Z Írska cez Škótsko na rodnú hrudu 1/4

Deň 1.

Je 10. jún ráno, ja ako tradične nestíham a tak balím ešte posledné veci. Nakoľko musím vziať väčšinu vecí, ktoré mi tu v Corku zostali, vešiam na motorku aj to, čo nebudem nevyhnutne potrebovať. Vzápätí zisťujem, že tenisky sa už nevojdú dnu a budem ich musieť naviazať zvonka. Priväzujem ich teda na vrch ľavej tašky spolu so spacákom. Rozlúčim sa a vyrážam. Motorka je poriadne preťažená a pri jazde sa pri každej nerovnosti pohupuje ako veľké americké auto. S nostalgiou spomínam na moju starú Jawku, ktorá mala podobné jazdné vlastnosti nenaložená. Rýchlo sa vymotám z mesta a už fičím po N22 na Limerick. Využívam príležitosť predbehnúť kamión a v silnom protivetre mi zrazu zo späťáku mizne spacák. Aúúú, jedna guma na stiahnutie asi nestačila. Dokončujem predbiehací manéver a hneď brzdím na krajnici. Spacák je v ťahu aj s teniskami a na reťazovom kolese sú namotané mastné zvyšky jeho puzdra. Vyslovujem strašnú Írsku kliatbu: „Fecking shite“, keď zisťujem, že sťahovaciu gumu vcuclo zadné koleso a tá mi rozlámala zadný karbónový blatníček. Naštvaný ho opravujem lepiacou páskou a vraciam sa späť. Je mi jasné, že podľa toho, čo zostalo z puzdra, ktoré okúsilo reťaz, musia byť zo spacáku konfety a tenisky sú prehryznuté vodvojo. Za chvíľku ale vidím tenisky a sú v jednom kuse... zázrak! Evidentne po nich prešlo niekoľko áut, ale nič sa im nestalo! A opodiaľ je spacák. Je na ňom len mastný fľak a 4 malé dierky. Hurá, výlet je zachránený.

Nasleduje klasický presun smer Limerick, Ennis, Galway. Každú chvíľku zastavujem a paranoicky kontrolujem, či je všetko pritiahnuté a veľmi často stojím v stupačkách, aby som videl tašky v zrkadlách. V Galway premýšľam nad návštevou slovenskej krčmy. Vôbec ale netuším kde ju hľadať, tak len prejdem centrum, čo ak by náhodou... tak náhodou nie. V prístave kotvia rybárske lode. Je ich relatívne veľa a sú dosť veľké na pomery, na ktoré som zvyknutý. Na západe sa rozhodne rybárči viac, ako na juhu Írska. Pokračujem po pobreží Galwayskej zátoky a nejako sa stále nemôžem v hlave zbaviť pesničky, ktorú malo nejaké pivo vo svojej reklamnej kampani: And I ask you, friend, what's a fella to do, 'Cause her hair was black and her eyes were blue, So I took her hand and I gave her a twirl, And I lost my heart to a Galway girl… Tí, ktorí žijú a pracujú v Írsku mi určite dajú za pravdu, že táto pesnička musela byť zložená pred érou fastfoodu.

Nakoľko je dnes slnečno, na pobreží sa cítim ako v Miami. Všade veľa ľudí, ktorí venčia psov alebo len tak dýchajú čerstvý atlantický vzduch. Je tu krásne, keď to porovnám so špinavým Corkom. Ubytovanie nemám zajednané a je najvyšší čas splašiť kemp a tak zamierim viac k pobrežiu, kde ich býva veľa. Ráz krajiny sa pomaly mení zo zelených pasienkov na bažiny s malými jazierkami a kopami kameňov. Naokolo vidieť rašelinové polia. Táto je asi jediným prírodným bohatstvom, ktoré Íri majú. Krájajú ju na malé brikety, ktoré potom ukladajú na kôpky a tie potom pripomínajú snopy na našich poliach po žatve. Dlho som rozmýšľal, či sa ich takto snažia vysušiť, ale nakoľko je Galway najdaždivejším mestom Európy, je celkom možné, že dôvod je úplne odlišný. Na jednej z križovatiek zastavujem a pozerám do mapy, že kde to vlastne som, keď v tom sa pri mne zastavuje nejaký miestny chlapík. Cez okienko sa pýta, či som sa stratil. Keď mu poviem, že hľadám kemp, ochotne vystupuje z auta a ukazuje mi na mape 25 km vzdialený Roundstone. Ľudia sú v Írsku veľmi ochotní a milí a som si istý, že mi doma budú chýbať.

