Prezeráte si mobilnú verziu motoride.sk.
Prepnúť na PC verziu.
Pridané: 25.09.2010 Autor: motoman
Čitatelia: 11464 [Mototuristika - Európa - Cestopis]
Rok po minuloročnom výjazde našich statočných „kývačiek“ na chorvátsku Istriju sa ešte ani nestretol s rokom nasledujúcim a je tu príležitosť, aby svetu opäť ukázali, že v žiadnom prípade nepatria do starého železa.
Naplánovali sme (Juraj a Milan) na sezónu 2010 pre seba a našich podobne ako my „postihnutých“ kamarátov tentokrát niekoľkodňové putovanie po cestách Českej republiky, ktoré sme príznačne a v súlade s jazykovým trendom doby nazvali „Bohemian Tour 2010“. Aby sa nejednalo len o bezduché jazdenie tam a späť, tematicky sme výjazd orientovali na návštevu miest, kde sa motocykle Jawa a ČZ vyrábali, resp. v prípade Jawy dodnes vyrábajú, teda najmä Týnec nad Sázavou a Strakonice, múzeá techniky, a všetko to odľahčili prehliadkou niekoľkých hradov a zámkov, jaskýň a historicky, kultúrne, alebo architektonicky zaujímavých miest.
Počet účastníkov sa ustálil na 12, s nasledujúcim zložením účinkujúcich osôb a strojov : Juraj – Jawa 350 Sport, Michal – ČZ 175 Sport, Milan - Jawa 350, typ 634, Tomáš - Jawa 175, typ 356, Ľudo - Jawa 350, typ 634, Marek - Jawa 250, typ 559 „panelka“, Fero - Jawa 125 kývačka, Michal - Jawa 250 perák, Julo - Jawa 350 typ 634, Štefan - Jawa 350 typ 634, Jožko - Jawa 350 kývačka, Peťo - Jawa 90 Roadster, pričom prvé štyri dvojice sme otec a syn, ďalšia dvojica sú bratia a zvyšní dvaja menovaní bez príbuzenského pomeru k ostatným účastníkom.
Sprievodný automobil s prívesným vozíkom riadil tak, ako minulý rok Peťo.
Po uzávierke počtu účastníkov a podrobnom naplánovaní trasy vďaka internetu riešime ubytovanie v miestach zastávok. Zálohy za ubytovanie sú zaplatené vkladom na bankové účty jednotlivých ubytovateľov a my získavame hrejivý pocit istoty, že počas cesty budeme mať kde skloniť hlavu.
Tak ako v nedávnej minulosti, pred rokom, sme aj teraz takmer pravidelne zasadali a dohadovali podrobnosti. Trasa sa naplánovala tak, aby sme jazdili po tých najmenej významných a frekventovaných komunikáciách a aby predovšetkým viedla zvolenými miestami.
Na tento deň je v pláne odchod a presun z Banskej Bystrice do Brna, prehliadka Technického múzea, príchod do Suchého pri Boskoviciach a ubytovanie v miestnom penzióne. Podľa vypracovaného harmonogramu k sústredeniu účastníkov a odchodu z parkoviska „pri Smrečine“ z Banskej Bystrice má dôjsť o 05.03 hodine rannej. Že presnosť nie je na škodu, sme už poučení z minulosti.
Prší a prší |
Samozrejme, že v čase odchodu nie sme kompletní, ale vďaka mobilnému telefonickému spojeniu sa cestou úspešne pozbierame všetci a tak ďalej už naše dvojtakty spoločne produkujú z výfukov voňavý modrastý dym smerom na Zvolen a Žiar nad Hronom. Jožko na Jawe 350 kývačka sa k nám pripojí až v Suchém pri Boskoviciach. Vyráža samostatne okolo 10-tej hodiny pred poludním z Vyšehradného, kde má pracovné povinnosti. Snáď ho ešte niekedy uvidíme. Máme v úmysle čo najdlhší úsek tejto etapy prejsť po suchých cestách, preto úvodné kilometre nám nápadne pripomínajú „zrýchlený presun“, ten kto bol na vojne iste vie o čom je reč. Predpovede počasia na tento deň sú ale desivé, má pršať skoro všade.
Cestou až po mesto Žarnovica to nevyzerá zle a kde tu sa objavuje na oblohe aj modrá farba. Za Žarnovicou nás pokropí prvý celkom výdatný dážď. S úsmevom na tvárach, oblečení v nepremokavom motooblečení a motoobutí mu zatiaľ úspešne odolávame. Veľké Pole zdolávame po mokrej ceste, ale opäť bez dažďa, mesto Trenčín míňame bez záujmu.
