Súbory cookie nám pomáhajú poskytovať služby. Používaním našich služieb vyjadrujete súhlas s tým, že používame súbory cookie. Ďalšie informácie Dobre

Prezeráte si mobilnú verziu motoride.sk.
Prepnúť na PC verziu.

Menu

Články | Videá | Tipy | Fórum | Kalendár | Inzercia

Pridaj aj ty cestopis!

Hodnotenie: (13 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (19)  [Verzia pre tlač] Tlač

Pripyat - mesto duchov

 Zdieľať

Pridané: 26.08.2009 Autor: ZyklonB
Čitatelia: 17679 [Mototuristika - Európa - Výlet]

Pripyat, mesto duchov, ktoré zažilo svoj zrod, rozkvet ale najväčšej slávy sa dočkalo až po svojej „smrti“. Hovorím o meste, ktoré sa nachádza len pár kilometrov od dejiska jednej z najväčších katastrof, ktoré postihli svet. Toto bol môj cieľ.

Na začiatku bol hlad po odhalení tajomstva

Už ubehlo vyše roka čo som sa čiastočne podelil o svoje skúsenosti na diskusnom fóre na tému návštevy černobyľskej atómovej elektrárne. Keďže motorkám sa venujem už viac rokov a zaviedli ma na mnoho zaujímavých miest, tak ani tentoraz som sa nedostal na toto miesto inak než cez motorky, aj keď v pravom slova zmysle to nebol motovýlet. Kedysi dávno som čítal príbeh motorkárky Eleny Filatovej, ktorá navštívila zamorenú zónu na motorke. Dodnes si pamätám tie riadky textu, kde písala ako sa preháňa na ľudoprázdnych uliciach a jediné čo bolo počuť bol rev motora odrážajúci sa od stien panelákov. Tento text bol výzvou aj pre mňa, lebo ma tam ťahalo to tajomstvo opusteného miesta. Dnes viem, že autorka toho textu trošičku prikrášlila skutočnosť, lebo vjazd na motocykloch je do zóny prísne zakázaný kvôli víreniu prachu, no neubralo mi to síl naplniť moju túžbu po informáciách z „prvej ruky“, a tak mi 25. januára 2008 zóna porozprávala svoj príbeh. V nasledujúcich riadkoch sa vám ho pokúsim pretlmočiť.

S myšlienkou návštevy Černobyľskej atómovej elektrárne som sa pohrával už dlhší čas. Bola to téma, ktorá ma lákala každý rok, keď si svet pripomínal výročie černobyľskej katastrofy. Po Vianociach v roku 2007 som konečne nabral odvahu aj dostatok informácií a rozhodol som sa vydať na prieskum tohto miesta, ktoré bolo už nespočetne veľa krát opísané, a ktoré stále akoby lákalo ľudí „nezodpovedanými“ otázkami.

Vyrážame

Dňa 23. januára 2008 o 6:00 sa vydávam s mojim spolucestovateľom na ranný spoj z Košíc do Michaloviec, kde prestupujeme na autobus, ktorý nás prepravil do ukrajinského Užhorodu a poobede už oddychujeme v kupé pravidelného vlaku na trase Užhorod – Kyjev. Cesta bola dosť dlhá keďže vo vlaku sme strávili asi 17 hodín, no nakoniec sme sa predsa len zobudili na druhý deň o siedmej do upršaného a chladného rána. Keďže sme boli v ukrajinskom veľkomeste prvý krát, tak sme ani nemali potuchy kde pohľadať nejaké cenovo prijateľné ubytovanie. Staničná ubytovňa bola beznádejne plná ale doobeda sa na stanici objavili baby, ktoré ponúkali ubytovanie na priváte. Nakoniec sme zjednali ubytovanie iba jednu zastávku metrom od železničnej stanice, čo bolo pre nás dôležité, keďže nasledujúci deň to malo byť miesto stretnutia so zvyšnými ľuďmi smerujúcimi spolu s nami do zamorenej zóny. Zvyšok dňa sme venovali potulkám po pamiatkach mesta.

