TransKarpatia 2012 cestopisný článok

V roku 2009 som sa zúčastnil skialpinistickej expedície do Kyrgyzska. V pohorí neďaleko Karakolu sme 3 dni šľapali hore dolinou s obrovskými, ťažkými batohmi. Bola to neskutočná drina. Vliekli sme kompletnú lyžiarsku výstroj, laná, stany, spacáky, zásoby na týždeň, proste všetko, čo človek vo vysokých horách potrebuje aby prežil. Keď sme konečne dorazili pod stenu Piku Karakoľskij, vysokého cez 5.000 metrov, boli sme už v zóne večného snehu a ľadu. Plánovali sme prvozjazd tohto nádherného štítu na lyžiach.

Príroda to ale chcela ináč. Ráno sme sa zobudili do mliečnej hmly. Celú noc snežilo. Zo všetkých stien naokolo nás sa s príšerným hukotom valili lavíny. Našťastie sme miesto pre tábor dobre vybrali a tak nám nehrozilo priame nebezpečenstvo. Neostávalo iné iba čakať. Tak sme aspoň postavili obrovské iglu, v ktorom mohlo pohodlne spať až 6 ľudí. Snežilo celý deň, celú noc a celý ďalší deň. Predpoveď počasia, ktorú sme získali cez satelitný telefón neveštila nič dobrého. Boli sme sklamaní ale museli sme dole. Do civilizácie to boli dva dni. S tým šialene ťažkým batohom a bez vysnívaného vrcholu som musel prepnúť na režim polodebil aby som to zvládol. Ostatní boli na tom podobne. Tu si môžete pozrieť trailer k filmu o našej expedícii na spomínaný vrchol.

V Karakole sme sa ubytovali u chlapíka, ktorý miloval motorky. Bol to bývalí motokrosový šampión Sovietskeho zväzu. Chodili k nemu chlapi z Európy na motorkách, tam ich nechali a lietadlom leteli domov. Ďalšia partia priletela lietadlom a na motorkách sa vrátila do Európy.

Zničení po týždni nosenia ťažkých batohov sme kuli plány do budúcnosti. Napadlo nás, že sme už dosť starí na to aby sme ako sprostí vláčili do kopcov ťažké batohy. Krajina sa dá predsa pohodlnejšie obdivovať zo sedla motorky. Zážitky síce nebudú také intenzívne, ale aspoň to nebude tak bolieť. Dohodli sme sa, že hneď keď sa vrátime domov, kúpime si motorky a skúsime to s mototuristikou.

Ako to už v živote často chodí, sľuby sa sľubujú, blázni sa radujú, motorku som kúpil ja a nikto iný. Nemal som s kým jazdiť. Dva roky som riedko jazdil po okolí Slovenskej Ľupče, kým sa mi podarilo nahovoriť suseda. Miloš si splnil sen a kúpil si novučičké BMW GS 1200. Celý rok sme však žiadny výjazd mimo domu neurobili lebo ja som bol rozlietaný po kadejakých horolezeckých akciách a Miloš mal kopec roboty vo firme. V júni 2012 sme si povedali, že musíme vyraziť hneď a zaraz lebo ak budeme stále iba plánovať nikam sa na tých motorkách nedostaneme. Kúpili sme kufre a vyrazili s plánom: Ukrajina – vystúpiť na najvyšší kopec, presun do Rumunska - vystúpiť na najvyšší kopec, pojazdiť Transylvániu a domov.

Na Ukrajinu sme chceli prejsť v Čiernej nad Tisou. Až na mieste sme zistili, že tam nie je hraničný prechod. Museli sme sa vrátiť až do Veľkého Kamenca a tam prejsť malým prechodm do maďarského Pácinu. Prešli sme cez Cigánd, romantickou kompou cez rieku Tisu do Kisvárdu a v Záhonoch sme prekročili hranicu do Ukrajinského Čopu. Ocitli sme sa v inom svete. Pravdu povediac, necítil som sa veľmi príjemne. Bolo zamračené, každú chvíľu som čakal dážď. Z neho som mal celkom paniku. Netušil som, aké je to jazdiť po mokrej ceste, v daždi a vetre. Vetrisko bol teda poriadny. Strašne mi fúkalo do prilby, bolela ma z toho hlava. Nepomáhala šatka ani kukla.

