Ako som si išla na motorke, pre recept do Maroka

Tu ale nastáva problém. Nádoba na tagine sa nedá zohnať cez internet a žiadna známa panička to nevie naučiť. Čiže musím meniť plán. Vydať sa niekde, kde sa nádoba na tagine dá kúpiť na každom rohu a každá dobrá kuchárka to vie uvariť.

Na cestu za učiteľkou budete potrebovať 2 ks motoriek (cesta bude dlhá, takže upúšťame od modrobielej značky), 4 bočné vaky, 2 tank vaky, 2 fľašky slivovice a v neposlednom rade nezabudnite na multifunkčné zariadenie. Neverte reklame, Victorinox a podobné nestačí. Potrebujete niečo také, čo vie motorky pripraviť, opraviť defekt, zdvihnúť padnutú motorku atď. Takže multifunkčné náradie vo forme manžela je vyhovujúce.

Odchod je naplánovaný na koniec septembra, celoročný plán s úmyslom dokonalej prípravy, prirodzene nevyjde. Rýchlo z práce, odniesť synčeka k starým rodičom, pobaliť, naložiť a večer o 23.00 opúšťame Slovensko smer trajekt v Janove.

Pri pohľade na parkovisko pred trajektom s preplnenými marockými dodávkami si začíname uvedomovať, že uhlíky na tagine sú už rozpálené.

Trajekt trvá 2 dni ničnerobenia. Na začiatku plavby sa morský koráb leskne čistotou, k večeru sa to zvrháva. Marokánci vyťahujú vodné fajky, Aláh už dávno odfukuje do perín a tak na rad prichádzajú pivá preložené shotmi. Držíme lajnu, decentne pofajčujeme a vymieňame dopitú fľašu vína za plnú.

Po prvý krát sa papierovačky dajú vybaviť na lodi a nie až po vylodení, čo šetri strašne veľa času. Za normálnych marockých okolností by to prebiehalo takto: odovzdať papiere Mohamedovi, ktorý ich po dôkladnom preštudovaní odovzdá Hasanovi, aby ich Ahmed opečiatkoval. Tentokrát vôbec, Mohamed zvláda všetko sám a aj státie v rade bolo len 40 minút. Asi vymenili vedúceho.

Po vylodení sme vybavení za pár minút . Ale plánovaná cesta cez hory je zahalená v mrakoch, a tak vyrážame na diaľničný presun smer Sidi Kacem, kde sa ubytujeme v zapadnutom hoteli. Večera prebieha nasledovne: na jednej strane cesty je gril, odkiaľ nás presmerujú na druhú stranu cesty. Tam nám odrežú kus surového mäsa, odvážia, dajú do ruky papierik s váhou. S týmto sa vraciame späť do grilu. Chleba si ideme kúpiť do pekárne 50 m ďalej. Keď si spomeniem ako mäso nakladal holými rukami na váhu a mám pred očami niekoľko rokov neumytý rošt, musím uznať, že jedlo chutilo fantasticky. Hneď po jedle si dávame tabletky proti žalúdočným problémom, vo forme 52-ky a funguje úplne dokonale.

Na druhý deň ráno pred hotelom za účasti miestnych pozorovateľov padá SuperTenerka zo stojana na zem. Peťo prská, že už do inzerátu v kategórii predaj nebude môcť nikdy nepadnutá a jazdená len mojím dedkom, aj to len v sobotu poobede.

Odchádzame do Kenifry, prechádzame starobylým Meknesom, historické pamiatky nechávame iným, tentokrát sa len chceme venovať agroturistike, teda jazdeniu po cestách pre traktory a ťavy. Z Kenifry odbočujeme na Col du Zad, kde začína náš prvý offroad. Veľké kamene sa striedajú so štrkom, potom lesná cesta. Super na zahriatie.

Pri výjazde na asfalt som si ustlala tak nešťastne, že ohýbam stojan. Takže pri každej zastávke parkujem motorku opretú o stenu.

