Cesta životom - "Life comes at you fast"

Budík ma zalarmuje o 5:45 podľa plánu, vyskakujem z vyhriatej postele a za pár minút už tlačím raňajky do hlavy. Jedlo mi akosi nesadlo a dostal som blbý pocit v žalúdku a cítim sa akoby som mal práve maturovať, zároveň myslím na včerajší večer a začínam si v duchu hovoriť, že pekná sobota ešte bude nie jedna, a keď tak veľmi chcela aby som ostal doma, tak by som asi mal zostať nech má kočka radosť. Bohužiaľ pri dvíhaní zo stola sa mi cez okno naskytuje pohľad na zadoček jednej černošky, ktorej 180-tka s koncovkami Jardine RT-1 po oboch stranách ponúka to pravé motocyklové porno ... je rozhodnuté. Pred odchodom si ešte doprajem posledný kukes do spálne na moju spiacu princeznú a už aj tlačím Desire na ulicu aby som nenarobil rámus pod oknami.

Nemám stanovený presný cieľ, udávam len smer severovýchod a idem miernym tempom. Premávka je v túto dobu minimálna a tak si vychutnávam prázdne cesty a východ slnka. Na križovatkách odbočujem len inštinktívne a zhruba 35 km za mestom prichádzam na hádam ani nie týždeň starý asfalt (ešte nestihli ani pruhy nastriekať). Je to zhruba 18-kilometrový úsek plný tiahlych zákrut s krátkymi rovinkami na novučičkom koberci. Mám zo života nesmiernu radosť. A problémy? Akoby žiadne neexistovali. Cítim sa tak voľne. Keďže nie som na pretekoch, stupačky šúchať nehrozí. No páči sa mi ako sa tých 100+ poníkov búri a hrmenie dvojvalca mi dodáva povzbudenie. Daný úsek prechádzam ešte dvakrát a začínam tej svini trošku viacej nakladať. Zvyčajne sa presúvam len rýchlosťou medzi 70 - 110 km/h, na diaľnici 130 km/h. No na tomto úseku si počítam priemernú rychlosť a vychádza mi niekde medzi 130-140 km/h. Miesto toho aby som sa uvedomil a znížil tempo, som tým potešený a viac než svižné tempo udržiavam aj naďalej. Dostávam sa na neuveriteľne dlhú rovinku, aj keď som už nažhavený, ešte skúmam okolie, premeriavam situáciu a zvažujem. Zastavujem pri krajnici, pozrem za seba i pred seba ... na míle nikoho len vysokej trávi kolo cesty. Agresívne radím za jedna a akcelerujem koľko to dá. Od trojky už len držím plyn na plno a súkam ďalšie rýchlosti bez spojky ... okolie ma míňa nezvyčajne rýchlo, neuveriteľne dlhá rovinka nieje nekonečná a už jej vidím na koniec. Tacháč ukazuje 145 mph a do červeného políčka ešte čo si ostáva a motor ešte stále ťahá. No bohužiaľ, okrem toho, že sa všetko približuje nezvyčajne rýchlo a že som práve prekročil svoj rychlostný rekord o nejakých 75km/h ... očakavaný orgazmus sa nedostavil a stav nirvány sa tiež nekonal. Pred očami sa mi vybavuje pohľad do spálne z dnešného rána a do mozgu sa znova dostáva krv. Behom jednej sekundy sa mi hlavou premietne posledných 10 rokov života, všetci moji blízky, krč v pravom zápästí sa taktiež vytratil a motor ma spomaľuje. Počas zotrvačného spomaľovania mi hlavou chodia kadejaké myšlienky a ja sa pomaly dostávam na koniec rovinky, v rýchlosti pod 70 km/h vyberám miernu zákrutu a schádzam dole kopcom kde stretávam protiidúce auto s radarom a v ňom hadi. Stačilo by mi aby sme sa stretli o trápnych 20 sekúnd skôr, a namerali by ma v tom "najlepšom". Keďže som prekročil povolenú rýchlosť o nejakých 140 km/h, asi by som zbytok peknej soboty strávil za mrežami. No aj to by bolo lepšie v porovnaní s tým, keby som sa o v tej rýchlosti zrazil len s obyčajným zajacom. Po zbytok cesty bola pravačka kľudná a hlavou sa mi premietalo všeličo. Iste sa pýtate prečo toľko haluzím, keďže sa prakticky nič nestalo. Prakticky nič, no mám pocit že v tej chvíli ku mne prehovoril anjel, pretože od tej doby sa na svet pozerám akoby inými očami.

