Septembrové pasobranie 2007 2/9

3.9.2007 - 313 km

Murau - Stadl an der Mur - Kaltwasser - Flattnitzer Höhe(1390 m.n.m.) - Feldkirchen - Villach - Faaker See - Wurzenpaß(1073 m.n.m.) - Tarvisio - Sella Nevea(1190 m.n.m.) - Moggio Udinese - Val Aupa - Sella di Cereschiatis(1066 m.n.m.) - Pontebba - Passo Cason Di Lanza(1552 m.n.m.) - Paularo - Monte Paularo(1964 m.n.m.) - Ligosullo - Paluzza - Plöckenpaß(1360 m.n.m.) - Kötschach

Zobúdzame sa do polooblačného rána, absolvujeme výdatné raňajky, naložíme motorky, kopneme do "vrtule" a vyštartujeme v ústrety dnešným zážitkom. V itinerári na dnes svietia už vyslovene klasické záležitosti, ale aj zopár "divokých kariet" v podobe miest, ktoré nám ešte chýbajú v alpských zbierkach. Veľmi peknou dolinou cesty č.95 ukrajujeme prvé kilometre. Zakrátko prichádzame do malého mestečka Stadl an der Mur. Keďže na zozname je dnes aj Villach, rozhodujeme sa kadiaľ to zvrtnúť na juh. Naporúdzi sú hneď tri možné alternatívy. Buď odbočiť doľava a zobrať to smerom na Kaltwasser peknou dolinou s minimom áut, alebo pokračovať ďalej a prejsť na juh cez síce známu, ale pre mňa osobne nie veľmi zaujímavú Turracherhöhe, ktorá okrem jazera v sedle a pár širokých rýchlych zátačiek na južnej strane nemá až tak čo ponúknuť, alebo ísť ešte ďalej a zvrtnúť to cez Nockalmstrasse, na ktorej sú hneď dve dvojtisícové sedlá. Turracherhöhe padá, Nockalmstrasse je nádherná, tých 7 Eur, čo za ňu pýtaju, hodná určite je, ale išiel som po nej už 3 krát po sebe, tak nakoniec volíme prvú možnosť a o chvíľu už aj stúpame na nenápadnú Flattnitzer Höhe, ktorej južné klesanie s dobrým povrchom a mnohými, aj keď relatívne úzkymi zátačkami si patrične užívame.

Netrvá dlho dorážame do Feldkirchenu, napájame sa na hlavný ťah na Villach, po ľavej ruke Ossiacher See, po pravej ruke Görlitzerhohe, s pekným výhľadom na Villach a okolie, ale bohužial musíme povedať, že dnes nie, ďakujeme, možno na budúce. Nedá sa vidieť vždy a všetko. Po pár kilometroch dorážame do Villachu a mňa neskutočne láka urobiť okruh okolo jazera Faaker See, aj keď je to pri ceste na Wurzenpaß mierna zachádzka. Súputníci neprotestujú, dokonca majú radosť. Ani sa im nedivím, pred chvíľou vyšlo slnko a čím bližšie sme k jazeru, tým viac motoriek stretávame. Bodaj by aj nie, tento týždeň sa tu koná už vychýrený European Bike Week a hoci je ešte len pondelok doobeda, okolo jazera už to poriadne žije. Milovníci traktorov, najmä značky Harley, si tu určite prídu na svoje. Stojíme nad jazerom, chalani fotia ostrovček s nápisom Harleywood a ja opäť spomínam. Je to už mnoho rokov, ale práve v okolí Faaker See sa prakticky začala moja alpská motokariéra. Chvíľu sa kocháme pohľadom na jazero a na 2145 m vysoký Mittagskogel nad ním, obdivujeme rôzne variácie na tému Harley, ktoré budú v nekonečnom rytme dvojvalca do V, aj s patričnou zvukovou kulisou, okolo jazera krúžiť štýlom deň-noc až do nedele.

Výhľad zo severnej strany Faaker See smerom na juh

Ale keďže sme sem prišli kvôli niečomu inému ako kvôli megazrazu, sadáme opäť do sediel, prejdeme okolo jazera a po niekoľkých kilometroch odbočujeme doľava na Wurzenpaß. Tento síce nie je svojou výškou nejako extra zaujímavý, ale na severnej strane sa nájde zopár úsekov s veľmi veľkým stúpaním a pár ostrými vracákmi. Škoda len, že sa to celé deje v lese, takže o nejaké výhľady sú prípadní záujemci ukrátení. Ale aj tak by bolo škoda ho do trasy nezaradiť, najmä, keď pravdupovediac stojí priamo v ceste. Znenazdania sa pred nami vynorí hraničný prechod do Slovinska, colníci nám letmým pohľadom skontrolujú občianske preukazy. Pokračujeme ďalej smerom na Kranskju Goru. Pri klesaní z Wurzenpassu sa nakrátko vynorí pekný výhľad na hrebeň Julských Álp a my stojíme na križovatke s možnosťou odbočiť doľava a zobrať to na blízky Vršič alebo doprava do talianskeho Tarvisia. Tento rok bola správna druhá odpoveď.

