Cestopis: Balkánsky okruh 2015 (+ recenzia Dunlop TrailSmart) 2/5

4. Deň: Jajce – Bugojno – Jablanica – Mostar – Medžugorie – Studenci – Kravice - Ljubuški 240km

Jajce-Mostar: nádherná cesta plná zákrut, medzi kopcami a skalami, ktorá vedie krajom prírodného parku Blidinje s krásnymi výhľadmi. Samá kochačka. Teplota stále stúpala a stúpla až sa vyšplhala na 40,5°C. V Mostare sme zaparkovali moto pred reštauráciou neďaleko slávneho mostu. Zamkli sme prilby a bundy na moto a vybrali sme sa k mostu kde bolo mrte stánkov a turistov...cvak, cvak zopár foto a rýchlo do reštiky na niečo chladené....

V tejto horúčave sme sa ďalej vybrali smer Medžugorie známej ako miesto zjavenia Panny Márie. Tým sme opustili Bosnu(moslimskú časť) a pokračovali po Hercegovine(kresťanskej časti). Asi 5km pred Medžugoriou bola zapchatá cesta – nikto nevie prečo...tak sme to otočili, hodili do navigácie inú trasu a hor sa vpred.

Keďže bol pracovný týždeň, nemotalo sa okolo veľa veriacich. Moto sme museli odparkovať na obrovskom parkovisku za kostolom sv. apoštola Jakuba na strašnom slnku. Toto nemajú moc doriešené... Po menšej obhliadke sme sa natiahli do vecí a pri vedomí nás držala vidina kúpania sa vo vodopádoch Kravica.

Po dorazení na miesto sme boli dosť prekvapkaní keď sme videli plné parkovisko zahraničných áut. Od Slovenska, cez Čechy, Poľsko, Nemecko... Tu sme si spravili krátku fajč pauzu, ktorú som využil na zmeranie hĺbky dezénu pneumatík, nakoľko sme mali za sebou približne 1000km. Na moju veľkú radosť po prvých 1139km po asfalte s asi 30km malej off vložky z dezénu pneumatík skoro nič neubudlo. Možno nejaká ta stotinka.

Pred kúpaním sme sa chceli ubytovať. Pri vodopádoch je jeden jediný Penzión, ktorý ponúka apartmány na ubytovanie. Chalan nám však s poľutovaním oznámil, že má „full“. O inom ubytku v okolí ani nechyroval, tak sme sa zastavili v neďalekej reštike, či tam o niečom nevedia. Keď majiteľka pochopila, že zháňame nocľah, vytiahla mobil a už mobilovala. Vysvetlila cestu do blízkeho mestečka Ljubuški, že na kruhovom nás bude čakať skúter. Prídeme tam a skútra nikde. O chvíľu dofrčal asi 20ročný chalanisko, ktorý nás doviedol pred obrovský rodinný dom vo vilovej časti mesta. Ukázal nám 3izby, kuchyňu, bazén na dvore... Pýtal 50€ za noc. Horko-ťažko lámavou slovenčino-angličtinou sme mu vysvetlili, že chceme len sprchu a 2 postele na jednu noc. So slovami, musím ísť telefonovať do svojho domu, nás nechal stáť v apartmáne. Dovolal sa otcovi a odsúhlasili nám 30eur na noc bez stravy. Vybalili sme sa, zobrali plavky, osušky, šľapky a hor sa kúpať sa k vodopádom. Medzitým prišiel domov pán domáci. Čakali sme nejakého bezkrkého mafíka, namiesto ktorého sa ukázal veselý malý chlapík. Hneď nám s úsmevom ponúkol bazén, poldecák – čo sme rýchlo odmietli a odišli sme. Nechcel žiadne doklady, nič.

Voda pod vodopádmi bola véééééľmi studená. Ale po celom dni to bolo super osvieženie. Bolo zaujímavé, že tento krásny prírodný úkaz slúži vlastne ako kúpalisko. Okolie však bolo krásne udržiavané, takže príroda nebola ničím narušená.

Po ceste späť sme sa stavili v už spomínanej reštike na večeru. Keď nás majiteľka zbadala, skoro padla na riť, lebo si myslela, že sme ubytko nenašli. Po chvíli dohadovania pochopila, že už bývame a chceme jesť. Mali akurát nejakú rodinnú oslavu, tak nám von s talianskym manželom vyniesla stôl, stoličky a muž nám pripravil vynikajúcu pizzu. Po príchode na ubytko nás už očakával pán domáci. Bolo niečo okolo jedenástej večer. Hneď ukázal kde môžeme parknúť a zakryť moto, ponúkol nám kávu, čo sme samozrejme odmietli...ale jeho ďalšiu ponuku sa nám nepodarilo odmietnuť. Na stole už stála rakija, orechovica a 4poháre. V tom vybehla z kuchyne aj pani domáca a už sme spolu sedeli pri stole pri bazéne a kecali o kadečom. Domáci priznal, že pozná Trnavu a že po slovensky vie dve slová: žena a prdelka... Asi po hodine sme sa ospravedlnili, že musíme ísť spať, lebo ráno skoro vstávame. V tom žena niečo povedala mužovi, ten vystrelil a priniesol liter domácej rakije. Vraj na cestu. Slušne sme odmietli, nechápal. Potom sme povedali, že mu ju zaplatíme. Nechcel. Fľašu sme akože zabudli na stole. Pri štveraní do domu nás dobehol synátor s fľašou v ruke...tak sme si ju zobrali... Takí zlí ľudia to boli... Ráno bola sobota, nikomu sa kvôli nám nechcelo o 7ej vstávať, tak nám kázali aby sme zamkli a kľúč nechali vo vchodových dverách s vysvetlením, že tu sa nekradne a ani on svoje BMW X5 nezamyká... Tak sme opustili Beverly Hills (ako domáci túto miestnu časť hrdo nazývali).