Keď som mal ešte násť rokov, rýchlosť bolo to čo ma priťahovalo k motorkám. Aspoň som si to myslel. Po tejto mojej skúsenosti, som prišiel na to, že mne tú rýchlosť až tak netreba a to čo ma drží pri motorkách už od 5-tich rokov, je niečo úplne iné. Problém je však v tom, že aj keď VTR neni žiadny rekordér v šprinte, jej športový charakter sa nedá zaprieť a tá motorka si to proste pýta sama. Som si vedomí, že je to jazdec čo ovláda motorku, a nie motorka jazdca, a preto je blbé zbavovať sa viny a hádzať to všetko na techniku. Ale bohužiaľ, po každom vysadnutí na moju Desire sa mi zresetuje hlava a ja vôbec nerozmýšľam. Moto som si kupoval lebo som ju vždy chcel, a kupoval som ju stým že sa chcem na nej voziť a nie hazardovať zo životom. Vo väčšine prípadov sa mi to aj darilo a nemal som problém isť po meste 30-tkou alebo 100-vkou po dialnici. No bohužiaľ, mával som dosť časté výpadky, a keď som z píly zosadol, stále som si vravel:" to bolo naposledy" a že už to neurobím. No človek mieni a motorka mení. Stačilo mi fakt málo: jedna buzna v 400-koňovej corvette a zmena červeného svetla na zelené, krátka sukňa vrhajúc svoj pohľad na mňa, malý chlapec obdivujúci strojovňu ... a bol zo mňa "frajer" = arogantný vodič. Keď mi preplo, vyžíval som sa v tom ako natesno môžem obehovať autá a moja jazda v meste vyzerala ako tie opísane v diskusných debatách typu "Toto co je uz?" Aj keď som to nemal v pláne, nevedel som sa tomu vyhnúť a motorka ma doslova ovládla ako nejaká droga. Myslel som si, že sa dokážem ovládať a byť ozajstný macher - mať medzi nohami stovku koní a vedieť ich udržať všetky na uzde. Keď som na motoride pred 3 rokmi začínal, v jednej z diskusií niekto napísal, že na cruiser/chopper musí človek dozrieť. Vtedy mi to pripadalo ako najväčšia blbosť akú som kedy počul. Nepamätám si kto to povedal, ani či som sa k tomu vtedy vyjadril ... no už som to pochopil a ten dotyčný mal úplnú pravdu. Cesta nieje pretekárska dráha a keď mám športovú motorku a mám problém na nej rešpektovať dopravné predpisy, bohužiaľ ale na ceste nemám čo robiť. K môjmu rozhodnutiu taktiež prispel veľký počet obetí na cestách a nemám v pláne prispieť do rubriky "nehody". A už vonkoncom nedovolím aby do nej kôli mne musel prispieť niekto z mojich blízkych.

Pred mesiacom som podal inzerát - vo štvrtok ráno, poobede mi už volal típek, že ju chce prísť pozrieť. V piatok poobede došiel pozrieť, motorka bola tak čistá že som s nej mohol kľudne jesť a kupec bol z nej tak unesený ako ja keď som si ju kupoval pred rokom a pol. Ani nezjednával s ceny a v pondelok už mal v banke vybavený úver a Desire bola preč. Tak ako jej kúpa bola jedným z mojich najkrajších dní v živote, tak jej predaj bol jedným z tých najhorších. Vonku je suprové počko, denne vídavam desiatky a desiatky super strojov a je to veľmi ťažké. Cítim sa ako človek, ktorý sa snaží prestať fajčiť no ľudia naokolo neustále na neho vyfukujú cigaretový dym. No pokiaľ človek chce, všetko sa dá. Môžte si tu na mňa kydať a posmievať sa, že som predal motorku a že z 996cc idem presedlať na nejaký skúter. Radšej budem na posmech akoby som mal niekomu spôsobiť smútok tým že sa budem hrať na kráľa ciest. Ak mi to finančná situácia neskôr dovolí, k rýchlym strojom sa vrátim, ale jazdiť sa bude len na okruhu. Ak si ozaj macher, na ceste sa budeš správať ako sa má a rýchlosť si budeš zmeriavať na miestach na to určených, t.j. na okruhoch. Ak sa nedokážeš kontrolovať, ako ja, tak sa vzchop a zober sily aspoň nato aby si sa ako zbabelec dobrovoľne a sám odpratal z ciest a neohrozoval ostatných. Predaj motorku a kúp si niečo užitočnejšie, alebo choď s kočkou za tie peniaze pár krát na peknú dovolenku. Nie som ničím výnimočný, a keď som to prežil ja, predaj motorky prežiješ aj ty.

Varovaní tu bolo neúrekom, nehôd tiež, no i napriek tomu veľa z nás si tú pravdu nechce pripustiť. Každý myslí iba na seba, na tých pár minút radosti z jazdi a nepozerá na všetkých tých, ktorým svojím horlivým správaním spôsobuje smútok a žiaľ na zvyšok života. Zakaždým, keď prispievaš do "diskusie" prípsevkom R.I.P., uvedom si ako ti je a spomeň si, že zajtra to môžeš byť ty kvôli ktorému sa práve takto bude cítiť kopec ľudí a celá tvoja rodina a priatelia. Nebuď sebec a ber na tých druhých ohľad!

Nikoho týmto nechcem hodnotiť ani posudzovať, ja sám vôbec nie som svätý ale ma ohromne dokáže vytočiť, keď si niekto nedá povedať a pre jeho či už tvrdohlavosť, namyslenosť... pre hocičo, zaplatí vlastným životom. Toto si nezaslúži NIKTO! Možno je to neetické, v nesprávnu dobu, a pre niekoho dosť kruté ale tie nehody sa fakt už nedajú čítať... on si hovoril GL Rebel. V príspevku k jeho GSX-R 750 som napísal: "Prajem ti aby si sa spamatal, kym este neni pozde... Manzelku mas takze kvoli sukniam to nebude, 17 si snad uz mal takze na pubertu to nehodis, biedu netries, takze na vstupne na okruh by si mal mat tiez... Tak teda preco taketo hazardovanie?" Stačilo, aby sa aspoň zamyslel nad prípsevkom obyčajného sedliaka a dnes sme sa mohli všetci rehotať pri pive. Teraz mám tak chuť akurát na grcanie.

Ty, čo si si tento môj "článok" prečítal, máš takisto na výber. Ja som si už vybral, GL Rebel tiež (R.I.P. a rodine prajem veľa síl a úprimnú sústrasť)... Veľa štastia!