Normandia alebo Tour de France 2009 1/2

Myšlienka tohto tripu začala vznikať v zime roku 2008, keď sme sedeli u tatka na chalupe a špekulovali, kam by sme sa v lete vybrali. Cieľ trasy bol už vopred určený tatkom – Omaha Beach – Normandia. Bol to jeden z jeho snov nakoľko rád pozerá filmy s tematikou 2. svetovej vojny, hlavne dokumenty a chcel vidieť miesta, kde sa odohral kus vojnovej histórie. Pri popíjaní slivovice a jedenia klobásky a iných nezdravých dobrôt sme začali plánovať trasu nad rozloženými mapami Rakúska, Talianska, Francúzska, Nemecka a Čiech. Trasu sme pôvodne naplánovali na dva týždne s denným prejazdom cca 500 km. Plán výjazdu sme si dali na 15. júna 2009. Po prečítaní článkov o Francúzsku na MR a pár rád od motorajďákov (dík jura) a pregooglení internetu, čo by bolo po ceste zaujímavé vidieť sa pomaly priblížil termín výjazdu.

Účastníci:

• - tatko Jaro, 56 rokov, Honda Shadow VT750C / 2007
• - brácho Roman, 34 rokov, Honda CBF 1000 / 2008
• - a ja Mako, 30 rokov, Honda Shadow VT750C / 2008

Nedeľa – 14.06.2009

Motorky pripravené, nabalené, natankované plné nádrže a my psychicky pripravení na ranný štart.

Pondelok – 15.06.2009

Zobúdzame sa do upršaného rána aj keď podľa predpovede malo byť slnečno (ďakujeme pán Iľko). Po telefonátoch medzi sebou a neutíchaní dažďa do 11:00 h odkladáme výjazd na nasledujúci deň, nakoľko sa nám nechcelo štartovať hneď od začiatku v nepremokoch.

Utorok – 16.06.2009

Bratislava – Jarovce – Eisenstadt – Bruck an der Mur – Judenburg – Murau – Predlitz – Katschberghohe – Lendorf – Lienz – Abfalterbach – 480 km

Ráno o siedmej sa zobúdzame do jemne usmokleného rana, ale už bez odkladu o 9:00 h sme vyrazili za vysýchania ciest smer Rakúsko, po diaľniciach až po Liezen. Odtiaľ už len po cestách 1. a 2. triedy. Ešte pred koncom diaľnic jedno malé zablúdenie, ale rýchly návrat na správnu trasu nakoľko sme mali aj GPS, ale pre osobné automobily. Asi po 300 km obliekame nepremoky.

Pred nami vidieť, lepšie povedané nevidieť, nič. V daždi absolvujeme zvyšných 244 km striedaním krupobitia, hustého dažďa a jemného dažďa. Takže z alpskej krajiny sme nič iné ako zahmlené, upršané okolie nevideli. Uzimení odpočívame po 480 km na pumpe s čajom v ruke a hltom slivovičky na zohriatie z butilky (tatko poznamenal, že aký chu.. by nás v tomto čase zastavil) sa stretávame s motorkárskou dvojicou z Dánska. Po pozdravení sa a ľahkej konverzácii o počasí, nám bolo jasné, že musíme pokračovať, že nič iné nám neostáva nakoľko leje všade. Boli sme už dostatočne premrznutí, tak sme začali hľadať ubytovanie popri ceste. Hneď na prvé náhodné zastavenie vbieham do penziónu a na otázku: „Haben sie frei Zimmer für 3 Personen mit Garage für Motorrad nach eine Nacht bitte?“, mi čašník s úsmevom pokýva hlavou a za 90 € aj s raňajkami sa už aj garážujeme do takej stajne, kde už odpočíva asi 5motoriek z Nemecka. Ubytovanie a pivečko klasicky výborné. Na večeru sme ešte dojedali domáce zásoby (klobásy, slaninku, syr) samozrejme zapíjané slivovičkou a miestnym čapovaným pivom. Po prebratí celého dňa a nadávania na dážď, plánujeme zajtrajšiu trasu a zaspávame so želaním slnečného rána.