Pomaly sa začalo stmievať a my sme nemali ani páru ako riešiť spanie. Mali sme síce stan a spacáky ale v noci bude určite pršať a ja by som najradšej spal v nejakom teplučkom penzióniku. Kúsok za Mukačevom som zastavil v akejsi krčme a spýtal sa, či sa u nich nedá spať. Zdes nevazmožna, ale pár kilometrov ďalej je vraj motel. Paráda, koniec utrpeniu. Naozaj, rovno pri ceste niekde okolo dediny Kamjanske sme nemohli minúť príjemný motel za asi 18 eur pre oboch. Čisto, teplo, dobrá večera, dobré pivko, pekná obsluha. Ako v raji. Večer som si ešte stihol z penových chráničov, ktoré som vytiahol z motonohavíc vyrobiť akési tesnenie na prilbu. Vystrihol som poloblúk, ktorý som kobercovou páskou prilepil zospodu na prilbu. Oboplo to krk a vietor nemal šancu. Doteraz to funguje a ani som to nemusel prerábať. Do postele sme padli ako podťatí. Prešli sme síce iba niečo okolo 400 km, ale kedže je to naša prvá dlhšia cesta v sedle motorky, riadne nás to zobralo.

Na druhý deň sme mali v pláne dostať sa do Rachivu a obzrieť starú vojenskú cestu popod Hoverlu, o ktorej sme sa dočítali na internete. Kúsok za Chustom nás čapli chlpatí. Trochu sme prekročili rýchlosť. Nechápem, ako je to možné, ale ukecali sme ich a pustili nás bez pokuty. Počasie bolo stále zlé. Občas popŕchalo, bola zima, ale najhorší bol ten silný vietor. Nevedel som, že vietor je taký nepriateľ dvoch kolies. Nemohli sme sa ani rozprávať lebo Milošovi nejako nefungoval toľko vychvaľovaný StarCom. Úplnou náhodou sme zastavili na križovatke pri zaujímavej reštaurácii v dedine Lug.

Doteraz sme išli podľa navigácie v našich iPhonoch. Tu som však nazrel do papierovej mapy a zbadal som možnosť ísť do Rachivu vedľajšou cestou cez Kosivsku Poľanu. Bolo to super. Za Kosivskou Poľanou začala cesta prudko stúpať, asfalt nenápadne zmizol a my sme sa ocitli v divočine. Občas štrk, občas blato, nebyť iPhonu, mysleli by sme si, že sme sa stratili. Takto predsa nemôže vyzerať cesta evidovaná v navigačnom softe ako asfaltka. A predsa to tak bolo. Trochu sme sa aj obávali, ako to bude pokračovať. Mali sme iba hladké gumy a bolo dosť mokro. Nepršalo síce, ale čierne husté mračná sa nám ani trochu nepozdávali. Nakoniec sme touto cestou - necestou bez ujmy došli až do Rachivu.

Boli sme nadšení z nového druhu zážitku. Ubytovali sme sa v Smerekovej chate, z bankomatu vytiahli pár hrivien a výborne sa najedli v miestnej reštike. Podvečer sa spustil taký hustý lejak, aký som zažil hádam iba v trópoch. Cítili sme úľavu, že sme sa rozhodli ostať v Rachive a nepokračovať pod Hoverlu.

Vasilij, náš ubytovateľ, nám neodporúčal skúšať v tomto počasí prejsť vojenskou cestou popod Hoverlu. Už dlhšie je upršané počasie a cesta je vraj samé bahno. Dali sme si poradiť a zriekli sme sa jazdy v teréne. Nemienime však vzdať výstup na Hoverlu vysokú 2061 metrov. Podľa Vasilija vedie najkratší peší výstup z východu z turbázy Zarosliak. Presúvame sa teda cez Tatriv a Vorochtu a odbočujeme vpravo podľa smerovej tabule. Krajina nám pripomína naše Hriňovské lazy. Zaplatíme si možnosť ísť motorkou po lesnej hrboľatej ceste až na konečnú – turbázu Zarosliak.

