Cesta do Murmansku – 12 krajín/10 dní – vysoko na sever 2/2

Pondelok 19. 8.

Ráno vyrážam o 9:30. Rozlúčka s majiteľom hotela, on to nebol hotel v pravom zmysle slova, ale skôr klubovňa pre motorkárov s možnosťou ubytovania, nemenil by som to však ani za Kempinsky, najmä pre tú atmosféru. Následne odbočujem smer Gadzhiyevo a fotím ďalšiu lietadlovú loď a ľadoborce.

Odbočujem na Polyarnyy a prechádzam mestečko, je ošumelé, ale účel plní zrejme dostatočne. Je tu čulý ruch. Vojaci pobehujú s aktovkami. Mamičky s deťmi a kočíkmi... Fotím sa pri „preliezke“ Suchoj na detskom ihrisku.

Potom zastavujem pri pomníku padlých ponorkárov vytvorený z odrezanej veže z ponorky. Pokloním sa a potom idem smerom naspäť a fotím moto ešte pri ukážkových raketách. Tu na mňa kričí vojak, že nenužno fotografírovať, tak radšej sadám a pokračujem na Gadzhiyevo. Ešte pred vstupom do Gadzhiyevo odbáčam na Zapadnaja litsa, kde ma otáčajú, že nevas možno. Tak vchádzam cez kontrolu do oblasti Gadzhiyevo. Tu zbadám prvú atómovú ponorku, je to trieda pod NATO, označením alfa class. Potom vchádzam do Gadzhiyevo, kde ma púšťajú. Prechádzam znovu trocha ošumelým mestom a dostávam sa ku stráženej bráne. Odbáčam na nejakú panelovú cestu stúpajúcu do kopca, ktorá ide ku skladom a nejakým radarom. Je strašne rozbitá a občas vyskočím s motorkou do vzduchu tak, že som skoro z pavúka stratil fľašu s vodou. Zbadám odtiaľ 2 Delty (projekt 667). Otáčam a zastavujem a fotím. Pre mňa sú to najzaujímavejšie ponorky, ktoré boli vyrobené. Tu si pri nich zapálim cigaretu, veď kedy si zasa pofajčím pri ponorkách. Vrývam si ten pohľad do hlavy a potom opúšťam aj panelovú cestu z kopca. Prejdem ešte po obytnej zóne tohto ponorkového mesta. Tu na námestí je jazero, ktoré skrášľujú plastové labute. Hmm, no neviem, ale estetiku v tom moc nevidím.

Rozhodol som sa, že vyjdem z Gadzhiyevo a zapokračujem po spojnici a vchádzam do relatívne veľkého mestečka, ktoré nepozná ani Sygic, o starej navigácii nehovoriac. Keďže cesta ďalej nevedie, otáčam sa a idem naspäť. Napájam sa na M18, smer Kirkenes. Ďalej je odbočka na Vyidajevo, kde práve robia novú cestu. Je pekne rovná, ale len kúsok. Potom začína rozbitá asfaltka, ktorú asi 17 km prechádzam v stupačkách. Po relatívne úmornej ceste prichádzam ku bráne, tu vidím prvýkrát aj guľometné hniezdo, čo som pri ostatných kontrolách nevidel. Premávka áut je tu dosť hojná. Každé auto je prehliadnuté a vojaci, ktorí zjavne poznajú aj vojakov na stráži sa musia preukazovať legitimáciou, ktorú ja však nemám. Vojak ma otáča, že v Murmansku si mám vybaviť priepustku a potom že ma pustí. To už ale nesedí s mojím itinerárom v hlave, a tak sa otáčam a idem rozbitou cestou naspäť. Napájam sa na M18 a idem zasa smer Kirkenes.

Dobrá rada v tejto oblasti: natankovať treba v Murmansku plnú a pri prvej možnej príležitosti treba palivo doplniť najmä v prípade, že sa človek chce po ceste ešte niekde potúlať.

