Na R6-ke z Anglicka

Jedného dňa som si povedala, že keď raz odídem do Anglicka za prácou tak určite tam chcem mať aj svoju krásku. A tak sa stalo. Vo februári mi kuriér priviezol môj poklad a ja som sa už len mohla tešiť z každého dňa, ktorý strávim s ňou na anglických cestách.

Nie vždy som mala čas a keď čas aj bol tak nebolo počasie... však určite viacerí viete aké je typické anglické počasie. Potom sa zrodil ten úžasný nápad: Chcem ísť domov na motorke!!! Za každú cenu... 2500km nie je veľa. Kamarát s ktorým som sa zoznámila v Anglicku tiež chcel ísť tak slovo dalo slovo a už to bolo všetko naplánované. Už sme len museli čakať na termín odchodu, ktorý bol 7.8 o 00:30 z Warringtonu.

Nemohla som sa dočkať okamihu keď sadnem na motorku a pôjdem a budem sa blížiť k domovu. A tak nabalení sme mohli vyraziť. Cesta do Doveru na trajekt prebehla hladko. Bola síce zima a aj nám trochu pršalo ale všetko bolo ok. Na trajekte sme si zdriemli, teda ja. Vo Francúzsku bolo úžasne až kým neprišiel jeden mrak a zmokli sme behom sekundy do nitky. Pôvodný plán bol, že cesta domov bude tak na 4 dni, chceli sme zakotviť v Normandii a pobehať si pamiatky a taaak ale keďže pršalo a aj hlásili v tej časti dážď tak sme si povedali, že pôjdeme rovno domov a tak sa aj stalo.

Z Francúzska sme prešli do Belgicka a tam nás zmohla únava tak sme našli najbližší camp, postavili stan, dali sme si pivo a išli spať. Ráno sme už vyrážali o pol ôsmej. Niektorými chvíľami som nadávala na seba, že čo som si to vymyslela, že také kilometre a na superšporte. Necítila som si už zápästia a zadok... už som sa nemohla dočkať zakaždým keď budeme tankovať aby som si oddýchla. Vždy keď sme si dali pauzu tak mi bolo jedno, že sa ľudia na nás pozerajú ale ľahli sme si do trávi, na lavičku na skaly kde to len išlo len aby som si natiahla celé telo. Veru superšport a turistika nejde dokopy.

Však mi aj viacerí vraveli, že som sa asi zbláznila ale, že odvahu mám dobrú teda. Ale ja som si išla za svojím aj keď naši doma neboli veľmi radi môjmu výjazdu. Po ceste sme stretávali veeeeľa motoriek a vždy som si tak povedala ako by som sa s nimi vymenila keďže oni mali motorky - gaučovky. A poviem vám ako ľadvinka by som nešla nikdy takú trasu nech je to na akejkoľvek motorke. Musí to byť utrpenie ale zase ten zážitok stojí za to.

Nemecko bolo asi najdlhšie čo sme išli už som sa nevedela dočkať kedy budeme za hranicami. Nemalo konca kraja ale cesty úžasné, veľmi sa mi páčilo. Sme aj zrýchlili lebo som zistila, že pri vyššej rýchlosti necítim až takú záťaž na ruky, takže všetko bolo ok až do okamihu keď mi moja motorečka nezačala protestovať. Myslela som si, že je to benzínom ale keď mi v Rakúsku zase nešla naštartovať tak som sa začala obávať či vôbec dôjdem domov. Rakúsko sme išli v noci a sem tam spŕchlo. Keď sme prechádzali 9.8 o 02:00 ráno Slovenské hranice tak mi vyšla aj slzička od radosti, že som doma na rodnej hrudi a že som to ozaj zvládla, ešte stále tomu nemôžem uveriť.

Hneď sme vedeli, že sme na Slovensku. Zlé cesty, všade policajti a samozrejme neohľaduplný šoféri, však klasika. Ráno o piatej sme zakotvili doma v Banskej Bystrici, bol to nádherný pocit aj keď motorka to nezvládla a domov som posledné metre prichádzala teda dochádzala z posledného keďže mi zdochla a už nešla naštartovať. Ale snáď bude ok. Takže som hrdá na to, že som to zvládla a že mám zážitok na celý život. A vôbec mi nevadilo neustále sa prezliekanie do nepremoku a dážď a zima. Bol to ozaj zážitok a ruky si už aj citím aj chrbát.

Toľko km som ešte za takú dobu nikdy neprešla a toľko som ešte ani netankovala. Nás len zaujímalo prísť v poriadku domov a cena benzínu a redbullu. Najdrahší benzín sme tankovali za 1,70 a najlacnejší u nás v Anglicku za 1,40 tuším. Chcela som sa s vami o ten zážitok podeliť a klobúk dole pred všetkými čo prejdu toľké kilometre lebo ozaj to nie je len tak. Takže aj na superšporte sa dá turistikovať.