Zopár kilometrov po okolí, alebo MotoTrip 2009 2/3

Tradične obzeráme okolie, predsa len nemáme takýto pohľad na dennom poriadku a v takej výške tiež nie sme často. Je už skoro 6 hodín večer, treba aj kemp pohľadať. Cestou dole Maťo skúša hranice náklonu. Slajdre nemá tak šúcha nohavice a bundu na lakti. Trenie ale znižuje rýchlosť, motorke musí trošku pomôcť naspäť do zvislej polohy. V Jausiers vchádzame do kempu. Recepčná má asi viac rokov, ako my všetci dokopy, ale na papieri cenu vyrátala skôr ako na kalkulačke. Ešte nejaký nákup a môžeme relaxovať.

Sumár dňa:

• trasa: Port Grimaud – Nice – Monaco – Bonette - Jausiers
• prejdených: 304 km
• kemp: N44 25.175 E6 44.225, 1208 m
• cena: 55 € za 5mt/5os/4st

Štvrtok 25. 6. 2009, Tour de France episode 2

Počas balenia sa vedľa tiež pripravuje na cestu postarší párik. Strašne veľa vecí maju na kope, kam to asi idú poskladať, veď majú len bicykle. Oni to ale na tie biky povešali. Kapsa ešte aj na rajdách. Ani si nepredstavujem, ako sa s tým ide na taký kopčisko, z ktorého sme včera zliezli.

Štartujeme na Col de Vars. Lenže pred Saint Paul sur Ubaye je cesta uzavretá. Pozeráme do mapy, ako sa to dá obísť a veru je tam nakreslená biela cestička. Táto uzavretá je žltá, asi to nebude nič moc. Ale ideme omrknúť. Vyteperíme sa na taký kopček, kvalita o dosť horšia ale pokračujeme, až prídeme ku kaplnke, kde ďalej pokračuje už len širší chodník so šotolinou. Herky ihneď zamieta pokračovanie, kde tu budeme hľadať pneuservis. Maťo sa ide pozrieť, že či to nie je len taký očný klam a za najbližšou zákrutou nepokračuje normálna cesta. Nič také, musíme si teda dať obchádzku okolo Lac de Serre-Poncon.

Cesta to bola fajnová, z každého rožka troška. Aj zákruty, aj rýchle rovinky na dobehnutie ostatných, aj jazerá aj hory. Paráda. Stúpame znova nad 2000 m cez Col du Lautaret na Col du Galibier (2646 m). Tu je už aj trošku väčšia premávka, hore sa už aj niečo deje a cyklisti asi trénujú na TDF.

Chceme doraziť do Chamonix, tak okrem zastávky pod Galibierom, kde sme si pri stole medzi stromčekmi dali „obednú“ pauzu o pol štvrtej, zastavujeme len na benzínkach. Prechádzame cez Albertville a v Ugine nás uzavretá cesta posiela na zákrutovú obchádzku. Tempo celkom slušné, stúpame znova do kopcov, dookola sa už mračí, v jednom mestečku chytáme mokrú cestu. Do kempu prichádzame okolo pol ôsmej. Herky najprv odmieta stan, ale po zistení ceny sa k nám pridáva. Dostávame flek mimo ostatých kemperov, ale zato blízko recepcie. Hneď na začiatku nás recepčná upozorňuje na nočný kľud, asi pozná motorkárov. Herky ešte odskakuje na nákup a cigaretky za 9 €. Radosť fajčiť. Aby recepčná dokázala, že ten nočný kľud myslí vážne, prichádza nás upozorniť na golďasovu hudbu. Keďže jeden z plánov na ďalší deň bolo aj navštíviť známe vo Švajčiarsku, tak borovičku šetríme a popíjame whisky. Cazzo pri pohľade na fajčiacu horu nezabúda pripomenúť, že pršať nebude. Definitívny plán sa nakoniec nedohodol, ideme spať, veď ráno múdrejšie večera.

Sumár dňa:

• trasa: Jausiers – Galibier – Alberville – Ugine - Chamonix
• prejdených: 365 km
• kemp: N45 54.863 E6 51.946, 1052 m
• cena: 65 € za 5mt/5os/4st

Piatok 26. 6. 2009, climbing

Neprší, zato stany z vnútra sú extra mokré. Ale aspoň vidíme vrchol Mont Blancu. Ideme sa pozrieť k lanovke, ako to tam vyzerá a rozhodneme, čo ďalej. Lanovka na Aiguille du Midi stojí 40 €. Neváhame a ideme do toho. Všetci „tenkrát poprvé“. Z 1034 mnm stúpame do 3842 mnm za zhruba 30 minút a to ešte s dvoma prestupmi. Zaujímavé pocity pri takmer kolmom stúpaní a pri kývaní kabíny po prejdení podporného stĺpa. Najviac kričia šikmookáči. Na vrchol du Midi už ide len výťah za nejaké mince. Hore v oblakoch to je niečo fantastické. Chvíľu svieti slnko, chvíľu sme v mračne. Jedným smerom zasnežený Mont Blanc, druhým pohľad dole do zelenej doliny.