Odtiaľto pokračujeme pešo asi tri hodiny až na vrchol. Je ukrytý v hmle a vietor dosahuje silu víchrice. Našťastie neprší. Napriek nečasu sa prinútim pomocou GPS nájsť vrcholovú geocache. Sľúbil som to svojmu synovi. Ešte počas výstupu sa k nám pripojí mladík z Odesy. Stále sa usmieva a je príšerne ukecaný. Tvrdí, že sa živí písaním referátov pre anglických študentov, miluje skupinu Queen a trénuje hru na gitare. Vraj je na prázdninách u babky vo Vorochte. Výzorom je to taký typický Rus a tak vtipkujeme, že na obed si určite dá sardinky. Na obed z batohu skutočne vytiahol baltické sardinky a spoločne sa na tom z chuti zasmejeme. Navrhujem mu, že ho zavezieme ku asfaltke na motorke, ušetrí tak pár hodín času. Potajme dúfam, že nás vezme k sebe domov, aspoň uvidíme ako to vyzerá v ukrajinskej domácnosti. Je celý nadšený a poprosí nás, či by sme ho nehodili až do Vorochty. Súhlasíme, no altruistické pozvanie k nemu domov sa nekoná - a to sme mu ešte kúpili aj pivo. Divný patrón. Ale bola s ním aspoň sranda.

Pokračujeme ďalej cez Verchovinu, Usteriky, Roztoky až do mestečka Beregomet. Je to pekná nenáročná trasa väčšinou po asfaltke, občas dlhé šotolinové úseky, ktoré sa však dajú prejsť plnou rýchlosťou. Strašne sa nám páči ako sa za nami zdvíha mračno prachu. Počasie sa zlepšilo, svieti slniečko, ideme do tričiek. Často križujeme rieku Čornij Čeremoš. Krajina postupne prechádza do roviny. Takto som si predstavoval ruskú dedinu keď som čítal Tichý Don. Vládne tu taká zvláštna pohodová atmosféra. Dediny nie sú koncentrované na jedno miesto ako u nás. Sú rozťahané popri cestách v dĺžke mnohých kilometrov.

Ľudia sedia na priedomkoch, obydlia sú chudobné, ale všade je čisto. Skutočne veľmi príjemné. Sme už unavení a miestni nás posielajú do dediny Migove. Nachádzame tu rekreačné stredisko, kde práve prebieha bujará oslava nejakého miestneho sviatku. Sviatočne oblečení ľudia stredného veku tancujú na živú muziku a hodujú o sto šesť. Chlapi aj ženy sú už poriadne veselí. Je to všetko také jednoduché, úprimné. Zanecháva to vo mne hlboký dojem. Aj nám sa ujde zo sviatočného stola. Noc je spočiatku síce rušená hlučnou muzikou, nakoniec však únava zvíťazí a my sa perfekte vyspíme.

Ráno vyrážame priamo na juh. Chceme sa dostať cez Šepit a Ruskú do Rumunska. Po dvoch hodinách šotolinovou, ľudoprázdnou cestou v hlbokom lese prichádzame k rampe s vojakom. Na druhej strane je Rumunsko. Vojak nám vysvetľuje, že ak nemáme permit, nemôže nás pustiť. Je mladučký a vyzerá byť z nás poriadne prekvapený. Snažíme sa ho presvedčiť, že tu predsa široko – ďaleko nikoho niet, nech nás teda pustí, nikto predsa nič neuvidí. Bojí sa však a vracia nás späť. Nevie nám ani poradiť, kde je najbližší hraničný prechod, prevelili ho sem a on sa tu vôbec nevyzná. Možno ani nevie kde je.

Hranicu teda prekračujeme až pri meste Vicovu de Sus. V Rumunsku nás víta starý známy západ. Je to skoro ako u nás. Romantika sa stratila. No stratilo sa aj slnko. Temná obloha – pre motorkára pohroma. Prvý nápor dažďa prežijeme v pizzérii vo Vicovu de Jos. Pokračujem smerom na západ. Cesty sú výborné. Podvečer v totálnej prietrži mračien nachádzame hotel v mestečku Campulung Moldovenesc. Hotel je luxusný, vysvietený, stoly prestreté. Je ľudoprázdny ako celé mesto, kde je takýchto hotelov spústa. Otvára nám mladé dievča, ktoré zavolá zrejme otca. Klasický ortodoxný žid.