Streda – 17.06.2009

Abfalterbach – Dobbiaco – Passo tre croci – Cortina d´ampezzo – Passo di falzarego – Passo Pordoi – Mazzin – Cavalese – Valda – Trento – Vezzano – Riva del Garda – Gargnano -Pedenghe sul Garda – Casalmaggiore – Parma – Fornovo di Taro – 466 km

Prebúdzame sa do polojasného rána. Dávame si v penzióne chutné raňajky, nabaľujeme motorky a štartujeme smer Taliansko. Hranice prechádzame pokojne na jemný plyn, nakoľko sú tam Carabinieri a naše ladené výfuky bez vložiek u všetkých troch by mohli vzbudiť hlučnejší dojem, ako je povolený. Jeden príslušník sa za nami aj otáča, ale necháva nás ísť (možno sa mu páčil náš zvuk). Konečne začíname vidieť krásnu alpskú krajinu, štíty pokryté čerstvým snehom po včerajšom snežení. Hneď začína byť cesta zaujímavejšia.

Ideme súvisle cca 70 – 80 km/h. Stále je načo pozerať, sem tam malá zástavka na pofotenie tej krásy. Na ceste sa začína objavovať viac motorkárov, čo je náznakom, že smer máme správny. Prechádzame Cortinu d´Ampezzo a stúpame do prvých väčších passov. Na vrchole dávame pauzu, je tu veľa motorkárov, väčšinou však na športových motorkách, málo na cruisroch. K bratovi hneď pribehne Talian asi vo veku 60 rokov a pýta sa ho, aké má výfuky, že majú super zvuk. Zaujímala ho aj cena. Po rozhovoroch rukami nohami Talian zalamuje rukami, že je to pre neho drahé, že on je dôchodca. Keby tak na Slovensku aspoň každý desiaty dôchodca mohol jazdiť ako oni. Skutočne veková hranica tam bola 26 – 70 rokov. Cesty sú naozaj krásne, asfalt kvalitný a všade nádherná príroda. Po oddychovom obedíku v malom lyžiarskom mestečku, striedame stúpania a klesania cez horské priesmyky až do doliny, kde sa začína citeľne otepľovať, zároveň však aj fúkať. Podľa navigačného prístroja sme išli cestou určenou pre motocykle, kde nebolo pri klesaní do údolia ani jedného auta, nakoľko súvisle vedľa ide rýchlejšia nová cesta. Opustili sme alpské cesty, priblížili sa k mestu a premávka stúpa.

V okolí mesta Trento sa asi trikrát zvrtneme na kruhovom objazde, nakoľko nie je nikdy jasné z navigačného, kadiaľ vlastne máme ísť. Až po zastavení a preštudovaní mapy nachádzame konečne správny výjazd a pokračujeme smer jazero Lago di Garda. Je to krásne veľké jazero plné hotelíkov, plachetníc a surfov, zovreté v údolí medzi horami. Dá sa prejsť okolo neho dvoma stranami. My sme si vybrali tú cez asi 50 kratších a dlhších tunelov, ktoré nie sú osvetlené a v slnečných okuliaroch tam sem tam netušíte, kadiaľ vlastne idete, nakoľko tam nie je ani stredová čiara, a povrch je vlhký . Po prejazde série tunelov musíme zastaviť, nakoľko sme z toho všetci úplne unavení. Takže odporúčam obísť jazero ľavou stranou a nie pravou ako my. Ale aspoň sme mali zážitok. Po oddychu ťaháme ďalej smer Parma, kde už nie je taká zaujímavá príroda. Prechádzame dlhými rovinkami medzi dedinkami a ako sa blíži siedma hodina večer, začíname poškuľovať po ubytovaní. Po niekoľkých zastaveniach v predmestí Parmy a priamo v Parme, kde nemali buď garáž na moto alebo boli drahí, sa dostávame až za Parmu do mestečka Fornovo di Taro, kde nachádzame útulný hotelík s garážou za 110 € aj s raňajkami. Už toho máme aj tak dosť po celom dni a je už tma. Tak s radosťou zliezame z moto, ideme na pravú taliansku pizzu, pivečko a samozrejme naša slivovička. Naplánujeme zajtrajšok a o polnoci padáme do postele unavení ako psi.

Štvrtok – 18.06.2009

Fornovo di Taro – Berceto – Aulla – La Spezia – Riomagiore – Madonna di Reggio – Monterosso all mare. – 276 km

Budíček o ôsmej ráno, slniečko sa na nás škerí, dávame si raňajky typu croisant, sladké pečivo, čaj, marmelády. Balíme a ideme hneď dotankovať do plna, nakoľko pumpy sú zriedkavé a ja som už nevydržal, tak som aj moto poumýval a valíme smer La spezia. Po hodinke jazdy zastavujeme na pauzu v malom motoreste, kde nás privíta nosatá Talianka (inak všetky sú dosť šeredné). Dávame kávičku, ja malé pivko a zrazu prefrčia okolo nás dva superšporty s náklonom do zákrut ako v motoGP. Vidieť, že chlapci trávia siestu takto asi každý deň. Naozaj idú pekne, aj keď ich už nevidíme, tak je ich počuť. Takto urobia asi trikrát tú istú trasu hore dole a miznú niekam na diaľnicu, asi späť do práce.