Prichádzam ku kontrole do prvého hraničného pásma. Vojak si zapisuje víza a meno a pýtam sa ho kde je zapravka (čerpačka). Oznamuje mi, že v Zapolyarnyy, čo je cca. 60 km. No krišpíndolina to som zasa vymyslel, nebyť zbytočnej zachádzky do Vyidajeva, mám krásne rezervu, no ale čo už. Idem s malou dušičkou, prechádzam okolo skladov pozemnej vojenskej techniky, uvedomujúc si, že toho majú ešte stále dostatok. Prichádzam na kruhový objazd Pechenga, kde je pekne na pomníku osadený biely tank T34, ale čerpačka žiadna. Po ceste ešte vidím veľké sklady s ďalšou vojenskou technikou, pričom všetky objekty sú neohrozene priamo pri ceste. História sa neopakuje a na šťastie vchádzam do Zapolyarnyi, kde na postaršej pumpe neviem ako, ale tankujem 25 litrov do vraj 24 litrovej nádrže. Po krátkej pauze pokračujem a prechádzam cez oblasť okolo mesta Nikel. Prostredie, čo ma už v Murmansku upozorňovali, pripomína mesačnú krajinu. Je to zvláštne, ako proste vegetácia úplne vymizla.

Inak cesta M18 je prosto úžasná, plná rozdielov a nadôvažok z môjho pohľadu luxusná, mám na mysli najmä ťah Murmansk-Kirkenes. Krásne výhľady, kvalitný asfalt a tiahle zákruty. Pri Zapolyarnyi a Nikel je miestami menej kvalitná, ale nie o moc horšia ako tie naše. Prechádzam ďalší stupeň kontroly hraničného pásma a po ceste ktorú lemuje plot a kamerový systém vchádzam na hranice. Cca 15 minút a hotovo. Na nórskej strane prichádza ešte nórska colníčka a tá ma spovedá ako dlho som bol v Rusku a čo som tam robil a či niečo neprevážam. Potom otvára rampu. Vchádzam do Kirkenes. Nič moc zatiaľ. Pri jednom hoteli chytám wi-fi, tak posielam fotky. Potom idem na smer Alta a nachádzam kemp. Tu už na recepcii nikto nie je a tak volám a teta mi oznamuje, že si môžem rozložiť stan a ráno to vybavíme. Začína lejak, a tak zastavujem moto v prístrešku s posedením, odsuniem stôl a stoličky a staviam tam aj stan. Po sprche sa s mapou v ruke rozhodujem, že to ešte neukončím a že kam zajtra. Volím mesto Gamvik na Cape Nordkinn. Je len o niečo nižšie ako samotný Nordkapp. Skúsim, uvidíme...

Utorok 20. 8.

Zobudil som sa o 8:30 a po zbalení klasika raňajky a hygiena. Do 09:30 čakám na tetu z recepcie kempu, ale keďže tej niet, tak do papieru balím 10 evri, lebo NOKy ani nemám, a balíček nechávam v zárubni na recepcii s pozdravom, že už nemôžem čakať dlhšie. Vyrážam smer Tanabru a potom mám plán cesty smer Menhavn, potom cieľ Gamvik.

Cesta je úžasná a výhľady takisto. Veľa fotím. Asfalt je úplne nový. Na stredových čiarach mi to občas trošku šmykne a po pár minútach nachádzam dôvod prečo. Zrazu predbieham čiarovacie auto, ktoré práve strieka značenie ako aj auto ktoré osádza červené stĺpiky, zrejme kvôli zime. Kontrolujem olej a zdá sa po doliatí v Murmansku v poriadku. Tankujem, ale akceptujú tu len môj Mastercard a nie Cirrus. Divím sa prečo to vôbec k účtu dávajú, keď na cestách je to nepoužiteľné a nie každý si môže dovoliť 2-3 účty s rôznymi kreditkami. Sú tu zasa krásne tiahle a k tomu aj dobre klopené zákruty a aj perfektne prehľadné, nakoľko je tu už len veľmi nízka vegetácia. Zasa vídam soby. Míňam nespočetne veľa plies a fjordov. Naozaj je to pekná krajina.

