Dobrodružné cestovanie naprieč Tureckom a Gruzínskom 4/7

Úplne dobre viditeľná odbočka, ktorú sme minuli triafame teraz hneď na prvý krát. Celkom solídna asfaltka nás vedie do kopcov, ktorými stúpame množstvom serpentín a vracákov. V priebehu niekoľkých km sme stúpli hlboko do hôr bez stromov, ale s nádherným, niekedy až strach budiacim výhľadom na hlboké zrázy a doliny pod nami.

Z cesty sa pomaly začína vytrácať asfalt, ktorý občas strieda iba šotolina. Na vrchole cca 1800m stretávame aj domácich, ktorí sa tam kochajú neuveriteľným výhľadom, ktorý si aj my naplno vychutnávame. Klesáme z údolia do údolia, cesta bez asfaltu je podmáčaná vodou takže miestami ideme blatom a kalužami, ktoré hravo zvládame. Strmým svahom schádzame do riedko osídlenej oblasti, kde žijú roľníci a pastieri dobytka, ktorý nás sledujú s prekvapeným výrazom v tvári. Cesta sa znovu rozdvojuje, ale teraz už neriskujeme a pýtame sa ihneď prvého pastiera na správny smer. Posiela nás cez most, vedúci ponad rieku na druhú stranu údolia kadiaľ pokračuje. Za mostom sa asfalt stráca už na dobro, takže do kopcov stúpame po rozbitej a nespevnenej ceste. Ani výhľad z druhej strany kopca ničím nezaostáva svojou nevšednosťou, slnko je už však podozrivo nízko a rýchlo zapadá preto stojíme už iba sporadicky.

Akoby šibnutím čarovného prútika sa nám pred očami zjaví vodná nádrž. Údolím totiž preteká rieka, ktorá tam napĺňa pomerne veľkú priehradu s názvom Cat Baraji okolo ktorej potom ďalej neustále kľučkujeme. Každá zákruta je ako nová strana v strhujúcom knižnom príbehu, ktorý dychtivo čítate. Neustále meniaci sa ráz krajiny či strmé kamenisté priepasti ostro kontrastujúce so zelenými políčkami, ktoré tu živia jednoduchých a mnoho krát veľmi chudobných ľudí nás úplne očarili.

Rasťo zvyšuje rýchlosť, ale tie úzke „akože cesty“ bez zvodidiel s brutálnymi zrázmi dlhými aj niekoľko 100viek metrov vás rýchlo prehovoria, aby ste to zase s tou rýchlosťou nepreháňali. Okrem toho sa zvečerieva, deti zháňajú dobytok s pasienkov a cesta je len jedna a veľmi úzka. Jeden chybný manéver a ste bez motorky samozrejme v tom lepšom prípade.

Už sa tu túlame podozrivo dlho a ešte stále žiadna tabuľa či nejaká zmienka o nejakom Celikhan-e. Konečne sa však dostávame na asfalt čo jednoznačne hovorí o tom, že civilizácia je blízko. Prechádzame priehradovým múrom a ani nie pár km stretávame partiu robotníkov, ktorý nás posielajú na rázcestí doľava.

