KRYMinálnici časť 3. - Návrat vo dvojici a s okľukou 3/3

14.deň

Ráno je omnoho chladnejšie ako predchádzajúce. Motorky sú celé matné od spadnutej rosy a celkom im to pristane. Aspoň nie je tak vidieť nečistoty z ciest.

Vyrážame na svitaní, keď je mesiac a slnko na oblohe približne v rovnakej výške oproti sebe nad horizontom. Miloša prekvapuje moje starostlivé zohrievanie motora. Nedokáže pochopiť, prečo sa vlečiem 60. Neskôr mu vysvetľujem, že keď je ráno zima mne, je zima aj motoru a potrebuje nehu aby sa v pokoji rozhýbal. Akonáhle sa zohreje, už mi Miloš v premávke tradične nestíha.

Premávka je tu riadna divočina a občas mám pocit, že budem musieť za jazdy používať prostredník na ľavej ruke. Hlavne keď si pekne svižne obieham kombajn a vedľa mňa sa objaví nejaký šialenec na suv. Vidím to tak, že klaksón v tejto krajine dostane riadne zabrať.

Autá obiehajúce kolóny v neprehľadných úsekoch, reťazové obiehanie, kamión valiaci cez dedinu 90 v protismere, autobus plný ľudí za ním..... väčší má prednosť a podobne.

Nedokážem pochopiť, že sme doposiaľ videli len jeden nákladiak vyvalený v priekope. Inak kvalita asfaltu je perfektná. Pri značke pozor hrby na vozovke sa smejem ako na dobrom vtipe po tom, čo sme už zažili. Aj značenie je super a tak len ťaháme vpred. Buzau a Ploiesti miznú v späťákoch, v Targivisti sa trochu motáme v hustej premávke. Konečne vidíme zaujímavé centrá miest plné historických budov. Veľa detailov vyrezaných do dreva a farebne dotvorených.

Za Pitesti sa nečakane s Milošom rozchádzame. Ja sa spolieham na môj navigačný systém v podobe zdrapu papiera nalepenáho na nádrži a volím cestu 7, čo je trochu zachádzka smerom na Ramnicu Valcea. Miloš ide po sedmičke priamo do Curtea.

Kým sa znova nájdeme začína sa stmievať. V konečnom dôsledku je to fajn, lebo zajtra budeme mať aspoň viac času na prejazd slávnym Fagarašom. Ostávame v malom free campe pod Fagarašom. Tesne okolo nás preteká rieka od priehrady Vidraru a poriadne ochladzuje vzduch. Líham si naobliekaný vo všetkom, čo mám so sebou.

Máme za sebou 300km.

15. deň

Ranné zohrievanie motora je samozrejmosť. Teplota vzduchu môže byť tak 8 stupňov a parí sa mi z tlamy. Vytešujem sa z nadchádzajúcej nádielky zákrut. Bohužiaľ sa musím ešte na dve hodiny skrotiť, lebo Milošovi kríva motorka. Niekde našiel trojcentimetrový klinec, ktorý sa až dnes prejavil. Keby tam nebol, koleso by určite na mieste sfúklo. Výmena duše je brnkačka a konečne vyrážame.

Úvodné kilometre sú zážitok. Cesta je zarezaná do strmých skalných zrazov a tie sú často pretkávané tunelmi. Autá neobiehame, je sa na čo pozerať. Často zastavujeme a fotíme. Postupne sa dostávame k priehrade Vidraru, kde je už riadne rušno. Prekvapujú ma mierne bezpečnostné opatrenia. Keď som sa naposledy chcel špacírovať po Liptovskej Mare, skoro na mňa pustili vlčiaka.

Pokračujem ďalej, autá v zákrutách nemajú šancu a ich posádkam sa zjavne páčia svižne obiehajúce veterány. Postupne začíname ukrajovať výškové metre. Scenérie sú krásne. Za pár minút sa striedajú všetky vegetačné pásma a jazda vysokohorským prostredím je zážitok.

Čo sa týka technickej náročnosti jazdy, dal by to aj začiatočník na skútriku. Zákruty sú mierne, stúpania dlhé a tiahle. V tomto smere nič moc. Podľa rečí dobrodruhov som očakával, že budem odpadávať od nádielky zákrut a nadýchnem sa až hore. Opak je pravdou. Zaradený 3. Rýchlostný stupeň zo štyroch a bez problémov za sebou zanechávame autá. Náš Šturec je stokrát záživnejší.

Na vrchole si dávame pauzičku a stretávame motorkárov zo Žiliny a z Brna. Meníme kontakty, fotíme a pokračujeme smerom na Sibiu.

Pri zjazde a dobrzďovaní za autami mám nepríjemný pocit, že zadné brzdové obloženie už asi prežíva jeseň svojej životnosti. Odstavujem, zhadzujem zadné koleso a diagnóza je hneď jasná. Z pôvodnej hrúbky obloženia 5mm, ktoré tam boli v apríli ostal slabý milimeter. Odvtedy mám najazdených max 7500km. Tie dnešné materiály nič nevydržia.