Prichádzam do Menhavn, čo je najsevernejšie položené letisko, kde dotankujem a odbáčam do prava na Gamvik. Po 20 km krásnych výhľadov na zátoky a plesá vchádzam do mestečka Gamvik. Tu prichádzam na pomyselnú slepú uličku za prístav s majákom. Ďalej sa už nedá, len morom. Sú tu dva nemecké karavany a tak po krátkej debate staviam stan a následne sa odhodlávam namočiť sa v barentsovom mori.. Hec je len ten, že som si povedal, kedy sa v tomto mori takto na severe ešte vykúpem?

Prenocujem tu už len kvôli tomu pocitu :) Spať idem už o 21:30 stále za svetla, budím sa v noci na to ako vietor lomcuje so stanom a šľahá naň dážď, málinko sa modlím, aby to tescojednovrstvový stan vydržal a ukludňujem sa, že keď vydržal prietrž v Sevastopole, tak toto dá a s tým aj zaspávam stále ešte za svetla.

Streda 21. 8.

Budím sa okolo siedmej a Nemec mi oznamuje, že v noci mi stan oňuchávala polárna líška, namietam, že som sa kúpal v mori, že mnou to nebude... Potom balím mokrý stan a pomaly vyrážam. Ešte fotka pri značke a letím po už známych zákrutách. Preklápam, klopím a teším sa. Pri jednom fjorde zastavujem a volím malú endurko vložku ku lavičkovému sedeniu, kde si varím kafico, dávam snickers a rozjímam.

Následne pokračujem v smere na Lakselv, kde vidím ceduľu na Nordkapp 206 km. Zlomok sekundy zvažujem, ale už stačilo, nadôvažok som zachytil mierny úbytok oleja na Varanke. Radšej zajtra dokúpim. Potom sa ešte asi 200 km kochám zákrutami. Fjordy už skončili, následne vchádzam do vnútrozemia cez Kautukeino a potom prechádzam znova do Fínska, tu si dávam kávu s koláčom za 1 éčko a všímam si mojim smerom krásnu dúhu a tak čakám ešte asi 15 min, aby mraky odstúpili z môjho smeru.

Potom pokračujem na mestečko Kolari, hranice so Švédskom. Na ceste je celkom veľa sobov, hnusáci asi tri krát som išiel zo 120 na plné brzdy. Zakaždým im hrozím rukou, aby sa ponaučili, čo oni prežúvajúc určite zvažujú. Prechádzam do Švédska, kde idem nejakou nehlavnou cestou. Príroda ma moc nenadchla a zasa tie soby. Prechádzam cez označený polárny kruh fotím a volám mamče.

Potom je už 20:15 a tak volím prvé ubytko po ceste čo nájdem. Našiel som hneď prvé pred mestečkom Pajala. Pánko je strašne milý, môžem platiť v evrách a mám k dispozícii celú loveckú chatu a aj so super veľkou večerou platím 35 evri. Suším stan v obývaku, teplučká sprcha a spať.

Štvrtok 22. 8.

Príjemne vyspatý pokračujem smerom na juh. Kupujem olej na prvej shellke. Dolievam a pokračujem, dnes už len presun na juh. Okolo 12:30 začínam byť hladný, a tak odbočujem za vidličkou a nožom na značke. Vchádzam do nejakého objektu. Vyšlo najavo, že je to domov pre seniorov, dávam si obed v kantíne, nejaké menu, polievka fazuľková a potom zapekaná ryba so špenátom. Bolo to super, mňam asi za 10 éčok. Idem ďalej a po natankovaní sa vešiam za jednu audinu A4 avant. Chlapík ide dobre svižne, a tak sa ho držím mysliac si, že to tu pozná, lebo vidím že brzdí presne tam kde sú radarové kamery. Po 220 km zastavuje na parkovisku a ja za ním. Pokecáme, že ma fajn potiahol a on mi hovorí, že neďaleko asi za 200 km je mesto, kde je dragraceová dráha a že zajtra sú tam derby. Lúčime sa a ja pokračujem.