Strmou cestou vchádzame do horskej dedinky Celikhan plnej života. Všetci akoby nachvíľu zastali, keď nás videli vchádzať či prechádzať dedinou. Rasťo chcel dnes prespať hore na Nemrut Dag, ale slnko neúprosne rýchlo zapadá, takže ja osobne to až tak optimisticky nevidím v čom sa ešte viac utvrdzujem po vzhliadnutí tabule Aydiaman 41km. Do mesta vstupujeme už za tmi. Stojíme v potravinách na začiatku mesta kde potrebujeme kúpiť nejakú poživeň, cigarety a ak bude tak aj pivo. Bežím do obchodu kde obsluhujú dvaja mladý chalani určite nie starší ako 18 rokov. Pýtam sa či berú € odpoveď znie „yes“. Pýtam cigarety, čierne olivy, syr a chlieb. Jedného z predavačov ponúkam cigaretou, ktorú si priamo v obchode zapaľujeme. Rasťo kuká vonku do mapy a hľadá cieľ dnešnej etapy tak ho ihneď pozývam na cigáro do obchodu, u nás toto nezažijete. Pýtame sa na Nemrut Dagi, ukazujú nám, že kúsok za mestom doprava. Vyplácame, lúčime sa a s rachotom našich motoriek pokračujeme. Odbočka doprava však žiadna nie je, teda v tej tme sme si nič nevšimli, preto stojíme kúsok za mestom na benzínovej pumpe. Znovu sa pýtame, ale z toho čo nám vravia nechápeme dokopy nič. Nakoniec sa nám ponúkol chlapík na aute, že nás prevedie mestom na tú správnu odbočku. Fúúúúha, no tadiaľ by sme netrafili ani keby nám to aj rovno po slovensky povedali. Ďakujeme teda za pomoc a prášime ďalej. Za mestom ďalšia tabuľa Kahta 34 km, v duchu si vravím, že to ešte zvládnem. Bez väčších problémov sa dostávame do Kahta-i, kde ma skoro šľak trafil, keď som zbadal značku Nemrut Dagi 51 km. Rasťo len pokrútil hlavou a plecami. Veď podľa mapy to už nemalo byť ďaleko tak ešte stále tajne dúfal, že sa dnes ešte hore dostaneme, ako mi potom večer neskôr hovoril. Nič sa nedá robiť pokračujeme teda opäť ďalej. Po asi 20 km odbáčame do krátkych serpentín tiahnucich sa raz hore raz dole, zdalo sa, že to nemá konca kraja, veď už aj bola tma ako v rohu. Predsa len to malo koniec vo forme križovatky tvaru „T“. vľavo neviem čo bolo, ale vpravo vidíme Nemrut dagi . Na značke je však opäť 51 km.

„My tu asi blúdime“ kričím na Rasťa, ktorý je už z toho tiež pekne mimo a dohovára mi aby som aj ja dôkladne sledoval značky. Ideme ďalej kuva šak to niekam musí viesť. Neskutočné množstvo serpentín nás po asi 10 km zaviedlo do dedinky Damlacik. Stojíme pri prvom dome, kde je nejaký obchod a ešte sa tam svieti. Doslova naraz z nás vypadla hláška „dnes to už nedáme“. Je niečo po 22:00 hod., na tachometri letmo sčitujem 670 km.

Pred domom kde stojíme je odstavené zásobovacie auto, ktorého šofér sa vypráva zrejme s majiteľom obchodíku. Ten si nás po chvíľke všíma a prihovára sa nám takmer plynulou angličtinou. Rasťo sa ho jednoducho pýta, kde to vlastne sme a ako ďaleko sme od Nemrut Dagi ? Hovorí po dobrej no dlhšej ceste 35 km a veľmi zlej asi 19 km, ale ak chceme môžeme prespať v jeho Campe. Tabuľku CAMP totižto zakrývalo pred nami stojace zásobovacie auto. Pýta 5 € za stan, ponúka sprchu, elektrické pripojenie na nabitie bateriek do foťákov a skvele vychladené pivečko. Sme zlomení, ako šípy Robina Hooda takže neváhame a už len zatláčame motorky na dvor. Po odstavení ihneď objednávame pivečko. Rasťo pozerá sms od chalanov a ja hľadám v kufroch niečo na zjedenie. Sedíme pod veľkým prístreškom kde sa ihneď hostíme a zvedavo kukáme do mapy v ktorej sa nám snaží domáci ukázať našu aktuálnu pozíciu. Dávame druhé pivko, lebo to prvé padlo do bezodnej jamy a debatujeme s našim hostiteľom o našich krajinách a o ceste. Spomíname mu, že čakáme ešte na zvyšok výpravy, ktorá písala, že už sú v mestečku Kahta. Po asi hodinke zvoní telefón, Juraj vraví, že je tam tma ako v rohu, ale že sú pri nejakom moste. Domáci vraví, aby sa otočili a šli späť v smere na Damlacik.

Po polhodinke ukazuje domáci na kopce, vraj vidí našich kamošov. Idem si oči vyočiť nič však nevidím, preto ukazuje na auto a hovorí, že im pôjdeme na proti. Rasťo je práve v sprche, tak mu len letmo oznamujem, že ideme na aute chalanom naproti. V aute hrá typická moslimská hudba, ktorú občas prerušujeme konverzáciou o Turecku a ich túlavých psoch, ktoré sú takmer všade. Miestami som si pripadal, ako spolujazdec na rýchlostnej skúške nejakej rely, len stým rozdielom, že itinerár zákrut som si nenaštudoval. Po 15 minútach konečne aj ja registrujem v kopcoch svetlá troch motoriek. Stojíme a čakáme. Prichádza Janči a hovorí o problémoch so Samčovím držiakom bočných kufrov, ktorý sa vraj odlomil. Samčovi sa našťastie nič nestalo, nakladáme teda kufre do auta a letíme späť.

