Súbory cookie nám pomáhajú poskytovať služby. Používaním našich služieb vyjadrujete súhlas s tým, že používame súbory cookie. Ďalšie informácie Dobre

Prezeráte si mobilnú verziu motoride.sk.
Prepnúť na PC verziu.

Menu

Články | Videá | Tipy | Fórum | Kalendár | Inzercia

Motozem

Hodnotenie: (37 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (44)  [Verzia pre tlač] Tlač

Ukrajina za 5 eur, alebo náš výlet do Černobyľu

 Zdieľať

Pridané: 27.02.2013 Autor: minidlo
Čitatelia: 11554 [Mototuristika - Európa - Cestopis]

Tak ako počas dlhých zimných večerov vznikla myšlienka podniknúť výlet do Černobyľu a prejsť Ukrajinu, tak s odstupom času počas rovnako dlhej zimnej doby bez jazdenia, prišiel čas plánovania a konečne aj písania čo sme počas jedného z našich výletov zažili.

Dnes pri obednej kávičke som rozpovedal v skratke náš príbeh mojej novej kamarátke a tá na to, že čosi to nepíš, to ti nikto nebude veriť. Ale ja to aj napriek tomu skúsim.

Keďže sme ja minidlo a Paľo 1976 obaja motorkárski nadšenci a jazdenie okolo komína, na zrazy, každý druhý deň na zmrzlinu do Banskej Bystrice, či niekam na kávičku nás už nenapĺňalo, vymysleli sme dobrodružný výlet do Černobyľu. Dúfali sme, že zažijeme extrém a to sa nám aj splnilo do bodky. Výlet sme „starostlivo“ naplánovali. Ani neviem kde sme sa dohodli, že do toho ideme. Nemali sme žiadnu trasu a okrem bodu Černobyľ a Odessa sme nemali nič konkrétne kam chceme zájsť. Všetko sme nechali na osud v duchu „žiadny plán je najlepší plán“.

Odchod sme mali dohodnutý na piatok večer, keď sa vrátime obaja z práce, takže sme sa vo štvrtok večer zbalili a nahrubo aj rozlúčili. Paľovi som dal ešte svoju bundu, lebo v nej vyzeral ako model z Quelle. A tu sa začína dobrodružstvo, to sme ešte ani päty z domu nevytrčili. Ráno som šiel do práce na motorke, aby som ju skontroloval a namontoval tašky a všetko potrebné. Pri kontrole som zistil, že nemám doklady od motorky. Volám Paľovi, že „Počuj kamoš nezabudol som si doklady v bunde?“ A on na to: „Ak áno, tak sme v prdeli, lebo bunda sa už suší opratá na dvore“. Samozrejme, že tam boli tie moje nešťastné doklady. Rozvešali sme ich teda po sušiaku a čakali kým vyschnú. Nebola to teda žiadna sláva, hlavne zelená karta, to bol úžas, ale nemohli sme stratiť ani minútu, keďže sme mali „starostlivo“ naplánovaný výlet. Tak sme sa doma rozlúčili, nasadli na mašiny a štart smer dobrodružstvo.

1. deň

Rozhodli sme sa ísť cez Poľsko, to nám poradili naši mega extrémni kamoši, čo boli vo dvojke na moto-výlete v Mongolsku. V Poľsku sme boli okolo polnoci a keďže sa mi pomaly benzín blížil na minimum oznamujem Paľovi do komunikátora v prilbe, že by bolo treba hľadať pumpu. Keďže tej nebolo a nebolo, stalo sa to, čo sa zákonite stať muselo, došiel mi benzín. Niekde v prdeli v lese, v noci, tma ako v tuneli, čo sa dalo robiť. Paľo šiel ďalej sám hľadať benzínku a ja som tam v tej tme sedel na motorke a čakal. Zavolal mi asi po 20 minútach, že našiel pumpu. To ale nebola moja záchrana, keďže v našom dokonalom pláne bola ďalšia trhlina, a to poľské zloté.

