Ostrovné potulky

V Anglicku žijem už 5 rokov ale až teraz som sa dostal k nejakej dlhšej turistike. Pomohla mi k tomu mamka, ktorá sem prišla s kamarátmi na FIM MotoCamp 2011 do Glastonbury. Ale najskôr pekne poporiadku. Výlet som už dlhšie plánoval, len sa nevedelo kam presne pôjdeme a koľko nás na to bude. Základná zostava bola: ja s priateľkou, mamka a otčím. Naneštastie otčíma pred výjazdom zastavila operácia ľadviny, takže bol mimo. Ku mamke (Shadow 600) sa pripojil Duri (BMW GS650) a Veno (Burgman 650), ktorí ju doprevádzali do Anglicka. Cestu (1800 km) zvládli za dva dni a ráno som ich bol čakať v Doveri. Aby si zvykli, že majú jazdiť po opačnej strane, išiel som prvý a ukázal som im pobrežnú cestičku A259. Keďže sa počasie stále nevedelo rozhodnúť, ci bude pršať alebo bude slnečno, stavili sme sa v McDonalde na jedno menučko a keď slniećko zasa vyliezlo, pokračovali sme ďalej cez Beachy Head (známe pre množstvo samovrahov) až do Brightonu, kde bývam. Na prvý deň toho nebolo veľa ale ja som si musel ešte pred cestou vymeniť olej na mojom Blackbirdovi a na mamkinom Shadove odišlo predné ložisko. Museli sme si teda vyhradiť čas na rýchle opravy.

Na druhý deň sme toho tiež nemali veľa na pláne. Jedinou našou úlohou bolo dostať sa do asi 250 km vzdialeného Glastonbury a tak som ich previezol po pekných bočných cestičkách. Zastavili sme sa vo Winchestri a samozrejme nemohol chýbať Stonehenge.

V Glastonbury sme strávili 4 dni na spomínanom MotoCampe. Tu sme dostali päť krát tie isté anglické raňajky, pozreli si dedinku Chedar, kde sa vyrába známy syr rovnakého názvu, navštívili Haynes Motor Musem v Sparkforde, kde som konečne naživo videl Jaguar XJ220 (krásny to stroj) a užili si parádu národov. Posledné dva dni sme už začali diskutovať, kto sa pripojí k našej okružnej ceste okolo Anglicka. Pôvodne som chcel ísť do Škótska ale z finančného a časového hľadiska nevydalo. Nakoniec sa rozhodlo, že zostava bude len mamka, Duri a my.

Nabalený

Prvý deň som zvolil južné pobrežie Dorsetu, Devonu a Cornwallu cez Exeter (kde sme si pre istotu kúpili nepremoky), Dartmoorský národný park (kde sme hneď aj nepremoky museli testovať), bol nádherný. Vyskúšali sme King Henry Ferry, ktorá nás prebrodila cez rieku Fal (za 1britskú korunu) a ďalej sme pokračovali až k najjužnejšiemu bodu v Anglicku - Lizard s jeho nádherne sfarbenými skaliskami. Keďže už sa stmievalo a ďalší deň mal prísť monzún, rýchlo sme začali hľadať nejaký camp, kde by sme zostali dva dni. Hneď nás prichýlila jedna ochotná pani (7britskych korún na osobu), ktorá nás zásobovala čerstvými vajíčkami a chlebom (skôr sendvičom ale v núdzi aj to je dobré). Ako som spomínal na druhý deň sa cez naše stany prehnal monzún, takže sme ostali stáť na mieste a čakali.

Čakanie kým nám počasie dovolí cestovať

Tretí deň sme si privstali nech dobehneme zameškané a vyrazili sme k najzápadnejšiemu bodu Anglicka Lands End. Pravdu povediac nebolo to až tak pekné ako Lizard ale môžeme povedať, že sme tam boli. Odtiaľ sme vyrazili na St. Ives po ceste pre jedno auto s vyhýbacími miestami, čo nevyšlo ako dobrý nápad, lebo sme sa terigali za kolónou nemeckých karavanov a nie a nie ich obehnúť. Ďalej sme sa napojili na cestu A39, ktorá vedie po severnej strane juhozápadného Anglicka a tá cesta naozaj stoji za to. Prechádza cez Národný park Exmoor, kde sú naozaj nádherné výhľady a stúpania 25%. Keďže som chcel prespať už vo Walse, tak sme sa napojili na diaľnicu M5 a potom na M4 smer Cardif. Už sa znova začalo stmievať a tak nastal čas hľadať miesto na prespanie. Podľa mapy sme našli jeden camp pri mestečku Cwmcarn (nespravil som gramatickú chybu) ale keďže tam nikoho zodpovedného nebolo, museli sme hľadať ďalšiu alternatívu. Našťastie google maps je skvelý pomocník a tak sme hlavy zložili v campe pri Blackwoode (6,8 britských korún na osobu) aj s práčkou a sušičkou.