Cez tunel pod Mont Blancom chceme prejsť do Talianska. Poplatok 22 €/moto za 11,5 km dlhý tunel, púšťajú v intervaloch. Maximálka 70 km/hod, treba dodržiavať odstup 150 m. V 1999 tam zahynulo 40 ľudí, zrejme preto také obmedzenia. Herky hovorí, že v tuneli naladil ich vlastné rádio.

V Aoste zastavujeme na obed pri akomsi nákupnom centre, bolo hneď pri pumpe. Vchádzame do „pizzerie“. V rade o 5 ľuďoch, z ktorých sme traja naši, čakáme dobrých 10 minút v extrémnom teple. V celom podniku sú dvaja ľudia a robia obsluhovačov, kuchárov, upratovačov aj smetiarov. Aj tak to tam vyzerá. Vrcholom bolo, keď už slečna nemala taniere po ruke, tak Maťovi chcela naservírovať pizzu na kuse kartónu. To už vyšiel riešiť aj vedúci. Hold, znova v IT.

Na diaľnici nám Doctorko troška zaostal, tak na ďalšej pumpe ho čakáme. Maťo nám oznamuje, že Doctor má v pláne sa odpojiť a ťahať smerom na Benátky a potom domov. Keďže Maťo nocoval u neho a aby nešiel sám, tak ak sa teda rozhodne odpojiť, tak pôjde s ním. Medzitým Doctor predbiehajúc kamión si nás nevšimol. WC povinnosti nás troška zdržali, vyrážame za ním. Troška zvyšujeme tempo na 140-150 km/h a prechádzame každou benzínkou. Po pár pokusoch Doctora stretávame tesne pred Milánom a ten sa fakt chce odpojiť. Tu sa teda naša výprava delí.

Herky, Cazzo a ja odbáčame hore na Lomazzo, kde nás chytá dážď. Schádzame z diaľnice a na prvom možnom mieste obliekame nepremoky. Padajú snáď poldecové kvapky. Odstavujeme pri moteli pod strechou a čakáme kým to prejde. Cieľ si dávame Lago Di Como a nechávame to na GPS. Zaujímavé je, že smerujeme stále do mrakov. Piatok večer, v mestách je slušná premávka. V jednom kruháči nám Cazzo ušiel, potom sme zas odbočili za nesprávnym „Cazzom“, ale všetko ok. Za Leccom už máme suchú cestu, ale ideme viac po tuneloch ako po „vonku“. Prichádzame do kempu v La Punta. Herky hneď pýta izbu, nič voľné, ale po chvíľke rozmýšľania nám ponúka voľný karavan. Nie je o čom, berieme. Maťo píše sms, že sú pri mori kdesi pri Caorle. Kempy vraj zavreté, Doctor chytil defekt, ale sprej zabral. Trošku relaxu s komármi a ideme si konečne vychutnať posteľ. Mám čestné miesto vedľa Cazza. Konečne som sa dočkal toho ospevovaného chrápania. Dokázal som zaspať, teda nič extra. Najviac si posteľ ale vychutnával určite Herky.

Sumár dňa:

• trasa: Chamonix – Aosta – Novara – Lomazzo – Lecco – La Punta
• prejdených: 350 km
• kemp: N46 09.929 E9 22.788, 200 m
• cena: 43 € za 3mt/3os v karavane

Sobota 27. 6. 2009, tripasso

Nezdržuje nás skladanie stanov, hneď po raňajkách naberáme kurz Stelvio. Cestou hore nás zdraví plechovkár so značkou ZV-ITALY, hmm... Aby sme mali v zbierke aj Švajčiarsko, tesne pod vrchom odbáčame na „ďaleký“ Umbrail Pass (2505 mnm) Po asi 5 minútach vo Švajci môžeme pokračovať hore (2760 mnm). Konečne talianske passo, aspoň si dáme normálnu klobásu, ktorú pred objednaním aj vidíme. Dobre sa zvrchu pozerá na tú kľukatú cestičku.

Cestou dole začína popŕchať, treba troška opatrnejšie. Hlavne pravé ostré vracáky sa idú zle, ak ide v protismere auto. Dávame nepremoky, nakoniec z toho nič vážneho nebolo, po pár km vyzliekame. Pokračume na Merano za ním stúpame na passo Giovo (2094 m n. m.). Toto passo som si fakt vychutnal. Cesta začína v lese, ktorý sa pomaličky stráca, zákruty nie sú také brutálne ostré, premávka slabučká.

