Výlet masochistov alebo 4000 kilometrov bičíkovania 1/3

Takto nejako sme docestovali minulý rok. Dnes je situácia iná. Podrobne chcem zmerať trasu pomocou programu v počítači. Presne obťahovať trasu čiarou ma baví tak po Liptovský Hrádok čo je asi desať kilometrov od môjho domu. Potom už ťahám čiaru kade tade po mape sveta v mierke podobnej školskému glóbusu. A je to! Tritisíc kilometrov plus nejaké odchýlky, zákruty, stúpania a klesania. Štyritisíc kilometrov! Hrdo hlásim manželke dve minúty po začatí merania. Je jasné, že precíznosť starej mamy Imeldy vyšívajúcej obrusy gigantických rozmerov som nezdedil.

1. deň: Liptovský Mikuláš – Prešov – Vranov nad Topľou, 204 km

Z práce sa vraciam domov až okolo tretej. Kým nakladáme veci na motorku čas neúprosne beží. Je šesť večer keď konečne odchádzame. Ochladilo sa a fúka vietor. Cestou po Štrbu stojíme ešte dvakrát. Naprávame kapsy a preväzujeme náklad, lebo Maťa má nohy vo vzduchu čo sa s pocitom pohodlia bije ako kyslé mlieko so slivkami.

Dnes kúpené gumené pavúky na upevnenie karimatiek, stanu, statívu a spacákov sa zahrávajú s mojou trpezlivosťou, lebo sa stále trhajú. Neviem, či som ja taký chlap alebo oni stoja za hovno. Dnes už viem. Stáli za hovno.

Je sedem hodín a my sme stále pred Štrbou. Pomer času jazdy a vzdialenosti porovnateľný s cykloturistikou. Konečne sa nám darí všetko dobre upevniť a mne ukľudniť. Pokračujeme popri Spišskom hrade, kde je krásne znázornený náš vzťah k pamiatkam. Na obvodom múre hradu totiž visí obrovský žltý banner SPP. Chce sa mi vracať.

Pred Braniskom rozmýšľam, či sa nejdeme previesť po starej ceste, ale čas nás ženie. Obchádzka. Tunel je zavretý a dilema vyriešená.

Vojaci dnes rozbili hlinené prasiatko lebo za Prešovom sa na oblohe krúti asi šesť vrtuľníkov dookola. Aké dôležité pre náš štát. Okolité polia zakrýva hustá tmavá hmla. Blýska sa. Pokračujeme teda ďalej smerom na hranice. Svetielko nášho Biga si razí cestu tmou a oparom po daždi. Štít sa mi stále rosí od vlhkého vzduchu, takže musím ísť bez neho. Desať km za Vranovom konečne nachádzame miesto pre stan. Je jedenásť večer, chladno a na oblohe sa sem tam zjaví roentgen. Rozkladáme tyčky od stanu, veci na spanie, stan. Zdrvujúca rana osudu prichádza keď zisťujeme, že niekde cestou z jazdnej súpravy vystúpila hlavná plachta stanu. Prepadám pocitu bezmocnosti. Bez slova si líham do trávy. Sledujem blížiacu sa búrku. Je jasné, že tu sa naša dovolenka končí. Kúpa nového poriadneho stanu spraví cez náš rozpočet hrubú červenú čiaru. Bezmocne ležím. Maťka hľadá rôzne riešenie, no nakoniec si tiež sadá a plače. Myslíme na všetky tie miesta, ktoré sme chceli vidieť, na fotky uložené v kufri, ktoré nesieme známej na Ukrajinu, na hanbu keď sa vrátime domov. Vo vzduchu cítiť vôňu vlhkej hliny, sem tam zafúka vietor a z neďalekých kriakov sa ozýva kvákanie žiab. Balíme veci a vraciame späť do Vranova, kde chceme niekde prespať. Jediná možnosť je hotel. Skladáme sa. Je jedna hodina v noci, rozmýšľame čo ďalej.

2. deň: Vranov nad Topľou – Vyšné Nemecké - Perečín – Ráztoka, 223 km

Dávame si raňajky a ideme pozrieť do mesta športový obchod. Je len osem hodín ráno a obchody sú ešte zavreté. Obchod sme našli. Je síce ešte, zavretý ale pri dverách stojí reklamný banner na športové veci HUSKY. Čierna situácia náhle mení odtieň, pretože takmer sused no predovšetkým výborný človek a kamarát pracuje ako obchodný zástupca tejto značky. Hneď mu volám. Opisujem vzniknutú situáciu. On síce do tohto obchodu veci nevozí, no sľubuje zburcovanie kolegu. Za desať minút nám volá späť. Vieme aký stan čaká za dverami a za akú cenu. Majiteľ obchodu aj napriek tomu, že má ešte hodinu voľno je v tejto chvíli už na ceste do obchodu, aby nám ho predal. Neviem čo sem napísať okrem veľkého ďakujeme!

