je hotovo a ľudová suma 500 rub. ma od (ako sa neskôr ukázalo miestneho lepiča nie zvárača) prepúšťa späť za chalanmi, ktorí už stihli nájsť miesto pri brehu Bajkalu a rozložiť stany.
Po rozložení svojho stanu si spomeniem na svoje zuby na ktoré som takmer zabudol a snažím sa nejako na tabletkách vydržať.
Večer preberáme pri ohni zážitky z cesty, a za vlasť padol takmer celý slivkový lekvár v objeme 0,7l, ktorý bol pôvodne určený do cieľa, ktorý je ale ešte veľmi ďaleko. Našťastie veziem so sebou ešte náhradný borievkový lekvár. Okolo polnoci sa rozliezame po stanoch spať.
Dnes sme najazdili 290km.
Chužyr - Malomorskaja
Ráno po prebudení s údivom zisťujeme, že v tejto len nejakou trávou porastenej pustatine je veľký problém na spáchanie ranných rituálov. Rozchádzame sa teda kade tade po okolí, aj keď je všetko a všetkých vidno.
Na dnes je v pláne spoznávanie ostrova a začíname prechádzkou po pláži k miestnemu „rybozávodu“, kde smutne na piesku čakajú na svetlé zajtrajšky vraky rybárskych lodí pri zdevastovaných mólach a konzervárňach.
Pokračujeme až k Šamanským skalám.
Vody Bajkalu tu majú nádhernú modrozelenú farbu. Je priam krištáľovo čistá, veľmi studená a neobyčajne priehľadná. Až do hĺbky 40 m možno pozorovať život v jazere.
Do Bajkalu vteká 336 riek a riečok, ale vyteká len jediná, ktorej jazero dáva celú svoju silu – Angara.
Fotíme čo sa dá, a postupne sa v priebehu dňa rôznymi potulkami, malými nákupmi suvenírov, debatou s miestnym vyznavačom šamanského náboženstva ktorý vlastní krčmu, ktorú mu následne fixkami ozdobíme tak ako veľa iných turistov popísaním stien, sa nakoniec vraciame k stanom.
Tu po dohode nakoniec balíme stany a vraciame sa späť k trajektu, ktorým sa dostaneme späť na pevninu.
Tu hneď aj rozbaľujeme stany a vychutnávame si ďalší teplý letný večer bez komárov, zato s prítulnými miestnymi kravami, ktoré rady na svojich rohoch a kopytách odnášajú a v lepšom prípade len váľajú stany.
Ale vraj je to nič v porovnaní s miestnym vetrom, zvaným „buran“ alebo „barguzin“ vanúci prudko od východu, ktorý tu robí 2 metrové vlny a odnáša stany skôr ako by si stihol povedať „pizdec“. Ohrozuje aj lode na jazere a niekedy si vyžiada aj ľudské obete.
O zábavu je teda postarané do večera, čo ja počúvam len zo stanu, keďže bolesti zubov neutlmujú už ani tabletky a hlási sa aj teplota. Viac informácií z tohto dňa nemám nakoľko som od únavy zaspal ešte za svetla. Dnešný výkon bol len asi 30kilometrový presun na pevninu, s jedným pádom a ľahko odtrhnutým kufrom, ktorý sa ale podarilo večer opraviť.
Dnes najazdené 30 km.
Malomorskaja
Čas rozlúčky. Chalani to ráno balia, čaká ich ešte dlhá cesta smerom domov s prejazdom cez Kazachstan, tak si navzájom želáme šťastné cesty a odchádzajú. U nás zasadá krízový štáb v zložení ja a Tomáš, kde sa hlasuje počtom 2:0 v prospech mojich zubov a dohadujeme sa, že dnes sa potrebujem liečiť, tak si na dnes naordinujeme deň absolútneho oddychu, na čo ja reagujem zalezením do stanu, odkiaľ na poobede vyháňajú tri faktory – slnko, hlad, nuda.
Musím si myseľ zamestnať niečím užitočným ako neustálou kontrolou jazykom boľavých zubov a preto sa rozhodujem, že by si Africa zaslúžila nejakú očistu.
A tak zhadzujem kufre a všetko čo sa dá ľahko zmontovať a začínam čistiť vodou z Bajkalu. Túto vodu si nosím v 3l kanistri, ktorý mám so sebou, ale keďže sú to len 3l vody, tak som sa od motorky k vode čo bolo asi 30metrov vracal presne 52 krát. A keďže sme asi v polovici nášho putovania, tak som sa rozhodol, že si Africa okrem čistej vody Bajkalu zaslúži aj nový olej s filtrom, ktorý so sebou veziem z domu, tak sa púšťam do tejto výmeny.
Keďže sa správam ekologicky (pozdravujem týmto Petka Cagalu, v jeho dokumente Cesta kostí, ho v diskusii nejaká hlava pomazaná zniesla pod večne zamrznutú zem niekde pri Magadane, zato že si tam dovolil vypustiť olej zmiešaný s vodou len tak do zeme) – tomuto sa preto chcem vyhnúť a nachádzam plechovku od rastlinného oleja, ktorá znovu poslúži svojmu účelu a vypúšťam sem ani nie tak celkom opotrebený olej.