V Drietomej zastavujeme na čerpacej stanici, dotankujeme nádrže doplna, žartujeme so sympatickým dvojčlenným dámskym personálom a ešte nič netušiaci popíjame kávu z automatu. Našu pozornosť upútava obloha na slovenskej strane, ktorá hrá všetkými smútočnými farbami. Rozhodnutie nasadnúť a dažďu uniknúť padá spoločne s prvými kvapkami dažďa, ktorý už nikdy nemá prestať. Od tejto chvíle sme vystavovaní permanentnej sprche. Že je zle, sme pochopili pri zastávke na čerpacej stanici kdesi za povestnými buchlovskými zákrutami. Po zosadnutí z motoriek vodu vylievame z rukávov, čižiem, aj prilieb. Na toalete zbežne vykonáme revíziu suchých miest na tele. Výsledok je žalostný, suchých miest niet. V takomto stave nemôžeme o plánovanej návšteve Technického múzea v Brne ani uvažovať. Situácia na bojisku sa mení každú chvíľu, znie nám v ušiach napoleónska vojenská múdrosť. Teraz sa nám to hodí. Zmena plánu je celkom nevyhnutná. Vyťahujeme premočené mapy a hľadáme čo najkratšie spojenie do cieľa dnešnej etapy s celkom nevhodným a ironickým názvom Suchý.
Pokračujeme na Nesovice a tu odbočujeme na Vyškov. Prší a prší. Rukavicami napitými vodou si pretierame priezory prilieb, kľukaté cestičky vedúce inak malebnou krajinou smerom na Vyškov nemajú konca. Prechádzame Vyškovom a odbočujeme na Jedovnice, Blansko, chyba, potom späť do Jedovnice a pokračujeme na Vilémovice, Ostrov u Macochy, Vavřinec, Sloup. Tu nás napriek neutíchajúcemu dažďu upútavajú neobvykle rozmerné vstupy do niekoľkých jaskýň a množstvo návštevníkov. Správne odbočíme na Němčice, Žďárnú a sme v Suchém. Hurá, prestáva pršať! Už je to aj tak jedno, niet na nás jednej nitky suchej. Do Suchého sme teda mali príchod viac než mokrý.
Spomíname si, že nie sme všetci, máme obavy, že Jožko bude blúdiť po okolí navždy. Ani to dobre nedomyslíme a počujeme rapot jeho tristopäťdesiatky. Vzápätí sa Jožko objavuje a oblaží nás širokým úsmevom z integrálnej prilby. Samozrejme že poblúdil, ale narazil na ďalšie sprievodné auto s priateľmi, opatrené navigáciou a tak k nám za nimi ľahko potrafil. Dažďa si vraj vôbec neužil, tak kamarátsky rozmýšľame, že ho aj s motorkou aspoň hodíme do miestneho rybníka.
Penzión „Na Borkách“ je stavba zjavne pochádzajúca z totalitnej hromadnej podnikovej výstavby rekreačných zariadení určená pre široké masy poctivo a každodenne pracujúcich. Od jej postavenia sa jej určite ruka údržbára ani nedotkla. Pán majiteľ s chotí okrem sedenia na lavičke pri vstupe, fajčenia cigariet jednej za druhou a popíjania nejakej kořalky nepreložia ani krížom slamku. Interiér zariadenia po čuchu pripomína nevyvetranú krčmu najnižšej cenovej skupiny v skorých ranných hodinách, všade samé popolníky a pod nápisom „Nabídka dne“ plechovica plná špačkov od cigariet, jednoduché zariadenie evokuje spartakiádne časy. Čo ale viac potrebujeme a za cenu cca 280 Kč na osobu a noc? Trochu nám pokazila náladu neochota majiteľa penziónu s ktorou sme sa stretli pri požiadavke spustenia kúrenia do elektrických radiátorov aspoň na hodinku a za úhradu na vysušenie zvrškov, ktoré nie a nie uschnúť. Napravili sme si ju točenou dvanástkou.
V noci opäť výdatne popršalo a tak aj tu sa musí improvizovať. Pôvodný zámer navštíviť westernové mestečko v Šiklovom Mlýně ustupuje neistému a mokrému počasiu a nahrádza ho prehliadka skutočne impozantných podzemných priestorov krasovej jaskyne pri obci Sloup, ktorú sme náhodne zahliadli pri prejazde okolo. Sprievodca, mladý, vtipný a pohotový študent, brigádnik nás poinformoval, aj dobre pobavil. Tak rozsiahle podzemné priestory s bohatou kvapľovou výzdobou nikto z nás iste doposiaľ nevidel. V noci opäť poriadne zapršalo, pred nami bolo nejakých 1500 km, veľa optimizmu v nás veru nebolo.
