Sk - Ukrajinsko - Poľská trojka

3 dni, 3 krajiny, 3 motorky, traja jazdci. Zostava: ja (Miťa) - Suzuki GS 500, Igor - Hornet 600, Peter - Yamaha Fazer 1000 a prvých 150 km slovenských aj Robert - Jawa 350/640. Štart 12.7.2009

Slovenský deň: Spišská Nová Ves - Poloniny - Ubľa, 290 km

9,00 - vyrážame. Chceme sa dostať čo najskôr do oblasti Polonín, tak zastavujeme až v Snine na obed. Tam sa lúčime s Robertom, musí ísť zajtra do práce. My pokračujeme na Stakčín, bočíme do oblasti Polonín a zastavujeme pri Starinskej vodnej nádrži. Z výhliadkovej plošinky vo svahu nad cestou fotíme. Nádhera. Pokračujeme po pohodovej kvalitnej ceste, málo frekventovanej. A v úžasnom prostredí. Odbočujeme do obce Topoľa, je tam drevený kostolík aj vojenský cintorín z 1. sv. vojny. Pri návrate na hlavnú cestu stretáme policajné pohraničné auto. Je ich tu viac, chodia hore-dolu, striehnu na pašerákov z Ukrajiny :))

Ďalšou zachádzkou je obec Ruský Potok v peknej doline. Vlastne všetky doliny sú tu pekné. Je tu tiež drevený kostolík, aj murovaný. Pri Petrovom fazeri sa zastavuje deduško a skúma litrový motor :) Také dačo jeho oči ešte nevideli :) Od kostola nás kolesá vedú rovno do krčmy. Krčmár nám urobí tuhú kávu - 3 lyžičky na šálku :) Pred krčmičkou posedávajú miestni ujkovia, babky, sú milí. Káva nás prebrala, smerujeme cez Ulič do Novej Sedlice, fotím naše stroje na najvýchodnejšom asfaltovom (povolenom) mieste. Ďalej sa smie už len po vlastných. Pár fotiek a otáčame späť na Ulič.

Po ceste máme ešte jeden drevený kostolík v Uličskom Krivom. Akurát ide okolo ujček na bicykli, držiteľ kľúča od kostola. Ponúkne sa a veľmi rád nás púšťa do kostola, ešte to máme aj s prednáškou o histórii. Interiér kostolíka je maličký, ale veľmi pekný. Ujček nám ešte rozpráva, ako majú dovolené doniesť si z Ukrajiny už len 2 balíčky cigariet za jeden týždeň. Na náš argument, že aspoň budú menej fajčiť, povedal jednu múdrosť: „Kto prestal fajčiť, bude fajčiť; kto prestal piť, bude piť; ale kto prestal j...ť, ten už nebude j...ť „ :))) Plní nového poznania opúšťame dolinu, vraciame sa do Stakčína.

Tankujeme, ideme na Ubľu. Za obcou Kolonica bočíme k observatóriu, ale je zatvorené (obhliadka cez pracovné dni od 11:00 do 14:00), tak len fotím kúsok kupoly. Pred Ubľou zachádzame do Michajlova, chceli by sme tam nájsť miesto na divoký nocľah. V dedine cesta končí, miesto sme nenašli žiadne. Zato vybiehajú deti a okukujú si nás :) Ideme priamo do Uble. Zastavujeme pri motoreste Milka, večeriame, a keďže je vedľa pekná lúka, vypýtame si povolenie na nocľah. Staviame stany, parkujeme pri nich motorky a ideme ešte do motorestu na pivko. Tešíme sa na zajtrajšiu Ukrajinu … okolo 23:00 zaľahneme a za kvakotu žiab zaspávame ...

Ukrajinský deň: Ubľa, slov.-ukrajinské hranice, Velykyj Bereznyj ...Užok... Sambir…ukr.-poľské hranice – Kroscienko – Solinske jazero, 215 km

Ranná hmla sa pomaly dvíha, zahaľuje okolité kopce. Na lúke plno bocianov, lovia ukvákané tvory :) Kým slnko vysúša stany od rosy, raňajkujeme v tráve a nalievame sa protekčnou kávičkou v motoreste. Okolo 9:15 sme zbalení, odchádzame na neďaleký hraničný prechod. Je tam len pár áut, nemalo by to dlho trvať. Na slovenskej colnici nás odbavili raz-dva. Na ukrajinskej strane vypisujeme lístoček, kam ideme, stav tachometra ... presunieme sa na ďalšie stanovište, odovzdáme pasy aj s lístočkami a techničákmi ujkovi v mundúre ... on má čas, neponáhľa sa, pýta sa na cenu motoriek ... púšťa autá, čo stáli za nami ... Nám to pomaly dochádza, treba sprepitné ... ale to už prišiel ujko za nami, vracia nám pasy aj s bumážkou a sám si pýta eurá na kávu. Vyfasuje 3 eurá a po 45 minútach sme voľní.