Som rád, že som kufre odľahčil o cca. 3l oleja a jeden filter. Následne končí táto plechovka na neďalekom smetisku, kde následne končí svoju púť aj reťazová sada. Toto miesto, ktoré ako vidno v pravidelných intervaloch okrem miestnych kráv, navštevuje aj miestny podpaľač, ktorý sa takto zbavuje všetkého odpadu. Musím uznať, že toto miesto bolo to najsmutnejšie čo som o okolí Bajkalu videl.
Po ukončení servisnej prehliadky a ekologickej likvidácie odpadu, ešte riešim drobné kozmetické nedostatky vodou z 3l bandasky a hubkou, asi ďalších 10 prechádzok k vode, keď tu zrazu vidím kráčať Tomáša s úsmevom a s ligotavým 15l plechovým vedrom, ktoré vyšmejdil u susedov (určite za nejakú nálepku alebo pohľadnicu) a s ktorým sa práve plánoval začať svoju údržbu. Použil som preto na jeho adresu moje najnovšie, včera naučené poznatky z ruských vybraných slov, ktoré som preložil rýdzo slovenskými prívlastkami na jeho osobu, a radšej som si išiel na hodinu oddýchnuť do stanu nech ho nevidím aj s tým vedrom.
Môj oddych ale netrval dlho a vyliezam zo stanu, keď počujem volanie o pomoc, hore v skalách vidím skupinku ľudí a Tomáša nikde. Po chvíli sa ale objavuje aj s lekárničkou v ruke záchranca zo Slovenska a oznamuje mi, že nič strašné sa nedeje, len dievčaťu od rodiny čo kempuje vedľa, kde vydrankal vedro zostalo zle, tak tam bežal na pomoc. Následne si Tomáša celá rodina odviedla k svojim stanom, kde nasledovalo také poďakovanie, ktoré ak nepreruším pripomenutím, že sa pôvodne chystal umývať motorku, by trvalo asi dodnes.
Dodnes si ale myslím, že táto široko rozvetvená rodina „Burjatov“ by si najradšej záchrancu aj rada privlastnila, jednoducho Tomášovi stačilo ukázať prstom že „táto“.....
To sa ale opäť nestalo a pokus číslo 2. opäť nevyšiel a po vymanení z pazúrov svadbychtivej rodiny, zase bez výmeny telefónneho čísla, pokračuje servisný deň u Tomáša umývaním svojej motorky a hrdým konštatovaním, že on veru ešte olej nemení. Ja pomaly začínam baliť motorku na ranný štart, keď tu si všimnem nenápadný detail na včera zavarenom resp. zalepenom nosiči, ktorý sa pod jemným tlakom mojej ruky láme a som tam kde včera.
A tak sa vydávam na cestu k neďalekej stavbe prístavného terminálu, kde zisťujem, že chlapi čo pracujú na stavbe a stanujú vedľa nás (aby to čo ušetria na ubytovaní mohli prepiť) majú v aute zváračku aj elektrocentrálu, tak to večer pozvárame. Spokojný sa preto vraciam k stanu, kde si požičiavam požičané vedro, v ktorom následne periem oblečenie a čakám kým zváračovi skončí zmena v práci. Predtým ešte odbieham kúpiť nejaké to „spasiba“ za očakávané zváranie, ktoré neskôr spoločne vypijeme. Večerné zváranie na brehu Bajkalu nemalo chybu, čo sa týka kvality zvaru aj atmosféry.
Nechýbalo obecenstvo z Tomášovej novej takmer rodiny, ani dvojica mladých Poliakov, ktorí prišli na Bajkal autostopom. Večer som zistil, že bolesť zubov pomaličky ustupuje, ale pri pohľade na Tomáša, ktorý po celodennom pobyte na slnku len v plavkách a bez opaľovacieho krému bol červený ako moja Africa a mal som taký mierne škodoradostný pocit, že v najbližšie dni si úlohy trpiteľov asi vymeníme.
Deň sme zakončili pri ohni s partiou zváračov a ochutnávaním slovenskej klobásy, ktorú som im predstavil ako klobásu zo psa, na čo oni reagovali, že psie mäso jedia normálne a majú ho radi (úplne vážne), takže mi môj pokus o vtip nevyšiel.
Dnes sme nejazdili a preto je denný počet kilometrov po prvýkrát 0 km.
Malomorskaja - Irkutsk - Sljudanka - Bajkaľsk - Babuškin
Ráno balíme, rozlúčime sa o osadenstvom ktoré zjavne plánuje kempovať ešte pár dní a vyrážame smer Irkutsk, kde sme okolo obeda.
Následne trocha chaoticky hľadáme cestu smerom na Ulan Ude, kde si užívame asi najkrajšiu časť našej cesty popri Bajkale. Cesty sa vlnia, zákruty striedajú rôzne výstupy a zjazdy. Okolité ihličnaté lesy po dlhých dňoch jazdy po Sibíri, kde bolo vidieť len močiare a brezy, sú balzamom na dušu. Kocháme sa pohľadom na nekonečnú hladinu jazera, kupujeme si údené ryby, jednoducho si dnešnú jazdu naozaj užívame a nikam sa nenáhlime.
