Cestopis: Balkánsky okruh 2015 (+ recenzia Dunlop TrailSmart) 4/5

11.-13. Deň: oddych pri mori – kúpačka a opalovačka v BG 0km

Ráno sme sa zobudili pomerne skoro a pred raňajkami sme ešte mali čas, tak sme urobili ďalšie meranie pneumatík. Bol som zvedavý, čo s nimi urobil zrýchlený presun pri rýchlosti cca 140km/h po Bulharských diaľniciach. Ako je vidieť na foto, tak tento presun s plne naloženou BMW R1200GSA sa na spotrebe pneu už trochu podpísal. Predná pneu mala po zmeraní približne 4mm a zadná približne 6,5mm. Doteraz sme najazdili celkovo 2977km, čiže celkový úbytok nie je až taký hrozný a pneu by mohli mať celkovo dobrý nájazd.

Po zhodnotení pneumatik sme sa vybrali na raňajky, nakoľko už bolo skoro pol deviatej. Po príchode do reštiky sme si na zatvorenej bráne všimli, že otvárajú o desiatej. Takmer sme sa po.... od smiechu keď sme si spomenuli na výraz majiteľa a až teraz sme ho pochopili. Čašníčka a kuchár museli kvôli nám prísť o dve hodiny skôr do roboty aby nám nachystali stôl a jedlo. V tom sa objavil náš domáci Roman, ktorý si sadol vedľa nás a začal kecať. Moc sa mu nechcelo odísť. Čašníčka priniesla džbán Ajranu, baničku (ovčím syrom plnený koláč z lístkového cesta) a tanier melónu. Hneď bolo jasné ako budú raňajky rozdelené. Keya melón a ja ostatné. Kávu a nealko sme si museli priplatiť. Čo sme nezjedli nám zabalili a potom sme sa tri dni hrošili na pláži. Viac sme si raňajky neobjednali.

Boli sme v Bulharsku už viackrát – Kranevo, Pomorie, Slnečné pobrežie...ale Černomorec sa nám zdal službami a prístupom k nám – zákazníkom – zatiaľ najslabší. Nikto nevedel inak ako po bulharsky (občas mladší translatori po anglicky – ale aj tak nechápali objednávkam) a všetko bolo písané bulharsky – čiže azbukou. Čomu sme my moc nerozumeli... Našlo sa zopár reštaurácií, kde mali akože české menu, ale prekladali ho určite pomocou translatora, keďže tam boli popísané sprostosti. S čašníkmi sa dohováralo pomerne ťažko. Ešteže sme si pamätali názvy niektorých jedál z minulosti ;) Motorečka bola celý čas zaparkovaná vo dvore, tak ako nám bolo sľúbené.

14. Deň: BG-RO: Chernomorets – Burgas – Karnobat – Shumen – Bucharest - Pitesti 470km

Hneď po vyrazení začalo silno fúkať a pršať. Až po hraničný prechod Ruse. Tam sme vyzliekli nepremoky. Most smerom do Rumunska sa práve prerábal ale bol striedavo prechodný. Pri colnej kontrole sme nestihli ani poriadne pribrzdiť, keď sa z okienka vystrčila ruka colníka a so slovami „Go, Go, Go“ nás hneď odpálil na Rumunskú stranu. Pred Bukurešťou sme sa museli obliecť znovu, lebo zasa začalo pršať. Vyzliekli sme sa asi 60km pred Pitesti, kde sme boli ubytovaní v peknom, čistom a voňavom penzióne s raňajkami za 25€/izba/noc. Ťažko sa tu dohováralo, nakoľko neovládali žiadnu reč, okrem poslabšej angličtiny. Tu musím uviesť, že sme s Keyou obaja nemčinári a s angličtinou okrem pár základných slov si moc nerozumieme. Ale nakoniec sme sa dohovorili a parkovali moto vo dvore penziónu Domneasca.

15. Deň: Pitesti – Stalpeni – Cimpulung – Bran – Zarnesti – Sinca – Fagaras – Avrig - Talmacel 242km

Ráno sme hodili rýchle raňajky, nabalili Snehulienku a odchod smer Brašov a Talmacel kde sme mali vytypované ubytovanie. Cesta od Pitesti až po Brašov (E574) bola príjemná až na občasné prestoje na semaforoch pri oprave vozovky. Som sa až čudoval koľko Rumuni investujú do komunikácii. Cesta viedla cez dedinky a hory s prekrásnymi výhľadmi a zákrutami.