Dlhá čierna brada, vrkoče, hrubé okuliare. Ako vystrihnutý z encyklopédie. Prekladá nám jeho dcéra lebo on neovláda ani nemčinu ani angličtinu ani ruštinu, alebo sa tak aspoň tvári. Odmietne nás ubytovať. Na otázku prečo nám neodpovedá. Odchádzame poriadne prekvapení do tmy a dažďa. Je to skľučujúci pocit. Neďaleko je ďalší podobný hotel. Tu s nami nemajú žiadny problém. Cena za noc asi 20 eur na izbu, kvalitná večera. Myslíme si, že to tu asi viac žije v zime, okolo sú zrejme nejaké lyžiarske strediská. Druhá možnosť je, že hotely sú postavené z eurofondov a klientelu vlastne vôbec nepotrebujú.

Druhý deň sme až do druhej po obede na izbe lebo vonku stále leje ako z krhly. Sme z toho znechutení. Takto sme si náš výlet nepredstavovali. Nakoniec sa už nuda nedá vydržať. Obliekame GoreTexy a v daždi a hmle vyrážame smer Sighetu Marmatei. Cesta strmo stúpa v ostrých serpentínach. Teplota sa blíži k nule. Hmla je taká hustá, že nevidíme jeden druhého ani keď ideme v tesnom závese. Strašne sa bojím šmyku. Nemáme však na výber. Podľa predpovede takéto počasie v tejto oblasti bude trvať ešte pár dní.

Náladu mi zlepšuje iba moja dobre utesnená prilba. Púšťam si z iPhonu obľúbené skladby a odovzdávam sa do rúk osudu. Konečne sedlo – Pasul Prislop. Sme vo výške 1500 metrov. Je skoro úplná tma. Ako nejaký strašidelný Draculov hrad sa z hmly vynárajú obrysy osamelého kláštora. Nikde ani človeka, počuť iba cengot zvoncov. Vtom zbadám nejaký pohyb. Uf, je to len pastier. Nemo na nás hľadí spoza chuchvalcov prevaľujúceho sa oparu. V kostole sa svieti ale niet tam ani nohy. Dobrá scenéria na horor. Ten deň spíme až v moteli tesne pred Baia Mare, kde sme opäť jediní hostia. Motel stojí na svahu pod sedlom Gutai a z izby máme nádherné výhľady na rovinu pod nami, ktorá sa rozprestiera až k obzoru. Ušli sme studenej fronte, vzduch je neskutočne čistý takže vidíme určite až do Maďarska.

Šiesty deň našej výpravy fičíme bez jedinej prestávky najrýchlejšou cestou cez Debrecín a Rimavskú Sobotu domov. Neskorý obed na salaši Zbojská ukončuje našu prvú motorkársku expedíciu. Nesplnili sme síce zamýšľané ciele ale získali sme množstvo skúseností a zakúsili nový druh zábavy. Teraz už vieme, čo je reálne a čo nie. Vieme čo sa nám páči, na čo si treba dať pozor, čomu sa treba vyhnúť.

Prázdniny venujeme obaja výletom s rodinkami a na motorky ani nepomyslíme. Začiatkom septembra, keď deti opäť začali chodiť do školy prišla znovu chuť na nejaký výjazd. Nechce sa nám veľmi plánovať a tak iba narýchlo kúpime terénne pneumatiky a vyrážame opäť na Ukrajinu. Tentokrát je cieľom jazdiť čo najviac v teréne mimo asfaltových ciest. Najmä by sme radi prešli tou toľko vychvaľovanou horskou cestou medzi horami Hoverla a Petros.

Bez väčšieho zdržania prechádzame hraničný prechod Ubľa, v Bereznom na benzínke konečne kupujeme poriadnu mapu (1:250.000) a radíme sa ako pokračovať. Volíme severný obchvat do dediny Volosjanka. Tu odbočíme na juhovýchod, opúšťame asfalt a užijeme si prechod horského sedla do dediny Kičernij. Krásne výhľady, zlé, rozbité cesty. Presne toto sme hľadali, takto sa nám to páči. Noc trávime v ľudoprázdnom hoteli v mestečku Volovec. Ako vždy za 18 eur.

Ďalší deň si pozrieme Sinevirské jazero a pokračujeme do Koločavy. Dúfame, že sa nám podarí preraziť cez sedlo Prislop do Komsomoľsku. Nepodarilo sa. Jediným problémom boli až okolo pol metra hlboké koľaje, ktoré vyžadovali absolútne presnú jazdu po hrebienku medzi nimi. Nebolo možné ísť pomaly a pomáhať si nohou, lebo tá sa nemala kde oprieť. Hrebienok bol široký miestami iba 30 cm. Samozrejme, nevzdali sme to iba na základe obhliadky.

