Cesta okolo Slovenska 4.-13.7.2002 2/3

7.7. Nedeľa
Budíček, obvyklá ranná hygiena, no raňajky až po ceste. Stúpanie za Oravicami balada, no zjazd až do najbližšej dediny rozbitá cesta. V Zuberci odbočujem na Zverovku. Skanzen oravskej dediny len míňame, čo to z neho je vidieť aj zo sedla a stúpame až chatu na konečnej. Pekná horská chata, z ktorej je krásny výhľad na Roháče. Dávame si klasické raňajky. Tomáš ešte zháňa u autobusáka vytrasenú skrutku - darmo u dvojvalcového vibrátora TL-ka bežná záležitosť. V Zuberci odbočujeme vľavo na Liptovský Mikuláš. Cesta sa kľukatí podhorím Západných Tatier. Míňame kameňolom a zastavujeme na vrchole horského prechodu s nádherným výhľadom na celý Liptov. Pred nami Liptovská Mara, za ňou Nízke Tatry, naľavo Západné a Vysoké Tatry, napravo Choč, Veľká a Malá Fatra. Pokračujeme zjazdom, no super zátačky "po uchu" nám kazí v niektorých zákrutách drobný štrk. Pred Liptovskou Marou zastavujeme, pretože začína popŕchať - Tatry. Vhupneme do neobľúbených "prezervatívov" - smolu má Heňo, nemá do čoho sa navliecť, a pokračujeme do Liptovského Mikuláša. Tu skúša Heňo v pár športových obchodoch kúpiť niečo nepremokavé. Nedarí sa! Ďalšou plánovanou zastávkou je salaš na ústi Žiarskej doliny. Drobne popŕcha, takže obedňajšia prestávka slúži aj na osušenie a modlenie sa, aby ustal dážď. V štýlovej kolibe si dávame čiste slovenské, bačovské špecialitky - žincica, kefír, syry, oštiepky. Fakt sme si pochutnali. Pre Mateja a Janku je to posledný spoločný obed s nami, pretože sa s nami musia v Mikuláši rozlúčiť a frčať domov. Oddýchnutí, usušení sadáme na mašiny, v Liptovskom Mikuláši sa lúčime Matejom a Jankou a cestou cez Lipt. Hrádok, Podbanské upaľujeme do Vysokých Tatier. Ja však musím zastaviť a znova nahodiť, upevniť ten padnutý kufor. Partiu dobieham až na Štrbskom Plese. Tak ako minulý rok pri návrate z Rumunska, sme zašli až pod mostíky, spravili foto. Všetci do nohy sa však už nevedeli dočkať toho najlepšieho, čo nás tento deň malo čakať. Výbornú cestu zo Štrbského Plesa cez Starý Smokovec, Tatranskú Lomnicu až k hotelu Kontakt v Starej Lesnej sme len tak preplazili. Mokrý asfalt nám veľa nedovolil. No podobne ako v Oraviciach aj tu sme sa dočkali veľkého sklamania. Z bazéna a vitálneho sveta (perličkový kúpeľ, inhalačné, relaxačné miestnosti, sauna a pod. - všetko v štýle Rímskych kúpeľov ), do ktorého bol vstup tento krát časovo obmedzený na 14,00 -16,00 a cena za vstup 500 Sk za osobu, sme sa ani nedostali. Na hodinkách bolo 15,45. Neverili sme vlastným očiam, pretože minulý rok to bolo 13,00 - 21,00 za 300 Sk. Dobre sme si zahrešili, výsmešnými poznámkami ukameňovali recepčnú a patrične naštvaní znova nasadli na mašiny. Pre dnešok našou koncovou stanicou mal byť Červený Kláštor na Pieninách. Cestou tam sme prešli Kežmarkom a odbočili na Spišskú Starú Ves. Za malých horským prechodom sa pred nami objavila nádherná scenéria Zamaguria s malebnými dedinkami, kravami, ovcami pasúcimi sa na stráňach. Keďže sa už z večeriavalo, obhliadku kláštora a Lesnice - konečná, prístavisko pltí, sme nechali na ďalší deň. Po celom dni v daždi sme nechceli spať v kempe, tak sme nakoniec skončili v chate ( 200 Sk/os. ) v prvej dedine za Č. Kláštorom. Teplá sprcha, riadne postele prišli vhod - to nelákalo Tomáša sa Hankou, ktorý spali v stane pred chatou ako strážne čokly. Večeru a raňajky sme si dali v reštaurácii chatovej osady za celkom prijateľné ceny. Samozrejme večer končil popíjaním pivka.

