Motorkou po Rumunsku 2008 3/10

Cesta zo Satu Mare bola na začiatku celkom dobrá. Potom sa však začala meniť na tobogan. Dlhé úseky vybitého asfaltu by nebolo nič-moc pre iné stroje ako sme mali my. Práve v takýchto miestach sa naplno prejaví konštrukcia enduro s vysokými zdvihmi a 21“ kolesami. Zvládli sme to bez problémov a na chvíľu sme sa zastavili pri nejakých prírodných kúpeľoch kdesi pri mestečku Livada. Na trávnatej pláni bolo niekoľko vyvierajúcich gejzírov a v diaľke nad nimi bolo niekoľko stanov. Zrejme nejaká možnosť pre domácich vykúpať sa v teplej termálnej vode. Veľmi sa nám to skúmať nechcelo, lebo sa pustilo pršať a všade okolo bola samá brečka z blata.

Pri prejazde mestečka Negresti Oas som nevychádzal z údivu. Také množstvo dobrých značiek áut som teda nečakal. Domy veľké a prepychové. Z každého zabudovaného detailu bolo zrejmé, že majitelia nemajú hlboko do kapsy. Po prejazde mestom sme sa dostali k dedinke Certeze a za ňou už serpentíny do kopca Huta Certeze s kvalitným práve natiahnutým asfaltom. Pustilo sa silno pršať a kedže už bolo dosť hodín a zbadali sme penzión veci boli jasné. Stan sa nám rozbaľovať v tomto daždi nechcelo a aj hlad sa už hlásil. Dnes sme najazdili sme 218 km.

Penzión bol naozaj útulný a dobre vybavený. Mladá čašníčka dlho nevedela porozumieť našej zmesi maďarčiny a angličtiny čo sme si to za jedlo objednali. Pomohli zase dobré návyky rukami-nohami. Jedlo bolo naozaj chutné. Okoštovali sme aj ich domácu pálenku. Nedokázali sme ju ale identifikovať, tak sme si povedali, že to bola asi Certezovica. Teda nič-moc oproti našej marhuľovici či slivovici. Večer tam mali mladý nejakú diskotéku so samými Rumunskými hitmi. Klobúk dole, okolo 22.00 sa rozhostilo odrazu ticho a mohli sme zaľahnúť. Ráno sme si dali omeletu, zbalili veci, zaplatili za ubytovanie a jedlo cca 120 Lei a šlapali ďalej.

3. 5. 2008 – sobota, 3. deň Huta Certeze - Sapanta - Vatra Dornei

Geograficky je Rumunsko rozdelené na sedem oblastí a práve sa pohybujeme jeho severnou časťou nazývanou Maramureš. Oblasť sa nachádza severne od priesmyku Gutai. Polovica severnej časti s mestami Rachov, Bočkov, Jasiňa a Chust pripadla v roku 1920 Československu. Dnes je súčasťou Ukrajiny. Južná časť bola v roku 1968 administratívne spojená so župou Somes a tak došlo k vytvoreniu dnešného Maramurešu. Župné mesto je Baia Mare.

Počasie je premenlivé. Strieda sa oblačnosť s občasným vykuknutím slniečka. Teplota ráno je je okolo 10 °C čo je na toto obdobie prijateľné. S ničím iným sme ani nepočítali. Je dobre že neprší a môžeme sem-tam aj zastaviť a niečo si nafotiť či natočiť. Kúsok pred dedinkou Remeti sme znovu pri rieke Tisa ktorá tu vytvára hranicu s Ukrajinou. Za chvíľku sme v dedinke Sapanta.

Dedinka je známa veselým cintorínom / Cimitirul Vesel / ktorý je plný drevených, bohato vyrezávaných a pestro vymaľovaných náhrobkov. Tieto vytvoril tunajší rezbár Stan Ion Patras.

Sú na nich vyobrazené portréty zomrelých a výjavy z ich života vytvorené na prianie príbuzných a doplnené krátkymi veršíkmi. Asi by sa to nemalo na takomto pietnom mieste, ale niektoré naozaj vo mne vyvolávali úsmev. Hneď za vchodom do cintorína je drevená pokladňa, kde si od nás babka vypýtala 5 Lei na hlavu ako vstupné. Z čoho všetkého sa dnes dá prísť k peniazom...Spravili z toho doslova múzeum a turistickú atrakciu.

Po chvíľke ktorú sme strávili prehliadkou cintorína a ľahkom občerstvení sa sme sadli na mašiny a po pár metroch od cintorína evidujem ako Peter odbočuje z hlavnej doľava. Bola tam tabuľa ktorá ukazovala na cestu k akémusi kostolíku.

Povedľa živého potôčika asi tak jeden km z hlavnej sme prišli k vysokánskemu drevenému kostolu. Výšku som odhadoval okolo 70m. Naozaj pekná stavba. Celý z dreva, strecha z poctivého šindľa. Skrátka dobrá tesárska robota domácich majstrov sa tu vynímala ako niečo, čo sa len tak bežne už dnes nevidí.

Pokračovali sme smerom k mestu Sighetu Marmatiei. Leží tesne pri Ukrajinskej hranici ktorú tu tvorí tok rieky Tisy. V Časoch kedy bolo toto územie najvýchodnejším cípom Československej republiky a súčasťou podkarpatskej Rusi bolo mesto známe ako centrum pašovania. Asi niečo ako náš Lendak. Je tu aj známa Sighetská veznica v ktorej boli v 50. rokoch zatváraný politický väzni režimu ktorý v Rumunsku v tej dobe panoval.

Od dedinky Petrova sme išli povedľa rieky Viseu ktorú obklopujú pohoria spájajúce sa s bukovinskými hrebeňmi a masívom Čornohory na Ukrajine. Potom sme minuli dedinu Rona De Jos v ktorej je tiež drevený kostol z roku 1665. Ďalej sme išli cez horské mestečko Viseu De Sus kde je aj malá turistická kancelária cez ktorú sa dá zaistiť ubytovanie v súkromí v tejto oblasti.