Ukrajina ... konečne, krajina mojich snov!!! Na prvej benzínke dotankujem pár litrov - cena úžasná - benzín o tretinu lacnejší ako u nás :) Kupujeme mapu Ukrajiny v mierke 1:1 000 000 a vyrážame. Prechádzame Malým Bereznym, bočíme na sever, vo Velykom Bereznom vidím zaujímavý spôsob vedenia plynu - žlté potrubie sa ťahá vo výške troch metrov nad zemou popri strechách domov, od nich sú naťahané prípojky do domov. V ďalších dedinách som to už nevidela, tam už asi nebol plyn :)) Zachádzame do osád vo vrchoch - Kňagiňa, Domašin - pobehujem tam s foťákom v ruke. Domčeky sú veľmi skromné. Vraciame sa na hlavnú. Je to taký asfalt „s vlnkami“ :)), ale dá sa ísť aj 80-kou. Pohodová, málo frekventovaná cesta. Prevládajú žigulky :) a iné skvosty :)) aj konské povozy sú bežné. Cesta vedie pekným údolím, po stranách nádherné hory a kopce, skromné dedinky, mávajúce deti ... A drevené elektrické stožiare, úhľadné kôpky sena ... všetko ako z obrázkov Slovenska spred 50-tych rokov. Ale ľudia sú veľmi milí. Za Žornavou cesta stúpa do sedla s výhľadom, potom zase klesáme.

Bočíme do osady Suchoj ... najprv diery v asfalte, potom diery bez asfaltu, šotolina, kamenie, poľná ... prestávam veriť, že táto „cesta“ vedie k civilizácii. A predsa ... sme v osade, kde líšky dávajú dobrú noc. Takých osád je tu neúrekom. Je 12:00 - zastavujeme asi v strede osady, dávame si „suchoj“ obed z vlastných zásob. Okolo ide milá babuška s kravkou na pašu, pýtame sa na cestu ku kostolíku. Ja jej veľmi nerozumiem, tlmočníkom je Igor :) Dojedli sme, sadáme na mašiny, pred nami je nízky kamenistý výbeh ... teda, keď sa tu vysypem!!! ... Nevysypala. A ďalej už len poľná :)) Fakt, celý tento výjazd do obce Suchoj je jedna super off-roadová vložka :))) Aaa - konečne kostolík. Je dosť zanedbaný ... okolo zarastené hroby. Posedíme, pofotíme a opúšťame túto skvostnú osadu.

Vraciame sa na „hlavnú cestu“. Chvíľu ešte ideme údolím a za Užokom cesta začína stúpať. S naberaním výšky sa priamo úmerne zhoršuje kvalita cesty, sem – tam štrk. Dostávame sa na nejakú náhornú pološinu, cesta je už samá diera - a tu zrazu ... závora, vojaci!!! Vyzeralo to ako uzáver cesty, ale je to bežná kontrola pri prechode z okresu do okresu. Vojaci vyzerajú divo, kalašnikovy niekde v strážnej búdke ... jeden podgurážený vojak chce začať nejaký rozhovor, či čo ... pýtajú sa na ceny motoriek. No, človek nevie, čo môže od nich čakať. Kontrolujú doklady, otvárajú rampy, my si vydýchneme. Prášime po rozbitej ceste, čo to dá ... vlastne to dá miestami nejakých 20 km/hod. Hlavná cesta na Ľvov... teda!!! Diery naberajú na rozmeroch aj na hustote. Niektoré úseky je lepšie prejsť po prašnej krajnici. Tu sa výmole nelepia, nechávajú sa tak :))) Výhľady z planiny sú krásne, ale nie je čas na rozhliadanie, pozornosť sústreďujeme na cestný slalom.

O 15-tej zastavujeme v nejakom sedle, potrebujeme oddych. Igorovi sa prevalí odstavený hornet - zabudol od radosti vysunúť stojan :-/ Výhľad odtiaľ je nádherný, na šíru ukrajinskú zem. Dnes sme zatiaľ prešli len 80 km. Rýchlosť smrteľná ... 20-40 km/hod. V pláne bolo prejsť dnes do Poľska na Przemysl. Dúfame ale, že funguje nejaký hraničný prechod aj bližšie. Pri takej kvalite ciest by bol dnes Przemysl v nedohľadne. 15:30 - pokračujeme v slalome. Ďalej už len ideme a ideme.