V noci spíme 20 km pred Mideltom v bungalove. V celom komplexe sme ubytovaní iba my dvaja. Majú jedlo, dokonca aj pivo a zvárača na môj stojan 200 m od bungalova. Ideál.

Ďalší deň máme presun cez hory, na kopci hmla na 100 metrov, na druhej strane v priebehu 20 minút sa hmla mení na slnečný deň a 30 stupňov. Presúvame sa pod Dades, čo považujeme za jednu z najkrajších ciest. K večeru prichádza únava, je strašne teplo, proste snívam o malinkom hotelíku tesne pod skalou, čistučká izba, dobrá večera, malé pivo, cigaretka a krásny deň za nami.

Nachádzame hotel tesne pod skalou, majiteľ Hassan sľubuje, že zoženie pivo, kuchár Ahmed zase vynikajúce ražniči. Súhlasíme. Po káve chceme isť na izbu ale je nám doporučené, že ešte teraz nie, lebo vypli elektriku. Príprava večere sa neoddialila, lebo majú uhlie. Izba je v pohode. Po zoznámení sa s jaštericou, ktorú Peťo krstí na Amálku, a hneď sa s ňou dohaduje, ako mi v noci bude chodiť po tvári, žiadam druhú. Ochotne na vymenia izbu. Jaštericu nie, tá bola aj v druhej, ale to som sa dozvedela až ráno. Večera nakoniec bola výborná a po obnovení dodávky elektrického prúdu bola aj teplá voda.

Cestou na Dades stretávame kočovníkov, propagujeme domáce výrobky a Peťo im ponúka horalku. Detský úsmev za ňu, ako odmena je asi najkrajšia forma odplaty. Kamene sa striedajú s jemným pieskom. Usteliem si len raz, multifunkčné zariadenie prepínam do módu zdvíhania. Po výjazde z offroadu si dávame perfektné ražniči u Mohameda. Mimochodom tento deň som si siahla na dno svojich síl. Ale dala som to. Niekoľko desiatok kilometrov vo vysušenom riečisku, kedy sa veľké naplavené šutre striedajú s mäkkou prachovou šotolinou. Spíme na druhej strane horského prechodu Dades a super deň za nami, navyše v krásnom hoteli.

Ďalší deň dávame prechod južne od Nekobu. Krásna cesta a café priamo na kopci. Zrazu sa objavilo na vrchole kopca ako fatamorgána. Ako keby tam ani nepatrilo. Len tak z ničoho. Z vďačnosti za skvelé pohostenie som so štedrým tringeltom nakúpila náramky, ktoré pani domáca vyrába.

Cestou dole stretávame Pajero, šofér zastavuje, dá sa do reči, ponúkame cigaretu, on nám na oplátku figy. Prvý krát v živote jem čerstvo odtrhnuté figy zo stromu, trošku lepšie než na vianoce z tesca. O chvíľu sa pri nás zastavuje partia Angličanov na horských bicykloch. Srandujeme, že si s nami vymenia mašiny. Musíme len konštatovať konštatovať, že klobúk dole.

Na večer dávame ešte presun do Erg Chebbi na piesočné duny. Na hoteli stretávame dvoch Čechov, dáme večeru, debatujeme, vymieňame tabletky proti žalúdočným problémom, zatiaľ žiadne nemáme takže sme mali dobrú značku. Vedúci v hoteli Hassan je asi jediný neochotný Marokánec, čo sme zatiaľ stretli. Vkuse prská a nechce nám dať do chladničky naše pivá a už vôbec nie žalúdočné tabletky. Len colu. Ponaučenie na ďalšie výlety, koňak v Coca-colovej fľaške to istí.

