Tuning Jawy 350/638

A práve to bolo asi hlavné motto sebe (ale hlavne im) dokázať, že nemusí tomu byť tak vždy. Ruku na srdce, bola v tom aj určitá dávka nostalgie za mladosťou. Bolo nás v tých časoch strašne veľa vyrastajúcich spolu s našimi Jawami. A vedeli sme o nich skutočne všetko. Nie je to vlastne moja vec, ale prečo prestala tá fabrika stavať na svojej bohatej a úspešnej tradícii a športových výsledkoch, čo býva ako sa ukazuje rozhodujúcim kapitálom u iných značiek neviem (a je mi to ľúto...). Viacerí možno nevedia, že na bielych Jawách 500 OHC svojho času jazdila aj Pápežova garda. Výrobca upustil z nepochopiteľných dôvodov od výroby krásnych motoriek, ktoré aj v súčasnosti inšpirujú amerických úpravcov HD (napr. tvar predného svetlometu HD Fatboy a vidlice často nápadne pripomínal Jawu 500 OHC...).

Rozhodnutie teda bolo od začiatku jasné – bude to (podľa mňa) dizajnovo najnevydarenejší typ zo začiatku 90. rokov - Jawa 350/638. Kto by ju jednoznčne chcel k niektorej kategórii zaradiť, asi nepochodí. Výrobca chcel asi „zabiť jednou ranou niekoľko múch“ a do jedného modelu zakomponoval hneď niekoľko typov. Aj môj syn ma zo začiatku utešoval, že keď sa to nepodarí, vraj sa vlastne na nej už viac pokaziť nedá...

Aby sa dalo na upravenej motorke jazdiť nielen po dvore, ale aj po ceste, nesmeli byť vykonané také zásahy, ktoré sú v rozpore s príslušnými predpismi. To mi bolo od začiatku jasné... Ako niekdajší učiteľ autoškoly som to však mal trošku uľahčené. Zjednodušene sa dá povedať, že „pole tunera“ je mimo údajov v technickom preukaze a obmedzení v príslušných vyhláškach.

K základným požiadavkám úspešného výsledku práce bola aj slušne vybavená dielňa. Popri základnom vybavení by nemala chýbať napr. dobrá CO – zváračka (aj so zváračským preukazom), ohýbačka trubiek, kompresor, niekoľko striekacích pištolí, airbrush ... Niektoré stroje nie sú na našom trhu bežné, preto sme ich museli „home made“ vyrobiť. Napr. taký Anglish Wheeler - stroj, ktorý vyvinuli už v stredoveku angličania na zrovnávanie nerovností pri výrobe plechového brnenia rytierov. Ďalej pneumatický Planishing Hammer -pneumatické kladivo upevnené v špeciálnom ráme, Schrinker -„zrážač“ okrajov tvarovaného plechu. A k tomuto bolo treba ešte trochu praxe a hlavne chuti do práce, lebo to bol skutočne „beh na dlhú trať". Všetko to trvalo jeden a pol roka.

Potom prišlo na rad kreslenie návrhov úprav. Pre istotu som niektoré konzultoval aj s dcérou (je architekt a živí sa hlavne tvorbou vizualizácií projektov), aby som niečo „neprepálil“, lebo v praxi sa to často podarí... Mojím cieľom bola motorka s nádychom ľahkého retroštýlu, pritom ale musí poriadny bike aj podľa amerických tunerov vypadať sexi. Či sme spolu so synom boli aspoň z časti úspešní, dávam na posúdenie...

Konečne som sa prepracoval aj k technickej časti samotnej prestavby Jawy. Bol som jej v poradí už tretím majiteľom a preto som ju rozobral „ do poslednej skrutky“. Manželka nechcela veriť, že z tej kopy všeličoho ešte niekedy niečo bude. Ako sa ukázalo neskôr, urobil som dobre, lebo napr. na kostre boli urobené nekvalitné zvary. Neboli obrúsené a dokonca okolo niektorých boli ešte guľky kovu odprsknuté pri zváraní... Vrcholom bolo zistenie, že v prednej časti rámu bol pás plechu - držiak motora, privarený len z vonkajšej strany! Tento stroj bol skutočne zrkadlom doby, v ktorej bol zhotovený. Preto som radšej všetky dôležitejšie zvary odbrúsil a privaril ich nanovo. Nasledoval prepočet statiky (veľkosť síl a momentov pôsobiacich v ráme). Podsedlová časť rámu bola preto spevnená pásovinou a z dôvodu väčšej tuhosti rámu aj priečnou prepážkou z L profilu.

Pravý tuning nastal od chvíle, keď som zahodil plastový predný blatník, nádrž, zadný plastovo-plechový blatník, bočné podsedadlové kryty, celý filtrový box, sedadlo a kopu všeličoho ďalšieho. Potom prišla na rad tabuľa plechu, nožnice, pieskový vankúš, guľaté kladivko a už niekde vpredu spomenuté stroje.