Výhľad na Liptov - horský prechod Zuberec - Lipt. Mara

8.7. Pondelok

Ráno sme sa zobudili plný síl do krásneho slnečného dňa. Noc v posteli prišla vhod. Po hygiene a výdatných raňajkách nás čakala obhliadka Červeného Kláštora. Nikomu sa nechcelo na prehliadku, tak sme to skrátili na očumovanie nádvoria, Troch korún - tri špicaté skaly nad Dunajcom a hor sa do sediel, smer Lesnica. Na parkovisku sme ukecali bábušku, že sme tu len na otočku a vybrali sme sa k Dunajcu. Upozornil som všetkých, že sa trošku prejdeme. Po pár metroch chôdze sa zozadu na nás zrazu valila stará Liazka, ktorá odváža rozobraté plte z prístaviska a Peťo len tak zo srandy natiahol ruku ako stopár. Na naše prekvapenie chlapík zastavil. Okamžite sme naskákali na korbu a poriadne sme sa držali. Zažili sme hororovú jazdu po úzkom chodníku s kolesami Liazky nad vodou - bol to skutočný zážitok! Po vyložení v prístavisku priamo pri hraničnom prechode pre peších sa nám veľmi nechcelo šľapať späť, tak sme využili koče ťahané koníkmi za 50 Sk/os. Počas jazdy sme urobili aj nejaké to foto. Takže nakoniec celú cestu trvajúcu peši cca 1 hodinu sme zvládli v pohode bez námahy za cca 20 minút. Kľukatou cestou cez malý horský prechod s krásnym výhľadom sme sa opäť dostali na hlavnú cestu, no tentokrát sme odbočili vľavo na Starú Ľubovňu. Cesta viedla krásnym podhorím s výborným asfaltom. Po cca 20 km sme odstavili mašiny v kúpeľoch Vyšné Ružbachy. Bolo už skoro poludnie a slniečko nás riadne hrialo, tak nám prišiel celkom vhod kúpeľ v prírodnom krátery plnom vyvierajúcej minerálnej vody. Bolo to veľmi osviežujúce, ako v perličovom kúpeli. Vyšantili sme sa dosýta ako malé deti. Po návrate k mašinám nám Martin oznámil, že pokiaľ nebude najbližších pár kilákov benzínka, tak má smolu. Išiel už totiž na výpary. Vedel som, že mu to nevyjde, pretože sme sa vracali cca 10 km tou istou cestou ako na Červený Kláštor a najbližšia je až na začiatku Starej Ľubovne - cca 13 km. Aj sa tak stalo. Martin musel v jednej dedine čakať na benzín, kým mu ho dovezieme. Celkom vyhladnutý po "prechádzke" v Lesnici a kúpeli v krátery sme zamierili do motorestu na začiatku Starej Ľubovne. V širokom okolí známy motorest svojou výbornou slovenskou kuchyňou za ľudové ceny nesklamal a každý si pochutnal na čo mal chuť. Poberali sme sa už preč, keď za mnou došiel Tomáš s tým, aby som mu vysvetlil na mape kadiaľ pôjdeme ďalej. Chcel totiž zájsť s Hankou na Staroľubovniansky hrad a neskôr nás doženú. Nebol to problém, takže sme sa dohodli. So zbytkom partie sme zašli do historického centra mesta, kde si potrebovali ešte zmeniť prachy. Keďže to chvíľu trvalo, dohodli sme sa, že sa stretneme na benzínke na kraji mesta. Ja s Mirkou, Peťo s Pájou čakáme na nich, keď tu zrazu sa objaví policajná hliadka a pár metrov pred benzínkou začne zastavovať autá. O chvíľu už zastavujú aj náš zbytok na čele s Heňom, za ním Martin s Mirkou a nakoniec David. Pre zaujímavosť idem k nim a dozvedám sa, že na mestskom obchvate ( prakticky už mimo mesta ) prekročili dovolenú 60 - tku o 12 km/hod. a nezaobíde sa to bez pokuty. Nakoniec sa zjednali na 500 Sk na mašinu, len na Davida akosi zabudli a neplatil - žeby zapôsobil svojou R 1 - tkou!? Takže chalani mali o jeden krásny zážitok na Slovensku viac!? Ja som sa pomaly pobral späť, keď tu začujem z policajnej vysielačky v aute, že sa k nim blíži modrý favorit, ktorý si to frčí 80 - tkou. Zastavujú ho, no jeden z polišou nahlas hovorí: "Nechaj to tak, to je kolega!". Prehodia s mladým frajerom v aute pár slov a ten po chvíli odfrčí. Nech žije skorumpovaná polícia!!! Na benzínke som sa ešte s Peťom dohodol na výmene mašín, takže ďalej si užijem cestu na Afrike. "Výborne" naladení sa poberáme ďalej na východ, kde našim cieľom je Bardejov, so svojim nádherným historickým námestím zapísaným v UNESCO. Spolu s Mirkou si vychutnávam pohodovú, pohodlnú