Pumpár bol príjemný ako hadí zub, Eurá zásadne odmietol, akoby sme chceli platiť v rubľoch. PIN na kartu som si nevedel spomenúť, tak som volal v noci domov segre, aby mi to niekde v papieroch vysnorila. Ako na potvoru nemohla to nájsť. Vtedy si Paľo spomenul, nie je to náhodou xxxx pred týždňom som ho vraj hovoril. Natankovali sme a buď ho zoberie, ak nie smola, pumpár bude zúriť. Slááááva zobralo to, na 2. pokus sme sa trafili a pokračovali ďalej. Na Ukrajinskú hranicu sme dorazili okolo 01.00 ráno. Rada tam bola hádam na 3 hodiny. Predbiehať sme sa nechceli, tak sme poslušne čakali. Po chvíľke nám nejaký Ukrajinec hovorí, že čo tu zavadziame, že sa máme ako motorkári tlačiť dopredu, že to je OK. Tak sme sa dotlačili skoro na špicu, keď tu spoza mňa vyskočil asi 3 metrový miestny chalan z mercedesu, že máme zmiznúť odkiaľ sme prišli.

Ajajaj a už je to tu, ideme dostať po papuli. Bolo tam ale ľudí, tak sa neodvážil a my drzáci sme sa zase odvážili neuposlúchnuť jeho príkaz. Veď sme pred ním, ujdeme mu. Jasne, že nás dlho kontrolovali, tak nás miestny predbehol. Už sme len pozerali, kde si nás počká a vyfarbí nám ksichty do modra. Našťastie si nechcel s našou krvou špiniť ruky. Cesta bola strašná, samá jama a diera, aspoň pre môjho miláčika, ale všetko zvládla bez poruchy či zaváhania. Asi o štvrtej ráno sme sa rozhodli ukončiť prvú etapu. Našli sme tiché miesto (vedľa železničnej trate), postavili stan, šupli jedno pivko a do minúty sme zaspali.

2. deň

Budíček okolo 9-tej. Zbaliť stan, umyť sa nebolo kde a odchod. Celý deň sme dreli, aby sme do večera dorazili do Černobyľu. Keďže dodržiavanie rýchlosti sme nejako nemali v pláne, začalo sa naše pohrávanie s rukou zákona. Fičím prvý ja, kúsok za mnou Paľo a zrazu pozerám, fízli. Odhrešil som si, ten ukazuje paličkou na mňa a následne k sebe. Kričím do prilby heeej kamoš náhodou ten pán v uniforme neukazoval na mňa, aby som zastal? On vraj nevie, že sa nepozeral. V späťáku som to očekoval chlapi nenasadali do žiguláka, tak to bol asi omyl. Zvestoval som Paľovi, že som asi zle videl. O x kilometrov sa ale stalo to isté v opačnom garde, keď viedol našu „kolónu“ Paľo. Kričí do prilby heeej nemával ten v uniforme na mňa? Reku neviem, možno že aj, ale cez dva pruhy sa zastať na tom kúsku a v tej rýchlosti aj tak nedalo, tak sme išli ďalej.

Povedali sme si, že sme si jedna-jedna v prúseroch, a že už teda zastavovať ani nebudeme, keď to ide tak hladko. Asi 15km pred Černobyľom na nejakom kruhovom objazde sme zastali. Bola už hlboká noc a pozerali sme do mapy kam ďalej. Zrazu pri nás zastala motorka, na nej dvaja miestni 15 roční boys na Honde CBR900RR bez ŠPZ, bez prilby a v teplákoch. Pýtali sa, čo sme zač a kam chceme ísť. Keď sme povedali, že do Černobyľu, iba sa zasmiali, že tam sa nedostaneme, že to je strážené. Ten menší čo šoféroval zavolal otcovi, nejakému vysokopostavenému policajtovi. Otec o chvíľu prišiel na aute so šoférom, vraj aby sme išli za ním, že nás pozýva na vodku. Tam vraj dáme reč. Išli sme do nejakej krčmy, kde sme nadviazali družnú debatu pri atvjortke (vodka s džúsom).