Konečne vidíme slnko. Kde sa toľko túlalo? Program sa upravuje, návštevu hradu Pernštejn, spájame s prehliadkou Technického múzea v Brne. Čaká nás dnes nejakých 150 kilometrov. Motory opäť rapocú. Hrad Pernštejn sa nachádza pri obci Nedvědice asi 40 km od miesta, kde nocujeme. Putujeme cestovnou rýchlosťou 60 km za hodinu, za sebou nechávame dymovú clonu.
Cestou na Pernštejn |
Na tvárach okoloidúcich vidíme úsmevy a to nás teší. Bez problémov prichádzame do Nedvědic a parkujeme pred hradom. Vstupné sa platí na dvakrát, najprv 10 Kč pri vstupe na nádvorie, pri kase ďalších 90 Kč za prehliadku so sprievodcom. Hrad je krásne zachovalý, ostatne ako mnohé ďalšie v Českej republike. So záujmom počúvame monotónny výklad, snažíme sa uchovať v pamäti čo najviac informácií a prezeráme miestnosť za miestnosťou. Prehliadka unaví a dobre padne pár deci studenej kofoly v záhradnej reštaurácii pod hradom.
Ponáhľame sa do Brna, nasadáme a cez Tišnov sa blížime k mestu. Ferova 125ka zvyknutá na Brezno a okolie je veľkosťou mesta asi zaskočená a na predmestí odmieta poslušnosť. Resustitácia je bez výsledku, nepomáha vôbec nič. Mŕtvolku si odváža majiteľ v aute. Múzeum stíhame na poslednú chvíľu, je hodina a pol do zatvorenia. Hodinka nám ale napodiv celkom postačí. Expozície múzea sme si skutočne vychutnali. Najviac sme sa motali okolo motoriek a aut, parných strojov, ale dobre nás pobavila aj pani z múzea, keď nám zahrala na staručkom flašinete, slebo spustila orchestrión. Bol to zaujímavý deň. Pred odchodom z Brna nás Fero informuje, že keď sa nakladala motorka do auta, jeho prilba zostala osamote ležať na chodníku a trucuje tam doteraz. Aj tak vraj bola nanič, tak je všetko v poriadku. Líška z Ezopovej bájky keď nedočiahla na hrozno povedala, že aj tak je kyslé, tak nevieme... Po ceste späť do Suchého sa zastavujeme v typickej českej hospode a dávame si do nosu samé české ľudové špeciality, aj keď na jedálnom lístku majú aj slovenské halušky s bryndzou. Vraciame sa do Suchého, 125ka sa pohodlne vezie v aute. Šikovné a skúsené Ferove ruky jej večer opäť vdychujú život a ona radostne vrčí a dymí ako predtým. Bilancujeme, veď skoro nič sme nezmeškali! Dobrý western si pozrieme doma v TV, alebo kine a Macochu uvidíme někdy příště! Dovidenia Suchý!
O 06.00. štartujeme smer Posázaví. Peťo a jeho Jawa 90 Roadster nás opúšťajú. Škoda, ale povinnosti majú prednosť. Minulý rok s nami Peťo na Roadsteri fičal až do maďarskej Nagykanizse a na druhý deň sa sám vracal späť. Teraz je Roadster v novom šate po peknej a precíznej renovácii, vydarený motor je vraj pôvodný a šlape ako švajčiarske hodinky. Dovidenia doma! Je oblačno a pomerne dramaticky sa ochladzuje, čo neveští po predchádzajúcej mokrej skúsenosti nič dobrého. S obavou sledujeme oblohu, veď sme sotva uschli.
Dnešným cieľom je Bystřice u Benešova, kde sa máme ubytovať na jednu noc. Sázava, všetkých vodákov raj, je neveľká riečka, alebo skôr väčší potok, ktorá sa podľa miestnych obyvateľov ale vie občas zblázniť a zaplaviť široké okolie. Kraj je skutočne malebný. Zo silnejších mašín pri vyššej cestovnej rýchlosti by sme si toľko neužili. Cez Boskovice ideme na Kunštát, Hodonín, Štěpánov nad Svratkou, tu sme včera odbočovali na Pernštejn, ďalej do Bystřice nad Pernštejnem, Nového Města na Moravě a Žďáru nad Sázavou. Pred obchodným domom v Žďári si dávame prestávku na jedlo, nákupy a toaletu. Cestou sme zahliadli upútavku na akýsi motoshop, Fero odchádza z parkoviska a vracia sa s novou prilbou. Sluší mu, len mu jej horný okraj siaha až na oči a skoro nič z nej nevidí. Utedrák natlačený do prilby ajhľa a sedí ako uliata. Pokračujeme smerom na Přibyslav a Havlíčkúv Brod, Světlú nad Sázavou, Ledeč, Bernatice a cez Vlašim do Benešova.