Okolo ôsmej začínam hľadať ubytko, ale po prejazdení asi 40 zbytočných km nič nenachádzam. Rozhodujem sa pokračovať na Upsala. Po jazde na diaľnici si všímam viacero na parkovisku odstavených karavanov, som už fakt unavený. Odbočujem a prichádzam na miesto odpočinku pre karavany. Staviam stan, provizórne čistím reťaz a idem spať.

Piatok 23. 8.

Prijemne vyspaný sa budím a pomaly balím, varím kávu a zasa snickers na raňajky za burácania dragstarov v diaľke. Ako hovoril aj chlapík s Audinou, je tu celkom hustá premávka rôznych amerík. Vyrážam okolo 10:15 a len hltám km. Prechádzam Štokholm a zastavujem prvýkrát v McDonald – hovorím si konečne doma :D. Potom ťahám smer Helsinborg, kde ignorujem navi a idem do prístavu na trajekt smer Dánsko, tunel a mosty z Malmo si dám inokedy.

Potom dotankujem a idem smer Kopenhagen. Tu prechádzam mestom. Hľadám hotel, neskôr už aj hostel, ale všetko je plné, lebo tu má byť nejaká gej paráda.

Tak dvíham kotvy zastavujem sa v imbisse, dávam si falafel a rozhodujem sa, že to potiahnem ďalej do mesta Koge už za tmy. Nachádzam kemp a staviam stan. Dánsko ma ako také moc neoslovilo. Je tu síce pekná krajina a Kodaň je veľké a zaujímavé mesto, ale tí Dáni, neviem, ale mne teda nerezali.

Sobota 24. 8.

Budím sa a dávam sprchu. Po zabalení stanu sa idem ešte pozrieť na pláž a potom idem do prístavu Rodby, kde sa naloďujem na trajekt do mesta Puttgarden. V pláne mám ísť do Hamburgu, kde sa chcem naložiť na autovlak do Viedne. Keďže po vylodení mám ešte dostatok času na príjazd do Hamburgu tak sa idem pozrieť ešte do mesta Kiel na prístav. Na pumpe mi radia mestečko Leboe, ktoré je vzdialené asi 20 km a po príjazde nachádzam veľmi peknú pláž, na ktorej je múzeum zo starej ponorky U-Boot.

Prezriem si ponorku a potom už idem zakončiť jazdu do Hamburgu. Tu prichádzam asi o 16:30 a dozvedám sa, že vlak je vybúkovaný. Predstava diaľničného prejazdu 1000 km po nie moc atraktívnej časti Nemecka ma moc nenadchla. Hmm fasa, našťastie som si celkom porozumel s koordinátorom nakladania vozidiel na vagóny, ktorý mi hovoril, že je tiež bývalý motorkár a tak sa dostávam na vlak.

Sedím v kupé, motorka je naložená so 7000 km za sebou a ja s nádhernými spomienkami zaspávam. Budím sa až v rakúskom Amstetten a po chvíle pozerania von oknom prichádzam do Viedne. Domov prichádzam o 10:15 a začína realita...

Krátke zhrnutie

• počet km: 7062
• množstvo doliateho oleja: 0,7 litra
• spotreba paliva: 5,5 - 6,0 l / 100 km
• počet skonzumovaných snikers: 12
• približné náklady na cestu vrátane žitia, benzínu, ubytka a transportných nákladov: cca 1200 eur
• spomienky: nenahraditeľné

... a nezistil som, čo všetci hovoria o neznesiteľných komároch na severe, ja som počas celej cesty nestretol ani jedného :)