Zatiaľ sme stretli 2-3 staré Jawky, ČZ, nejaký Dnepr, dva jogurty, jeden chopper - všetko bez prilieb :) A tu zrazu pred nami - nejaké čudo so „sajdkou“ - prepravka s kolesom pripevnená z boku k čudu! Ale pilot má aj prilbu. Obehneme ho, zakýveme ... do kopca ideme permanentnou 20-tkou pomedzi diery, no pretekár nás bravúrne obieha diera-nediera, ešte aj naklopí a zdvihne „sajdku“ do vzduchu :))) Frajer je to :)) Tak sa obiehame, on medzitým niekde splašil pasažiera do sajdky a pred mestečkom Turka sa definitívne lúčime. V mestečku sa smiechu nezdržím, keď zbadám značku s povolenou maximálkou 30 km/hod, ručne maľovaný prechod pre chodcov a diery také, že my ledva ideme 20-tkou. Vravím, úžasná krajina :) ... Mestečko je neúhľadné, zaprášené. Za ním sa občas už nájde úsek aj na skvelú 90-ku. A potom zase úsek s perforáciou obrovských rozmerov. Prechádzame dedinkami, potoky a rieky tu vôbec nie sú regulované, všetko je ponechané na prírodu. Aj cesty :)

V mestečku Sambir bočíme do ľava, tam niekde by mal byť hraničný prechod. Míňame strašné úseky cesty - výmole ako od granátov. Jednotka - dvojka - neutrál - jednotka - neutrál ... nemá to konca. Už máme dosť, strašne to vyčerpáva. Konečne benzínka ... tankujeme, chlapi za doláre, ja môžem aj za eurá :) Milý zhovorčivý benzinkár pošpŕta v kávovare a vyčaruje silnú kávu. Tam fotím špecialitu pohraničných benziniek - podstavec, na ktorý sa vylezie kolesom auta, nad ktorým je nádrž. Tak sa dá naplniť nádrž lacným benzínom až nadoraz po hrdlo uzáveru. Jaký výmysel :) Jeden poľský ujček hegal celým autom, aby vybublal každú vzduchovú bublinku, ktorá zaberala miesto pre ďalších x kvapiek benzínu. Niektorí Poliaci to tu otáčajú aj 2x do dňa. Kúsok za benzínkou je colnica. A dlhé rady áut. Po 1:45 hod sme vybavení a hasíme si to po kvalitnej poľskej ceste. 21:15 - prichádzame k Solinskému jazeru, v kempe staviame stany vedľa poľských motorkárov, suchá večera, fľaškové pivo v bufete, večierka o 23:00. Spíme ako zarezaní....

Poľsko-Slovenský deň: Solinské jazero - Cisna - (Sk) Dukliansky priesmyk - údolie smrti - SNV, 300 km

Vstávame do slnečného rána. Ideme k jazeru, Igor sa čvachtá vo vode, my s Petrom fotíme. Potom balíme a ideme niekam smerom na juh. Je neskutočne horúco. Mapu Poľska nemáme celú, spoliehame na GPS, čo sa ale nie vždy vyplatí :) Kraj je tu tiež pekný a hlavne cesty sú v porovnaní s Ukrajinou jedna báseň. Okolo 12-tej prekračujeme poľsko-slovenské hranice v Duklianskom priesmyku. Hneď v blízkom motoreste Beriozka zastavujeme na obed. Pokračujeme obhliadkou pamätníka, pomníkov a ideme aj do vyhliadkovej veže. Z vrchu máme celý priesmyk ako na dlani. Starý sprievodca nám živo opisuje postavenie oddielov počas bojov, tanky, delá ... ofenzíva ... defenzíva ... Musela to byť riadna mela a toľko padlých životov. Chlapci sa pýtajú na nejaký zachovaný bunker - starký ukazuje, že hentam za lietadlom, v cípe lúky je jeden bunker. Je mi jasné, čo budeme v najbližších minútach hľadať :)) Opúšťame rozhľadňu, sadáme na mašiny a bočíme na starú cestu ... je tam síce zákaz vjazdu, ale značku niekto ukradol, tak ideme :)

Zastavujeme pri lietadle, vyberáme si cíp lúky, tvoríme rojnicu ... kukáme, snoríme ... cíp, necíp ... nikde žiaden bunker. Starký si z nás asi vystrelil a teraz ukazuje ďalším turistom 3 zblúdilé bodky behajúce po lúke od cípu k cípu :)))) Po ceste máme ešte nejaké delá a potom frčíme do údolia smrti - smer Kapišová. Pred odbočkou z hlavnej sú 2 tanky, za Kapišovou ich bolo ešte 7. Sú roztrúsené vo svahu na lúke ... chodíme od jedného k druhému, ale v tej horúčave je to na infarkt. Ešte si prejdeme údolie a definitívne balíme, smer SNV.

Celkovo sme nabehali 800km, oťukali sme sa na ukrajinských cestách - dá sa aj na naháčoch :) hoci je to drina, stoji to za to. Ukrajina je zaujímavá krajina s nádhernou prírodou, plná nečakaných prekvapení :) Išli sme tam s nejasnými predstavami, ale moja fantázia nesiahala ani k členkom reality. Každopádne sa mi to zapáčilo a v pláne je Zakarpatská Ukrajina na viac dní. Cenovo to konkrétne mňa vyšlo na 60-70 eur. Toto sa mi páči ... ;)