Starý sľúbil, že nám pomôže s povolením no o hodinu ho musel šofér odviezť domov, bol už KO. Mladí sľúbili, že prídu za nami ráno a tiež odišli preč. Zase sme ostali sami v neznámej krčme a už slušne podgurážení. Čo s nami bude, sme neriešili, zbadali sme cez cestu nejakú presklenú sálu, kde sa ľudia zabávali a tancovali. Hurá diskotéka, ideme tam. Vbehneme dnu a tam svadba. Už sme sa otáčali, že ideme preč, keď za nami vybehol starejší, že kto sme, čo sme, a že on je motorkár a toto-hento a už sme sedeli za stolom plným všelijakých dobrôt, koláčov a neodmysliteľnej vodky. Svadba tam trvá 3 dni, takže sme tam boli 4. Ubytovanie nám starejší vybavil na dvore penziónu, kde sa konala svadba. Postavili sme palatku (stan) a čakali na to sľúbené povolenie na vstup do Černobyľu.

Deň 3. a 4.

Pokračovanie svadby aj dnes, ale poldecáky vystriedali štamprláky. Dali sme raňajky, znovu sme sa zoznámili s personálom, s ktorým sme sa zoznamovali už večer a premýšľali čo ideme podniknúť. O chvíľu pred penziónom zrevalo asi 5 motoriek. To bol náš známy mladý zo včerajšej noci aj so svojim gangom. Chalani mali prázdniny, takže nás 3 dni vodili po všetkých možných pamiatkach a zaujímavostiach. Chodili sme fajčiť vodnú fajku do lesa, kde to bolo zakázané, jazdili bez prilieb, zabávali sa, oddychovali, boli sme na nočnom kúpaní na nejakých miestnych jazierkach. Všade okolo bol piesok ako na pláži. Kuchárky a obsluhu sme vozili na motorkách z práce domov a do práce, lebo taxík bol pre nich asi pätina platu. Za to od nás tie dobré ženy, ani za jedlo nič nepýtali. Proste mali sme sa ako v Božom koši.

5. deň

Na piaty deň sme plánovali odchod, keďže sa stále nepodarilo vybaviť povolenia na vstup do Černobyľu a my sme mali ešte pred sebou dlhú trasu. Keď tu zrazu ráno buchot na dvere a baby nás prišli zobudiť vysmiate ako jačmenný pagáčik. Vstávaj Milan, vstávaj Pavol, prijechali vaši sprievodcovia. Oblečte si dlhé nohavice proti radiácii a rýchlo príďte do reštaurácie. Fotoaparát (slabo nabitý), telefóny, dohodnuté Euráče za odmenu a už sme sadali do žiguláka. Chlapi skontrolovali v banke prachy, či sú pravé a už nás viazli ako trestancov na zadnom sedadle.

Vraj na kontrolnom stanovisku buďte ticho, len sa usmievajte. Tak sme sa usmievali, chlapi kývli a my odkývali a už sme boli tam. Fotka nedokáže zachytiť tie pocity, čo sme vtedy zažívali. Aj ja som ich už zabudol, len pri písaní tohto článku sa mi všetko tak vrátilo, ako by som tam bol práve teraz. Bol to úžas, obrovské priestory a všade prázdno. Škola, kino, hotely, telocvičňa, obchody, plaváreň a nikde ani človiečika, iba my v niekedy mnohotisícovom meste. To čo nám vtedy prúdili za myšlienky v hlavách sa opísať nedá, to musí každý zažiť sám na vlastnej koži. Všetko nám poukazovali. Prešli sme Pripjať – mesto duchov, Černobyľ, nachovali obrovské ryby v ochladzovacom kanáli elektrárne, ktoré nik neloví. Iba naši sprievodcovia vraj z guľovnice strelili jedného mega sumca pre trofej. Videli sme 12 vozňový vlak, čo vozí denne 1200 ľudí do dvojsmennej prevádzky na obsluhu elektrárne, keďže také niečo sa nedá skončiť zabudnutím dvier. Prešli sme v „bezpečnej“ vzdialenosti okolo vybuchnutého reaktora a sledovali práce na výstavbe nového plášťa, keďže ten starý už dosluhuje. Išli sme okolo obrovskej lúky, tu bola vraj dedina, všetko zrovnali so zemou. Tie pamätníky s hniezdami bocianov sú ako ľudia, čo tam žili. Z druhej strany sú hniezda v plameňoch, to znamená ako museli miestny opustiť svoje domovy. Po návrate na našu ubytovňu sme si museli dať vodku! Dohodli sme sa, že ráno teda odchádzame. Čo sa stalo večer bol úžas. Kuchárky doma pripravili pohostenie a usporiadali pre nás rozlúčkovú párty. Do druhej ráno sme sedeli, popíjali a debatovali. Bol to pre nás nezabudnuteľný večer.