Je niečo po 23:00 keď prichádzame späť kde na nás už netrpezlivo čaká Rasťo. Chalani majú toho dnes už dosť, pivkom teda ihneď oslavujú príchod. Stany nejdeme ani vyberať nakoľko sme sa dohodli, že budeme spať pod prístreškom. Debatujeme ešte dlho do noci, veď zajtra dávame oddychový deň takže si môžeme dovoliť aj dôkladnejšiu dezinfekciu Samčovov frndžalicou. Túto etapu hodnotím ako jednu z najťažších, ale momentky, ktoré si v hlave vybavujem sú príjemnou záplatou na moje unavené telo.

8. deň - Oddychový deň a rozlúčka

A sme tu. Nemrut Dag, alebo Dagi. Miesto posledného odpočinku Antiochia, toho „bezvýznamného“ kráľa. Zabezpečil krajine, sídliacej na karavánovej ceste dlhotrvajúci mier, čo v tej dobe vôbec nebola samozrejmosť. A ten šialený pomník, po výstavbe ktorého zruinovaná krajina prakticky zanikla? Nebolo to trošku ináč? Podľa dochovaných správ vieme, že klimatické zmeny spôsobili postupné vysychanie krajiny, následkom čoho sa karavány prirodzene odklonili do oblastí poskytujúcich dostatočnú pastvu. Čo spravil politik? Vyhlásil sa za boha a dal ľuďom verejné práce. Síce nezmyselné, ale mali možnosť si zarobiť. Pretože jediný príjem krajiny, z poplatkov karaván, vyschol. A keď sa minula štátna pokladňa, pokojne si umrel, a nechal na seba nahádzať 75m vysokú mohylu kamenia. Možno ešte stále ospevovaný vďačnými ľuďmi. Nepripomína vám to niečo? A tak vyhlasujem toho „bezvýznamného“ kráľa za otca všetkých eurosocialistov.

Ráno sa prebúdzame do krásneho slnečného dňa. Rasťo už polhodinu behá hore, dole s foťákom a monitoruje okolie, ktorým sme sa to vlastne včera lúštali. My ostaní vylihujeme v teple našich spacákov a snažíme sa ešte dočerpať včera stratené sily. Nie je sa kam ponáhľať, ale hlad nás predsa len vyháňa z tepla spacákov a postupne znášame na stôl všeličo zo zásob, ktoré sa vezú zo Slovenska. Hostiteľ nám teda aspoň ponúkol tradične pečený chlieb, ktorý nám vonku na ohni pripravuje jeho manželka.

Po raňajkách si ako tradične dávame silný čaj. Otvárame mapu a za pomoci nášho hostiteľa sa snažíme určiť presnú trasu. Pred cestou dolaďujeme Jančiho BMW na ktoré pridávame Samčove kufre. Nebolo času dať ich pozvárať, chceme si dnes naplno vychutnať výstup na NEMRUT DAGI a využiť skvelé počasie, ktoré nám dnešný deň ponúka.

Vyplácame za ubytovanie, lúčime sa s dobrosrdečným majiteľom a vyrážame na cestu. Samčo a Juraj potrebujú dotankovať takže sa kúsok neskôr rozdeľujeme. Ja, Rasťo a Janči máme veľké nádrže, preto pokračujeme ďalej. Netrvá dlho a napájame sa cestu vykladanú zámockou dlažbou. Neviem si predstaviť koľko ľudí a ako dlho vykladalo tento viac než 15km úsek cesty vedúci až na vrchol hory.

Cestou prechádzame výberom vstupného asi 5€, potom už len pomaly stúpame hore, hore, hore až na vrchol čo bola teda riadna zverina a poriadny zážitok. Žiadne zvodidlá, strmé zrázy hlboké, ako prepad Gréckej ekonomiky a úzka cesta vás stále udržovali v adrenalínovom opojení, ktoré končí vo výške mierne presahujúcej 2000 m.

Konečne sme hore. Stojíme na priľahlom parkovisku malej čajovne a predajne suvenírov. Ostáva nám prejsť ešte asi 100 výškových metrov čo však už musíme zvládnuť po svojich. Vlečieme sa tam pomaly, fotíme okolité hory a opäť sa kocháme neopakovateľnými výhľadmi.

