Prezeráte si mobilnú verziu motoride.sk.
Prepnúť na PC verziu.
Pridané: 03.01.2007 Autor: Petko
Čitatelia: 11240 [Mototuristika - Ázia - Cestopis]
Po niekoľkých metroch však stojíme znova a po vystátí si rady pri odbavovacom okienku nás konečne prepúšťaju do náručia azerbajdžanských kolegov. Tu prebieha všetko hladko a s úsmevom. Problém nastáva potom, ako colník natrafí v pase na stranu s arménskym vízom. Nasleduje krátky výsluch a kompletná kontrola batožiny. Keď sa už zdá, že všetko máme za sebou, na rad prichádza lekárska prehliadka. Našťastie iba fiktívna. Po dohovore s lapiduchom o zaplatení „vreckového“ za určenie diagnózy a za vyplnenie „chorobopisu“ nám už nič nebráni pokračovať v ceste. Azerbajdžan ako bývalá sovietska republika získala svoju nezávislosť v roku 1991. Územné spory a náboženské nezhody vyústili do niekoľkých vojen. Ohniskom nepokojov je stále Arménmi obývaný Náhorný Karabach. Vzájomnú nevraživosť medzi oboma krajinami sme mohli pocítiť z úst ľudí počas plavby ako i neskôr v Arménsku. Cesta sa kľukatí zeleným údolím. Stáda pasúcich sa oviec popri nej a prvky architektúry nás upozorňujú na prekročenie prahu islamskej krajiny. Prejdeme pár desiatok kilometrov a hľadáme nocľah. Po presondovaní niekoľkých potencionálnych miest budujeme tábor vedľa vojenskej strelnice. Zatiaľ čo my rozkladáme stany, vojaci nám pripravujú drevo na oheň. Dlho do noci potom spoločne pri ohni rozoberáme každodenný život v krajine.
Azerbajdžan |
Po skorom rannom budíčku a suchom pretretí očí smerujeme do Sheki. V meste sa nachádza niekoľko bánk, tak zameniť na azerbajdžanské manáty nerobí problém. Kontrolka stavu paliva signalizuje potrebu tankovať. Moderná čerpacia stanica svedčí o bohatých náleziskách ropy v krajine. S pribúdajúcimi kilometrami krajina mení svoju tvár. Vyprahlé sprašové kopce ostro kontrastujú so zelenými oázami fíg, granátových jabĺk, či iným druhom subtropického ovocia. Cesta sa dvíha a zákruty s kvalitným povrchom sú pre nás po dlhej dobe lahôdkou. Na každej križovatke, či inom dobre viditeľnom mieste, z obrovských bilboardov na nás hľadí tvár prezidenta Alijeva. Ľudia ho chvália, ale z ich reči cítiť, že musia. Vyprahlou krajinou smerujeme ku brehom Kaspického mora.
Podvečer prichádzame do hlavného mesta ležiaceho na Abšerónskom polostrove. Baku je významným priemyselným a kultúrnym centrom krajiny. Rozsiahle pláže a k nim patriace rekreačné zariadenia však zívajú prázdnotou. Už týždeň fúka silný cyklón, ktorý odradil mnohých dovolenkárov. Ubytovávame sa v chatkách priamo na pláži a podľa slov majiteľa zadarmo. Na to „zadarmo“ však prichádzame po vzhliadnutí účtu za večeru v jeho reštaurácii. Ráno sa prebúdzame do krásneho slnečného dňa. Aj keď vietor neustal, nenechávame si premrhať možnosť okúpať sa v mori. Hádžeme sa do jeho rozbúrených dvojmetrových vĺn. Príjemne schladení balíme kufre a vydávame sa na prehliadku mesta. Predierame sa zaplneným centrom a onedlho nám robia spločnosť mladíci na malých yamahách, ktorí nás doprevádzajú mestom. Luxusné naleštené limuzíny okolo nás svedčia o bohatstve ich vlastníkov. Moderné hotely, bary, diskotéky sú strediskom stretnutí ropných magnátov. Navštevujeme historické centrum, bazár, nábrežie a po niekoľkých hodinách tu strávených opúšťame mesto. Apokalyptická scenéria jeho periférie nám vyráža dych. Čierny les hrdzavejúcich ťažných veží sa tiahne od obzoru k obzoru popri Kaspiku. Mimochodom práve tu niekde bol vyhĺbený prvý ropný vrt na svete (1847). Pobrežím sa vydávame na juh. Neďaleko na brehu sa hemžia ľudia. Budujú obrovskú vrtnú plošinu, ktorá sa o niekoľko rokov stane zhmotneným ropným snom. Zoznamujeme sa so sympatickým párom, Češkou a jej manželom Angličanom. Pracujú pre organizáciu OSCE a na niekoľko hodín sa pre nás stávajú milými spoločníkmi.