Na slovinsko-talianskej hranici sme len odmávaní, vo svižnom tempe prichádzame do Tarvisia, kde to lámeme doľava na SS54. Rýchlo stúpame tiahlou dolinou, prejdeme zaspaté mestečko Cave de Predil s typickou skalou a kameňolomom (alebo nejakou baňou ?) nad ním a ocitáme sa na križovatke, kde môj ľavý palec pri ovládaní smeroviek opäť vykazuje známku nerozhodnosti. Plán je síce doprava na Sella Nevea, ale aj tak prečo nevybehnúť pozrieť na Passo di Predil a následne na Mangart ? Jednoduchá odpoveď, lebo sa nedá vždy a všetko, lebo sme tam boli aj minulý rok, lebo máme dnes v pláne niečo iné, lebo....... Ale ak budete, mať čas a záujem, tak neváhajte, tesne pod vrcholom severného stúpania na Passo di Predil je po pravej strane to, čo zostalo zo starej vojenskej pevnosti. Aj keď toho nie je veľa, je odtiaľ celkom pekný výhľad na Lago di Predil a dá sa pokračovať zátačkovou cestou a veľmi odvážnym stúpaním napríklad aj na slovinský Mangart.

Frčíme ďalej na Sella Neva, po ľavej strane jazero s kryštáľovou vodou, cesta nie príliš náročná, trošku stúpania a ocitáme sa v sedle Sella Nevea, pričom prechádzame dedinkou, či vlastne lyžiarskym strediskom s rovnakým názvom. Už som tadiaľto pár rokov nešiel, ale vedel som, že západná strana sedla ponúka bonbónik v podobe zhruba desiatich dosť ostrých serpentín, z toho asi štyri sú neosvetlené vlhké 180 stupňové zátačky v tuneli. Pred jednou takou zastavujeme, robíme pauzu, fotíme a vdychujeme tú atmošku. Áno, to je ono, to je to prečo nás to sem stále ťahá.

Výhľad zo západnej rampy Sella Nevea

Pomaly sklesáme do doliny, zakrátko sme v Chiusaforte, kde sa pripájame na hlavný ťah SS13, vedúci síce pekným údolím, ale je cítiť, že to je hlavná cesta. Našťastie netrvá dlho a my to stáčame na sever cez Moggio do doliny Val di Aupa. Dolinka začína stúpať najprv relatívne nenápadne, nadmorská výška nie je nejaká úchvatná, ale napriek tomu pôsobia zelené stráne prerušené potôčikom veľmi upokojujúco, nič nás nenúti pretekať sa s časom a tak si to patrične vychutnávame. Netrvá dlho a zrazu sa prehupneme cez Sella di Cereschiatis. Malé nenápadné sedielko, ktoré by človek na niektorých mapách márne hľadal. Výhľadov veľa neponúka, tak sa ani nezdržujeme a začíname zakrútenou cestou klesať do Auppy a následne do Pontebby, ktorá je východiskovým bodom z východnej strany dnešného "bonus tracku", na ktorý som veľmi zvedavý.

Do Pontebby sklesáme po pravom úbočí doliny, aby sme sa vzápätí otočili a vracali sa dnom tej istej doliny, ale tentokrát na pre nás zatiaľ tajomný Cason di Lanza. Pozvoľna stúpame, každú chvíľu mám dojem, že cesta už-už musí skončiť a my sa budeme musieť otočiť na nejakom hospodárskom dvore, ale asfalt široký akurát tak na jedno auto, nám zakaždým ukáže svoje pokračovanie. Zážitok trošku kazí, že väčšina stúpania je v lese a tak z výhľadov toho veľa nie je. Stúpanie je vcelku pozvoľné a podľa tachometra by sme už každú chvíľu mali byť v sedle, ale stále sme dosť nízko v doline, Milanova GPS hlási, že nám chýba ešte asi 700 výškových metrov. Začínam mať dojem, že tu niečo nesedí a zrazu to prišlo. V lese sa odrazu pred nami vynorila séria vracákov s takým stúpaním, že sa k slovu dostáva aj 1. prevodový stupeň. Preklápame z jednej strany na druhú o 106, vyhupneme nad hranicu lesa, tesne pod sedlom, robíme pauzu, fotíme výhľady do doliny. Tak takýto záver stúpania som na takejto ceste naozaj nečakal.

Krátko pobudneme aj v sedle samotnom, kde je takmer ľudoprázdno, otvorená chata síce láka na nejakú tú kávu, alebo ochutnávku syrov, ale nízka oblačnosť tú atmosféru trochu kazí, tak pokračujeme ďalej na Paularo. Západná rampa klesania je, dá sa povedať bez serpentín ale o to s väčším prevýšením. Netrvá dlho a po pravej ruke máme dolinu s Paularom ako na dlani. Cesta stále úzka, i keď asfalt je zánovný, vidieť, že tu ešte nie je dlho. Takým malým bonboníkom je jeden tunel v klesaní, len na hrubo vystrieľaný do skaly. Zaujímavé na ňom je to, že nie je nijako spevnený betónom a pôsobí to na pohľad vcelku drsne, aj keď nie je dlhý.