V podvečer robíme nákup v dedinke pri jazere a hneď aj odbočujeme tunelom popod Transibírsku magistrálu po ktorej ide vlak za vlakom, a ktorá v týchto miestach kopíruje brehy Bajkalu k vode. Tu na brehu jazera nachádzame výborné miesto, dokonca s altánkom a lavičkami, kde si rozbalíme stany, varíme večeru, pozorujeme desiatky rybárskych člnov na vode.
V týchto miestach sa vyskytuje živorodá rybka golomjanka, ktorá vôbec nemá šupiny. Jej telo je priezračné a obsahuje až 30% tuku. Rybári si však robia zálusk na chutného omula – najrozšírenejšiu a priemyselne najcennejšiu rybu. Bajkal je vlastne jediným sladkovodným jazerom, v ktorom žijú tulene. Tuleň bajkalský sa nazýva aj Nerpa. Jeho preniknutie z Tichého alebo Severného-ľadového oceánu doteraz prírodovedci nemôžu spoľahlivo vysvetliť.
Neďaleko nás kempuje karavan s nemeckou značkou, tak chvíľu kecáme a zisťujeme, že tam kam máme namierené my, idú aj oni. Akurát s tým rozdielom, že ich cesta a osadenstvo je akosi zvláštne. Idú na karavane Fiat Ducato r.v. okolo 1985, ktorý kúpili týždeň pred odchodom, pneumatiky si museli pamätať ešte pád Berlínskeho múra, ale vraj motor je „sehr gut“.
Osádku tvoril vodič a majiteľ v jednej osobe, chlap okolo 40 rokov + jeho žena + ich asi polročný syn + jej sestra + jeho 85 ročný sused. Táto kombinácia bola na ceste do Vladivostoku kvôli tomu, že niekedy koncom augusta tam hrá futbal Vladivostok – Spartak Moskva a oni to chcú vidieť. No každý máme iné záujmy. A naspäť vraj idú letecky do Moskvy a odtiaľ ešte nevediaco bude ďalej. Čo ale bude s autom vo Vladivostoku vraj neriešia, skúsia ho tam predať, ak nie tak ho nechajú niekde na ulici. Po tomto rozhovore som videl, že optimizmus im v žiadnom prípade nechýbal.
Tomáš, je už zalezený v stane, nadopovaný liekmi, úpal sa predstavil v plnej paráde. V noci sa nám rozfúkal taký menší „buran“, vlny narážajú na breh, zvuky sa nesú nocou ďaleko od brehu. Nebyť toho, že máme stany mierne v závetrí, tak by sme si možno aj zalietali. Nad ránom zlovestné kvapky dažďa bubnujúce na stenu stanu pripomínajú, že pohoda asi končí.
Dnes sme si fantasticky zajazdili na trase 492km.
Babuškin - Ulan Ude - Petrovsk Zabajkaľskyj - Chylok - Gorekacan
Ráno vstávame a citeľne sa ochladilo. Balíme mokré veci, varíme čaj a Tomáš si zohrieva včerajšiu večeru, ktorú kvôli teplote a úpalu nezjedol. Lúčime sa teda dočasne s Bajkalom, ktorý budeme vidieť na ceste späť z vlaku, ale to ešte netušíme že to bude v noci.
Vyrážame smer Ulan Ude, ale cesta neubieha dobre, veľká premávka, jamy, koľaje. Poobede prichádzame konečne do Ulan Ude, ktoré vidíme akurát tak počas tankovania a ťaháme ďalej.
Jedinú radosť nám robí fakt dobrý obed, polievka „lagman“ a „pozy“, čo je niečo na spôsob našich parených buchiet, ale plnených mletým mäsom s množstvom kôpru.
Podvečer prechádzame do Zabajkalského kraja, kde sa kvalita ciest zmení k lepšiemu, príroda je neskutočne krásna.
Z cesty pozeráme na rieku ktorá sa krásne točí okolo lesíka a lúky a v popredí je Transibírska magistrála. Miesto na kempovanie vyzerá fantasticky.
Problém je nájsť prístupovú cestu k rieke, nakoniec len robíme pár fotiek a nocľah nachádzame o kus ďalej na pokosenej lúke s kopami voňavého sena na ktorom rozkladáme stany a ani karimatka nie je potrebná, dnes spíme ako vo vate. Nad ránom ale zisťujem, že táto vata nám asi trocha navlhne, lebo dážď vytrvalo bubnuje na steny stanu.
Dnešný tranzitný deň nebol ničím príliš výnimočný a prešli sme 626km.
Pridané: 28.04.2016 Autor: NostalgicRider Zdieľať
© Copyright 2001-2024 Motoride.sk | ISSN 1336-6491 | info@motoride.sk | Podmienky poskytovania služieb. | RSS:
Obsah stránok MotoRide.sk je chránený autorským zákonom. Kopírovanie v akejkoľvek podobe bez súhlasu je nezákonné.
Počet návštevníkov Dnes: 67268 | Včera: 213272