Cestou sme sa zastavili na hrade Bran. Predsa ho neobídeme. Za vstup sme dali 10,30€ , ale uznali nám jeden študentský preukaz, tak sme trošku ušetrili. Na bráne pýtali poplatok aj za kameru či foťák. To sme však neplatili. Pri vstupe nám roztrhali vstupenky na jednom rohu a pri vstupe na hrad na druhom. V každej miestnosti sa motal strážnik a kontroloval ľudí, ktorých tam bolo neúrekom. Vedia čo robia. Umelo zarábajú na turistoch a správajú sa, ako keby tam mali v každej izbe tonu zlata. Pravdu povediac, čakali sme od toho viac. Nie zopár skríň, stoličiek a postelí... Dokonca podľa niektorých názorov tu gróf Drakula ani nežil a hrad maximálne pár krát navštívil počas svojich ciest, jeho skutočné sídlo bolo v neďalekej oblasti, a jeho názov je Poenari.

Cesta od hradu Bran (A73) bola v hroznom stave, samý výmoľ. Ďalej to však už bolo dobré. Po príchode do dedinky Talmacel sme zastavili pred domom, kde podľa niektorých cestopisov, malo byť ubytovanie v súkromí. Na naše prekvapenie tam ale stál veľký domisko s hrdým názvom „Pension“, pred ktorým nás hneď odchytila miestna „tetka Kelišová“ a zorganizovala naše ubytko. Gestami naznačovala, aby sme sa ani nepohli. Tak sme chvíľku čakali pred penziónom, kde nikto neotváral. O chvíľu priviedla „Cecilku“ a tá mi odovzdala svoj mobil, kde sa po nemecky ozvalo, či mám rezerváciu, vysvetlil som chlapíkovi, že nemám a on mi vysvetlil že má všetko full...tak sme sa rozlúčili. Cecilka otvorila veľkú bránu a začala ukazovať na topánky pred dverami so slovami: „Full, full, na full“. Tak sme chceli odísť. V tom okolo prebehol chalan na bicykli. „Cecilka“ mu niečo povedala, chalan vytiahol z vrecka mobil, vyťukal číslo a podal jej mobil. Po chvíli sme počuli jej slávne: aj tu, full. No pekne. Čo včul? Ideme hľadať ďalej. V tom Cecíliu osvietilo. Vytiahla zo zástery mobil, vyťukala číslo a začala ukazovať, že máme ísť o ulicu vyššie k penziónu Carborean, že majú voľné.

Tak sme našli našu ubytko na 3noci za 20eur/izba/noc + raňajky 3€ na osobu a včere 5€ na osobu. No nekúp to... Ujo domáci hneď medzi dverami začal ponúkať pivo a pálinku. Teta mala pri penzióne aj obchod, tak po sprche sme zbehli dole na pivo a nanuka. Keď sme sa pýtali, kedy bude včera, tetula vysvetlila, že tak o ôsmej, osem tridesat. Lebo príde moc ľudí... Ako moc ľudí...veď sme tu samy... Že ona potom zakričí: „Petéééér, kom esen, šnela!“ Bola zlatá! Okolo ôsmej sa začali zbiehať robotníci, ktorí tu prespávali a dochádzali odtiaľ za prácou... Už sme boli hladní ako vlci a starká furt nekričala. Okolo deviatej nám to už bolo podozrivé, tak sme zbehli na dvor a v tom sme stretli dcéru pani domácej, ktorá nás akurát išla volať na večeru. Tak z ôsmej bolo štvrť na desať. Pohoda... Starká prišla k nášmu stolu, tieklo z nej ako z ťažného vola a začala sa ospravedlňovať, že má mnogo robota. Kopla do seba poldecák s domácou slivovicou, ktorá je o niečo slabšia ako naša, slovenská, a vrátila sa do kuchyne. Keď sme sa išli dohodnúť na raňajky, že chceme okolo 7ej vypadnúť na Transfagarasan, zostala stáť ako obarená. Že ona má mnogo, mnogo robota, musí sa vyspať, tak raňajky budú okolo osem tridesat...

16. Deň: Talmacel-Ramnicu Valcea-Curtea de Arges-Corbeni-Transfagarasan-Cartisoara-Avrig-Talmacel 267km

...samozrejme boli o deviatej. Kým sme vypadli z dediny bolo pomaly pol jedenástej.
Na ceste 7 smerom na Ramnicu Valcea bola strašná premávka...a tých kamiónov... ale nakoľko sa rýchlosti moc nedodržujú, tak cesta ubehla rýchlo.

Podľa Jeremyho Clarksona, z britského Top Gearu, je Transfagarasan najkrajšou cestou sveta. Tento horský priechod oficiálnym menom DN7C, je po Transalpine druhou najvyššie položenou asfaltkou v Rumunsku. Jedna z najzáživnejších európskych ciest štartuje v meste Sibiu a finišuje v Pitesti. Vznikla za pomoci vojenských síl a to na podnet invázie sovietskych vojsk do Československa v roku 1968. Pri jeho výstavbe údajne použili vojaci viac ako šesť tisíc ton trhaviny a za štyri roky pri prácach zahynulo 40 ľudí. Vtedajší rumunský prezident Nicolae Ceauşescu chcel zabezpečiť rýchly prechod vojakov naprieč horami v prípade, že by Sovieti vtrhli aj do Rumunska.