Cesta za žiarou

V piatok 25. januára nám zvoní budík ešte za tmy a my si nasilu dávame raňajky a poberáme sa na miesto stretnutia. Skupinu aj mikrobus sme našli rýchlo a o 7:30 miestneho času sa pohýňame smer Černobyľ. Počasie je pod psa a tak si cestu krátime pozeraním dokumentárnych filmov o černobyľskej atómovej elektrárni, no a o necelé dve hodiny už stojíme na prvom kontrolnom bode Dityatki. Dávame prvé fotky a prebieha kontrola dokladov a pasov. Filmy už prestali byť zaujímavé a všetci pozorne sledujeme ubiehajúcu krajinu, ktorá je absolútne plochá s piesočnatým podkladom. Cesty sú tu rovné ako pravítko a mimoriadne široké. Za pár minút stojíme v strede lesa a až neskôr si všímam, že to, čo je teraz les, bola kedysi dedina. Nachádza sa tu pár domov, ktoré sú však už v zlom stave. O pár kilometrov ďalej vchádzame do dediny s celosvetovo známym názvom Černobyľ. V tejto obci žilo pôvodne až 15 tisíc obyvateľov no v súčasnosti je vysťahovaná a býva tu približne 6000 pracovníkov zóny, ktorí sa striedajú v dvojtýždenných turnusoch. Budovy sú čiastočne schátrané a nič nenasvedčuje tomu, že by tu mal byť život, ale kde tu na ulici vidno parkovať auto. V obci nič mimoriadne nie je okrem pamätníka miestnym hasičom, dvoch „magazínov“ na bývalej autobusovej stanici a informačnej agentúry, kde neskôr dostávame výklad o tom, čo sa udialo a deje v zóne, ako prebieha monitorovanie a taktiež základné bezpečnostné pokyny. Po nákupe jedla a vodky sadáme do mikrobusu a presúvame sa do informačnej budovy, ktorá sa nachádza priamo v objekte elektrárne s výhľadom na obávaný sarkofág. Po ceste máme ešte zastávku pri dedine Kopači, z ktorej dnes už zostala len budova škôlky. Zvyšok dediny v rámci experimentu zahrabali pod zem. Elektráreň nás víta sochou Promethea, ktorý bol kedysi symbolom mesta Pripyat, ale neskôr ho premiestnili ku pamätníku v objekte elektrárne. Každým krokom bližšie k sarkofágu radiácia rapídne stúpa. V miestnosti kde je rozkladateľná maketa sarkofágu dostávame podrobnejší výklad o priebehu katastrofy, no keďže všetko je v ruštine tak zachytávam iba útržky.

 Zarastená dedina
Zarastená dedina

Svedectvo z Pripyat

Je už 12 hodín ale počasie sa vôbec nezlepšuje a stále je odmäk a do toho striedavo prší. Mokrého snehu je miestami tak 25 cm a nás čaká celé poobedie peší prieskum mesta Pripyat. Mesto sa nachádza len 1,5 km vzdušnou čiarou od elektrárne a bolo postavené v roku 1970. Toto mesto malo byť výkladnou skriňou ZSSR, keďže väčšinou tam žili inžinieri a pracovníci elektrárne so svojimi rodinami. Po havárii bolo miesto vysídlené a bolo postavené podobné mesto z názvom Slavutyč, ktoré sa nachádza približne 30km severovýchodne od elektrárne. V čase evakuácie mesto obývalo do 55 tisíc obyvateľov.

 Ruch v miestnom magazíne
Ruch v miestnom magazíne

Pri vstupe do mesta je rampa a okolo ostnatý drôt, ktorý už dávno neplní svoju funkciu. Z maringotky vyliezli dvaja mladí vojaci a znova skontrolovali všetky papiere a dokumenty. Po tejto kontrole sme už vošli do mesta duchov. Nasadili sme si respirátory a vydali sa na prehliadku opustených ulíc mesta.

