Alpovačka 2004 4/4

Deň desiaty (131 km):
Tórbole-Merano

Do Tórbole nás dovial vlastne len osud, lebo pôvodne sme plánovali zájsť až do Merana. Únava nás však ďalej nepustila. Aj keď kilometrov nebolo až tak veľa, na tom slnku sa to znásobí. Tak sa do Merana presúvame dnes. Po tom, čo som ráno v hoteli omylom vliezol do cudzej izby na inom poschodí, ide Monika radšej pešo do mesta a stretávame sa pri potravinách. Po nákupe prichádzame k moto a vidíme zjav, čo je možný len v Taliansku: okolo našej moto parkujú R1, skúter a dva bicykle, tak dobre zaparkované, že sa k tej našej sa pomaly ani pešo nedostaneme, o vyparkovaní nemôže byť žiadna reč. Ja tento národ doslova zbožňujem! Nielenže vyzerajú ako cigáni, ešte sa tak aj správajú. Dorážame do Merana, berieme kemp v strede mesta. Sprchy sú konečne v cene a aj tu je bazénik. Hladní sa o tretej dobíjame do nejakej reštaurácie, to je však v tejto krajine práve siesta a hlad zaháňame zmrzlinou. Večerný obed si dávame v čínskej reštaurácii (opäť otvárajú o 17:30), kde dostávame ako bonus zmrzlinovú drť a Monika ako dievča malých dráčikov. Zatiaľ sa kemp naplnil a okolo nás parkuje aj zopár motoriek.

Taliansko blokuje Slovensko.

Deň jedenásty (178 km):
Merano-Passo Giovo-Vipetino-Pennes pass-Sarentino-Bolzano-Merano

Predtým, než sa ponoríme do Dolomitov, rozhodli sme sa obehnúť ešte niekoľko odporúčaných passov. Výstup na passo Giovo (Jaufenpass) je veľmi pohodový, akurát v poslednej tretine nám dala gól hmla, takže sme videli tak na 5 metrov diaľkové svetlá oprotiidúcich dobrodruhov. Pobyt na vrchole si spríjemňujeme chutným cappucinom a spúšťame sa druhou stranou dole. Pri Vipetino odbáčame na Pennes pass (skoro som spravil preklep), kde je opäť krásne počasie, tak parkujeme medzi nezbednými, prevažne talianskymi tátošmi na parkovisku a ideme sa prejsť. V tejto časti Álp si uvedomujem, že Ducati je tu naozaj populárne. A hlavne s otvorenými laufami. Zvuk to má síce krásny, ale na druhej strane ten rámus uberá našej prechádzke z romantiky. Zaujala nás lavička takmer na vrchole kopca, kde si sadnete a máte krásny výhľad na špicaté prsia matky prírody. O kúsok ďalej môžete pohladkať koníky, čo žerú trávu a nie benzín. Sakra, nechcel by som ich zháňať do ohrady. Zjavne im nevadilo, že sa pri nich fotí kozmonaut v skafandri.
Po návrate na parkovisko nachádzame našu malú medzi desiatkami Nemcov a Talianov, ktorí takú ŠPZtku na motorke tuším ešte nevideli a pýtali sa, odkiaľ sme. Jeden spustil akési story, ako tu boli pred rokmi v skupine 58 motoriek s učiteľom autoškoly. My pomaly letíme ďalej ako vždy sólo a je nám dobre. Vraciame sa dlhou cestou do kempu, papáme a na záver dňa si robíme výjazd po okolitých hradoch a zámkoch, ktorých je tu požehnane.

Deň dvanásty (144 km):
Merano-Bolzano-Waidbruck-Ortisei-Passo Gardena-La Villa-Passo Valparola-Passo Falzarego-Cortina