Máme v úmysle navštíviť aj výrobný závod Jawa moto, s.r.o. v Týnci nad Sázavou a to napriek tomu, že našu mailovú žiadosť o malú exkurziu odmietli. Dôvodom je, že sa vykonáva rozsiahla rekonštrukcia priestorov závodu a podobných záujemcov ako my, je veľa. Chceme vedieť, ako sa veci majú a tak trochu nás aj zaujíma, kde sa naše báječné stroje pred tridsiatimi a viac rokmi narodili.
V Benešove pojazdíme hore, dolu, hľadáme smer Týnec nad Sázavou a narážame na dvojčlennú hliadku České policie, ktorá rieši nejakého nešťastného vodiča. Zastavujeme a pýtame sa policajta na cestu. Obaja naskakujú do auta, vodiča nechávajú vodičom a my ich prekvapení nasledujeme. Za policajnej asistencie sa dostávame na žiadaný smer a ďalej to je už len hračka. Kedysi hrdý výrobný závod dnešnej „eseročky“ Jawa v Týnci nad Sázavou je rozsiahly komplex hál a stavieb, z ktorých je podstatná väčšina opustená, schátralá a zarastená burinou. Vôbec to tu nevyzerá ako v rekonštrukcii.
Prichádzame do areálu závodu, zastavujeme niekde, kde sa dá tušiť vchod s vrátnicou. Rachot našich motorov asi prebudil rozmernú vrátničku, ktorá zaujíma nedôverčivý až nepriateľský postoj a posiela nás preč. Vysvetľujeme o čo nám ide a že sa teda pred závodom aspoň odfotíme. Záporne krúti hlavou, opakuje „děte pryč“ a že fotenie je tu prísne zakázané. My nečakáme, kým vytiahne služobnú zbraň a hrdo odchádzame na parkovisko pri ceste. Odtiaľ fotíme čo a koľko hrdlo ráči. Jawa je už na prvý pohľad definitívne mŕtva a zvoní jej umieráčik. Spoločne si zaspomíname na zašlé časy, zafilozofujeme, čo by bolo, keby a ešte viac rozčarovaní odchádzame späť smerom na Benešov.
Výrobný závod Jawa dnes |
Zastavujeme na Konopišti pri cisárskom letohrádku cisára Františka Jozefa, kde sa nachádza súkromná zbierka veteránskeho múzea motocyklov. Je pondelok, všetky múzeá sú už asi od čias Klementa Gottwalda tradične zatvorené. Máme šťastie, múzeum motocyklov sa nachádza na prízemí v priestoroch penziónu a zhovorčivá slečna z recepcie má pochopenie, aj kľúče od múzea. Múzeum po zaplatení vstupného nejakých 40 českých korún si skutočne vychutnávame, aj keď niektorí sme prehliadku už absolvovali v minulosti. V expozícii môžete vidieť snáď všetko, čo Jawa a Čezeta kedy vyrábala a ešte viac. Na obdiv sú tu vystavené napr. Jawa „Rumpál“, „Duplex“, peráky, policajný „nanuk“, plochodrážne a crossové špeciály, libeňáky, čezetky 125-ky, 150-ky, kývačky, 634-ky, 500-ky OHC, Californie, Bizonky, prototyp 350-ky, označený ÚŘ, aj nové 650-ky Classic, prototyp Jawy 420 OHC, s vlastným štvortaktným boxer motorom, zaujímavosťou je motocykel Herkules s Wankelovým motorom s krúživým piestom, ČZ 500 Vatikán vyrobený na zákazku pre pápežskú stráž v bielo zlatom vyhotovení. Z obrazov na stenách sa na vás dívajú legendy motocyklového športu čias minulých František Šťastný, Gustáv Havel, Milan Špinka... a prísnym okom pozerá na Vás praotec Jawy pán František Janeček. Kúpiť si tu môžete modely Jawy 350 panelky-automat, alebo Jawy 50, typ 555, tématicky orientované plagáty, kalendáre, knihy. Nasýtení pohľadom na všetky tieto krásky odchádzame do Bystřice u Benešova, kde sa ubytujeme a na terase Pensionu Bystřice nám milá pani nosí jedno pivo za druhým. Keď ju ponúkneme domácou pálenkou, neodmietne a keď to vedúci nevidí, dá si aj viackrát.
Príchod sms správou avizuje osamelá bojovníčka Ľubka na Suzuki GS 500, ktorá si odsedela na motorke 7 hodín jazdy z Banskej Bystrice. Povinnosti dostali prednosť a tak sa k nám pripojila až tu, aby nás zas o tri dni ponechala napospas osudu, sadla na Suzuku a fičala opäť 7 hodín späť do Banskej Bystrice. Má náš obdiv.