Dnešný deň sme sa rozhodli urobiť voľnejší, nakoľko sa únava začínala prejavovať fyzicky na tele: bolesti prdele, rúk a chrbta. Pokračujeme ešte stále horskými cestičkami typu Harmanec aj keď s menšími prevýšeniami, inak veľmi pekná kvalitná cesta bez premávky po predmestie La Spezia. Tam na nás prvýkrát doľahne tieň stoviek bzučavých skútristov, ktorý nás bude prenasledovať celé pobrežie Talianska a Francúzka, až pokiaľ sa neodpojíme do hôr smer Verdun. Je to naozaj nezvyklé našich pomerov, len čo zastavíte na semafore, obkolesia vás sprava aj zľava. Sú proste všade a hneď ako naskočí zelená, o život pretekajú po ďalší semafor. Priznám sa, sem tam som ich už aj ja začínal mať dosť, hlavne v Janove, ale o tom neskôr.

GPS nás nasmeruje do slepej ulice nad mestom. Tak sa aspoň prvýkrát pokocháme pohľadom na more. Pozhadzujeme bundy, opúšťame mesto a pokračujeme v tričkách ďalej po pobreží. Scenéria krajiny nadobudla úplne iný tvar. Cesta lemuje pobrežie a slnko svieti čoraz teplejšie. Vlečieme sa striedaním úzkych cestičiek a serpentín v skalnom záseku slimačím tempom ale vychutnávame si krajinu. Po asi 20 km skúšame zísť k moru do mestečka, opýtať sa na ubytovanie, ale v informačnej kancelárii mi oznámia, že si musím zatelefonovať podľa katalógu a oni si prídu pre mňa, nakoľko je prístup k moru a do centra mestečka len cez rampu. Tak sa vraciame na hlavnú a pokračujeme pobrežím ďalej. Cesta ubieha skutočne veľmi pomaly a je veľmi únavná. Stále samé zákruty, stúpania a klesania s plne nabalenou mašinou dávajú zabrať. Pri prestávke na peknej vyhliadke sme z výšky zbadali malé mestečko v zátoke.

Rozhodli sme sa, že tam zídeme a skúsime nájsť ubytovanie. Po príchode do centra na nás čumia ako na ufónov. Hlavne nikto nepozná slovenskú zástavu a pýtajú sa, kde to je tá Slovakia a podobne. Nechávam tatka s bráchom s nimi debatovať a ja sa vyberám peši prejsť po penziónoch, či nemajú niečo voľné na jednu noc. Obehol som dva luxusnejšie apartmány, kde nemali voľné, alebo skôr nechceli mať voľné pre motohovädá, tak som vbehol do hotela priamo na pláži a hovorím si, že aspoň skúsim, veď za opýtanie nič nedám. Pani majiteľka, keď ma zbadala lámanou taliančino-nemčinou mi dala akože super cenu za to že sme motorkári a za 150 € aj s raňajkami, tak sme si tľapli. Strážené parkovisko pre autá aj motorky bolo asi 100 m od hotela za 6 € na 24 hodín za motorku. Bolo tesne popoludní a my sme sa veľmi tešili, že sa vykúpeme v mori. Zaparkovali sme a vynosili bagáž na izbu a rýchlo do mora. Bol to jeden jediný poldeň odpočinku strávený kúpaním. Večer prechádzka mestečkom, diskusia o plánoch na zajtra a okolo polnoci pod duchny.

