Cenduro Vítanie Jari - Detva 2011

Pre mňa sa Cenduro – vítanie jari začalo o dva týždne skôr. Už dávnejšie som sa s Albertom dohodol že sa „obetujem“ a ako ten čo, nepozná cestičky v okolí Hriňovej a Detvy otestujem Petrov itík.

Dohodli sme termín a vo štvrtok poobede som naplánoval odjazd na Detvu. Predpovede počasia neboli bohviečo, ale veril som, že počasie nám bude priať. Vo štvrtok poobede padá definitívne rozhodnutie – idem. Vlčka neveriacky krúti hlavou, ale vybozkáva ma ona, deti a pes a o 16,00 hod. vyrážam smer Detva. Mraky sú hrozné a dažďu trčia nohy. Pre istotu navliekam aspoň gate do nepremokov, každý kto si niekedy obliekal nepremoky, vie o čom je reč. Za značkou koniec Považskej Bystrice začína pršať. Nerobím paniku, hádam to prejde. No pod výjazdom do Fačkovského sedla to psychicky nevydržím a obliekam komplet nepremok. Plechovkári na mňa hľadia, tí čo schádzajú z kopca hľadia ešte viac. Pod vrchom som pochopil – sneží. Našťastie nemrzne a kopec prechádzam v pohode. Za Budišom prestalo pršať. Na obvyklom mieste, v Tur. Tepliciach si dávam pauzu a vyzliekam nepremok. Utekám na vecko. Tam „ho“ na druhý pokus nájdem (zima je sviňa) a uľavím svojmu telu. Poplatok za WC je 20 centov, chcem zaplatiť, ale pumpárka s ľútostivým pohľadom len povie, nechajte tak. Cesta potom ubieha celkom rýchlo a v Očovej už uverím že nezmoknem. U Alberta si dám držkovú a čaj. Posedíme, rozoberieme itík a už sa tešíme na piatok.

Albertova Janka nám pripravila skutočne bohaté raňajky, ani sa nám nechce vstať od stola. Vytiahneme motorky z garáže a ideme na Biele vody. S počasím to vyzerá celkom dobre, trasa má byť zaujímavá a ideme po dlhom čase sólo... teším sa. Vynulujeme tachometre, itík vložím do tankvaku a vyrážame. Cesta sa začína pekne, hneď za odbočkou na Snohy. Sledujeme zhodu metrov a kilometrov podľa itíka, kontrolujeme úlohy a snažím sa ich plniť. Chceme zistiť aj reálny čas, za aký sa dá prejsť trasa. Krásna krajina, síce nie je veľa času sa kochať alebo niekde dlhšie stáť, no aj tak vidím kus peknej prírody Slovenska. Veľa jazdíme v stupačkách, prejdeme super vypaľováky cez horu. Cesty sú plné jám, no nevadí, aj to patrí k turistike na motorke (diaľnice nemám rád). Itík zatiaľ pasuje, smery a odbočky triafam bez problému. O chvíľu zastavujeme, akosi sa mi nezdá smer, ktorým idem. Po kontrole ale zisťujem, že sme správne. Zosadáme z motoriek, pozerám na Alberta. Kruhy pod očami, tvár taká divná. Hovorím si, asi následok krátkeho spánku. Našťastie to nie je z únavy, ale od prachu, ktorý odo mňa schytáva, keďže je mi stále v pätách. Po prvej časti, pri guláši, kontrolujeme kilometre a naše poznámky z cesty. Žiadnu zásadnú chybu nezisťujeme. Druhá, poobedňajšia časť ma nesklamala. Je trošku rýchlejšia, ale rovnako zaujímavá. Cesta nám krásne ubieha a o 16.00 hod sme v cieli. Je pomerne chladno, ale nás hreje pocit dobre vykonanej práce a “tušák“, že tento pocit budú mať aj tí, ktorí absolvujú túto cestu. Znova kontrola kilometrov a poznámok. Potom ešte čaj, do topánok vložím vyhrievacie podušky a vydávam sa na cestu domov.