cestu na kráľovne cestovných endúr. Mirka sa vzadu rozvaľuje ako v kresle, no zážitok z jazdy mi kazí dodržiavanie rýchlosti. Na každom kroku totiž míňame policajné hliadky - je krásne teplé, slnečné počasie, tak sa vyrojili ako muchy! Námestie obzeráme zo sediel mašín a zastavujeme na foto. Ja veľmi nerád, ale musím, zliezam z Afriky. Až budem veľký, tak viem čo si kúpim. Heňo znova skúša šťastie a zháňa sa po nepremokavej bunde. Zase z toho nič nie je. Na kraji mesta kupujeme ešte zásoby na večerné grilovanie a pokračujeme ďalej na východ. Môj pôvodný plán sa trochu mení po dohode s partiou, ktorú neláka kúpanie sa a nocovanie na Domaši a radšej chcú vidieť najvýchodnejší kraj Slovenska. Súhlasil som, pretože už hodnú dobu som sa tam tiež chystal. Cesta napodiv s kvalitným povrchom sa vinie podhorím Východných Karpát. Prechádzame upravenými dedinkami. Vchádzame do okresného mesta na Svidníka a odbočujeme vľavo smer Vyšný Komárnik - Dukla. Premávka hustne, pribúda kamiónov smerujúcich do Poľska. Pred jednou dedinkou nám blikajú oproti idúce autá, čo jasne znamená, že opäť sú tu naši obľúbení "chlpatý"! Popri ceste míňame pamätníky 2. svetovej vojny - lietadlá, tanky a pod. Pár sto metrov pred hraničným prechodom už z diaľky vidieť po pravej strane Dukliansky pamätník obetiam krutých bojov. Zosadáme a prechádzame sa cintorínom. To množstvo mien padlých vojakov na pomníkoch v nás vyvoláva pochmúrnu náladu - muselo to byť hrozné! Bez úsmevov na tvárach štartujeme, točíme sa na hraničnom prechode - trofej pre našich českých bratov, a vraciame sa smer Svidník. Po ceste sa pýtame miestnych, kde je tu povestné "údolie smrti". Pri pomníku vytvorenom z dvoch skrížených tankov schádzame z hlavnej cesty vpravo. Z večeriava sa a nám sa nedarí nájsť tú správnu dolinu. Hľadáme miesto na spanie a obhliadku údolia nechávame na ráno. Avšak okrem jedného krásne upraveného miesta pri potoku - anglický trávnik, volejbalové a nohejbalové ihrisko, v stráni nad potokom prístrešok s grilom, v dedine Svidnička, sme nič krajšie nenašli. Zastavujeme a po malom presvedčovaní ukecávame miestnych, že tu prespíme. Motorkári v týchto končinách asi nebudia veľkú dôveru!? Po rozpačitom začiatku sa miestny osmelili a vyzývajú nás na malý zápas vo volejbale. To, že sme nemali súhlasiť, sme zistili po prvých smečoch od každého hráča domáceho týmu. Ako sa neskôr dozvedáme, všetci sú aktívny volejbalisti. Podarená rodinka!? Ešte sme si dali nohejbal - to bolo lepšie, ja staviam stan, kúpanie v potoku a hlava rodiny nám chystá oheň na večerné grilovanie. Peťo sa ujíma pečenia, Martin skočil do krčmy pre čapované pivko a zábava sa začína. Peťových steakov sa nevieme nabažiť, pivko je taktiež skvelé. Pozývame nášho hostiteľa a jeho suseda zajesť si a popiť, no ich rodená skromnosť im to nedovolí. Debatujeme o všeličom možnom, no asi najviac nás udivilo, že v celej tejto dedine pracuje len jeden človek! A my na západe Slovenska si sťažujeme, že niet práce!? Len pre zaujímavosť - môj otec mi v septembri volá z kúpeľov v Sliači a hovorí: " Rozprával som sa s jedným chlapíkom zo Svidníka a ten vravel, že tam boli v júly nejaký motorkári z Čiech a bol medzi nimi jeden chalan s kočkou s malackou značkou. A ja mu na to, to bol môj syn!" Že je ten svet malý!!! Okolo 22.00 hodiny nám došlo pivo a celá partia okrem mňa, mojej Mirky a Heňa (ten odišiel spať do Svidníka ku kámošovi zo školy) sa pobrala do miestnej krčmy. Ich hlasný príchod cca o tretej nad ránom dával tušiť, že dobre bavili! Štatistika hovorí za všetko - došlo pivo, ostrý chlast, takže to ukončili šampanským. V krčme hrala aj miestna kapela zložená z tunajšej mladi. Zábava vrcholila súťažou o najvernejšie napodobenie zvukov motorov, ktorú vyhral Peťo so svojim Trabantom. Z celej okružky po SK asi najväčší zážitok v nás zanechala práve táto akcia - typická "družba" s miestnymi.