Piatok – 19.06.2009

Monterosso all Mare – Levanto – Sestri Levante – Rapallo – Bogliasco – Genova – Arenzano – Savona – Loano – Allasio – Imperia – 250 km

Stávame o deviatej, raňajky, nabalenie mašín a odchod do ďalšieho krásneho slnečného dňa. Cesta stále nemení charakter, zákruty, stúpania, klesania takto pokračujeme až do Janova, kde ako som už predtým spomínal nastal absolútny skútristický ošiaľ hlava nehlava. Majú to naučené a tesnotkami nás lížu sprava, zľava od semaforu k semaforu nevieme sa dočkať, kedy už budeme za mestom pokračovať pokojnejšou cestou bez čmelákov. Inak bez navigačného by sme asi mali problém prejsť mestom. V mestách sa nikdy nezdržujeme, len ich chceme mať čím najskôr za sebou. Za Janovom nastávajú rovnejšie úseky ciest s mnohými plážami popri ceste na ktoré len pokukujeme zo sediel a pokračujeme s malými prestávkami na dotankovanie a natiahnutie sa. Za jedným mestečkom sa ťahal kamión do kopca, tak sme ho cez dve plné predbehli. Za rachotu výfukov vbiehame do takého otvoreného tunela, kde hneď za ním stoja Carabinieri, ale tí len pozerajú po nás a nereagujú. U nás by to bolo už za 50€ minimálne.

Za Albengou bola kvôli niečomu uzavretá pobrežná cesta, tak sme ostali stáť študovať mapu. Snažili sme sa prísť na to, ako obídeme tento úsek, keď zrazu pricupkal taký starký, asi bývalý Musoliniho spolubojovník a lámanou nemčino-taliančinou nám začal vysvetľovať kadiaľ to máme obísť cez kopce a potom sa dostaneme späť na magistrálu. Veľmi sme mu nerozumeli, ale dali sme na jeho rady a vybrali sa do kopcov nakoľko sme nechceli ísť po diaľnici. Bola to cesta 2. sem tam aj 3. triedy, väčšinou celá viedla lesom. Asfalt majú v Taliansku všade kvalitný. Po ceste stretávame len málo motorkárov na veľkých strojoch a už vôbec nie nejakého slovenského alebo českého. Posledného Slováka na moto sme stretli v Rakúsku pri prvom tankovaní a českú partiu na choproch pri jazere Lago di Garda. Po vymotaní sa z obchádzky, sa vraciame na hlavnú prímorskú cestu, ktorou pokračujeme na Francúzsko.

Dnes sme sa dohodli, že vyskúšame aj nejaký kemp, tak sme hľadali tabule popri ceste. Pár sme ich samozrejme prešvihli a až v Impérii bol hneď pri ceste. Ten sme už neminuli. Camping de Wijnstok, pani chcela za stan a 3 motorky 47€ a za chatku pre 4 osoby 70€. Ukázala nám chatku. Bola malá, ale super, hneď sme ju zobrali. Bola v nej komplet kuchynská výbava cez nože, taniere, hrnce všetko. Mala aj svoje sociálne zariadenie a umývadlo. Sprchy boli hneď pred chatkou pre celý kemp, no pekné, čisté, kryté. Išli sme sa peši rozlúčiť s talianskym morom, ktoré už nebolo také čisté, asi 300 m od kempu. Okúpali sme sa a nakúpili v hypermarkete niečo na večeru. Už po tme sa tatko snažil opraviť svetlo, nakoľko mu odišla žiarovka v prídavnom svetle. Takú špecifickú žiarovku by sme tam nezohnali, tak si ich prerobil tak, že stále svietili len diaľkové a len ich sklonil viac do zeme. Večeriame, popíjame na terase v chatke a plánujeme ďalší deň. Šlofíka hádžeme okolo polnoci s hodnotením, že ďalší pekný deň je šťastne za nami.

Sobota – 20.06.2009

Imperia – San Remo – Menton – Monte Carlo – Monaco – Nice – Cannes – St. Tropez – Fréjus – Le Muy – Callas – 288 km

Zobúdzame sa do pol oblačného rána, dávame ľahké raňajky, poumývame motorky, pobalíme sa a vyrážame. Po chvíli sa blížime k francúzsko-talianskej hranici. Pocit po prejdení Talianska v nás ostáva veľmi dobrý. Krásna krajina s množstvom kvalitných a pekných ciest, ale hlavne vodičov naučených na motorkárov. Klaksón sa v Taliansku skoro ani nepoužíva, nie ako v Blave! Hranica je veľmi pekná: palmy, skaly, more, pofotíme pár záberov a vstupuje k „žabožrútom“. Rýchlosť v obciach nezmenená. Na cestách prvých tried je max. 90 km/h tak ako v Taliansku. Meranie rýchlosti tu býva tak ako v Taliansku väčšinou označené dopravnou značkou a po pár metroch nasleduje „mikrovlnka“. Slniečko zohrieva asfalt. Zžívame sa s kultúrou jazdenia, ktorá je ako som spomínal podobná Talianom a stále len malé skútriky, žiadne veľké mašiny. Tešíme sa na Monte-Carlo, Monako, ale navigačný nás začína ťahať ponad centrum, tak ho začíname ignorovať a vraciame sa dole do centra nájsť okruh F1, po ktorom sa musíme previesť a samozrejme kasíno. Po chvíľke blúdenia sa dostávame na správnu trasu. Je tu veľa tunelov a ciest, ktoré keď nepoznáte, tak vás vyvedú von z centra. Stalo sa nám, že sme sa aj dvakrát ocitli na tom istom mieste, ale to čo sme chceli vidieť sme stále nevideli. Tak sme to skúsili posledný krát inštinktom a našli sme slávny monacký tunel, kde F1 dosahuje maximálku.