Všetko ide v pohode, dažďa nikde, nepremoky v kufri, no radosť žiť. V Kľačne ale prišla kríza. Smutná zamračená krajina a zima. A zima začala byť aj mne a poriadna. Prejdem cez kopec. Prší. Strašne nadávam a verím, že nebudem musieť na seba navliekať ten „atombordel“. Keď v Rajci neprší, som šťastný ako blcha, ale zima mi je stále. Za chvíľu už stojím pred garážou šťastný, že som doma. Vyzlečiem háby, z topánok vytiahnem vyhrievacie vložky a vložím si ich do rozkroku, vypijem dva rumy, aby som rýchlejšie rozmrzol. Píšem ešte správu Albertovi a Prezimu. Chválim trasu, ale itík by mohol ukrývať viac tajomstiev. Príjemne unavený, líham do postele a z týchto dvoch dní mám veľmi dobrý pocit. Už teraz som presvedčený, že Cenduro na Slovensku bude mať úspech.

Našťastie dni rýchlo utekajú a Cenduro sa blíži. Sledujem stránky Cendura a V-strom a sledujem, kto definitívne príde a kto nepríde. No a samozrejme pozerám predpoveď, tá mimochodom nie je bohviečo. Kontrolujem olej v stromíku, vyčistím a namažem reťaz a odstránim tohtoročné muchy a mušky. Vo štvrtok Vlča velí – kufre do spálne, idem baliť. Nachystám si všetko, čo považujem za nutné. No Vlča rieši všetky možné situácie, ktoré môžu nastať a doplní, čo uzná za vhodné. Balí ešte deti a psa, v piatok už nechce žiadny stres, veď odísť chceme podľa plánu.

Ja som medzitým naplánoval kochaciu trasu. 250 km jazdy na Biele vody. Normálne to mám asi 170 km, ale keď už máme voľno, tak kde sa ponáhľať. A naviac plánujem trasu výjazdu na v-stromácke stretko Duchonka 2011, tak spojím príjemné s užitočným. Niektoré úseky sú ešte nejasné, tak sa tadiaľ preveziem.

V piatok ráno vstávam zavčasu. Chcem dodržať denný plán. Všetko ide ako po masle. Nahadzujem kufre, ťažké sú jak parom, očividne tá Vlča myslela na všetko. Obliekame sa do hábov, keď tu zrazu rana ako z dela. Hrmí a blýska sa. Bežím von, zatiahnuté je teda poriadne, padajú kvapky. Volám Albertovi, reku aké je u Vás počasie? Pekne, svieti slnko. Čakáme polhoďku , hádam to prejde. Potom predsa len ideme, v diaľke vidím, že sa to trhá. Pre istotu navliekame aspoň gate od nepremokov.

Po 8 km prší ako sviňa. Vo Sverepci stavajú cestu. Z prachu je v daždi jemné blatíčko. Cez plexi postupne nevidím nič. Našťastie v Dubnici prestane pršať. Keď v Partizánskom prechádzam okolo piatkovej kolóny všetci si nás obzerajú. Vlča nechápe, ale ja tuším prečo. Keď zastavíme na pumpe, Vlča zalamuje rukami. Stromík je krásne pokrytý blatíčkom zo Sverepca. Vyzerá ako po šesťdňovej. Keď dorazíme na Biele vody, hneď čistí kufre od blata. Cesta zo Žarnovice do Štiavnických baní je super a výjazd si užívame naplno. V Záježovej nám cez cestu prebehne krásna líška. Krajšia ako tá, čo nás vystrašila, keď sme s Albertom testovali trasu. V Kriváni dobiehame dvoch cendurákov. Biele vody sú blízko.

Po dlhej zime stretávame kopec známych tvárí. Bavíme sa o všeličom. Ľadvinky okamžite vytvárajú klub. Jedno ma však prekvapí, po ceste na Biele vody nikto nezmokol... kadiaľ to jazdia? Spať ideme neskoro.

Ráno keď otvorím oči, Vlča ma zbadá a pýta sa... si v noci zváral? Keď sa pozriem do zrkadla je mi to jasné, pivo, demänovka a Brutusove víno škodí mojim očiam, asi musím zmeniť pomer (asi pridám viacej vína).