O 06.00. odchádzame smerom na Tábor a Strakonice. Ráno je síce bez dažďa, ale v ovzduší je mnoho vlhkosti a sadá hmla. Na E 55ke už od skorých ranných hodín pulzuje čulý dopravný ruch a my sa len ťažko dostávame všetci na jej vozovku. Po 300 metroch zisťujeme, že sa od Prahy nevzďalujeme, ako máme v pláne, ale sa k nej aj keď pomaly približujeme a tak na ceste pri otáčaní spôsobujeme malý chaos. Konečne máme správny smer a pokračujeme na Votice Miličín a Tábor, historicky povestný husitským hnutím. Počasie sa vyznamenáva, je krásne slnečno. Cestou zastavujeme pri Podolskom moste pred mestom Písek a kocháme sa vyhliadkou na rieku Vltavu.
Neďaleké obce Protivín a Putim oživujú v mysli scény z notoricky známeho literárneho diela Jaroslava Haška Dobrý voják Švejk a najmä jeho filmového spracovania s nezabudnuteľným Rudolfom Hrušínskym v hlavnej úlohe. Stredom prašnej cesty si len tak voľne, s fajkou v ústach vykračuje hlavný hrdina smerom k Putimi, kde bude vzápätí lapený a ako ruský špión donútený k priznaniu pod prívalom otázok prešibaného strážmajstra v podaní legendy českého filmu Jaroslava Marvana. Precitáme a prichádzame do Strakoníc. Prehliadka Strakonického hradu s na internete dobre propagovanou expozíciou všetkej motocyklovej a zbrojárskej výroby ČZ tky nás nijako zvlášť nenadchla, ale výhľad z veže strakonického hradu je úchvatný. Z veže si vymieňame pozdravy s vodákmi na rieke Otava.
Nasadáme a v pekelnej horúčave smerujeme do Hoštíc u Volyně, kde sa natáčala už kultová trilógia Zdeňka Trošku Slunce, seno jahody, pár facek a erotika. Všetko je tu trochu inak, ale už na prvý pohľad spoznávame malé námestíčko, či náves a filmové sídlo administratívy hoštického družstva, kde sa mnohé scény filmu odohrávali. Komercia a opäť komercia. Vstupné do areálu místního JZD za obcou (filmového skanzenu) stojí „Jedno hoštické euro“, čo je 25 korún českých, za tento poplatok je možné uvidieť originálny kravín, pripomínajúci kabriolet, v ktorom sa choval dobytok so sluchátkami na ušiach a ktorý už ďalšiu zimu určite v zdraví neprežije, pôvodný neporiadok pochádzajúci z činnosti JZD Hoštice s tabuľkou „prosíme neuklízet“, Jawu 350, 634 Vency Konopníka v skutočne peknom zachovalom stave a nejaké ďalšie filmové aj nefilmové rekvizity. V reštaurácii pri areáli JZD ponúkajú samozrejme špeciality všetkých filmových hrdinov od smaženého hermelínu báby Kelišový, cez Otíkovu květákovú placičku, až po vepřový řízek tlustýho Pepy.... Na návsi chceme ešte urobiť pár fotiek, ale vyháňa nás dotieravá miestna vyběrčí parkovního s požiadavkou na 30 korún českých za každú motorku a auto. Dôvodom jej snaženia je údajný nedostatok finančných prostriedkov v kase obecného úradu, ktorému patrí námestie a skutočnosť, že obec s komerčným úspechom filmu ani s JZD Hoštice nemá nič spoločné. Neveríme jej však ani slovo a kopeme do mašín, už nech sme preč. Ešte sa stačíme dozvedieť, že na tunajšom cintoríne je pochovaná aj legenda českej country music Michal Tučný, nie všetci sme to vedeli.
Artefakt filmovej slávy Hoštíc |
Odchádzame smerom na Volyň, Bavorovo a Vodňany do Českých Budějovíc. Cestou trochu opravujeme, Štefanovi Jawa 634 dáva na vedomie, že bez nej by ďaleko nedošiel a tvrdohlavo prestáva dobíjať baterku. Trpezlivo ju presviedča a keď neuspeje, ide ďalej bez svetla a na batériu. Prichádzame do mesta a zastavujeme pri predajni automobilov nemenovanej značky. Ubytovanie máme zariadené, zálohu v plnej výške ubytovného zaplatenú, zisťujeme, že ale nemáme adresu ubytovacieho zariadenia, tú sme zabudli doma. Naše dymiace a rachotiace historické starenky všade vzbudzujú pozornosť, čo sa konečne hmatateľne vypláca. Pamätáme si aspoň meno penziónu a tak miestny nadšenec veteránizmu, s ktorým sme sa dali do náhodnej nezáväznej konverzácie vykonáva niekoľko telefonických hovorov a sám nás na miesto ubytovania za svojím autom ochotne zavedie. Po ubytovaní v penzióne „Šrámovka“ na ulici Fráni Šrámka, blízko historického centra mesta stíhame ešte nejaké to jedlo v rychte a pár Budweiserov.
