Jeden deň na Dakare so Števom Svitkom

Sú štyri hodiny ráno a v bikaku sa dvíha vietor, víri sa piesok, hučia centrály tímov, ktoré pracovali až doteraz (väčšinou autá a buginy) a Števo musí vstávať. Motorky štartujú prvé, za pološera. Ostatní Slováci, ktorí spia naokolo v stanoch alebo len tak pod širákom na lehátkach sa ani nepohnú, keď štartuje motorku. Štuple do uší sú na Dakre nevyhnutnosťou, pretože bivak si žije vlastným hlučným životom, vždy niekto čosi dolaďuje, opravuje, štartuje, prichádza. Je to kolobeh, čo nekončí. Na chvíľu si pospať a vytrhnúť sa z neho dokážete len pomocou štupľov do uší, a nie hocijakých. Farebné penové sú najlepšie, je však dôležité odkladať si ich a pamätať si farbu aby sa nestalo, že ich nájdete zajtra v noci v ušiach niekoho iného. Števo nosí štuple aj v etape, lebo pri 150-tke motorka neuveriteľne hučí a je to pohodlnejšie.

So Števom vstáva samozrejme aj jeho tím: František Hostinský ako hlavný mechanik štartuje motorku aby sa zohriala a masér Ivan Malárik pripravuje energetické nápoje a plní camelback. Všetci traja idú svorne na raňajky do veľkého bieleho stanu s drevenými lavicami. Vybrať si je vždy z čoho. Šunka, syr, praženica, špagety a prihodia vždy aj miestne ovocie. Aby František s Ivanom po ceste neumreli od hladu, po raňajkách vyfasujú hnedé balíčky a bal minerálky. Hneď vedľa jedálenského stanu sú búdky Toi Toi a umývarka. Poctivo to každý využije a prekvapivo to nie je až také odpudzujúce posedenie ako v plastových kadibúdkach na slovenských kantráčoch. Vždy sú čisté s toaletným papierom.

Pohľad na hodinky, ktoré sú prestavené o 6 hodín dozadu oproti slovenským už alarmuje, že Števov čas štartu 5:10 sa blíži. Bundu, prilbu, rukavice a ide sa do etapy. Ešte posledné upozornenia, ktoré dali organizátori večer na rozprave a Števo mizne spolu s ostatnými elit jazdcami z bivaku. Teraz je na rade koncentrácia, sledovanie roadbooku a plný plyn.

František s Ivanom sadajú do auta ako prvý zo slovenskej výpravy. Musia sa ponáhľať, aby v nasledujúcom bivaku obsadili dobré miesta blízko záchodov pre všetkých a aby stihli prísť ešte pred Števom. Pokiaľ nezačujú KTM s číslom 6 sú v kľude, rozložia plachtu, prístrešok a masérsky stôl. Cirkus sa začína, keď zo seba Števo zhodí prilbu. Všetci stojíme obďaleč a natŕčame uši, aby sme počuli, čo udýchaný Števo hovorí o etape. „Sakra letel som z tej duny asi 10 metrov vysokej. Tak bola vysoko ako ten stan. Divím sa, že som tu. Normálne som letel. Do pekla, bolí ma zápästie.“ Ivan si už strihá farebné pásky(tape), aby nimi Števa oblepil a zmiernil bolesť. František vyberá monterpáky, prezúva spolu s Gabikou Čipkovou mousse a mení olej. Po páde z duny je potrebné aj trocha poopraviť fasádu kitu na motorke a je pripravená na zajtra. Števo zatiaľ farbisto opisuje let zo zlomenej duny už asi šiestemu človeku, ktorý sa zastavil na výzvedy.

K naším autám dolieha hudba z farebného stanu, kde už tancujú Peruánske tanečnice. Trocha kultúry nikdy nie je na škodu a tak sa ešte pred večerou zastavíme v stane, kde nás ponúknu piscom (niečo ako naša slivovica) a koláčikom. Števo odmieta, ale koláčik si dá. V každom bivaku bol podobný stan, kde sa prezentovala krajina, v ktorej sa momentálne nachádzame.

Sedem hodín, vonku sa stmieva, my máme na očiach motocrossové priehľadné okuliare a na ústach šatku, lebo jemný fesh fesh, ktorý vietor rozfúka všade naokolo je nepríjemný. Števo sa vracia zo sprchy už čistý a spokojne sa postaví do rady na večeru. Máme kusisko mäsa – krvavý steak. To je bašta. Teraz si to treba vychutnať, lebo zajtra nám môžu dať čosi zeleninové, čo nevieme identifikovať. Keby už bolo najhoršie, ide sa na špagety. Tie podávajú celý čas pri osobitnom pulte a ani čakať tam netreba. Števo sa z večere ponáhľa, pretože spánok je extrémne dôležitý. Ešte predtým so mnou urobí krátke interview, Ivan mu dá regeneračnú masáž a ide spať do auta. František aj Ivan spia v stanoch.

Ja sa ponáhľam späť k jedálni, pretože na malom pódiu už organizátori robia rozpravu. František ma tam čaká s perom v ruke a píšeme si upozornenia a zmeny v roadbooku. Števa vždy zaujíma, kde je tankovačka a aké zrady ho môžu v zajtrajšej etape stretnúť. Máme zapísanú už celú A4 a oni nie a nie prestať. 45 minútové rozpravy každý večer dajú poriadne zabrať. Už keď sme tak blízko spŕch a záchodov, bol by hriech to nevyužiť. Po večernej očiste sa vraciame k autám, kde sa už šepká, lebo Števo spí a zajtra sa kolobeh roztočí zas. Ideme si ľahnúť aj mi. Štuple do uší trocha nasliniť, stlačiť zasunúť a spať až do rána.