Dobrodružné Albánsko na druhý pokus 3/3

Pohorie Tomorrit

Najvyšší vrch v tomto pohorí, Partizanit, má výšku 2416 metrov. Od mora je vzdušnou čiarou vzdialený zhruba 80 km, takže si viete predstaviť to stúpanie. Ale čo je najlepšie, na vrchol je možné dostať sa aj s motorkou (nie priamo na Partizanit).

Už od mesta Berat, mimochodom mesto s veľmi peknou starobylou časťou, vidieť ako sa k nebu ťahajú štíty pohoria Tomorrit. V meste aj trochu blúdime, ale to nevadí, aspoň lepšie nasajeme tú atmosféru. Kto by nevedel, v 10 storočí tu mučeníckou smrťou zomrel slovenský svätec sv. Gorazd.

Nás však viac zaujímalo to čo nastalo pri zjazde z asfaltky za mestom Polican. V smere na Corovode treba za mestom zatočiť do ľava. Odobčka je jasná, výjazd nákladiakov z kameňolomu naťahal jasné stopy prachu od ich kolies. Potom začne už len slušné stúpanie po kameňoch a prachu. Slušné stúpanie miestami okorenia aj poriadne strmé výjazdy ale cesta je široká takže nákladiakom sa je kde uhnúť. Akurát v jednom takom stúpaní, zhruba 100 metrov pred vrcholom Ivo tesne predo mnou zastavuje. Ako naschvál, cesta tu bola úzka, podklad akoby hnedá sypká múka, tak stojíme obaja. Rozbeh nehrozí, otočka dolu a nájdenie lepšej trasy sa ukázalo ako lepšia voľba. Túlať sa tu dá po rôznych cestách, k vrcholu vedú hádam všetky.

Čím sme vyššie tým je terén kamenistejší, pribúda nákladiakov, bagrov... Prichádzame na akési medzihorie. Je tu svätyňa Bektašského náboženstva (odnoš Islamu), oddychujú a modlia sa tu robotníci. Pauzu si dávame aj my, je nutné dotiahnuť šrúby na Ivovej motorke, vytriasli sa cestou nahor. Hlavne chceme aby si oddýchla malá GSa, v horúčave začala fakt neskutočne klepať.

Výstup na vrchol absolvujem teda sám. Z výšky 2300 m.n.m (podľa GPSka) sa púšťam, ako som neskôr zistil, nesprávnou cestou na vrch. Kamene po ktorých idem sú občas väčšie než kolesá na motorke, prietrže v skalách tiež pripravujú zaujímavé situácie. No posledný strmý výjazd som skrátka nedal. Keď som sa pozrel dolu z miesta kde som uviazol dostal som miernu závrať. Stál som tak, že chodilo jednej nohy som mal na úrovni kolena druhej. Našťastie to bolo rovno v kameňolome, dvihnúť a otočiť motorku mi pomohli Albánci.

Nútený smer domov k leteckej základni a albánskemu Texsasu

Oddýchnuté baby GS stále protestuje. Rozum víťazí nad túžbou pokračovať v putovaní Albánskom. Odteraz pôjdeme len na sever. Zliezame z pohoria a ja si užívam posledný Albánsky off-road.

Zastavujeme sa pri starom letisku Kucove, postavenom v roku 1955, zrekonštruovanom v roku 2002 a uzavretom v roku 2005. No letecká základňa uzavretá evidentne nebola. Len čo sme sa zastavili pri bráne a vytiahol som foťák, ihneď na mňa z búdky vyštartovali ozbrojený vojaci. Celkovo areál nepôsobil zašlým dojmom. Mali tam aj vystavené naleštené Migy 15. Zvláštnosťou je, že tieto lietadlá boli skonštruované už niekedy v roku 1947 a v albánskej armáde slúžili až do roku 2005 (to sa už v USA do dôchodku chystali „nevideteľné“ F-117tky). Väčšinou však nešlo o ruské Migy ale o Čínske nelicenčné kópie.

Odtiaľto je dobré sa vydať ešte o pár kilometrov severnejšie. Narazíte na ropné polia, funkčných púmp je tu ale málo. Dá sa medzi nimi voľne prechádzať a pozorovať, ako hrdzavé metronómy našej doby, pomaly stúpajú, a klesajú v nekonečnom tempe. Ropa je ale riadny hnus. Stúpiť do čierneho zlata znamená, nosiť jeho večnú pamiatku na spodku čižiem. Ani benzín ten brizolit nezmyje.

A čo sa ešte stalo smerom domov?

Výlet definitívne končí, keď Ivo zase zle odbočil, nie k Škodarskému jazeru ale k hranici do Čiernej Hory. Dodnes ho podozrievam z úmyslu, na druhej strane chápem, že s tou hrkalkou chcel byť čím skôr doma. Na hranici nám brutálne čierny cigáni doslova hádzali deti pod kolesá. Ak niekto príde na túto hranicu, uvidí podobný obraz a pre istotu sa otočí, nevie o čo prichádza. Albásnko je totiž krásna krajina, kde ak si dá človek pozor nič nehrozí. Ľudia sú milí, krajina ponúka možnosti skvele si zajazdiť on aj off-road, jedlo, hotely, benzín... skrátka všetko tu je na naše pomery lacné. Tak prečo sa otáčať kvôli predsudkom?

Okolo mora ideme až nás zastihne tma. Nenachádzame žiadnu voľnú pláž kde by sme prespali, musíme riešiť ubytko. Ani nevieme v akom meste vlastne sme. Večer sa ako taký buzíci prechádzame po pláži. No čistý cirkus, všade diskotéky, svetielka, bugs bunny a možnosť odfotiť sa s originál živím somárom, tak tomu teda hovorím atrakcia. Ale toto väčšina ľudí chce a toto čoskoro dôjde zrejme aj do Albánska.

Voziť sa po Balkáne však stojí za to. Z výšky si obzrieme, trošku snobský, ostrovček Sv. Štefan, zamierime do bývalého hlavného mesta Čiernej Hory mesta Cetinje a cez národný park Lovčen prejdeme na cestu schádzajúcu do Kotoru. Serpentíny sú tu ako výstava motocyklov v pohybe. Všetky novinky tohto roku pokope. Nové, vyleštené a my jak taký žobráci zaprášený, hrkotajúci, polámaný.

Pri výjazde z obrovskej zátoky sa cítim ako na okruhu. Široký kvalitný asfalt, veľké zvodidlá, fajnové zákruty. Opäť začína horúčava. Horia aj okolité kopce, občas musíme prejsť hustým dymom. Už asi viem prečo sa táto krajina volá Čierna Hora.

Pozreli sme si Mostar, dali sme si rally cez Sarajevské stavenisko (nechcelo sa nám stáť v zápche), opäť pozreli Petara, Maďarsko, Močenok a posledný deň už absolvujem cestu na východ našej republiky v poriadnom lejaku.

Zopár čísel na záver

• 9 prejazdených dní
• 3825 prejdených kilometrov
• 6 prejdených krajín (vrátane Slovenska)
• 1 debilný maďarský colník
• 1 platené ubytovanie pod pevnou strechou v Čiernej Hore
• Priemerná spotreba 4.5 l/100 km BMW R1100GS, 3.7 l/100 km BMW F650GS
• Celková cena výletu, do 300 eur slovenských (Ivo do 250)

Ďakujeme firme Eres-Racing za materiálnu podporu a mazivá značky Vrooam, ktoré sme použili v našich strojoch na tejto ceste.

Text: Feri Zubal - zeON
Foto: Feri Zubal - zeON, Ivan Sklenár - IvanXR125l