6. deň

Vstávanie bolo ťažké, lúčenie dojemné, no nič sa nedá robiť, museli sme ďalej. Posledné zatrúbenie, kývame a strácame sa dobrým ľuďom v diali. Cesta smer Odessa. Tak to bola sila 600 km rovina, ja som myslel, že mám fatamorgánu. Ideme 30 km rovno, potom horizont a kam ďalej zase 20 km rovno, potom zase rovno, rovno, rovno, rovno. V pol ceste sme zastali a museli si zdriemnuť pod mostom, lebo únava bola strašná. Tá rovina nás doslova uspávala. V noci sme dorazili do Odessy.

Zaparkujeme na pláži a hľadáme miesto, kde postavíme palatku, keď nás miestny stánkár pristavil. Čo sme, kto sme a tak. Keď sa dozvedel, že chceme prespať na pláži, rovno nás upozornil, že nás odtiaľ určite v noci vyženú policajti, a ak nie, tak si ráno motorky vedľa seba nenájdeme. Ukradnú nám vraj na spaní aj pos.ané trenírky. Povedal nám, že jemu stráži stánok bábuška so zbraňou pod sukňou, čo celú noc nespí. Tak nám ponúkol, že nám bábuška postráži motorky. Len sa máme vraj zoznámiť a v noci prihovoriť, aby nás nedajbože nezastrelila, keď si budeme chcieť náhodou zobrať vlastné mašiny.

Spokojní, že aspoň o motorky máme postarané sme išli niečo zjesť a potom sa poprechádzať, aby nám skôr prešla táto noc. Kráčame si tak okolo nejakého plážového disko klubu keď za nami vybehol chalan v motorkárskom oblečení, vraj zdar. A my vraj „nepanimajeme“ a už to bolo. Kto ste, čo ste a už sme sedeli v disko klube ako hostia miestnych motorkárov vo VIP boxe. Krásne tanečnice, vodku, jedlo, vodnú fajku, vraj všetko čo chcete tu máte, len si rozkazujte a neopovážte sa nič platiť. Zaplatili sme fľašu vodky a džúsu zo slušnosti a dobre, že nás nezbili. To je vraj pre nich urážka, keď platí hosť za ich stolom. Už sme potom len rozkazovali a zabávali sa. Ráno po motorky, podnapití ako sa patrí, k bábuške a s miestnymi boys krížom cez Odessu bohviekam na strážené parkovisko k nejakému dedkovi. Potom na 7. poschodie paneláku, kde sme už mali pochystaný gauč, kde sme sa kráľovsky vyspali.

7. deň

Ráno. Ty vole, do prdele, kde to sme???? Taký luxusný stan sme nemali. To bol ten spomenutý byt na 7. poschodí. Zobudili sa aj miestni, poobliekali sme sa a odchod preč. Ešte nás volali na nejaký zraz, kde ma Paľo presviedčal ísť, ale ja som už mal dobrodružstva aj pomaly dosť. Rozbitý sme boli ako Zacharova brúska, potrebovali sme vytriezvieť, tak naspäť na pláž, ustlali sme si v piesku a spali do tretej poobede. Po toľkých vodkách som aj tak o tretej vedel, že ak budeme fúkať, sme v prdeli. Do večera sme ešte ťahali na Krym smer Rusko. Spali sme pánbohvie kde.

