Itakorita 2013 alebo Korzika a Taliansko na dva krát 3/3

Taliansko po druhé a hneď našikmo

Po vylodení zápcha jak ďas. Končí zhruba 100 metrov pred kempom, ktorý je zhruba 10 minút chôdze od známej nepevne uloženej veže. Keďže som asi šikovný zápchojazdec, nemáme dôvod držať sa plánu a Pisu „objavovať“ až zajtra.

Piazza del Duomo alebo ak chcete Piazza dei Miracoli, vás láka už samotnou vežou trčiacou ponad hradby. A za nimi padne sánka (aspoň mne padla). Nie z toho, že na tráve (na ktorú je ináč zákaz vstupu), je banda ľudí, ktorí vyzerajú ako vypustený z ústavu, a nacvičujú rôzne pózy, ale proste tá veža je ozaj šikmá, a dosť vysoká. Čiže mentálne choro vyzerám aj ja, áno, akože podopieram vežu, pokiaľ to človek vidí z nesprávneho uhla, heh.

Taká fotka je však len povinná jazda. Všetko ostatné je o veľkoleposti stavieb a detailoch, detailoch, detailoch. Nechápem ako, ako dlho a koľko umelcov, na týchto stavbách muselo makať. Prečo, to je jasné, každý panovník chce ukázať, že má proste väčší pipík, vždy, všade a vo všetkom. Prechádzam sa preto hore dole, pozorujem, ohmatávam a stále nechápem. Raz vo veku blízko dôchodkovému sa určite na podobné miesta vrátim, a dám si tu námahu obzrieť si ich aj z vnútra.

Ale Pisa nie je len o naklonenej veži. Túlať sa starým mestom, nad ktorým postupne ubúda svetla, je také, ako by som to len správne, proste romantické. Trošku morbídne vyzerá socha Cosima I de´Medici stojaceho na odseknutej hlave delfína, ále ináč pohodička, klídek, zmrzlinka.

Stojac už potme na brehu rieky Arno, dumám nad ďalším mestom stojacim na tejto rieke, zajtrajšou Florenciou. Prechádzka naspäť do kempu je logicky čo najdlhšia a ešte si po tme užívame takmer vyprázdnené Piazzo del Duomo, a ja sa záverom pokúšam vežu skopnúť. Hulvátsky čin sa nedarí, tak spať, lebo nemám kúpaciu čiapku a bez nej do kempového bazénu ee (ukázalo sa, že toto platí asi pre všetky bazény v Itálii, pri mojom tele bezpredmetné pravidlo, iba žeby som sa celý zabalil do igelitu).

Florencia, Firenze, Florence na názve nezáleží, podstata je inde

Aj cesta sem bola pomerne zaujímavá, sprvu nudná, ale potom sa pekne zakrútila a čoskoro sme stáli opäť v ukrutnej zápche. Žeby nehoda pár km pred Florenciou? Ale kdežé, pár kilometrová kolóna až po Florenciu. Vonku asi sto miliónov stupňov, veru vzducháč toto neľúbi, ide sa drzo vpred.

Nepríjemné je ale hodené za hlavu v momente, keď sa ocitáme na Piazalle Michelangelo. Ten výhľad na mesto, kde kupola Cattedrale di Santa Maria del Fiore je proste ako päsť na oko trčiaca zo zhluku domov, mám pred očami aj bez toho, aby som si osviežil pamäť fotkami.

Preto šup rýchlo z motorky a hurá pešo do mesta, kde keď vás nerozdupe odvšadiaľ trčiaca história, tak to urobia masy turistov. Horšie ako v Benátkach a zovšadiaľ hnusná „júesej ingliš“. To len taká mini chybička krásy.

Ináč neviem čo písať, lebo túlali sme sa tu skoro celý deň a stále som nemal dosť (a nechcem sa dookola opakovať). Kto sem dôjde určite nevynechá Ponto Vecchio, jediný zo starých mostov Florencie, ktorý prežil dodnes, z ktorého kedysi mäsiari hádzali zvyšky naporcovaného hoci čoho z okienok rovno do rieky, a dnes by som si tu nekúpil nič ani keby som predal všetok môj majetok (samé zlato, hodziny, bludy, ale sakra drahé).

A potom Piazza della Signoria a fake sochy, s azda tou najslávnejšou sochou na svete. Vraj Dávid od Michelangela je obrazom dokonalého, len to nádobíčko, no... veď čo si myslím znázorňuje jedna z fotiek. Trošku aj dumám nad orientáciou majstra, ktorý originály týchto diel nechal vytvoriť. Niektoré sochy sú ozaj teplé, alebo to z nich spravil môj pohľad objektívom?