Cesta je poloprázdna, tak si v rámci možností naloženej mašiny užívam zatáčky. Pri plote stojí hnedá kravička. Čo sa jej asi tak preháňa hlavou... „aha, aha, sympatický ujo motorkár, idem sa pozrieť, či je taký sympaťák aj zblízka.“ Keď som pár metrov od nej, vbieha na cestu priamo do mojej dráhy, brzdím a vyhýbam sa do protismeru, ktorý je našťastie prázdny. Asi budem musieť tomu írskemu dobytku menej veriť.

Nachádzam kemp a prvý krát v živote spím vo vlastnom stane. Táto skutočnosť sa prejaví v dodatočnom prestavovaní stanu o 1AM, pretože vietor, ktorý plieska so strechou, mi nedá spať.

Deň 2.

Už ráno mi je jasné, že Írsko sa chce so mnou rozlúčiť so všetkou parádou a mieni pršať celý deň. Navliekam navrch nepremok a vyťahujem nepremokavé rukavice. Som optimista a letné si nechávam poruke. To ešte netuším, že najbližšie si ich nasadím až v Londýne.

Cesta po pobreží vedie malými farmárskymi osadami. Ľudia tu žijú skromne, ale nečakajte obraz nášho vidieka, kde sa miestni preháňajú na polorozpadnutých vrakoch áut. Najskôr som si myslel, že zase za sebou ťahám spacák, ale to sa tu len všetci na cestách navzájom zdravia. Zvykám si a odmávam každému, kto ma pozdraví.

Na jednom úseku cesty ohradenom plotom po oboch stranách stretávam farmára, ktorý vo svojom terénnom pickupe pred sebou ženie stádo dobytka mojím smerom. Uhýbam sa na kraj a pozorujem obrovského býka uprostred. Keď ma vidí, tak si asi myslí: „Je to čosi biele, približne veľkosti kravy s ladnými krivkami, akoby to prišlo z talianska...“ Rýchlo vymýšľam únikový plán cez úzke medzierky v stáde... Našťastie sa do mňa nepúšťa. Nikdy by som si nebol pomyslel, že otvorená suchá spojka Ducati, ktorej zvuk pripomína štrkáča, zachráni nielen život mnohým chodcom, ale aj mne samému.

V malej zátoke nachádzam zakotvený vrak lode, ktorá nesie meno Pibroch. Je to veľmi zvláštny pohľad. V tomto počasí pôsobí veľmi depresívne. Po bližšom preskúmaní mi je jasné, že už asi nikdy nepopláva. Kapitánsky mostík je zničený a podpalubie je plné bordelu a vody, no napriek tomu je lanami pevne pripútaná k mólu, akoby ešte stále bola nádej.

Ráz krajiny sa opäť mení, ako smerujem trochu viac do vnútrozemia sledujúc N59. Prechádzam údoliami nad ktorými sa týčia kopce, ktorých vrcholy sú zahalené v mrakoch. Nie je to však tým, že by boli až tak vysoké, ale skôr tým, že mraky sú tak nízko. Sýto zelená tráva údolia je posiata bielymi ovcami. Tieto idú s dobou a ich vlna je na krku nastriekaná krikľavými farbami. Vyzerajú, ako keby sa práve vrátili z nejakého punkového klubu, kde celú noc počúvali Ramones. Takto si ich farmári značia, aby si ich nepomýlili s ovcami susednej farmy. Stále prší a tak nemám chuť zastavovať a fotiť. Po ceste prechádzam okolo ďalších väčších a menších zátok, ktoré sú plné lodí a rybárskych sietí. Pre kontinentálneho Európana je tento pohľad veľmi nevšedný.