Tunel v klesaní z Cason di Lanza do Paulara

V Paulare prichádzame na križovatku, sledujeme odbočku na Ligosullo, tesne pred ktorým by sa mal nachádzať východiskový bod na druhý dnešný "bonus track", výjazd na Monte Paularo. Odbočku podľa značenia síce nachádzame, ale tabule, ktoré čosi píšu o uzávierke cesty vo vzdialenosti pár kilometrov sa mi nepozdávajú. Nikde žiadna závora, tak v nádeji, že ide len o zabudnuté značenie pokračujeme ďalej. Cesta stúpa, objavujú sa prvé ostré zátačky a ajhľa. Za jednou zátačkou sa asfalt zrazu stratil, ostala len vyfrézovaná cesta s navozeným hrubým štrkom. V nádeji, že to snáď bude len kúsok, pokračujeme pomaly ďalej. Keď však pred sebou zbadám stavebné stroje a zákaz vjazdu, hovorím si konečná, točíme sa naspäť. Veľmi sa mi to nepozdáva, znamenalo by to vrátiť sa naspäť do Paulara, celé to obísť z juhu po SP23 a prísť k odbočke na Monte Paularo zo západu. Aj to je síce pekná cesta, ale znamenalo by to stratu času, ak chceme výjsť na Paularo dnes, tak už teraz sme tak natesno, znamenalo by to, že z Monte Paulara by nebolo dnes nič. Nedá mi to, podľa prejdenej vzdialenosti by sme už mali predsa byť veľmi blízko odbočky, robím ešte posledný pokus, pýtam sa jedného z robotníkov na cestu k Monte Paularu. Na moju veľkú radosť ukazuje, že máme ísť ďalej, že za zátačkou je už križovatka. Keď ukážem na tabuľu zákazu vjazdu, len mávne rukou aby sme išli.

A skutočne po pár sto metroch sa vynorí križovatka, kde v trochu ostrom uhle točíme doprava a už aj stúpame. Spočiatku po asfalte, ktorý neskôr vystriedal asfalt s dierami, neskôr relatívne jemný, ale uvozený štrk a nakoniec normálny hrubý štrk, občas nejaké to kamenie. K slovu sa dostáva v podstate permanentne prvý prevodový stupeň, občas podporený spojkovými hrátkami. Vynoríme sa nad hranicou lesa, ale bohužiaľ tesne pod hranicou mrakov. Nad sebou len tušíme štrkové serpentíny, ktoré by mali viesť až hore. Nedá mi to, chalani tiež neprotestujú, tak aj napriek nie príliš dobrej viditeľnosti pokračujeme. Nemôžeme sa predsa vzdať, teraz, keď sme už tak blízko miestu, o ktorom som celú zimu čítal. Cesta mi štýlom a povrchom, aj keď možno o niečo náročnejším, pripomína fantastickú Panoramicu delle Vete, akurát, tej podstatnú časť tvorí traverz s perfektnými výhľadmi, predstavuje okruh a Monte Paularo je slepá cesta.

Nakoniec sa predsa len ocitáme na mieste, kde cesta tesne pod hranicou 2000 m.n.m. končí a odkiaľ by mal viesť už len peší chodník na samotné 2043 m vysoké Monte Paularo. Výhľady sú takpovediac nulové, ale aj tak som spokojný. Dlho sa nezdržujeme, čas je neúprosný a zlá viditeľnosť káže pokračovať, tak sadáme na motorky a opatrne sa po tých istých kamenistých a občas trochu krkolomných lomeniciach vraciame naspäť. Počas klesania sa mraky na pár okamihov trošku rozostúpili aspoň na toľko, že si môžeme odfotiť jazierko, ktoré sa nachádza pod vrcholom.

Jazierko v závere stúpania na Monte Paularo

Po sklesaní na SP24 pokračujeme dolinou na Paluzzu, pričom sa mi v hlave ukladajú práve zažité dojmy. Neskôr večer s Milanom konštatujeme, že si to Monte Paularo niekedy na budúce pri peknom počasí určite zopakujeme, výhľady by mohli stáť za to. Z Paluzzy pokračujeme na sever cez už mnohokrát prejdený Plockenpaß. To však na veci nič nemení, užívame si ho dosýta, možno o to viac, že tú cestu už poznáme, taká malá kvaltovačka a vyháňanie sadzí z výfukov, samozrejme v rozumnej miere, riskovanie tu rozhodne nie je namieste, pred spaním nezaškodí. Prehupneme sa cez sedlo, galériou sklesáme o hodný kus nižšie, aby sme po pár serpentínach stáli v Mauthene pred domom našich minuloročných hostiteľov. Tu sa dozvedáme, že z ubytovania nebude nič, manželia vzhľadom na svoj pokročilý vek urobili, to čím sa vyhrážali už po minulé roky - hotelierstvo zavesili na kliniec. Nedá sa nič robiť, narýchlo nájdeme v Kötschachu iné ubytovanie a pár sekúnd po vytiahnutí kľučov zo spínacích skriniek sa spúšťa lejak.