Zostávame tu dva dni a tak sa musí násjť aj čas na opravy a údržbu. Štefanova 634 ka dostáva úplne nový regler a teraz si už spokojne pradie, mrcha. Motorky spali celú noc schúlené na ulici a pozväzované všetkým možným, aby snáď neutiekli. Nespali však štyria statoční, Julo, Štefan, Fero a Michal. Striedali sa celú noc na stráži potom, čo sme na možnosť odcudzenia strojov boli upozornení a po okolí videli sa potulovať podozrivé indivíduá. Druhú noc už boli motorečky vďaka pani domácej zavreté v garáži pri penzióne a tak sa spalo pokojnejšie. Tento deň sme niektorí opravovali, iní sa prechádzali po meste. České Budejovice sú skutočne krásne mesto. Je postavené na sútoku dvoch riek Vltava a Malše. Množstvo pomaly pretekajúcej vody dodáva mestu trochu exotický nádych. Prehliadka historického centra so Samsonovou kašnou, vyzdobenou radnicou a pestrými, členitými a rôznorodo prepracovanými priečeliami domov tiež určite stojí za to. Mestské parky sú pekne upravené a udržiavané. Pivo je dobre vychladené a mimoriadne chutné. Užívame si ho po večeroch.
Včera sme niektorí vôbec nejazdili. Len Juraj, jeho syn Mišo a Jožko sa vybrali do Jindřichovho Hradce, pozrieť motorky, ktoré si vyhliadli sa internete. Jožko si síce nič nevyhliadol, ale našiel tam lásku na prvý pohľad Kawasaki 500 R5 v žltom farebnom vyhotovení. Zaplatil zálohu a o týždeň sa ide pre nevestu. Dohodli sme sa, že dnes vyrazíme do Hlubokej nad Vltavou a pozrieme si historický Český Krumlov. Ráno o 8.00 už sedíme na motorkách a frčíme smerom na Jindřichúv Hradec do Hlubokej. Na prvej veľkej križovatke ale končíme. Ferova 125ka je aj v tomto meste nejaká zmätená, vyskakuje jej z krytov celý reflektor a sklo sa delí na dve časti. Navyše motor odmieta ísť do otáčok a odpadá jej výfuk. Aj keď to vyzerá na klinickú smrť motorky, poobede si dáva povedať, nadobúda opäť sebavedomie a vrčí s nami do Krumlova. Zámok Hluboká je skutočný architektonický a remeselný skvost. Kam oko dohliadne je všetko vyzdobené, vonku pieskovec a vnútri drevo. Každá miestnosť v zámku je obložená umelecky vyrezávaným drevom a jedna je krajšia ako druhá. Park okolo zámku je koncertom permanentne upravovanej okrasnej zelene. Bol to pre nás všetkých skutočne hluboký zážitok.
Vraciame sa do Budejovíc, aby sme nabrali kurz Český Krumlov. Tu sa s nami lúči Ľubka a Suzuki 500 GS a odchádzajú do Banskej Bystrice za povinnosťami. Čaká ju asi 550 km v sedle. Odprevádzame ju hromadným trúbením. O pár hodín neskôr píše lakonickú, ale výstižnú sms „Som v Žiari nad Hronom, šla som cez Hrozenkov“. My prechádzame opäť centrom mesta, Ferovej 125ke asi takéto prostredie skutočne neprospieva a na výpadovke na Krumlov jej opäť vyskakuje svetlo z krytu. Stojíme a keď nemáme šraubu a matku, drôtujeme. Vedie nás ako obyčajne Štefan. Vchádzame do Českého Krumlova. Asi pod vplyvom pocitu šťastia z dobre vykonanej práce náš vodca prehliada dopravnú značku „Pešia zóna“ a pokračuje do historického centra. My všetci pokračujeme za ním ako stádo oviec. Peňazí na pokuty ešte máme dosť. Vraciame sa na parkovisko pred dopravnou značkou, veď je to len pár desiatok metrov a ušetríme tak cenné české bankovky.