Dnes mám v pláne nájsť Sleave League. Sú to najvyššie útesy v Európe. Nie sú vraj také krásne, ako napríklad Cliffs of Moher, ktoré sú prakticky 200m vysokou kolmou stenou, ale so svojou výškou 600m sú určite nezvyčajným úkazom, aj napriek tomu, že nie sú kolmé. V ich blízkosti však márne blúdim po okolitých dedinkách a hľadám prístupovú cestu. V blízkosti Malim More nachádzam menší útes, pod ktorým leží pláž pokrytá pieskom a prekvapivo tu svieti slnko. Kým stihnem vybrať foťák, opäť prší a rozfúka sa silný vietor.

Je už neskoro a ja stále nemám kemp a ani netuším, kde sa nejaký nachádza. Nasadzujem na zmoknutú hlavu prilbu, otáčam sa a valím smer sever na N56, kde predpokladám väčší výskyt kempov. Bohužiaľ som si nezvolil rovnakú cestu akou som prišiel a prechádzam okolo staveniska na kopci. Náklaďáky nanosili na asfalt slušnú vrstvu blata, ktoré dážď a autá rozťahali až pod kopec. Kým slimačím tempom zídem dolu, aj ja aj motorka vyzeráme ako motokrosári. Náladu mám pod psa a kemp stále nikde.

Cestou sa vyčasí a zapadajúce slnko sa mi odráža od mokrej cesty do očí. Vôbec mi to nevadí, po celom dni v daždi je to príjemná zmena. Kemp nachádzam uprostred malého mestečka Dungloe, kde si miestna obyvateľka upravila svoju záhradu na tieto účely. Je to veľmi príjemná pani, ktorá sa ma pýta na všetko možné, no najmä na futbal. Najskôr sa divím, ale potom mi oznámi, že ona má práve rozpozeraný zápas. Vybavíme rýchlo formality, upozorní ma na midges, ktoré sa vraj schovávajú v kríkoch, dá mi malú mapku severu ostrova s umiestnením kempov a ponáhľa sa späť dopozerať zápas. Netuším, čo to sú midges a tak rozkladám stan a chystám sa mazať reťaz. Jazdou v daždi sa dokonale vyčistila a odmastila. Čoskoro zisťujem čo to midges sú, keď sa ma tieto miestne mikrokomáre snažia zožrať zaživa. Sú neuveriteľne drzé a útočia po stovkách. Únava z jazdy v daždi sa prejavuje a tak spím ako zarezaný.

Deň 3.

Ráno otvorím oči a vidím, že na strechu stanu mi svieti slniečko. Hneď sa lepšie vstáva. Noc bola poriadne chladná, je to výrazný rozdiel oproti predošlej. Trochu pretriedim veci a mokré dám sušiť na motorku a tak rôzne. Kým sa stihnem trochu najesť, zbadám čierny mrak na obzore. Je po radosti. Odkladám klobásu a rýchlo balím. Kým stihnem vrátiť veci do tašiek už poriadne smoklí. Nadávam jak chorá vrana, že to určite leje z tepla, lebo celú noc bolo tak „horúco“. Keď sa vyobliekam a všetko je narýchlo nahádzané na motorke, prestáva pršať. Vrrrrr. Malý chlapec z vedľajšieho karavanu na mňa pozerá s úsmevom, ako keby ešte nevidel uja, čo zo seba spraví totálneho hlupáka. Natočím beštiu, tá sa rozbehne bezproblémovo a na celý kemp sa rozľahne klepanie suchej spojky z môjho otvoreného krytu a nefalšovaný barytón Termignoni. Chlapec sa uteká skryť za tatom... kto sa smeje naposledy... Len tak bez prilby sa presúvam k bráne kempu, aby som pred odchodom vyhodil smeti. Teta kempárka zalamuje rukami. Keď zhasnem motor a ona mi môže zdeliť, čo má na srdci, dozvedám sa, že si myslí, že idem jazdiť bez prilby. Tak jej vysvetľujem, že to určite nie, že nie som blázon. Chcel som poznamenať čosi o Írskych vlnitých cestách a samovražde, ale nechávam si to radšej pre seba. Kým vyhodím smeti, už znova smoklí a tak to ide dookola už celý zvyšok dňa.