V Tescu dokupujeme gumené pavúky, vodu a nejaké baterky. Pokračujeme v ceste na Ubľu. Hranice sú kúsok, no oranžová ceduľa označujúca obchádzku s nápisom Ukrajina nás smeruje dole na Vyšné Nemecké a pridáva zbytočné kilometre. Cesta popri hraniciach je našťastie celkom zaujímavá a dobre ubieha. Pamätám si ešte, že stretáme nejakého zažraného cyklistu kompletne nastokaného v kondóme od Meridy, ktorý mi ukazuje niečo v zmysle či mi šibe keď svietim diaľkovými. Kamarát, keď trošku potrénuješ, poješ ešte pár kíl cickorastov a tvoja priemerná rýchlosť vzrastie o päťdesiat km v hodine, tak pochopíš.

Na hraniciach nám ide všetko rýchlo. Minuloročné cvičenie sa oplatilo. Tankujeme plnú a valíme smerom na Perečín. Na bičíku nám to veru ubieha rýchlejšie a pohodlnejšie ako na Fazeri. Pokrok nezastavíš a aj tu začali plátať diery v ceste tým akože asfaltom, čo je ako štrk. Takmer to mohlo byť najdrahšie zistenie z celej cesty.

V dedine Volosjanka odbočujeme na Ždeneve. Tabule ako na Viedeň. Po pár metroch sa asfalt stráca a prichádza šotolina. Pred rokom nám narobila hodne starostí, dnes sa z nej teším. Oskar plánuje zapadnúť, tak rozkladáme stan na najvyššom bode tohto horského prechodu. Nosíme drevo na oheň a na chvíľku si líhame do stanu.

3. deň: Ráztoka – Volovec – Koločava – Porcsalma (H), 312 km

Drevo na oheň ostalo nedotknuté. Odchádzame do dedinky Uklyn, čo je síce malá zachádzka, ale nesieme fotky z minulého roku jednej pani. Hneď nás spoznáva. Sedíme u nej a jej muža asi hodinu. Preberáme čo sa udialo za rok. Ukazujú nám prerobený vrch domu, kde mi pri pohľade na čerstvo nalepené tapety nabieha husia koža, lebo doma v byte s ich strhávaním zápasíme už nejaký ten týždeň.

Znovu sa fotíme pre prípad, že sem pôjdeme znovu o rok. Veľmi srdečný a milí ľudia. Na cestu nám dávajú fľašu minerálky z neďalekého prameňa. Pokračujeme ďalej v ceste na Koločavu. Zastavujeme pri drevenej chalúpke v horách, kde som pred štyrmi rokmi spoznal najskromnejšieho a najsrdečnejšieho človeka. Dnes sú okná zvreté a cingot zvonca jeho kravy rozliehajúci sa dolinou navždy pohltil les. Žiaľ chcem zapiť dúškom chladnej minerálky, no tá sa teraz asi niekde kotúľa po ceste. Ak to takto pôjde ďalej, domov nedonesiem hádam ani vlastnú ženu.

Naša cesta vedie cez Koločavu. Z diaľky vyzerá ako veľká cigánska osada. Nefunguje tu odvoz odpadkov, tak to všetko sypú do vody. Čo to odpláva čo to zostane zachytené o konáre či skaly.

Cestu do Buštyny asi zobrala voda lebo v jej dolnej časti sú len utlačené skaly a piesok, čo je vo dvojici s nabalenou moto lakota ako lízať cigánke spotené pazuchy. Rozbitých ciest začíname mať dosť, a tak nepokračujeme na ukrajinsko– rumunský prechod, ale ideme smerom na Maďarsko.

Hranice sú v pohode. V Maďarsku si strašne chceme kúpiť melón. Problém je len v tom, že miestnym rozumiem toľko, čo štiepeniu atómov. Pýtame sa staršieho uja sediaceho pri ceste. Moje opisovanie sleduje ako farebný film, ale nijako sa nechytá. Beriem pero a kreslím melón. Nič! Nikdy som netvrdil, že viem kresliť ale melón hádam mohol spoznať. Zelená kontrolka sa rozsvieti až pri slovkách ham ham. Ukazuje na obchod. V tejto oblasti sa pestujú len višne. Zastavujem pri jednom domci, aby sme si kúpili aspoň kilo višní. Pán je veľmi milý. Naberá plné priehrštia. Pri otázke čo sme dlžní máva rukou.

