Cestovatelia - Ako to robíte?

Vypäto vnímam každý jeden riadok a vnáram sa do deja, ktorý tvorí nielen jeho autor, ale život samotný. Oddávam sa predstavám a stávam sa súčasťou dobrodružstva.

Sedím v sedle môjho tátoša, uháňam krajinou po prašnej ceste niekam do neznáma a dýcham čistý svieži vzduch. Konečne žijem! Cítim objatie prírody, stretávam láskavých ľudí a tak sa nebojím ničoho. Prekonám všetky prekážky a nič ma nezastaví. A predsa. Nič netrvá večne a zvlášť to krásne. Svetlá zhasnú, opona padá a ja dočítam posledný riadok toho úžasného príbehu. Ticho sedím a dumám. Trvalo to len pár minút, no pre mňa to znamená oveľa viac. Je to inšpirácia, túžba a nádej. Nádej v to, že čosi podobné prežijem i ja. Pýtam sa sám seba: "A kedy to bude?" Túto otázku si kladiem od malička. Ako dieťa na prvý sneh, Vianoce či prvý bicykel. Neskôr motorku. Motorku, na ktorej by som mohol zažiť ozajstné dobrodružstvo. Sny sa mi pomaličky plnia, i keď sa mi zdá, že až príliš pomaly. Motorku už síce mám ale trápi ma iná vec. Čo z toho, keď stojí v garáži a zapadá prachom? Sem-tam ju prevetrám po okolitých kopcoch, ale to nestačí. Mám krásnu rodinku a som šťastný. Nevymenil by som ich ani za 1000 krásnych motoriek. No teraz na mňa dopadajú názory blízkeho okolia: ,,Načo ti to bude? Čo sa chceš zabiť? To je pre slobodných!" Tá posledná veta ma dostala. Je to naozaj len pre slobodných ľudí? Ja som mal vždy pocit, že práve vďaka motorke sa stávajú ľudia slobodnými. Veď mnoho cestovateľov majú rodiny. Tak ako to robia? Sú to len podnikatelia so zabehnutými firmami? Či obyčajní ľudia schopní si odtŕhať od úst a krvopotne šetriť na dosiahnutie svojich snov? Som živnostník, myslím že zarábam nadpriemerne a napriek tomu nie som schopný skĺbiť tri veci dohromady: Čas, peniaze a rodinu. Poznáte to. Človek pracuje celý týždeň od rána do večera, často i cez víkend. Neviem si predstaviť ísť na 2-3 týždne niekam na výlet. Veď po návrate by ma čakal exekútor lebo šeky nepočkajú. A to už nevravím o tom, že doma necháte rodinu, s ktorou by sa tiež patrilo niekam ísť.

Tento článok nemá byť žalospev ufňukaného motorkára. Možno sa v ňom niekto nájde a poteší sa, že v podobnej situácii nie je sám. Možno otvorí oči niekomu, kto už dávno pochoval svoje sny a zmieril sa s realitou. Ja však dúfam, že si ho prečítajú motorkári, cestovatelia, ktorí sú v podobnej situácii a pridajú zopár tipov AKO TO ROBIA....

PS: - tento článok mal byť pôvodne témou v diskusnom fóre, len som sa nejak rozpísal :)