Na vrchole sa nachádza sypaná hrobka vysoká 50m a takmer 150m široká, ktorú si tam dal postaviť Antiochus kráľ Komageny. Kto to bol ? Vraj bezvýznamný panovník, ktorý sa sám radil medzi bohov a tak dal na severnej a južnej strane vyhotoviť sochy bohov. Sochy predstavujú Herkula, Dia, Oromadesa (perzský boh Ahur Mazd), Tyché, Apolóna-Mithru a samotného Antiocha, ktorý sám seba tiež považoval za boha. Ani dnes tomu nie je inak. Stále sa nájdu ľudia, ktorí si myslia, že sú bohovia a že sa celý svet točí iba okolo nich. Vstupujeme na severnú terasu. Hlavy sú už popadané na zem, zrejme zemetrasenie. Telá usadené na trónoch sú však ešte celé, pomerne zachovalé a hoci už majú cez 2000 rokov stále je na čo sa pozerať. Každá socha sa skladá z 27 blokov opracovaných kameňov o hmotnosti 7-9 ton. Je teda až neuveriteľné čo všetko museli poddaný kráľa Antiocha z Komageny podstúpiť, aby dokázali takéto dielo vytvoriť. Južná strana je už komplet rozvalená no ani napriek tomu nestráca nič na svojej kráse a tajomne. Konečne dorazili Juraj a Samčo, ktorí na nás už z diaľky kývajú.

Celé toto dedičstvo UNESCO stráži jediný človek vybavený píšťalkou do, ktorej ihneď fúka, ako náhle sa tam niekto pokúša prekročiť zónu, ktorú vymedzujú reťaze.

Strážnik je však momentálne na severnej strane, niekto sa tam predsa len o niečo pokúšal, čo vynaliezavá turistická „Slovač“ ihneď využíva na spoločné foto.

Takmer 2 hodinky strávené na vrchole, ukončujeme nákupom suvenírov, popíjaním čaju a debatou nad mapou. Trochu nás začali strašiť mraky a tak sme váhali či ísť dole hneď, alebo počkať a ísť až po daždi. Zdá sa, že mraky obchádzajú cestu, ktorou sme prišli a preto sadáme na mašiny a opúšťame Nemrut Dagi.

Pokračujeme na východ v smere na mesto Siverek a ak sa podarí tak by sme dnes chceli dôjsť až niekde za mesto Diyarbakir. Postupne teda klesáme z hôr hravo presahujúcich 2000 m do jedného z údolí v ktorom by mala byť podľa mapy časť veľkej vodnej nádrži nesúcej názov azda najznámejšieho tureckého vodcu Kemal-a Atatürk-a. Pred cestou do Turecka som to meno (ne)poznal iba z „počutia“, ale v Turecku je to iste najznámejšia a najuznávanejšia osobnosť, ktorú si tam uctievali takmer v každom mestečku, či dedine. Priehradu napĺňa nemenej známa rieka EUFRAT, ktorú iste poznáte z školských učebníc dejepisu či zemepisu.

Prichádzame k brehu kde cesta končí. Zisťujeme, že trajekt premáva každú hodinku a už čoskoro by tu mal byť. Partia detí z ktorých mal najstarší sotva 15 rokov nás ihneď obkolesila a núkala nám zapekanky a čaj za ktorý sme prvý a posledný krát v Turecku aj platili. Ceny boli nízke a hlad už bol veľký preto sme ponuku prijali. Rasťo striedavo usádza od ucha k uchu vysmiate deti na svoju motorku, ako kolotočár akurát, že nepýta vstupné. Sadáme si do tieňa, pijeme čaj, zajedáme zapekanky a s výhľadom na modrastú hladinu priehrady čakáme na trajekt. Trajekt prichádza. Sotva prirazil k pevnine autá ho ihneď začali opúšťať v zhone, akoby sa mal každú chvíľu potopiť. Ľudia a autá vychádzajú spoločne a takmer neustálym vytrubovaním jeden na druhého si dávajú na javo, že sa ponáhľajú. Desať minúť zhonu a nalodení už odrážame od brehu. V tom ešte v diaľke vytrubujúci traktorista dáva hlasite vedieť, že aj on chce prejsť na druhú stranu. U nás by sa už „šofér“ zrejme neunúval späť, ale tu musí byť všetko vyťažené na max takže sa na krátko ešte vraciame a traktorista už vysmiate stojí medzi nami. Počas plavby sa nám prihovárajú mnohí a čudujú sa kdeže sa tu tak ďaleko od domu berieme.