Tak sme tam aj my prefrčali s laďákmi. Bol to skvelý pocit. Myslím, že aj chodci v tuneli si pochvaľovali. Odparkovali sme pod tribúnou F1 rovno za výjazdom z tunelu, kde si nás par zbohatlíkov fotilo. Nechápavo krútili hlavami, čo je to za vlajku a koľko sme to tam mali kilometrov atď. Sadli sme si do podniku rovno pod tribúnu na kávičku, ja na malé pivko s čakaním horibilnej sumy. Nato, že sme v Monaku účet bol rovných 6€. Takže netreba sa toho báť, ale asi keď je tam pretek, sú ceny iné. Aspoň sme si vychutnali chvíľkový pocit milionárov, ale za chvíľu sme sa vrátili späť do svojich sediel, do reality.

Z Monaka sme sa vymotali širokou cestou, ktorá sa za centrom zužuje do obojsmerky a pokračujeme na Nice, ktoré v nás zanechalo pocit najkrajšieho mesta, aké sme doteraz po trase videli. Všade popri ceste sú pláže, kaviarničky, palmy a pekné historické budovy. Potom vám vôbec nevadí, že vám tam lietadlá pristavajú rovno nad hlavou. Neďaleko sa totiž nachádza veľké letisko, z ktorého milionári pokračujú vrtuľníkmi do Monaka. Za Nice nás navigačný systém nejakým nedopatrením vytiahne na diaľnicu. Keď to zistíme je už neskoro otáčať sa, tak pokračujeme po prvý možný úsek zbehnutia na starú cestu. Mýtne sa tam platí nezvyčajným spôsobom. Je tam také niečo ako basketbalový kôš. Tam hodíte drobné, ono si ich to prepočíta, zdvihne rampu a prcháte. Samozrejme, že sme prefrčali hneď všetci traja na jedno zaplatenie pod rampou. Posledné miesto našej pobrežnej trasy je St. Tropez, aby sme sa tam odfotili pred legendárnou žandárskou stanicou a potom už hore smer Normandia. Žandársku stanicu nájdete ľahko, pokračujete stále na centrum a potom už ju po ľavej strane uvidíte na takom malom námestíčku. Je tam síce zákaz zastavenia, ale na tú fotku to tam pokojne odstavte.

Aj my sme sa tam len odfotili a na pláž sme už nemali chuť ísť. Akurát bola dopravná špička a premávka sa zhusťovala. Najedli sme sa v Mac Donalde, dotankovali a opustili pobrežie smer Verdun do hôr. Strava je vo Francúzku dosť drahá a Mac Donald patrí medzi najlacnejšiu možnosť stravovania. Cesty sa začínajú kľukatiť, serpentínky, zákruty a aj vzduch sa pomaly ochladzuje. Opäť pekná krajinka s iným rázom, kvalitnou cestou a vodiči sú tu najohľaduplnejší. Už sa začínajú objavovať aj veľké motorky. Dnešný plán bol doraziť pred oblasť Grand Canyonu de Verdon. To sa nám aj podarí a v malom mestečku Comps sur Artruby zastavujeme pred hotelíkom a čašník hneď vybieha a dáva sa s nami do konverzácie, či potrebujeme ubytovanie (takéto služby u nás žiaľ nestretnete). Rozprával po anglicky, čo je vo Francúzsku skôr rarita. Ponúkol nám izbu za 88€ bez raňajok. Garáž bola tiež taká malá, už tam parkovali 3motorky a dve fiatky 500-vky. Večer nad mapou a pri pivečku plánujeme ďalší deň. Pivo je vo Francúzku ďalší extrém. Jeden polliter stojí 5€ a v mestách 7-8€. Okolo desiatej padáme do postelí, neviem či únavou, alebo tým drahým pivom.