Naprieč Južnou Amerikou: Od Santiaga do Quellonu (Chile)

Zmokol som cestou zo Santiaga ako myš. Na tom by nebolo nič zaujímavé ale trošku ma to nahnevalo, lebo vraj v tomto meste prší 4 krát do roka a k tomu všetkému zisťujem, že po troj hodinovom lejaku som zmokol zbytočne, lebo Tomek člen poľskej výpravy nás navigoval na juh, no my chceme ísť na západ do mesta Valparaiso. Takže sa viac menej vraciame a smerujeme na západ.

Valpariso je zaujímavé a veľmi pekné prístavné mesto Santiaga. Dakedy asi veľmi bohaté s množstvom lanoviek ktoré prepravovali ľudí popri strmých uličkách mesta. Tam zisťujem, že moja rozeta je už úplne v háji. Chýba na nej sedem zubov a náhradnú samozrejme nemám. Ale opäť mám šťastie. Našiel som super obchod s náhradnými dielmi na motorky. Kupujem rozetu na dáku 125 ku Yamahu a tam mi zároveň poradia dobrého sústružníka a zvárača. Na druhý deň mám novú rozetu a vyzerá super! V noci má byť koniec sveta a tak kempujeme pri tabuli TSUNAMI HAZARD ZONE. Koniec sveta neprišiel... začínam mať problém... rozeta bola príliš drahá, letenku spať do Európy na termín 31.12. nestíhame a jediný ďalší voľný termín letu je až 28.1. S tým som nepočítal! Okrem toho, že ma frajerka asi už zabije tak mi končia aj peniaze. Našťastie ma opäť ako tak zachránili tí čo mi už pomohli neraz a tak preto sa musím poďakovať najmä vlastnému otcovi, Martinovi Zimanovi (chlapíkovi ktorý bol na mongol rally) a Erike Pagačovej.

Smerujeme na juh po panamerikane. Na jednej z benzíniek pijeme kávu a čítame resp. pozeráme si obrázky v novinách. Až tu zrazu sopka. Sopka ktorá má na 90% vybuchnúť. Dediny v jej okolí sú evakuované. A iba 100 km od nás smerom na východ!!! Ideme TAM! Domov píšem vianočnú sms v znení: „ideme pozrieť sopku ktorá ide vybuchnúť, asi nebudem mať signál ozvem sa zajtra.“ Takže vianočný deň trávime jazdením po neskutočnom offroade v daždi smerom k sopke. 30 km pred cieľom sa ale vzdávame. Máme pred sebou kopec ktorý autá nevedia zdolať a k tomu všetkému sa začína stmievať. Stále prší, no našťastie sme stretli človeka v dedine ktorá je takmer celá evakuovaná a ten nám dovolil prespať v miestnej škole. Robíme si vianočné hotdogy a popíjame škatuľové víno. Ráno som si daroval nové čisté ponožky najedol sa čerešní a vraciame sa späť na diaľnicu. Nemá význam ísť ďalej k sopke. Aj tak stále prší a všade sú mraky takže by ju ani nebolo vidieť čo je škoda.

Pokračujeme smerom na juh. Krajina sa mení a je tu podstatne väčšia zima. Vyzerá to tu ako u nás v máji. Ale nič extra zaujímavé na diaľnici nevidím. Jediné čo som si všimol je to, že tu veľa ľudí jazdí motocross. Samé motocrossové motorky a trate. Tak by som si zajazdil!! Country cross a enduro to je jedna z mojich najväčších záľub! Vlastne všetko čo na motorke viem je kvôli mojej bývalej Kawasaki KX. A keďže som už ďakoval tak sa môžem opäť poďakovať Peťovi Balážovi, že ma dačo na tej motorke naučil za tie roky...

Dostávame sa na koniec Panamerickej diaľnice... Ďalej už nepokračuje žiadna cesta a tak sa ponáhľame do prístavu. Loď jazdí iba raz za týždeň. Iba vo štvrtok o pól noci, takže máme už len 3 hodiny aby sme všetko vybavili. Samozrejme sme všetko stihli a ja neviem ako skončiť tento článok lebo som začal koncom. Je proste ťažké začať koncom lebo potom človek nevie ako skončiť.

S pozdravom a šťastný nový rok prajem všetkým

Marek Slobodník