Svidnička - Dukla

9.7. Utorok

Ráno bolo pre väčšinu ťažké! Pobalili sme sa, rozlúčili sa so srdečnými hostiteľmi - povozenie mladej kapely z krčmy nesmelo chýbať (dokonca bubeník zažil aj jazdu po zadnom na Martinovej CBR-ke). Cestou späť do Svidníka sme si prezreli "Údolie smrti", popreliezali sme pár tankov, kanónov, nejaké to foto. Na námestí vo Svidníku dávame v jednom hotely raňajky, prichádza Heňo a s Tomášom sa po telefóne dohadujeme na stretnutí v Medzilaborciach. Vyrážame smer Stropkov, tu odbočujeme vľavo do hôr. Cesta prechádza opäť malebnými dedinkami, dokonca prechádzame aj Havaj, no žiadne palmy a domorodkyne v sukničkách nevidíme. Kvalita asfaltu rapídne klesá, ja s Peťom na endurách musíme spomaliť, aby sme sa nepotratili. V jednej zákrute sa mi opäť uvoľňuje kufor a musím ho poriadne ugumicukovať. Konečne sme sa vymotali z kopcov a sme v Medzilaborciach. Pri múzeu moderného umenia Andyho Warhola nás už čaká Tomáš s Hankou. Mašiny sme pichli priamo pred vchod - pekne sa vynímali, a vhupli sme do múzea. Dobrú hodinku sme sa kochali moderným umením, no nad pár výtvormi sme museli tuho premýšľať vo co go. Po jednom jointe marišky by to nebol taký problém!? Príjemne schladení a povznesení moderným umením balíme švestky a tankujeme na konci Medzilaboriec. Tu nám jeden imobilný občan pekne vynadal do "skurv... Čehúňov" a pod., no sranda to bola preveliká. Len mi Slováci sme sa museli hanbiť! Našim ďalším cieľom bola Snina a jej rybníky. Priamo v meste sme neobjavili žiadne schopné reštauračné zariadenie, tak sme nakoniec zakotvili v luxusnom hotely v areály rybníkov. Prostredie príjemné, jedlo ušlo, no obsluha hoci vzhľadom na jednotku stála za nič. Pripadali sme si, že tu len prekážame. Tak sa tým blondínam ušlo pár uštipačných poznámok a nám bolo jasné, že sme tu naposledy. Po malej porade a rozhodovaní, či zájdeme pozrieť Morské oko alebo vodnú nádrž Stariná a najvýchodnejšiu dedinu Novú Sedlicu, voľba padla na druhú možnosť. Neľutovali sme. Super kľukatá cesta na Starinú, minimum áut, dedinky s drevenými kostolíkmi stáli za to. V Novej Sedlici sme len krátko oddýchli a poďho späť. Chlapci na superšportoch sa riadne vyšantili, zodrali gumy. Na Sninských rybníkoch sme našli pľac na spanie hneď pri prvom rybníku, skočili sme len do blízkeho potoka - rybník bol len pre rybárov, postavili sme stany a večer sme ukončili posedením v bufete pri pivku.

Sninské rybníky