Tak som bol zvedavý a tešil som sa. My sme sa na Transfagaras napojili pri Curtea de Arges. Cesta nás viedla okolo sídla Poenari, ktoré by malo byť skutočným sídlom grófa Drakulu. Teraz je už z neho bohužiaľ iba zrúcanina, ku ktorej vedie 1480 schodov. Tie sme sa nejak neodhodlali vyšliapať ;).

Neďaleko od spomínaného hradu, po točitom výstupe, kde bola cesta len tak ledabolo vsadená do okolitých hôr sa nachádza umelo vytvorené jazero Vidraru, ktoré vzniklo v 60. Rokoch vybudovaním 166 metrov vysokej a vyše 300 metrov dlhej priehrady. Urobili sme pár fotiek a vyrazili ďalej.

Cesta dlhá 96,6km je nádherná z okolitými scenériami prírody, plná zákrut...je to proste motorkársky raj. Prešli sme Grossglockner aj Stelvio ale až na NP Durmitor nás zatiaľ nič tak nenadchlo ako toto miesto. Proste nádhera, ktorá sa len ťažko vyjadruje slovami.

Na vrchole sa prechádza dlhým a veľmi úzkym tunelom, na konci ktorého sa ocitnete pri vysokohorskom jazere Balea Lake, ktoré sa nachádza vo výške 2042 m n.m. Bolo tu množstvo stánkov so suvenírmi a miestnymi pochúťkami ako rôzne syry, koláče, údeniny atď.

Na Transfagarasane nebolo už tak horko ako dolu v okoli Talmacelu. Celú cestu sme mali okolo 22,5stupňa. Pri Balea Lake sa zrazu zotmelo a hneď bolo len 12stupňov. Chceli sme si u miestneho dedka kúpiť magnetku. Pýtam sa ho: „Možno platiť eurom? Nemám lei!“ Dedulo chvíľu kuká... a v tom z neho vypadlo: „Nemá lei? Možno euro.“ Tak sme si vybrali magnetku a ťahám z vrecka drobné eurá... Chytil som do ruky 1euro...V tom Keya na mňa špatne kukla. „Nedávaj mu to. Nedávaj mu to.“ V tom dedo, že aké je to euro. Hovorím, Grécko. Starého obarilo a euro mi vrátil. Až potom som si to uvedomil. Prišlo nám to obom smiešne. Dedo pozeral jak blbý. Vytiahol som ďalšie euro. Hovorím: „Deutsch“. Dedo sa usmial a zobral ho. Keď som sa obzrel, dedo stále euro obzeral... V stánku sme si kúpili výborný syr (tiež za eurá) a ťahali sme ďalej. Hneď za jazerom, po ceste dolu sa nachádza najznámejšia séria zákrut z tejto oblasti, ktorú sme si vychutnali hlavne ako turisti, nakoľko na prírode navôkol je stále čo obdivovať.

Po kľukatých cestách Transfagarašu, kde sa miestami až z nulovej rýchlosti dalo zrýchliť iba na prvé dve rýchlosti je motorka na Dunlopoch kľudná a pekne drží stopu. Neskôr pri otvorenejších a tým pádom rýchlejších úsekoch som bol spokojný s priľnavosťou, stabilitou a ochotou preklápať sa zo zatáčky do zatáčky aj s plne naloženou Snehulienkou. Nikde som nepociťoval, žeby mi nejak uchádzalo koleso, ani pri prudšom akcelerovaní.

Do penziónu sme sa vrátili okolo 17ej hodiny. Hodili sme rýchlu sprchu a ponáhľali sme sa na pivo a nanuk. Starká nás privítala: „Transfagarasan?“ Tak sme odpovedali: „Transfagarasan!“ Snažila sa zosmoliť vetu, že večera bude okolo ôsmej – nakoniec aj bola a že heute príde motorkár ale ani ona ani jej dcéra nevedeli, či je zo Slovenska alebo Slovinska. Oni to mali za jednu krajinu . Premerali sme ešte stav našich pneu, nakoľko tachometer ukazoval prejdených 3956km.

Okolo deviatej sme ležali na izbe, pozerali na tablete seriál a vtom sa z dvora ozvalo: “Petéééér, kom!“ Vybehli sme na balkón a tam stála motorka a chalan s babou. Nakoniec sme zistili, že sú to slováci z Topoľčian (Juraj a Daniela) a ich nový Triumph Tiger Explorer 1200.