8. deň

Pokračujeme smer ruské hranice, hľadali sme nejakú peknú osamotenú pláž, kde by sme neboli nikomu na očiach, no nič sme nenašli. Rozhodli sme sa otočiť to domov. Nechcelo sa nám vracať hore tak sme sa rozhodli skrátiť si to cez Moldavsko. Aká veľká to bola chyba rozpoviem hneď. Nemali sme ani páru, že krajom Moldavska ide nejaká nepriznaná zóna, kde vládne mafia, majú svojho kvázi prezidenta, či čo a všade ozbrojenci, zátarasy no hrúza. Ale čo, však hádam nejako prejdeme.

Po dvoch hodinách na hraniciach sme sa dostali na radu a vraj nevasmožno prejsť, tak sme začali zjednávať a samozrejme zrazu sa dalo akurát bolo treba cucut (trošku) podmastiť – 50 Éčiek. A vraj cucut, ale ak sa máme vracať dáme viac na benzín. Dávame teda cucut Euro v nádeji, že sme zahojení a pokračujeme ďalej. Ale len 3 metre. Ďalší vydriduch vraj papiere a platiť. Tak to prrrrr trpaslík hovorím, ja už som platil, tu máš doklad. A trpaslík na to zaplatil si za seba a za motorku máš? Nemáš!!! Hybaj do ďalšej budovy k okienku kde nám dali dvojmo lajstra, čo bolo treba vypísať, resp. vykrížikovať polia.

Vyzeralo to asi takto:

XY riadkov poviem vám, slzy som mal na krajíčku. Zahodil som pero, že to je.em, že tomu nerozumiem, že si ma tam môžu trebárs aj nechať. Miestny Ukrajinec čo to tiež musel vypisovať, videl zúfalstvo v našej tvári, tak prišiel a diktoval net, net, net, net, net, da... Doma sme to dali preložiť, ak by som to vypísal od buka, boli by sme ešte teraz na Ukrajine a príbeh by som písal z basy, asi. Na 10 km nás kontrolovali 12krát!!! Ani prilbu som si už nezakladal, všade kontrola a za niečo platiť, raz motorka, potom človek, keď nie to tak za smeti. No poviem Vám sila! 300km skratku sme šli teda deň.

9. deň

Blížime sa k Užhorodu už debatíme cez prilby ako sa tešíme keď budeme doma. Paľo spomína ženu (teraz už exku) a deti, ako mu už chýbajú. Ja zase rodičov, segry, keď tu zrazu zase naši známy páni uniformovaní. Podraďujem, pridám, aby sa rozozvučal laďák a pochopili, že prenasledovanie nemá zmysel. Ešte som poznamenal či ich to ešte neprestalo baviť. Tak a to bola najväčšia chyba zájazdu.

O 3 km nás už vítal na prostriedku cesty rozkročený pán v uniforme a už z diaľky na nás jednou rukou ukazoval, niečo ziapal, že som mu žily na krku videl asi z kilometra a druhú ruku držal na púzdre s pištoľou. Pribrzdil som, podradil za dva a dva metre pred ním pridal. Šup, šup okolo neho a hybáááj preč. To už ale Paľo idúci za mnou kričal niečo do prilby, ale za zákrutou som ho nerozumel, že čo. Po cca. 5 km som zastal, schoval sa do krovia a čakal na Paľa. Nechodil, tak som tušil, že je zle. Pozriem na telefón, volá Paľo. Poď vraj naspäť vytiahli na mňa zbraň, tak som musel zastať. To čo mi cestou naspäť za Paľom prebiehalo hlavou sa opísať nedá. Motorku mi kázali odstaviť na krajnici a za neustáleho vrieskania a hrozieb pokút až do výške 1.000 eur ma ťahal do miestnosti 5x3 metre, kde bolo asi 5 príslušníkov, čo sa prišli vybúriť.