 Naša výprava zaplnila jeden mikrobus
Naša výprava zaplnila jeden mikrobus

Našou prvou zastávkou pri obhliadke mesta bolo známe ruské koleso, ktoré sa malo roztočiť na 1. mája roku 1986. Len niekoľko metrov ďalej sú zasa zhrdzavené elektrické autíčka, pri ktorých dozimetre praskali veľmi intenzívne a namerali sme tu aj najvyššiu radiáciu počas našej prehliadky. Prešli sme viacero objektov, medzi ktorými bola škola, divadlo, plaváreň, telocvičňa, nemocnica, prístav, ale aj policajná stanica s väznicou. Všetko čo malo nejakú hodnotu však už „zmenilo“ majiteľa, a tak bol celkom bežný jav, že chýbali hliníkové okná a radiátory ale aj iné veci. Vo všetkých budovách je veľký neporiadok, lebo hľadači cenností nič neprehliadli. V bytoch sa nachádza väčšinou posteľ, skriňa a plynový sporák, ale inak nič iné čo by nejako ucelilo obraz života obyvateľov mesta pred výbuchom. Ulice mesta sú už značne zarastené a aj na širších uliciach je prejazd len na jedno auto.

 Toto zostalo z modernej nemocnice
Toto zostalo z modernej nemocnice

Príroda a vegetácia nahradila ľudí a postupne preberajú kontrolu nad železobetónovými stavbami, ktoré všetci dobre poznáme zo slovenských sídlisk. Celkovo nám prehliadka mesta zabrala celé poobedie a bola to už aj tak trošku otrava, keďže sme boli všetci poriadne premočení. Okolo 18-tej hodiny večer sme si dali poriadnu večeru v černobyľskej informačnej agentúre a pobrali sa plní dojmov naspäť do Kyjeva. Tento dlhý deň sa pre náš skončil večer na byte pri fľaši vodky a rozprávaní zážitkov a postrehov zo zóny.

Späť domov

 Výstupná kontrola zo zóny
Výstupná kontrola zo zóny

V sobotu poobede nastupujeme na vlak a keďže sme pomerne unavení, tak celú cestu naspäť driememe a nedeľňajší obed si dávame už doma v Košiciach.

Ako po každom výlete, tak aj po tomto nastal čas rekapitulácie. Celkovo to zabralo 5 dní, z toho 52 hodín v dopravných prostriedkoch. Vstup do zóny vyšiel cca na 70$ a celkovo ma to all inclusive stálo cca 166 € (5000 SKK) a tri týždne nervov.

Čo vo mne výlet zanechal

Pocity po návšteve tohto miesta ma každý iné, no ja som bol predovšetkým sklamaný, lebo som sa nedozvedel to, kvôli čomu som tam išiel. Zaujímali ma rôzne detaily a maličkosti no aj „vďaka“ rečovej bariére som sa toho veľa nedozvedel. V meste by ste darmo hľadali niečo, čo by vo vás mysľou prenieslo do doby pred haváriou, lebo všetko je beznádejne rozkradnuté a zničené. Jediná pozoruhodná vec je vysporiadanie sa prírody s betónovým „narušiteľom“. Aj keď som si pôvodne myslel, že toto miesto ešte raz navštívim, tak dnes som už rozhodnutý ho viac nenavštíviť, pretože 90% informácií a fotodokumentácie sa nachádza na internete a nič viac z toho „záhadného“ tam nie je. Dúfam, že tento článok povzbudí tých čo sú odhodlaní tam ísť a z mojej skúsenosti môžu vidieť, že je to dostupné aj pre bežných smrteľníkov. A pre tých, čo o tento druh cestovania záujem nemáte dúfam, že som vám pomohol priblížiť obraz zamorenej zóny po 23 rokoch.

Pridané: 26.08.2009 Autor: ZyklonB Zdieľať

Hodnotenie: (13 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (19)  [Verzia pre tlač] Tlač

Galéria ku článku:

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

PC verzia motoride.sk

© Copyright 2001-2024 Motoride.sk | ISSN 1336-6491 | info@motoride.sk | Podmienky poskytovania služieb. | RSS:
Obsah stránok MotoRide.sk je chránený autorským zákonom. Kopírovanie v akejkoľvek podobe bez súhlasu je nezákonné.
Počet návštevníkov Dnes: 13097 | Včera: 169514