U Krumlovskej fontány |
Český Krumlov nesklamal, je to perla medzi mestami. Je to vidieť aj na počte a etnickom zložení turistickej verejnosti. Také množstvo Ázijcov pohromade okrem Tokia je vidieť asi málo kde. Aj týmto mestom preteká rieka Vltava a delí ho na dve časti. Historické centrum je ako z rozprávkového filmu a nad ním sa hrdo týči zachovalý Krumlovský zámok z Vondráčkovej pesničky „Malovaný džbánku“. Na námestí pochutí dobrá zmrzlina, predáva sa tu všetko možné a na každom kroku je reštaurácia. Ceny sú šité na solventnejších zahraničných turistov, za řízek bez prílohy dáte 300 Kč a viac, ani okom nemihnete. Fotíme, koľko vládzeme, dolížeme zmrzlinu a odchádzame späť do Budejovíc. Cestou stojíme v motoreste a doplňujeme energiu chutnými českými knedlíkmi se zelím.
Po príchode do penziónu sme kamarátmi informovaní, že objavili aj tu v centre mesta múzeum motocyklov. Prezliekame sa a ponáhľame sa tam. Jedná sa o Juhočeské motocyklové múzeum v Českých Budejoviciach situované v samom historickom centre. Prezeráme si zaujímavú súkromnú zbierku rôznych exemplárov, kde na prízemí je niekoľko Indiánov Scout z rokov 1926-27, Harleye Davisony, Honda Africa Twin, ktorá obišla asi celý svet, ruské Dnepry a Uraly, Jawy a Čezety, motokolá Eska- Sachs, ČZ 98, Manet M 90, zaujímavé retro Kawasaki 500.. Najzaujímavejšími exemplármi sú zaručene české Hurikány 500 z roku 1949, ktoré sú tu tri kusy. Sú to stroje českobudejovického konštruktéra Vladislava Vlka, ktorých bolo vyrobených 5 kusov a 3 z nich sú vystavené v tomto múzeu. Hurikány dosiahli na závodných dráhach veľmi významné športové úspechy, avšak do výroby sa pre nesúhlas vtedajších mocných nedostali. Na druhom podlaží sú vystavené najmä Stadiony vo všetkých modifikáciách, od sériových cez cestné závoďáky až po plochodrážne „špeciály“, ako aj zaujímavé typy motocyklov z produkcie továrne ČZ. Zaujímavá je aj úplne funkčná a pojazdná zmenšená napodobenina Jeepu Willys s motorom zo skútra Tatran. Šikovnosti sa asi naozaj žiadne medze nekladú. Celkove úctyhodná zbierka pozostáva z 90 kusov historických motocyklov, kobúk dole. Ďalší pekný deň je za nami a pred nami deň predposledný a presun na Moravu do Lednice.
Hurikán 500 z Juhočeského múzea |
Ráno 05.00 hod. je budíček, kúpeľňa, toaleta, raňajky, malý chaos pred odchodom a o 6.00 už budíme celú ulicu rachotom našich motorov. Na východnom okraji mesta ešte doplňujeme PHM a odchádzame smerom na Lišov. Pokračujeme do Třeboně a Jindřichovho Hradce. Najbližšia zastávka je Telč. V Telči ako na objednávku stretávame hliadku České policie a tá nás sama na historické námestie, ktoré hľadáme dovedie. Tu zastavujeme a motorečky vystavujeme úhľadne zoradené jednu vedľa druhej na obdiv. Snáď každý sa pri nás zastavuje a dáva do reči. Striedavo sa do rozhovorov zapájame a prechádzame po námestí. Opäť jedno čarovné miesto na Zemi.
V historickej Telči |
Pokračujeme na Znojmo a Pohořelice. Pred Znojmom odbočujeme na Lesnú, kde je zriadené múzeum s ďalšou súkromnou zbierkou motocyklov. Žiadajú poplatok 75 Kč a k videniu je niekoľko jawičiek, čezetiek a hromada náhradných dielov. Videli sme za menej peňazí už aj hodnotnejšie zbierky. Nasadáme, aby sme asi o 300 metrov ďalej zosadli pri motoreste „U mlýna“. Na smažák, keďže nič iné nás nezaujalo, čakáme hodinu, chleba k polievke ani po opakovanej objednávke nedostávame, roztržitá servírka nám niekoľko hranoliek z taniera hádže rovno pod nohy, aj účet je nejaký vysoký. Odchádzame nespokojní. Zo Znojma mierime na Pohořelice. Je horúco „ako v tanku“, konštatujeme a pokračujeme na Mikulov. Pred Mikulovom ešte zastavujeme na občerstvenie vo vínnom sklípku pri ceste, pijeme nealko pivo a kofolu a cez Milkulov sa dostávame do Lendíc. Miestna turistická ubytovňa nám poskytne útočisko na najbližšiu noc, aby sme oddýchnutí a v zdraví mohli dojsť až domov. Malé nákupy potravín v mestečku, pivo na záver dňa, prechádzka uličkami, každému, čo hrdlo ráči. Večer sa blýskalo a hrmelo, v noci sa spustil dážď.
Ráno nás ale víta so slnečným úsmevom a my štartujeme stroje do poslednej etapy.