Vonku pri rozprave vidím na všetkých, ako sa tešia na dnešnú súťaž. Obzerám stroje na parkovisku a je veru na čo pozerať. Všade, kde sa pozriem vidím stromy. Nie je ich viac ako „brambor“, ale je ich vidieť. Na každom stroji vidieť niečo iné, každý má svoje niečo a to je paráda. Som trošku prekvapený ako málo je KTM a nikde nevidím Yamahu Super Tenere. Všetci pozorne počúvajú ako jazdiť podľa itíku. Ja to mám rád, je to iné jazdenie ako v kolóne alebo sólo. Pri úlohe sa musíš zastaviť, či chceš alebo nechceš. Poobzeráš sa okolo seba, vidíš krásnu krajinu okolo, pokocháš sa a hľadáš odbočky... radosť jazdiť. Moja súťaživosť mi nedá pokoja, tak sa nenápadne pripájam k jednej skupine. No aj v kukle ma Prezi spoznáva a na štarte ma diskvalifikuje... so skupinou odchádzam, ale vnútorne protestujem a vydávam sa na úplne inú trasu. Albert poradil smer Ružiná, Halíč a Tuhár. Do Kriváňa sa vraciam po trase cendura a stretávam kolegov cendurákov. Niektorí meditujú nad rozloženými mapami, niektorí ma obehnú, aby v zápätí išli oproti lebo minuli odbočku. U Alberta skúšam „zabiť medveďa“, samozrejme žiadny úspech, radšej idem na obed.

Po obede sme sa rozhodli, že pozrieme rodinu vo Zvolene. Teta bude potešená, keď prídeme takí neohlásení, krémeš asi nebude upečený. Za Vígľašom prší, a prší stále viac. Nerozhádže ma to a som kľudný. Našťastie prší len málo a nepremoky sú našťastie v kufri.

V teplej kuchyni vyhriatej od kachlí čakáme pokiaľ prestane pršať a keď vidím mraky nad Detvou, ľutujem závodníkov, určite moknú a itíky asi dostávajú zabrať. Aj ja som mal naplánovanú spoznávačku cesty pri Budči, ale už nechcem dážď. Ideme späť na Biele vody.

V cieli je už rušno. Albert a Prezi opisujú prejdené kilometre a posielajú tímy splniť poslednú úlohu. Všetci sú vyhrklovaní, ale spokojní. Chvália trasu a krásu okolia Hriňovej a Detvy. Bratia z Moravy a Čiech popíjajú výborné pivo (tuším bolo české) a ako počúvam, veľmi sa im na Bielych vodách páči. Do cieľa dorazí aj Peter, autor itíku. Tiež to skúsil a dobre ho spracoval. Trafil do cieľa.

Po vyhodnotení, keď už debatujeme pri pive (kvôli očiam som nemiešal) zisťujem, že cez pretek nikto nezmokol. Kadiaľ to všetci jazdia???

Zlatým klincom tohto dňa je pečené prasa. Všetci videli zlaté prasa... krásne bolo upečené. Škoda ho zjesť, ale Albert aj s Prezim naliehali, tak sme sa do neho pustili, bolo výborné. Keď zostali len kosti prišlo prasa druhé. Dve zlaté prasatá za večer. Však to nebýva ani na Vianoce... zlaté prasa na Bielych vodách.

Veľmi dobre sa vyspím. Je nedeľa a moc sa mi nechce vstávať a nechce sa mi ísť domov. Pozerám von, trocha mraky. Hádam to vydrží, aspoň jeden deň by som mohol jazdiť suchý. Na raňajkách je príjemná atmosféra. Vonku počuť zvuk motoriek. Balíme a chystáme sa na odjazd. Posledné fotky, posledné kávy. Ťažké kufre znova zavesím na stroma a môžeme vyraziť. Pozriem mapu. Prejdeme z Hronskej Dúbravy na Nevoľné a do Kremnice, ale len keď nebude pršať. Vo Zvolene prší. Nemám rád diaľnicu, ale teraz ju využívam pre zrýchlený presun. Odbočku na Hronskú Dúbravu ignorujem. Odbočujem až v Bartošovej Lehôtke. Stále prší. Policajti, čo merajú rýchlosť sú schovaní v autobusovej zastávke a s úsmevom mi mávajú, keď okolo nich prechádzam. Klasicky prestávka v Turčianskych Tepliciach. Neprší. Stretávam aj cendurákov, čo išli cez Šturec. Klouže to tam jak prase, ale neprší.

Dotankujeme sa kávou a ideme domov. Prejdem Fačkov, neprší. To je dobré znamenie. Domov prídeme už v suchu. Večer zisťujem, že som nebol sám čo zmokol... konečne.

Krásny víkend... vydarená akcia... len sa musím nabudúce s vami porozprávať, ako to robíte keď jazdíte suchý.