Krásne výhľady v Exmoorskom parku

Štvrtý deň na nás čakalo krásne počasie. Dosušili sme čo sa dalo a vyrazili na cestu. Hneď ráno som sa nestihol vyhnúť letiacemu igelitovému sáčku zo smetiarskeho auta, ktorý mi „krásne“ oparféééémoval moto aj helmu. Po prvú pumpu som smrdel nielen sám sebe ale aj za mnou idúcemu doprovodu. Vydali sme sa po stopách A470, ktorá vedie naprieč Walsom cez úžasné Brecon Beacons a Snowdonia národné parky. Obidva parky sú voči sebe strašne kontrastné, lebo jeden je celý zelený a druhy je samý kameň ale oba stoja za videnie alebo aspoň za prejdenie. Keďže nás v parkoch zastihlo stmievanie museli sme ešte plánovaný polostrov (severo západ Welsu) odložiť na možno, niekedy, nabudúce a vydali sme sa hľadať camp smer Liverpool. Camp sme našli. Síce bol najdrahší (10 britských korún za osobu) a s nepríjemným vedením ale zato nás hrial krásny pocit z naplneného bruška grilovaným kurčaťom z Asdy (niečo ako obchodná sieť Tesco).

Úpätie Hardknott pass

Piaty deň sme sa zobudili do nie zrovna slnečného rána ale boli sme radi, že sme stany zbalili ešte suché. Naša cesta viedla priamo do Liverpoolu kde nás privítal náš kamarát. Prehodili sme zopár slov, poradil nám kde sa dajú spraviť krásne fotky a samozrejme sme museli navštíviť bar Cavern, kde začínali Beatlesaci. Po ulahodení mamkinej a Durkiho duši sme vyrazili po M6 na sever lebo som chcel stihnúť Lake District a najstrmší pass v Anglicku Hardknott Pass so stúpaním 30%. To sa nedá opísať. To sa musí zažiť. Bolo to niečo nádherné. Cesta nebola najkvalitnejšia a len pre jedno auto. Používal som iba jednotku, motorku som varil už na upätí kopca ale stálo to zato a všetkým vrelo odporúčam.

Po prejdení passu a trochen vytriezvení z tej eufórie sme museli začať hľadať camp, lebo už sa dosť zvečerievalo. Hľadanie trvalo zo všetkých najdlhšie ale výsledok stál zato. Nádherný camp pri Windermere (15 britských korún za stan) v kopci s pekným výhľadom a pri rozprávkovom potôčiku, za ktorým bola krčma s reštauráciou, ktorej sme nemohli odolať.

Niektoré veci treba zažiť

Šiesty deň nás zobudilo slniečko, ale po zložení stanu sme si obliekli nepremoky lebo anglické počasie nemohlo sklamať. Na tento deň bol naplánovaný rýchlostný presun až do Londýna. Tak sme len prešli na západ cez Yorkshire Dales na A1(M) a po diaľnici hybaj ho na juh. Cestou sa stavili urobiť fotku na Silverstone, dať si čaj v Ace Cafe (mekka motorkárov v Londýne), ďalšie fotky pri Big Benovi a na Tower Bridge. Pôvodne som sa chcel vyhnúť centru Londýna a nájsť nejaký Bed and Brekfast lebo ráno o 10-tej mal Duri s mamkou rezervovaný eurotunel. Nakoniec sa rozhodlo, že pôjdeme prespať domov do Brightonu a ráno vyrazíme odtiaľ na tunel, kam som ich aj odprevadil. Mamke a Durimu trvala cesta domov ďalšie tri dni, čo sa stavili u kamarátov v Nemecku.

Suma sumárum, prešli sme asi 2700 km po ostrove s premenlivým počasím, ja so spotrebou 6l, mamka mala okolo 4,5 až 5 a BMW to zvládalo za 3,5 čo ma strašne rozčuľovalo. Prešli sme cez 6 národných parkov, videli krásne miesta, obohatili sa o pár pekných zážitkov a dohodli sa, že raz, možno, niekedy pôjdeme aj do Škótska.