Dobšinský kopec 2015

Celý týždeň sledovania počasia v telke a nakoniec zhodnotenie, že v nedeľu by to šlo. Jasno na celom území Slovenska a pekne teplúčko. To je ono!

Ja (Hornet 600) a múj tata (Fazer 600) sme si dohodli predbežnú trasu južnou časťou stredného Slovenska až na Dobšinský kopec a popod Tatry naspäť.

Plánovaný štart o 8:00 sa mierne natiahol, a tak o 9:00 tankujeme doplna na Slovnaftke v Hlohovci. Dohadujeme rýchly presun po otravnej R1 až do Zvolena, kde budeme stáť na oddych.
Slnko už vysoko, a hoci nehreje naplno, už teraz je príjemne teplo a my vyrážame plní očakávaní.
V Nitre sa napájame na R1tku. Doteraz nechápem, prečo tam musí vždy fúkať iba protivietor!! Môjmu nahému Hornetovi ani mne sa to vôbec nepáči, a tak je naše cestovné tempo 130-140 km/h pre mňa trošku utrpením. Polokapotovanému Fazerovi to evidentne nerobí problém a miestami ma musí trošku počkať :D

Konečne schádzame z diaľnice vo Zvolene! Hľadáme nejakú benzínku na zastavenie a prestávku. Keď sme minuli už druhú, chaotickými gestami sa počas jazdy dohovárame, že ideme ďalej a stojíme na nasledujúcej benzínke. A tak sme zastali až v Detve, kde som konečne precvičil stuhnuté svaly a ruky. Benzínu bolo dosť, tak po jednej horalke a minerálke pokračujeme smer Hriňová a Hnúšťa.

Cesta sa nádherne začala kľukatiť a užívame si relatívne prázdne nedeľné cesty v okolí Podpoľania. Slnko začína pekne pripekať a ja rozopínam vetračky na bunde a cesta je hneď ešte príjemnejšia. Veľmi ma prekvapil nádherný úsek cesty pred Klenovcom! Super asfalt, úplne prázdna cesta a parádne zákruty. Avšak ideme viacmenej turistickým tempom, neriskujeme prestelenie zákruty...

Tankovanie. V Hnúšti chvíľu blúdime, kým nájdeme Slovaftku. Opäť doplna, jedna bageta a pome ho. Cesta z Hnúšte do Jelšavy bola čudná. To preto, že sme sa celý čas stretli iba dve autá a jednu motorku. Až som si myslel, či sme náhodou nevbehli na nejakú uzavretú cestu :D A veru uzavrieť by ju mohli! Úzka, rozbitá, plná štrku, kde sa neustále šmýkalo. Vrcholom bola prístupová cesta k Ochtinskej aragonitovej jaskyni. Už tabuľa "na vlastnú zodpovednosť" neveštila nič dobrého. A naozaj! Nefalšovaná off road vložka nás poriadne vytriasla. Vtedy som si spomenul, že vlastne nemáme ani žiadne náradie na utiahnutie povolených skrutiek, a tak som sa spoliehal na japonskú kvalitu Hondy :D Dvojkilometrový úsek k jaskyni nestál vôbec zato. Prázdne parkovisko, nikde nikoho, iba partia poľských turistov. Tak dávame jednu fotku, v kríkoch cikpauzu a troška sklamaní ideme ďalej.

V Rožňave sa už napájame na peknú cestu prvej triedy na sever. Po ceste máme Betliar a tak hodnotíme, že by to stálo aspoň za fotku. Tu nás veľmi prekvapuje vyberač parkovného, ktorý na nás hovorí anglicky :D Nakoniec vysvitlo, že si myslel, že sme zo zahraničia keď sme prišli na motorkách....zaujímavé. Už po slovensky sme ho ukecali, že budeme len chvíľu a parkovné platiť nebudeme. A tak sa ušetrené dve eurá na parkovnom sme kúpili nevyhnutnú magnetku na chladničku :D Samotný kaštieľ ma neohúril, robíme pár fotiek, kývame vyberačovi parkovného a odchádzame.

Zvýšený počet strelcov na superšportoch je jasné znamenie, že sa blížime k Dobšinskému kopcu! Áno, 300 kilometrov za nami a my sme tu! Cestu sme si poriadne užili. Hoci sme sľubovali, že pôjdeme opatrne, aby sme to tak ďaleko od domu nepoložili, nebolo to tak. Trikrát hore dole, ručička otáčkomera často lietala do červeného poľa a ja vysmiaty od ucha k uchu :) Hore na odpočívadle dávame oddych a kocháme sa okolitou prírodou Slovenského Raja. Naozaj je tu prekrásne, a keď zrovna neprechádza okolo skupina strelcov, alebo miestny traktorista, vzduch vonia sviežo po ihličí, akoby ste si práve naliali Spišskú borovičku :)

Letíme krásnymi cestami smerom na Telgárt. Nabudení z Dobšinského kopca už nemáme turistické tempo, a tak ako Marquez a Lorenzo vytáčame motory takmer naplno. Narozdiel od Marqueza, bez pádu sme dorazili k prameňu Hrona a takisto sme nemohli obísť železničký most v Telgárte. Fotky, fotky, fotky. Ešte nás čaká veľa kilometrov, a tak ťaháme cez Vernár do Popradu. Krásne preklapávačky a už sa nám otvára nádherná panoráma Tatier v Poprade! Neskutočné!
Po minerálke a káve na klimatizovanej benzínke v Poprade dostávame peknú facku od 35 stupňov na slnku. Nepríjemné.....už nech sme na motorke nech nás vietor ochladzuje!

Čas už trocha tlačí a tak sa dohadujeme že nepôjdeme popod Tatry, ale po hlavnom ťahu rovno na Liptovský Mikuláš a ďalej okolo Liptovskej Mary. Už trochu hustejšia premávka a naša únava nerobí cestu úplne najpríjemnejšou, ale snažíme sa užívať si to ako sa dá. Avšak koniec diaľnice v Ivachnovej a nedeľný večer nie je dobrá kombinácia. Stovky áut vracajúcich sa do Bratislavy tvorí kolóny až do Ružomberka. Našťastie motorkári majú výhodu a tak ideme pekne opatrne po stredovej čiare. Neviem prečo sa nám častejšie uhýbali autá s českou ŠPZ.....

V Ružomberku posledný krát tankujeme a takisto večeriame v krásnom prostredí Liptova na Salaši Krajinka. Jahňací rezeň a bryndzové halušky dodajú energiu na návrat domov a prepletanie sa pomedzi autá až do Žiliny. Tam mením tmavé plexi za číre, zatváram vetračky, keďže slnko už pomaly zapadalo. Ešte jeden energy drink a po starej ceste naspäť domov na Hlohovec. Tu už nebola takmer žiadna premávka, všetky autá boli na diaľnici a tak sme si zvýšeným tempom užívali posledné kilometre s jasným heslom: šťastlivo domov.

A podarilo sa....príchod domov 22:30, obsypaní muškami, unavení, ale radi, že sa nám nič nestalo, a že sme to zvládli viacmenej bez problémov. Už len dať sprchu, magnetku z Betliara na chladničku, a dobrú noc...
A ráno zas do práce......:D

odchod: 9:00h
príchod: 22:30h
benzín: cca 2 a pol nádrže
dĺžka trasy: 716km