Chceli ma zatvoriť do basy na 14 dní, to už mi aj slza vybehla. Doklady mi zobrali, chceli mi ich rozstrihať obrovskými krajčírskymi nožnicami. Začal som sa obhajovať, hneď som dostal zaucho na celú hlavu. To nebolo ale jediné! Rezignoval som a prenechal vyjednávanie na Paľa. Potom ako som vytiahol telefón, že zavolám na pomoc niekoho na ambasádu, dostal som ďalšie zaucho. Vraj ho mám schovať a telefonovať sa vraj nebude. Po dvojhodinovom vyjednávaní to Paľo uhral na všetky peniaze čo sme mali, cca. 420 éčiek za oboch. Ešte nám aj benzín skontrolovali, či máme dosť na cestu po hranice a že si už na Slovensku zavoláme pomoc z domu, aby nás natankovali. Keby ste videli ako mu oči zasvietili keď zbadal v mojej peňaženke VISA kartu! Myslel si že nás ošklbú, ale k automatu sa báli ísť, bola tam kamera a ja som tvrdil, že tam peniaze nemám. Tak nám ostalo 5 Euro šikovne schovaných v zadnom vrecku Paľových nohavíc. Na cestu nás ešte upozornili na ďalšie dve hliadky, čo nás budú zastavovať a prizvukovali nám, že máme zastaviť a že sa nám nič nestane, ani nebudeme platiť pokutu.

Ďalšia blbosť. Prvému sme zastali na povel, skontroloval nás. Fúkali sme do čapice (to som myslel, že to je len rozprávka keď to niekto hovoril). Po 4 dňoch bez zubnej hygieny (chudák fízel). Pustil nás ďalej, ale druhý nebol taký vľúdny. Zastavil nás, že sme porušili nejaký zákaz a zase nás šikoval do búdky. Ani bohovi sa nám tam nechcelo, zase som si predstavoval ako ma bijú. Chceli od nás cucut do vrecka (170 Eur), na čo sme sa už iba zasmiali a povedali, že si nás tam aj môže kľudne nechať, že už máme posledných 5 Eur, ktoré Paľo vtedy vytiahol ako eso z rukáva. Ukázal naše celé imanie. Nič ani na benzín domov nemáme a že nás ošklbali jeho kolegovia pred 10 km o všetko. Na to ten špinavec otvoril šuflík a povedal, tak aspoň na tú kávu bude. Paľo mu to tam hodil, zahrkotal šuflík a vyhodil nás so slovami, že máme odtiaľ vypadnúť preč. Na hranicu sme to mali už iba pár kilometrov.

Na hranici sme stretli dve posádky Čechov na offroadoch, ktorí za 200 km cestu zaplatili každý po 400 Euro na pokutách. Samozrejme na tých istých miestach a za to isté ako stavali nás. Hranicu sme prešli až po dôkladnej prehliadke kufrov po 2,5 hodinách. Konečne Slovensko. V Košiciach sme natankovali na kartu a holí, bosí, zúbožení, sme podvečer dorazili domov.

Záver

Chceli sme extrém. Zažili sme ho myslím tak, ako sme ani nedúfali. Najprv super potom zle. S odstupom času ale spomíname aký to bol skvelý výlet a ako som na spiatočnej ceste colníčke na hraniciach prisahal, že sa do tejto skur.enej krajiny už nikdy nevrátim. Smiala sa mi. Teraz po 2 rokoch premýšľame, že sa tam ešte niekedy vrátime. Precestovali sme toho ešte málo, ale zážitky máme krásne! Každý čo premýšľa o Ukrajine a má len trochu odvahy, mal by tam ísť! A my dvaja možno s odstupom času urobíme tak ako povedala sympatická colníčka – prejde rok, dva, tri, zoberiete viac peňazí a vrátite sa napäť...

Resumé

Pridané: 27.02.2013 Autor: minidlo Zdieľať

Hodnotenie: (37 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (44)  [Verzia pre tlač] Tlač

Galéria ku článku:

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

PC verzia motoride.sk

© Copyright 2001-2022 Motoride.sk | ISSN 1336-6491 | info@motoride.sk | Podmienky poskytovania služieb. | RSS:
Obsah stránok MotoRide.sk je chránený autorským zákonom. Kopírovanie v akejkoľvek podobe bez súhlasu je nezákonné.
Počet návštevníkov Dnes: 67719 | Včera: 221894