Podkladám brzdový kľúč kúskom plechu, čím naženiem 1,5mm a ide sa ďalej.

Prichádzame do Sibiu, podľa slnka urazíme ešte asi 50km. Dnes je sobota a sľúbil som moju účasť na súťaži veteránov na Šuňave. Volám organizátorom a oznamujem, že tých 800km dnes už asi nedáme.

Tesne pred Sebesom rozkladáme tábor.

Dnes sme prešli slabých 250km, ale zážitky máme pekné.

16. deň

Miloš už v piatok potajme telefonoval do práce a dohodol sa, že môže prísť o dva dni neskôr. Mne ten sviňuch nič nepovedal a dozvedám sa to až dnes. Vraj aby som nevymýšľal so zachádzkami.

Doprajem si teda ranné písanie denníka. Včera to bol tiež môj rituál a zistil som, že to celkom slušne rozjasní myseľ. Dalo by sa to nazvať kávou prebúdzajúcou intelekt. Následná nádielka kilometrov je omnoho príjemnejšia, pretože sa ľahšie povznesiem nad myšlienky a môžem si spokojne užívať dojmy z okolitej krásy.

V tejto časti Rumunska je čo obdivovať. Z Alba Lulia sa vydávame po ceste 74 a 75 cez Campeni. Vhupneme priamo do rýdzeho rumunského vidieka. Všetko je na úrovni, pekne upravené, drevená architektúra s rezbárskym umením.

Počas výletu sme zaužívali kupovať nálepky označujúce prejdené krajiny. No ale to úžasné RO nemôžeme nikde vypátrať. Až na maďarských hraniciach v meste Oradea ich konečne kupujeme. Mali posledné tri.

Prekračujeme hranice a nastáva chaos. Maďari majú vedľajšie cesty značené ako naše diaľnice a naopak. Aspoň smer máme jasný a vzhľadom na priaznivý čas si dávame za cieľ dnešného dňa Košice. Samozrejme musíme najskôr zdolať Debrecen a Miskolc a medzi nimi cestnú sieť podobnú priamkam.

Vládne nehorázna nuda. Neviem, čo robiť, aby som nezaspal, tak počítam sekundy medzi kilometrovými tabuľami a snažím sa odrátať aktuálnu rýchlosť. Môj krásny a ťažko renovovaný tachometer sa totiž rozsypal tesne za Odesou. Rýchlosť v Maďarsku mimo obce neklesne pod 95 km/h a za súmraku konečne prichádzame na slovenskú hranicu. Voláme Vladovi a vybavujeme ubytko a parkovanie. Padlo nám to veľmi dobre, že už dnes nemusíme riešiť núdzové spanie. Po štyroch dňoch som už takmer zabudol, ako vyzerá sprcha. Hajzlovú misu by som už po pamäti ani nenakreslil. Z ukrajinských a rumunských stupačiek mám stehná vymakané ako Hermann Maier. Všetky tieto vymoženosti u Vlada nemôžeme vynachváliť. Dokonca má aj teplú vodu.

Dnes sme dali krásnych 520km

17. deň

Slovensko od Košíc do Púchova sa v rámci našich technických možností dá prejsť za 7hodín ale aj za 12. Na začiatku tohto tripu som sa bál, že mi naše cestičky zovšednejú. Nie je to tak. Užívam si ich rovnako, ako inokedy. Užívame si všetko. Vzduch stromy, kopce. Som rád, že sme doma, ale keby mi niekto povedal, že sa môžem ešte týždeň túlať, neváhal by som a pokračoval ďalej. Všetci sa už na nás ale tak tešia, že ich nemôžeme sklamať. Ako to býva zvykom pri našom návrate z väčších výletov, vopred zvolávame všetkých kamarátov.

Prichádzame do Púchova a motory vypíname až pred tradičným podnikom.

Na sedemnásť dní sme sa vzdialili od ich všedných životov. A vrátili sa iní ľudia. Presvedčení, že keď človek chce, aj z mála sa dá vyťažiť veľa. Presvedčení, že ľudia na východe sú dobrí a často lepší ako my.

4997 efektívne najazdených kilometrov bez motania sa v mestách

200 l benzínu na motocykel

634ka odolala nádielke cestovateľských vášní bez zaváhania a bez poruchy.

A Perák?

Verím že sa stal prvým predstaviteľom svojho druhu, ktorý okoštoval asfalt na Kryme. Recenzia má meškanie 60 rokov.

Do tla zodraté pneumatiky a brzdy, prasknutá predná vidlica a úchyt výfuku, rozsypaná krytka zadného svetla a tachometer. Schudol som 8 kg, čo nie je na škodu.

Kedykoľvek by som si to zopakoval a pokojne by to mohla byť rovnaká trasa a určite by to bola rovnaká motorka.

Ďakujem mojim spolupútnikom za pomoc pri zostavovaní a výbere najzaujímavejších fotografií. Ak si chcete ešte nejaké pozrieť, kliknite sem