Vedeli sme z internetu, že nejakí ľudia pred nami tadiaľto prerazili. Ale vedeli sme aj to, že pár ich to aj otočilo. Chceli sme patriť do prvej skupiny. Bojovali sme ako draci. Nakoniec som však skĺzol do tak hlbokej koľaje, že som odtrhol pravý kufor. Navyše, vytiahnuť vo dvojici vyše 200 kilovú motorku z tej úzkej hlbokej koľaje a položiť ju na 30 cm stredový pás a pretlačiť ju 50 metrov do kopca, bolo takmer nad naše sily. Pochopili sme, že na toto ešte nemáme.

Buď vylepšíme jazdeckú techniku alebo sem musíme prísť viacerí. Ani návrat nebol zadarmo. Kufre sme museli zniesť v rukách pod kritický úsek. Sadnúť na motorku a zvýšenou rýchlosťou sfičať po stredovom hrebienku riskujúc nepríjemný pád. Nakoniec sme to zvládli bez ďalších škôd. Z neďalekého plota sme odštikli kus ostnatého drôtu a pripevnili kufor. Porazení, ale nezranení sme späť v Koločave. Nevadí, aspoň máme dôvod sa sem ešte vrátiť. Cez Tajčiv prídeme podvečer do Rachivu. Nocujme u starého známeho Vasilija v Smerekovej chate. Zaujímavé, ako to ten chlap robí. Všetky hotely, kde sme prespávali boli ľudoprázdne, no tu je vždy plno. Okrem iného tu bol Holanďan a dve Francúzsky.

Prebúdzame sa do jasného, studeného rána. Je prísľubom nádherného dňa. Kufre nechávame u Vasilija v garáži a presúvame sa do dedinky Goverla, kde začína horská vojenská cesta prechádzajúca cez sedlo medzi horami Hoverla a Petros. Je to neuveriteľné, ale za malý poplatok nás púšťajú na motorkách do pralesa. Volajú to Karpatská biosférická rezervácia. Prejazd patril k tomu najkrajšiemu, čo sme na Ukrajine zažili. Prirovnal by som to k prejazdu hrebeňa Nízkych Tatier. Terén nebol moc náročný, tak sme pritvrdili a na hrebeni vypili fľašu vodky a pár pív so strážcami parku. Zjavil sa doknoca aj Holanďan od Vasilija, ale nechcel piť.

My sme to asi trochu prehnali lebo na nasledujúcom rovinatom úseku plnom bahnitých jám sme neraz naše mašinky, ako sa vraví, „položili“. Škody našťastie neboli veľké. Rozbité zrkadlo a odtrhnutý hlavný stojan. Zjazd na druhú stranu do Jasnije bol o hodne tvrdší oriešok ako jazda do kopca no zvládli sme ho iba s jedným položením. Unavení, ale nadšení sme naše dobrodružstvo oslavovali dlho do noci v rachivských baroch. Prilepili sa na nás dvaja chlapíci stredného veku, tak sme s nimi vypili pár pív. Boli to zaujímavé týpky. Ten, ktorého sme tipovali na veksláka „pracoval“ ako pasák a vekslák v Bratislave. Ten, ktorý vyzeral ako Rambo, bojoval dva roky v Afganistane a teraz robí sadrokartóny Prahe.

Ráno sme sa vybrali k „vekslákovi“ domov na kávu. Nechceli sme totiž odmietnuť včerajšie pozvanie. Cestou na Kosivsku Poľanu sme stretli dve Francúzsky. Človek by nepovedal, ako to tu turisticky žije. Prešli sme ďalším horským sedlom do Kobileckej Poľany a ďalším do Vodíc a ďalším do Dubového. Stále veľmi pekné terény, proste sen enduristu. Aj dobrého veľa sa však obje a ani včerajšia oslava nám sily nepridala. Máme toho plné zuby. Po hlavnej fičíme na západ. Prespíme ešte v Mukačeve, zaplatíme nezmyselnú pokutu v Užhorode, prežijeme víchricu v Sobranciach a na piaty deň od štartu sme doma. Ako vždy, živí a zdraví. Nech žije enduro.

Tu nájdete krátky film o našej výprave: TransKarpina

Mapa júnovej trasy je tu: mapa

Mapa septembrovej trasy je tu:mapa