5. Deň: BiH-MNE: Ljubuški – Čaplijna – Stolac – Nikšič – cesta R5 - Žabljak 238km

Presun z Bosny a Hercegoviny do Čiernej hory bol zvláštny, nakoľko na hraniciach, než nám skontrolovali pasy sme sa zakecali s čechmi na aute, ktorí sa vracali z Albánska. Mladík na nás vychŕlil info, že aby sme do Albánska nešli, lebo včera tam zabili dvoch čechov...a bez ďalšieho vysvetlenia odfrčal preč...zostali sme ako obarení...schovali sme pasy a hor sa smer Žabljak.
Cesta R5 na Žabljak od Nikšiča je nádherne kľukatá s prekrásnymi pohľadmi na krajinu. Občas rozbité úseky a celkovo úzke cesty. Ale naša mašinka na nových Dunlopoch to zvládala bravúrne.

Po vyrazení dychu krajinou sme sa v Žabljaku ubytovali v súkromí za 15€ na noc/izba bez stravy. Reštík a hotelov bolo v okolí dosť, takže nebol žiadny problém. Keď sme sa uja domáceho, ktorý celé dni sedel pred domom a schovával sa v chládku opýtali, či môžeme využiť ich šnúry na prádlo, dokonca nám ponúkol práčku...

6. Deň: Žabljak – Pivsko jezero – Plužine – Žabljak – Tara Bridge – Žabljak 158km

Ďalší deň ráno sme sa vybrali do toľko očakávaného NP Durmitor. Realita samozrejme predčila očakávania. Cesta R-14 medzi Žabljakom a Plužine vedie prakticky cez celý Durmitor. NP Durmitor je od roku 1980 súčasťou svetového prírodného dedičstva UNESCO, s najvyšším vrcholom, ktorým je Bobotov kuk (2 523 m). Krajina je pustá, rastie tu prevažne tráva, borovica horská a rôzne druhy machov. Nachádzajú sa tu prekrásne výhľady, cesta je v perfektnom stave, ale trochu úzka (treba dávať pozor na autá a hlavne autobusy idúce oproti a tiež na ovce a kravy, ktoré sa voľne pasú popri ceste). Nakoľko sme už neboli plne naložení (veľa veci zostalo v Žabljaku) tak som si mohol dovoliť aj trochu viac pritvrdiť v niektorých zákrutách. Aj keď cesta bola pomerne úzka a vtedy to nie je o nejakej veľkej paľbe, moto sa na nových pneumatikách správala pokojne. Pneumatiky ma ochotne púšťali do náklonu s dobrým pocitom stability.

Tá príroda navôkol a krásne scenérie okolitých vrcholov Vás až prinútia zosadnúť zo sedla a len tak si poležať v tráve a nasávať tamojšiu atmosféru.

Pre nás to bolo až neopísateľne krásne a dovolím si poznamenať, že nakoľko toto miesto ešte nie je prešpikované hotelmi, penziónmi a s tým spojeným ruchom, tak sa mi tu páčilo viac ako v talianskych dolomitoch, či rakúskych alpách. Pri návrate od Plužine asi v polovici NP sme pri obede stretli dvoch slovákov z LM – jeden na BMW, druhý na KTM, ktorí nám dali chrobáka do hlavy kvôli Grécku. Ževraj migranti popri ceste kopú do motorkárov a aj oni sa mu chcú vyhnúť... Či to bola pravda alebo nie, netreba prehnane riskovať...tak sme Grécko nakoniec vynechali...

Keď sme sa vrátili do Žabljaku, tak sme cez neho iba prefrčali a vydali sa smerom k Tara Bridge. Bol vzdialený 22km. V nehoráznom teple sme spravili pár foto a šup na izbu. Trošku sa schladiť.

Pri večeri v neďalekej reštike sme sa zhodli, že sme videli: slovenské Tatry, rakúske Alpy, talianske Dolomity aj kúsok Švajčiarských Álp, ale na NP Durmitor sa zatiaľ ani zďaleka nič nechytá. Je to jednoducho nádhera, ktorú treba určite vidieť. Sem sa ešte určite niekedy vrátime.