Plne naložení, ešte pred opustením mestečka Merano, sa zastavujeme v banke, kde mi sľúbili skontrolovať môj účet vzhľadom na to, že mi pred dvoma dňami ich bankomat pri výzve odobrať si peniaze žiadne nevydal. Navyše, čo zase potvrdzuje ústretovosť Talianov, po zvolení anglického jazyka boli aj naďalej všetky hlášky bankomatu v taliančine. Všetko bolo v poriadku, tak sa predierame jednosmerkami preč z mesta. A vtedy sa to, kua, stalo. Ten Belgičan na Guzzinke zabrzdil na červenej, čo sa tam obyčajne nerobí. Asi to nevedel, tak sme mu to dali jednoznačne najavo a preliačili mu našim predným kolesom zadný blatník. Musím sa priznať, že som bol poriadne v šoku. Nikomu sa nič nestalo, naša moto bola nedotknutá, ale po toľkých kilometroch vás to poriadne prekvapí a naštve. Odstavujeme to vedľa na chodník, obzeráme škody a nahadzujem zúfalý face. Chlapík bol so ženou tiež na dovolenke a mal srdce na pravom mieste. Nechcel nám zrobiť žiadne problémy, posielal nás ďalej, že sa nikomu nič nestalo a obaja môžeme pokračovať. Bolo mi jeho krásky fakt ľúto, zjavne sa o ňu s láskou staral a takýto blbec mu to nabúra. Išiel som sa zakopať pod zem. Tak som mu strčil do ruky symbolických 50 ojro (za to mu to maximálne vyklepú, ale určite neprelakujú) a pokračovali sme s plnými gaťami ďalej. Deti moje, česť tomu, kto sa v takej chvíli zachová ako on!
A vchádzame do Dolomitov. Sú iné ako Alpy, čo sme videli doteraz. Zelené kopce sa odrazu v istej výške menia na ostro vytŕčajúce skaly. Tento prechod je doslova z metra na meter a je to krásne. Cesta do Cortiny vedie z jedného sedla do druhého a my postávame a fotíme. Konečne sa navečer dostávame do našeho cieľa, Cortiny a vchádzam na recepciu prvého kempu. Minimálne vraj na tri noci. Chceme len dve, tak si to môžu nechať. Oproti cez cestu je ďalší kemp (vraj nemajú miesto ani pre našu motorku), pár metrov ďalej po ceste ďalší (ten sme pre istotu hneď preskočili) a o 200 metrov konečne vítajú s otvorenou náručou naše peniaze v kempe Dolomity. Za 24 ojro pre dve osoby máme v cene aj teplé sprchy a pozor, kuchynku s varičom! Takýto komfort sme nemali celú cestu. Po vybalení tanku vybaľujeme naše slovenské dvojtýždňové špagety, konzervy a sáčkové polievky a hor sa do prázdnej kuchynky. Takže milý čitateľ, ak nejdeš do Cortiny, tak si podobnú výbavu nechaj doma, nebudeš to mať kde uvariť na tom divokom západe.

Naše prvé Dolomity. Počasie bolo krajšie, ako sa z tej fotky zdá.

Deň trinásty (194 km):
Cortina-Passo Falzerago-Cernadoi-Arabba-Passo Pordoi-Passo Sella-Canazei-Passo Fedaia-Caprile-Agordo-Passo Duran-Forno di Zoldo-CibianaVenas-Cortina

Tak po našom krátkom výstupe na Falzerago, počas ktorého som si neodpustil opáliť Čechov v konzervičke, parkujeme pri bufete, prezliekame sa do civilu a ideme sa tých skál dotknúť holými rukami. Pohorie Marmolada je úplne dokonalé. Je tu množstvo turistických ciest vedúcich na prekrásne miesta, niekedy sa sem musíme vrátiť a robiť viac aj pešiu turistiku. Obed si dávame priamo v tomto sedle, kde na naše prekvapenie varia aj mimo siesty a za relatívne dobrú cenu (obaja sme sa napráskali aj s nápojmi za 18 euro). O tretej vyrážame ďalej na nekonečnú púť zákrutami. Poviem vám, zákrut si tu človek užije a aj samého hore-dole-hore-dole. Asi preto, že tu jedno sedlo naväzuje priamo na druhé. Tým pádom sme sa pohybovali pomalšie ako sme predpokladali a našu trasu sme museli zredukovať. Začínajú ma bolieť zápästia, na VFRke pri sú pri jazde z kopca dosť zaťažené. K tomu sa pridáva pretlačená riťka a už len hľadáme najrýchlejšiu cestu do kempu. Večer s obdivom pozorujeme blížiacu sa búrku a v sekunde zaspávame do poslednej noci v našom vernom tanku. Až na tú chýbajúcu tyčku, tá sa doteraz nenašla.

Klasické Dolomity. Fotené v Passo Sella.

Deň štrnásty (619 km):
Cortina-Dobbiaco-Lienz-Spittal-Villach-Klagenfurt-Graz-Wien-Blava

Tentoraz vstávame naozaj skoro, o siedmej. Čaká nás cesta domov. Je mi strašne clivo, ale tiež sa už teším na tú vaňu a váľanie sa v posteli pred telkou. Nakladáme veci a nekompromisne bez raňajok vyrážame po ešte mokrej ceste domov. Lúčime sa pohľadmi a hlbokými nádychmi s krásnym svetom bez panelákov a zaraďujeme sa do kolón s karavanmi na čele.
A čo záverom? Videli sme to, čo doteraz len na obrázkoch. Dotýkali sa miest, o akých naši rodičia nič netušia. Navštívili miesta, o ktorých sa robia dokumentárne filmy. A napísali sme tento cestopis, aby bol inšpiráciou pre všetkých, čo v Alpách ešte neboli.

Moje posledné slová patria číslam, čo niekomu možno pomôžu pri jeho plánoch na budúce leto:
kilometre celkom – 3316 km
benzín celkom – 170 litrov
cena za benzín celkom – 7400 Sk
priemerná spotreba – 5,1 litra/100km
priemerná cena benzínu – 43,5 Sk/liter (v taliansku je strašne drahý, priemerne 1,16 ojro)
ubytovanie na dve osoby a jednu motorku celkom (2*hotel, 11*kemp) – 13700 Sk
strava, mýta, suveníry a všetky ostatné výdavky pre dve osoby celkom – 12000 Sk
komplet všetky výdavky nás troch – 33100 Sk