Jedinou plastovou časťou sa stali bočné kufre. Sú vytvarované tak, aby kopírovali oblúk zadného blatníka. Keďže sú z laminátu, dali sme im po obvode trubkový ochranný rám. Niektoré plechové časti sú zvarené z viacerých dielov, napr. zadný blatník je zložený z troch a nádrž zo štyroch. Zvarenú nádrž sme dali pozinkovať a všetky zvary boli ešte pre istotu preletované cínom. Plastový „hrniec“ svetlometu bol taktiež nahradený vyrobeným z plechu. Mohol som si ušetriť prácu, pasuje tam aj z V3S, ale už bolo neskoro... Smerovky sú použité bočné z Felície. Zadok smeroviek a komplet spätné zrkadlá sú custom. Vodítkom na výrobu viacerých dielov nám bol najmä katalóg J&P CYCLES. Dalo by sa z neho jednoducho nakupovať cez net aj u nás, len to poštovné... Ako inšpiráciu ho však skutočne doporučujem.

Zadná vidlica bola predĺžená o 65 mm, aby tam vošlo koleso, ako sa origoš montuje na Jawu chopper (pokiaľ by sa dalo koleso do prednej časti drážky, stále splní údaj osovej vzdialenosti v techničáku...). To má 16“ ráfik, nanovo vypletený s novou rozetou. Pneu je 130/90x16“. Vpredu je pneu 90/90x18“. Predchádzajúci majiteľ namontoval a prihlásil montáž prednej kotúčovej brzdy. Netreba asi pripomínať, že pôvodné kolesá boli komplet rozobrané a zreštaurované.

Malým predĺžením zadnej vidlice a menším priemerom kolesa bol takto docielený zväčšený sklon zadných tlmičov. Takto sa znížila zadná časť a ťažisko. Zároveň sa tým zväčšil sklon prednej vidlice, čo je u choppera žiadúce. Tiež s posunutím podsedlovej časti smerom dozadu sa celá motorka opticky predĺžila. Filter takto musel ostať vonku a dali sme ho do „hrnca“ podľa katalógu (načo vymýšľať vymyslené...). Tlmiče výfuku sú „zapchaté“ 1 3/4x10“ tlmičmi od Samsona. Robia zvuk plnší ako u sériovky, ale „liter“ to samozrejme nikdy nebude.

Sedadlo vodiča je tvarované na pohodlné sedenie, ale zároveň tak, aby nezvyšovalo reliéf motocykla. Obidve sedlá sú čalúnené kožou. Všetky páčky, stúpačky, rukoväte aj viečko nádrže sú custom. Pre istotu sú ešte „nabité“ leštenými nábojnicami. Nasledovalo nekonečné brúsenie, šmirgľovanie a leštenie všetkých hliníkových častí.

Motor moji predchodcovia šetrili, ale pre istotu sme mu dali urobiť výbrus valcov. Potom prišla na rad nakopávačka. Konštruktérom v Jawe dalo voľakedy isto hodne práce, aby spojili dve páčky (radiacu a nakopávačku) do jednej a my sme im to pokazili... Páčky spojky a brzdy mávajú u custom strojov zväčša už klasický tvar s vyfrézovaným odľahčením.

K posledným prácam patrilo gravírovanie, chrómovanie (to robili machri v Dolnej Breznici) ale najmä lakovanie a airbrush. Je notoricky známe, že touto operáciou sa dá výsledok práce ešte „vyšperkovať“, alebo úplne deklasovať... S farbou to bolo jasné od začiatku (podľa techničáku). My „pamätníci“ sme niekedy v 8. triede ZŠ na hodine deskriptívy pomocou sítka, zubnej kefky, vodoviek a prekrývaním tieňovali prieniky rôznych telies. Už vtedy, v 60. rokoch 20. storočia sme vlastne pracovali s technikou airbrush, len sme nevedeli, že sa to tak bude niekedy volať. Teda vlastne nič nové. Stačí raz vidieť, ako sa to robí a zvládnu to aj deti...

Ďalej konečná montáž a prvé nakopnutie... Zapaľovanie sme dali VAPE. Sú to ale „pokračovatelia tradície“ a aj ich nový výrobok sme museli „podľa tradície“ upravovať - posunúť upevňovacie otvory na doske s magnetom, lebo bol veľký predzápal...

V súčasnosti je bike v zábehu. Prebieha vzájomné zoznamovanie sa. Zatiaľ sa drží statočne...

Nakoniec sa ospravedlňujem. Asi som viacerých priateľov sklamal. V jednom článku sa ale nedá popísať podrobne všetko, čo sa udialo za jeden a pol roka. Ak mi niekedy neskôr ostane trocha voľného času, možno opíšem postup výroby blatníkov, nádrže, kufrov a oddelenie nakopávačky podrobnejšie.