Za Innsbruckom sa snažíme vyhýbať mračnám, takže pôvodný plán prejsť ešte Groddglockner padá a smerujeme na Rosenheim. Diaľničný presun a dúfame, že posledné mýto. Nemecko nás víta dažďom, opakujeme si dnes už nacvičenú procedúru. Pri jazere Chiemsee opäť vykukuje slniečko, zas vyzliekame a ideme hľadať miesto na poslednú noc. Nakupujeme nejaké pivečká a pri platbe kartou mi ju nechce akceptovať. Našťastie, za mnou stojí Herky, tak len v duchu patrične okomentujem. Kempujeme pár metrov od jazera. Pršalo asi výdatne, voda nechce vsakovať do zeme. Borovička návštevou Švajčiarska splnila svoju misiu, môžeme ju doraziť. Tradičný večerný relax preložený konštatovaním, že sa to už trhá, tradičným zistením vzdialenosti od domu a zaľahnúť.

Sumár dňa:

• trasa: La Punta – Stelvio – Giovo – Innsbruck – Rosenheim - Chiemsee
• prejdených: 454 km
• kemp: N47 52.572 E12 31.705, 531 m
• cena: 41 € za 3mt/3os/3st

Maťo: Sobota 27. 6. 2009, nácvik používania nepremokov

Po rýchlych raňajkách na stojáka pred miestnymi potravinami, pričom motorky poslúžili ako stôl, sme sa s Doctorom po cca 25 km od Caorle dostali na dialnicu, samozrejme už v nepremokoch. Lialo nám fajne a výdatne, sucho a slnečno začínalo byť až pred taliansko-rakúskou hranicou. Za Klagenfurtom prišlo druhé neprijemné „mračno“, no pri Grazi už veselo pripekalo a človek sa v nepremoku potil viac, ako bez neho v daždi. To som ešte nevedel, že nepremok pôjde hore aj tretíkrát a to kvôli rešpektu z desivej tmavej oblohy predo mnou, niekde na polceste z Grazu do Viedne. A veru také niečo som ešte na motorke nezažil. Autá miestami stáli s vyhodenými smerovkami, na motorke sa mi to zdalo ako zbytočné zúfalstvo ostať v tom ešte stáť, tak som sa 20kou posúval ďalej. Viditeľnosť pár metrov, vietor a kopec vody, dúfal som len v jediné, že to znova nepotrvá dlho. Tak sa aj stalo, po 5 km v lejaku (slabé slovo) a niekoľkých ďalších po ňom, znova slnko a 25 stupňov. 100 km pred Viedňou, niekde na benzínke, som sa celý takmer dokonale vysušil a tešil sa na poslednú štvrtinu cesty. Čo čert nechcel, medzi Schwechatom a Blavou znova „pekná“ čierňava, Blava nás privítala upršaná s takmer vyliatym Dunajom. Nepochybne dážď na spiatočnej ceste vadil menej ako ten smerom do Talianska keďže cestou späť bolo o aspoň 15 stupňov teplejšie. S Doctorom sme sa cestou potratili a každý ťahal domov svojim tempom, naposledy sme sa videli na začiatku Rakúska. Doctor hádam aj tankoval za jazdy, aby sa nezdržiaval zastávkami, taká neviditeľná „magnetická“ sila ho ťahala do Petržky.

Nedeľa 28. 6. 2009, shipping to home

Prebúdzame sa do daždivého rána. Herky vzdáva poctu Cazzovi, že v noci exceloval. Keď sa dážď ako tak umúdri, balíme mokré stany, obliekame suché nepremoky a štartujeme smer Slovensko. Nedávam si návleky na rukavice, veď sa zdá, že už prestáva. Ono ale neprestáva a okolo Salzburgu tomu riadne drbe. Niečo obdobné ako keď sme štartovali, lenže teraz ideme opačným smerom, takže to v podstate ani nevadí. Nutné zastávky na pohonné hmoty, kávičky, WC a cigaretky. Už sa zdá, že sa to dostáva do normálu a asi 30 km pred Viedňou máme suchú cestu. Samozrejme, že sme si to len namýšľali, tak vo finále, cca 20 km pred SK máme taký lejak, že ten pri Salzburgu bol oproti tomu len také jemné mrholenie. Ale šťastne sme dorazili na „colnicu“, s blaženým úsmevom si vychutnávame Cazzove cigára a oboznamujeme s počasím „harley-áka“ cestujúceho z Rigy do Talianska. Herkyho ešte čaká cesta do Dunajskej, ja si idem dať sprchu a potom fantastické grilované rebrá s Budvarom.

Sumár dňa:

• trasa: Chiemsee – Salzburg – Linz - Wien - Bratislava
• prejdených: 439 km