O 06.00 hod. je odchod smerom na Břeclav, Lanžhot, Kúty. V Senici odbočujeme na Jablonicu a Smolenice, kde si chceme pozrieť jaskyňu Driny. K vchodu do jaskyne prichádzame o 8.30, otvárajú až o 10-tej. Toľko čakať nebudeme, znie rozhodnutie. Pred informačno-reklamnou tabuľou jaskyne sa aspoň odfotíme. Zo Smoleníc pokračujeme na Chtelnicu a Vrbové. V Piešťanoch zastavujeme v motoreste „Furman“ a doplňujeme kalórie. Furmanské halušky, smažáky, pardón, už vyprážaný syr, a tak ďalej. Prostredie motorestu je rozsiahle, oplotené výbehy, kde sa chová asi 60 kusov jelenej zveri, ihrisko pre deti, letná terasa, ani sa nám nechce odísť.
Stroje sa asi tiež už cestou unavili, Štefanova 634ka opäť „štrajkuje“ a nedobíja baterku. Ferova 125ka ale akoby cítila, že sa blíži k svojmu domovu a poslúcha na slovo. Napriek poruchám, ktoré sa na nej vyskytli si práve ona zaslúži najväčšie uznanie. Je to stroj v pôvodnom stave, žiadna renovácia, ani generálna oprava motora sa ho nedotkla. Napriek tomu, že sem, tam predstierala mdloby, prešla takmer celú trasu a pri objeme valca len 125 cm3 sa s ostatnými strojmi držala skutočne statočne. Z Piešťan ideme cez Banku, míňame teraz opustenú Čertovu pec, kde vždy bývalo plno, Bojnú a Partizánske. Stojíme už každých 30-40 kilometrov, tieto posledné sú nejaké najťažšie. Na viečka dobiedza spánok, zadné časti tela volajú po odľahčení. Cez Nováky a Prievidzu sa dostávame do Nitrianskeho Pravna a odtiaľ do Turčianskych Teplíc. Posledná zastávka pred cieľom patrí motorestu na rázcestí pred Šturcom. Naposledy sa popreťahujeme, niečo vypijeme a cez Šturec prichádzame do cieľa – Banskej Bystrice. Sústreďujeme sa tak, ako pri odchode na parkovisku „pri Smrečine“ a spoločne sa ešte vyfotíme.
V cieli na parkovisku pri "Smrečine" |
Aj keď si to neradi pripúšťame, ale všetko sa raz musí skončiť. Osem dní na rapotajúcich a dymiacich motorkách nám ubehlo ako voda v dravej horskej rieke. Akoby len včera skoro ráno sme tu sadali na naše staré, technicky nedokonalé, poruchové, ale toľko milované stroje a dnes je tu priestor pre malé zhodnotenie a poďakovanie. Práve vďaka týmto strojom, ktoré určite „majú svoju dušu“ sme mohli po cestách, necestách v českých zemích najazdiť asi 1700 km. Nevieme to presne, lebo údaje z jednotlivých tachometrov sa pomerne podstatne odlišujú. Počet kilometrov však nie je dôležitý. Dôležité je, že sme prešli celú naplánovanú trasu bez nehody, poruchy, ktoré sa vyskytli sa dali odstrániť a všetky stroje do cieľa dorazili spoločne a v poriadku. Videli sme toho po ceste skutočne mnoho, so záujmom sme si prezreli technické aj kultúrne pamiatky rokov minulých. Smutno nám bolo pri pohľade na rozpadajúci sa výrobný závod Jawa v Týnci nad Sázavou, hlboký dojem v nás zanechal krátky pobyt v historicky významnom a architektonicky rozprávkovom Českom Krumlove, alebo Telči. Určite sa sem všetci radi vrátime. No a poďakovanie patrí všetkým naším účastníkom, ako aj vodičovi doprovodného vozidla, najmä za odolnosť proti vlhkosti v prvom dni jazdy dažďom, vytrvalosť, kamarádskeho ducha a ochotu pomôcť tomu druhému v každej situácii. Bez týchto vlastností by sa asi o spoločnej jazde na veteránoch na takúto cestu vydať ani nedalo. Máme všetci množstvo krásnych spoločných zážitkov, na ktoré určite dlho nezabudneme. Jawky a Čezetky ďakujeme.
Pridané: 25.09.2010 Autor: motoman Zdieľať
© Copyright 2001-2024 Motoride.sk | ISSN 1336-6491 | info@motoride.sk | Podmienky poskytovania služieb. | RSS:
Obsah stránok MotoRide.sk je chránený autorským zákonom. Kopírovanie v akejkoľvek podobe bez súhlasu je nezákonné.
Počet návštevníkov Dnes: 318099 | Včera: 244945