Namierim si to smerom na Glenveagh národný park. Ukazuje sa to ako dobrý nápad. Krásne hory, ktoré sú úplne iné ako u nás, nepokryté stromami, len skaly a tráva. Cesty sú poloprázdne a kľukaté. Sem-tam ovca a všade naokolo rašelinové polia. Opäť pečie slnko a odráža sa od mokrého asfaltu. Ten krém s faktorom 10 bola obrovská chyba, ale vyvaliť ďalších 18e za 50tku sa mi nechcelo a tak trpím.

Keď prejdem kopce, stáčam sa na východ a pokračujem po pobreží. Chcem navštíviť najsevernejší bod Írska, ktorý sa nachádza na polostrove Malin. V Írsku a Škótsku sa volajú polostrovy Head (hlava). Na tomto sa dá nájsť nádherná pláž s najväčšími dunami v Európe. Nad plážou je miesto s nádherným výhľadom, ku ktorému vedie uzučká cesta. Trochu pofotím a poberiem sa ďalej na sever. Na najsevernejšom bode nachádzam výhľad na oceán, za ktorým už nič nevidno.

Strašne silný vietor ma vyháňa a tak sa teda vydávam ďalej po pobreží na východ navštíviť Giant’s Causeway. Mastím si to miestnymi mestečkami po a zrazu pozerám, že je tam značka maximálka 40. Spomalím a vytváram menšiu kolónu. Autobus idúci predo mnou sa vzďaľuje, čo mi je čudné a v tom mi to docvakne - ja už musím byť v Severnom Írsku, ktoré je súčasťou GB a tam sú rýchlostné limity v míľach. Cesty sa menia z poloprázdnych vidieckych hrboľatých na širšie, kolónami upchaté okresky, na ktorých nepredbiehajú ani motorkári. Na A2 neustále vidím značku “speed camera” alias “pozor radar”. Nenávidím civilizáciu…

Legenda o Giant’s Causeway hovorí, že írsky obor Fionn Mac Cumhaill postavil tento “chodník”, aby mohol prejsť do Škótska a bojovať so svojím protivníkom Benandonnerom, ktorý bol väčší než on. Keď Fionn videl, aký je Benandonner v porovnaní s ním veľký, vrátil sa domov a požiadal svoju ženu, aby ho prestrojila za dieťa. Keď ho Benandonner prišiel hľadať a uvidel, aké je “dieťa” veľké, uvedomil si, že jeho otec musí byť gigantický. Bennadoner teda utiekol v panike domov do Škótska a zničil Causeway, aby ho Fionn nemohol prenasledovať. Giant’s Causeway je vulkanického pôvodu. Väčšina útvarov má hexagonálny tvar, ale nájdu sa aj sedem či osem uholníky.

Parkujem v kempe neďaleko destilérky Bushmills, ktorá je najstaršou licencovanou destilérkou nielen v Írsku, ale aj na celom svete. Bola založená v roku 1608. Spoznávam párik, ktorý sa zvedavo vypytuje na motorku a môj výlet. Oni cestujú okolo ostrova podobne ako ja, ibaže v protismere hodinových ručičiek. Odporúčajú mi ísť do Belfastu vyhliadkovou cestou po pobreží. Neskôr sa dávam do reči so Škótom, ktorý je v Írsku na výlete so svojou manželkou. Majú pekné biele HDčko. Spoločne si ponadávame na problematické hľadanie kempov v Írsku a ja im ukazujem tajnú mapu, ktorú som dostal v kempe. Oni to šťastie nemali… Kemp je fakt luxusný, trávička pokosená nakratúčko, čistúčko, ako v obývačke… Stále rozmýšľam v čom je háčik. Toalety sú tiež na parádnej úrovni, sprchy ešte lepšie… a už je to jasné – v sprchách z nástenného reproduktoru hrá Justin Timberflake (alebo niekto podobný). Nič nie je dokonalé…