Trošku problémom však bolo nájsť obrovskú katedrálu. V úzkych uličkách ju nebolo vidieť trčať ponad strechy, no aspoň to znásobilo tú veľkoleposť, keď sa zrazu vynorila spoza rohu. Veľká, obrovská, mega, kupola a nie len tá. Nabrať zvonicu celú do objektívu, trošku robota.

Prezeráme aj kopec iných vecí, túlame sa aj mimo turistických trás, obedujeme v reštaurácii kde je všetko Pramac Ducati, a znova sa donekonečna túlame, až ledva vystúpame späť k motorke. Posledný pohľad na mesto, na motorku sadám iba preto, že musím.

Tento krát slnečný prejazd Apeninami

Keď už je motorkovo založený človek v tomto kraji, logicky sa vyberie spať do kempingu pri okruhu Mugello. Prijateľná cena, dobre vybavený, bazén (do ktorého síce mám povolené vojsť no nesmiem si ponoriť hlavu lebo šak zase nane čiapka, ľudia z kade chápu ten paradox) a ten pocit, hoci mi srdce neskáče keď sa povie MotoGP.

Aj okruh sme navštívili, len nás naň nepustili, myslím ani do areálu nás nepustili. Z diaľky mi je ale jasné, že tam fotili katalógové fotky pre, dovtedy ešte len zo špionážnych fotografií známej, Ducati 899 Panigale.

Takže deň zasvätený motorizmu začal pekne a pekne pokračoval nekončiacimi zákrutami, až po zápchu v meste Bologna. A tak začína cesta po Terra dei Motori. Opäť ide o ten pocit, keď si predstavím, že práve niekde tu, v časoch nie až tak dávnych, skúšali svoje prototypy áut a motoriek, rôzny páni, bez ktorých by ani mnoho z nás nemalo svoje motorizované krásky.

Ducati, Pagani, Maserati, Bimota, Moto Morini, Lamborghini... no mňa najviac zaujímalo Ferrari. Keď som ešte káčera vláčil po zemi, auto sa pre mňa rovnalo Ferrari. Dodnes v F1 fandím len červeným a je jedno kto sedí za volantom, aj či sa im v danom ročníku darí. Maranello bolo teda mestom, kde sme sa preto túlali viac než v ostatných okolitých. Ono tu vlastne ani nie je čo vidieť, „len“ fabriku, ktorú obchádzam dookola dva krát, múzeum, ktoré si celé z vnútra pozriem vo veku dôchodku blízkemu, a dosť veľa kade tade parkujúcich štvorkolesových krások. Jak bejby som sa tešil keď každú chvíľu bublal motor nejakého Ferrari motajúceho sa v uliciach. Plus sa okolo prehnalo aj jedno zamaskované, toho času ešte len pripravované, konkrétne ktoré, neviem. Prečo sem ísť pochopí len človek s rovnakou krvnou skupinou.

Do mesta slávneho kvôli balkónu

Z kraja motorov však v mysli otočka hneď na inú nôtu. Ideme fakt nudnou cestou k Lago di Garda, no odtiaľ po osviežení celého tela pod vodnou hladinou, do mesta Verona. Keďže sme na ceste dvaja, nemôžeme nenavštíviť mesto nešťastných zamilovancov. Romulus a Rémus, teda Rómus a Rámus, vlastne Rómeus a Július, alebo to boli Rómeo a Júlia? Príbeh o nich, aj o tých prvých dvoch, musí poznať každý, ak nie asi ani tieto riadky nevie čítať (a ja ich neviem gramaticky korektne písať).

Mesto na rieke Adiža je teda známe, a evidentne aj navštevované (taký hustý dav, že by som aj po hlavách mohol chodiť), hlavne kvôli balkónu, kto vie na koľko krát prestavanému. Mňa ale zaujímal oválny amfiteáter, ak chcete koloseum. Jój ako gladiátor, v útrobách kolosea, v tej tme, úzkom priestore, zrak oslepuje silné slnko svietiace dnu cez neveľký vchod. Oči prispôsobené tme pri vstupe do arény sú chvíľu slepé a potom bum, narvaté sedačky, škoda, antická hra v štýle „idúc na smrť ťa zdravím...“ končí.

A končí aj tento výlet, lebo odtiaľ už „len“ domov.

postPS: Pardón za veľkú galériu, to kvôli bodom záujmu.