Na druhý deň bol plánovaný oddych. Ale nedá nám to plánujeme spoločne s bratmi Čechmi iba kratučký off road okolo dún. Po pár kilometroch nás chalani ponúkajú pressom. Najprv si myslíme, že si v tom sparne robia srandu. Našťastie to sranda nebola a vzápätí "in the middle of nowhere" pijeme fantastické presso z mobilného presso mejkera. Super vec a hneď po výlete zadovážime. Deň pokračuje a nejako sa začíname zamotávať. Naše kratučké vozenie okolo dún sa končí asi 5 hodinovým vozením, keď GPS dáva asfalt za 4 kilometre a tvrdí to každých 20 kilometrov. Ale aj tak krásny deň s príjemnou spoločnosťou za nami.

Ďalší deň sa po asfaltkách a pekných zákrutkách presúvame k Tinerhir. Večer sa ubytujeme v hoteli, kde to vyzerá úplne inak, ako vo všetkých doteraz. Peťo po obhliadke konštatuje, že našiel centrum dekadencie, majú bar, Alah už asi spí, lebo vidieť potácajúcich sa v Maroku nie je až tak častý jav. Držíme partiu a pochutnávame si na marockom červenom. Niečo medzi frankovkou a alibernetom. Celkom nás to potešilo.

Na ďalší deň sa off road na miestne bane stáva tým najkrajším dňom z celého výletu. Nádherné cesty. Avšak sa zamotávame a GPS stále ukazuje do cieľa 24 kilometrov. Po dvoch hodinách si stojí na svojom a stále 24. Resetujeme a stále 24. Ideme ďalej a držíme sa smerom na východ, kde raz už musí byť asfaltka. Blúdime a keď už začíname rátať zásoby benzínu a vody sa odnikadiaľ objavuje miestny motorkár na číne značky JIALING, ktorý nás vedie na tú správnu cestu. Bolo celkom problém sa ho udržať. Svorne sa zhodujeme, že ma určite má lepší stroj a vôbec si nepripúšťame možnosť, že je to v jazdcovi :). Krásne hory, ale už ma doháňa únava. Mám kratučký sen o novej asfaltke. Biela prerušovaná čiara v strede. Na každých 20 kilometroch benzínka s nápojmi, terasa, zmrzlina. Moja požiadavka dať krátku prestávku je rýchlo zamietnutá slovami, ktoré môže dať len manžel „Načo? Mňa to baví". Takže ideme... Nakoniec GPS-kových 24 bolo čosi cez 100.

Ráno cestou do Imilchill stretávame partiu Portugalcov na motorkách. Páni už majú okolo 60 a viac. Čarovná spleť starých pánov. A my si dávame záväzok, že keď budeme na dôchodku, budeme robiť to isté. Páni sú kolegovia a pravidelne takto trávia dovolenku. Tvrdia, že cestujú zásadne naľahko, čo sa mi nejak nezdá, lebo každý má top case, dva bočné kufre a aj tank vak. Doporučujú nám hotel v Izlane, ktorý by mal byť otvorený. Všetko ostatné je zatvorené z dôvodu osláv obetovania baránka. Po večeri nás pohostia pravým portským vínom. Každý so sebou vezie 20 litrov, čím sa zároveň aj vysvetľuje prečo sú pobalení tak naľahko. Ponúkame našu a krásny večer za nami. Ráno ma Peťo žalúdočné problémy a zisťujeme, že nám došla zásoba tabletiek. Je čas na cestu domov.

Ďalší deň prechod z Imilchill do Mideltu, nakúpime koreniny... Ale tie až na koniec. Na začiatok dáte zemiaky, zeleninu, potom mäso, teraz koreniny a atď... Vlastne o tom som chcela...

Krásny výlet, sľubujeme, že musíme zopakovať po štvrtý krát. Dá sa to, aj keď ste sa naučili jazdiť po 30ke a máte malé dieťa. Viem, peniaze sú dosť veľkou prekážkou. A aj keď ich máte, tak výhovorka, že sa to nedá sa vždy núka ako riešenie. Nie, celé snaženie stojí za to.

A ak radi varite, a dalo sa to čítať, tak už pomaličky rozkurujem na Kebab. Ešte si musím zájsť pre originál recept. A ak je už po večeri a v telke nič nedávajú, tak malé video na trávenie.

Video: Maroko motorbike trip