Rumunský motodenník 2015 2/2

Deň 3

10.5. sobota

Včera som nebol v stave písať motodenník tak až teraz.

Deň 3. Cesta z Voineasa do Brezoi bola perfektná. Asfalt furt nahovno, ale to všetko navôkol proste paráda. Počas tretieho dňa som pochopil, že jazdenie v Rumunsku je o niečom inom než o klopení a užívaní si zákrut. Prestal som sledovať asfalt a čakať, kedy si vlastne zajazdíme, ale začal som sledovať okolie. Všetci ľudia v dedinách nás zdravili a mávali nám. Deti, starší, proste všetci. My sme samozrejme zdravili ich. Všetko živočíšne hospodárstvo som už ani nerátal a automaticky sme ho obchádzali. Dokonca som počas zastávky v tráve pri jarku našiel slepačie hniezdo asi s desiatimi vajcami. Zanášala – no aký zážitok.

Boli aj obce kde keď sme videli obyvateľov tak sme si hovorili „... no keď nám to tu zdochne, alebo nás zastaví defekt, tak sa po nás zľahne zem“. Jedli sme výlučne domáce tradičné jedlá. Niekedy z toho bola aj sranda a hlavne vtedy, keď sa aj kuchár prišiel pozrieť či to zjeme. Bola to držková polievka no od našej držkovej to malo poriadne ďaleko. Ale zase to ich mleté maso v kapustnom liste s kyslou smotanou – paráda.

Z Brezoi do Sibiu to bola rýchlovka a ďalej po ceste 106 cez Agnita do Sighisoara bola dobrá rýchla cesta kde sa dalo ísť stále 100-vkou (no že aká rýchlosť na Rumunsko). Skúsili sme ale dať nejaký offroad (plánovaný), keď už sme tu a tak sme odbočili v jednej dedine, kde bola cesta normálne zaznačená v mape – mierka 1 : 400tis. Boli to dve koľaje od nejakého jeepu v blate. Hneď som chytil spodok. Zapichol som sa tam ako mladý ženich do nevesty, ale bola sranda keď som s motorkou cúval 200metrov. Potom sme dali ešte jeden offroad (zase plánovaný) a tam sme sa na ceste plnej kameňov stretli s Rumunskou rodinkou na voze s koňmi. Radšej sme vypli motory, aby som nedostal po papuli od kopyta keby sa kone splašili. Boli od nás asi len pol metra. Rumun zastavil tiež a že celý voz aj s koňom vymení za motorku. Chvíľu bolo ticho a potom sme sa všetci traja naraz zasmiali.

Dnes sme Rumunsko zobrali na milosť. Cesty furt na hovno, ale to všetko okolo proste iné, krásne na čo sa nezabúda. Ubytovali sme sa v obci Secel v Penzióne Lacramioara. Cez google translator sme sa bavili s kuchárkou a čašníčkou, ktoré sme pozvali na pol deci. Keď to uvidel majiteľ, tak nás pozval ku stolu (kde sedel so svojim robotníkom, ktorý vedel po anglicky) a doniesol ich pálenku. Neviem čo to bolo, ale malo to minimálne 60 voltov a vnútri plávalo namiesto ovocia krásne vyrezávané drevo. Vraj je drevo ich tradícia.

Ešte že nie sme z hovna ulepení - tak sme sa s nimi popasovali. Kokos, po pol hodine som rozumel po rumunsky. Fakt neklamem. Čašníčka mu niečo hovorila a ja som vedel o čom je reč. Pili sme to už ako vodu a vlastenecky sa s nimi predbiehali v tom, kto má vo svojej krajine krajšie tradície. Rumunsko je fakt iné.

Deň 4

10.5.2015 sobota

Ťažké ráno. Z balkóna, ktorý sme mali rovno nad hlavnou ulicou sme pozorovali ráno v rumunskej dedinke. Všetci sa niekam presúvajú na vozoch s koňmi, od ktorých je osratá celá cesta. Všetci usmiaty, akýsi na prvý pohľad spokojnejší a šťastnejší ako u nás. Všetky husi, kravy, sliepky, kone a zase aj prasatá z celej dediny sa pasú všade naokolo kde je aspoň kúsok trávy. Večer sa zase vrátia domov. Všetky zvieratá vedia kade a všetci gazdovia vedia že sa im nič nestratí. Pri každej bránke a plote je lavička na ktorej domáci sedia, pozorujú cestu a rozprávajú sa. No proste neskutočná pohoda.
Najedli sme sa, poďakovali, zaplatilli „neuveriteľných“ 47evri za izbu a raňajky pre dvoch plus tri večere pár pív, pár poldeci a dve kávy (Rumunsko je fakt iné než Alpy) a vyrazili domov. Po ceste sme sa zastavili v Sapante pozrieť ten veselý cinter, čo bola naša posledná zastávka.

Vlastne ešte sme išli cez jednu dedinu kde boli neskutočné domy. Myslím veľké, honosné trojposchodové a viac. Na jednom dome boli také antické reliéfy, že tam isto býval Július Cézar alebo Bill Gates. Vždy bol jeden veľký dom v predu a jeden menší vzadu. Asi pre rodičov.

Cez Maďarsko sme prebehli tou najrýchlejšou cestou a teraz spíme na Zemplínskej šírave.

Janka sa ma v telefóne pýtala čo sme zažili v Rumunsku. Bola to krajina tisícich tvárí. Od usmiatych ľudí na vozoch ťahaných koňmi, cez neskutočnú pálenku až po krásnu prírodu doplnenú bohatou paletou živočíšnej ríše popri ceste. Na to čo sme zažili budeme ešte dlho spomínať. Všade sa píše že do Rumunska treba ísť, zažiť to, vidieť to - a je to fakt pravda. Vo štvrtok večer som si bol istý, že do Rumunska už viac nevkročím. Teraz je sobota večer a viem, že na budúci rok nepôjdem nikam inam.

P.S. Šak tú Transalpinu sme nedali 