Schádzame na prašnú cestu a hľadáme miesto pre stan. Dnes spíme pri slnečnicovom poli. Čudujem sa, že sú také malé, keď u nás už skoro kvitnú. Posielame správy domov. Pri čítaní, že je chladno a prší máme dobrý pocit z modrej oblohy nad havami. Na slnečnicové pole padá tma a my pomaly zaspávame. O dve hodiny neskôr začína fúkať silný vietor. Lomcuje s naším stanom a o pár minút sa spúšťa dážď. Našťastie má náš stan podlepené švy a tak môžeme kľudne v suchu ležať ďalej. Čumím ako teľa na nové vráta keď nám zrazu začína do stanu kvapkať. Až lúč našej baterky prináša do celej situácie svetlo a ukazuje sa, že nie všetky švy sú podlepené. Nechápem načo niekto vyrába stany, ktoré premokajú. Ak nespĺňa túto funkciu tak je úplne zbytočný. Na to, aby som si oddelil veci od okolia, som si mohol zobrať pletivo, aké mala stará mama aby jej nebehali sliepky po celej záhrade. Ale nie je to zas až také zlé. Voda kvapka len z dvoch miest a určite sme suchší ako keby sme stáli vonku na daždi.

4. deň: Porcsalma (H) – Cluj Napoca – Turda- Tirnaveni- Sighisoara (RO), 358 km

Rumunské hranice sú len kúsok. Balíme. Zamračená obloha neveští nič dobrého a ja sa potím v dážďovke pri manévrovaní na rozbahnenej ceste. Ani neviem ako zrazu ležíme na zemi. Musíme zložiť kufor, aby sa nám podarilo zdvihnúť motorku.

Sme ako prasce, no podarilo sa. Frčíme na Satu Mare kde zisťujeme, že cesty neobchádzajú mestá ale vedú priamo cez ne.

Krajina je celkom fajn a cesty tiež. Kilometre pribúdajú. Dostávame sa do mesta Cluj Napoca. Ako všade inde aj tu ide cesta priamo cez mesto. Končíme v obrovskej zápche. Mesto sa nám páči až na pár pokusov umiestniť doň sem tam nejakú modernú budovu. Stojíme hneď vedľa policajného auta. Štvorkolkár za nami to už nevydržal. Radí za jedna a pokračuje po chodníku. Policajti nejavia najmenšiu známku znepokojenia. Keby sme neboli ťažkí a širokí ako teľná krava ideme tiež, ale pohľad mojej fantázie na samého seba ako sa zbieram zo zeme po pokuse vyskočiť na obrubník ma brzdí a radšej kľudne stojíme v kolóne.

Po desiatich minútach z ničo nič policajti zapínajú majáky a sirénu. Posúvajú sa tak v kolóne o sto metrov ďalej. Potom všetko vypnú a kľudne stoja v kolóne. Neviem čo to chcelo byť.

Všade je tu kopa kostolíkov. Veľmi sa mi páči, že keď ide cesta do kopca, hoc aj malého, je urobený ďalší jazdný pruh pre pomalšie vozidlá. Sranda. My to budujeme na Donovaloch až teraz.

Z Turdy mierime na Tirgu Mures, no po pár kilometroch odbočujeme na vedľajšiu cestu smerom na Tirnaveni a Medias. Na našej mape to vyzerá pusto. Pravdou však je, že je tam kopa menších dediniek. V Mediase odbočujeme na Sighisoara, kde chceme spať v kempe. Pri cestách ľudia predávajú kované ozdoby, kotle a kadečo iného. Cesta je fajn a dediny upravené. Jedna sa mi obzvlášť páči. Domáci sa tam asi dohodli, a tak pri ceste nemajú kúsok trávy ale všade sú zasadené kvety.

Vo vytúženom kempe sa nám vidí veľa ľudí a máme obavu, či sa tu vyspíme. Predsa len nemáme kufre ale len textilne kapsy na zips, tak mám strach, že pri vychádzke do mesta mi zatiaľ niekto ukradne slipy. Ideme pozrieť nejaký privát. Pri jednom domci vidíme odstavenú motorku a pár ľudí. Majiteľ motorky je veľmi ochotný. Radí nám kde je privát a píše na papier nejaký odkaz pre majiteľa. Skladáme sa za 25 eur. Hádžeme vytúženú sprchu.

Vyrážame do mesta, ktoré je úžasné. V 15. storočí v snahe uchrániť sa pred osmanskou inváziou vybudovali okolo mesta hradby, a tak sa toto mesto stalo jediným opevneným mestom v Rumunsku. Vďaka strategickej polohe a prosperite získalo ako jedno z prvých miest Rumunska oficiálnu samostatnosť. Okrem iného práve v tomto meste nájdete rodný dom hádam najznámejšieho grófa Tepesa, či ak chcete Draculu.