Mesto Baku |
Odbočujeme z asfaltky a prašnou cestou smerujeme do kopcov. Náš cieľ je na vrchole stolovej hory. Cestu nahor lemujú obrovské balvany. Mnohotonové kamenné bloky padali vplyvom erózie zo stien náhornej plošiny. Práve tu v Gobustane sa nachádzajú neolitické kresby, ktoré uchvacujú odborníkov z celého sveta. Vyobrazenia postáv ľudí, zvierat, vtákov sú na skalných blokoch alebo v jaskyniach. Ich vek sa odhaduje na 12 tisíc rokov. O kus ďalej opäť brázdime kamenisté cesty vyprahlých hôr. Tentokrát pútajú našu pozornosť bahenné sopky. Krajina pripomína mars. Bahno tečie z veľkých kužeľov a bublá v kráteroch. Vyschnuté prúdy bahna vytvárajú bizarné textúry. Kursko-arakskou nížinou smerujeme ďalej na juh. S pribúdajúcimi kilometrami pribúda zelene. Naše svižné tempo zrazu prerušuje policajná hliadka. Na naše prekvapenie z auta vystupuje náš starý známy z lode. Už vtedy nám vravel, že akonáhle prekročíme hranice bude vedieť o každom našom pohybe. Pracuje totiž ako vysoký policajný dôstojník. Vyskakujeme do sediel a za zvuku sirény a blikajúcich majákov nám robí niekoľkokilometrový doprovod. Nocujeme pred Astarou na terase chaty azerbajdžanského prezidenta. So strážnikom, ktorý nám tu dovolil prespať míňame posledné zásoby „osviežujúcich alkoholických nápojov“ z domova, ktoré sú v Iráne zakázané. Od pláže nás delí iba násyp železnice, ktorá končí na neďalekej iránskej hranici.
Bahenné sopky |
Na hraniciach posielame posledné SMS-ky. Nasledujúce dni sa za nami zľahne zem. Irán totiž nemá roaming so žiadnou západnou krajinou. Sťahujeme rukávy a s napätím vstupujeme do colného priestoru. Sme pripravení na kompletnú prehliadku našej batožiny. Ale nič také sa nedeje. Zaprášené parkovisko, zaplnené staručkými americkými truckmi, nás vracia o tridsať rokov späť. V tej dobe bol Irán ešte pohodlným priateľom Spojených štátov. V sedemdesiatych rokoch minulého storočia vznikol štát na princípoch islamského práva a v čele s Chomejnim bola vyhlásená Iránska islámska republika. Po niekoľkohodinovom čakaní na dvore colnice nás príjemný chlapík, ktorý nám zariadil všetky potrebné papiere, vyprevádza z mesta. Pri každom zastavení sme v momente obkolesení zvedavými ľuďmi. Zastavujú sa autá. „Where are you from?“ dookola zaznieva otázka. Ľudia nás zdravia, fotia, chcú sa s nami rozprávať. V priamom kontakte s priateľskými a usmievavými ľuďmi musíme zabudnúť na to, čo nám ukazujú doma vo večerných správach. Opúšťame pobrežie a mierime do vnútrozemia. Táto časť krajiny je nazývaná Iránskym západným Azerbajdžanom. Stúpame do zelených hôr a okolité prostredie pripomína Donovaly. Na vrchole kopca zastavujeme pri stánku s občerstvenim, kde kupujeme opekanú kukuricu. Pri pohľade na okolitú krajinu si kladieme otázky - kde je tá divočina? A kde sú tí ľudia čo majú po nás hádzať kameňmi?
Irán |
V Ardabile prichádza na rad prvé tankovanie. V arabštine popísané stojany nás privádzajú do rozpakov. Tankujeme, ale nevieme čo. Hlavná vec, že je toho veľa, keď to stojí len 3 koruny... V jednom z hotelov mesta Sayren berieme apartmán. Ubytovanie je prefektné, cena je nízka.
O motorky máme postarané v podzemnej garáži. Toto kúpeľne mestečko je obľúbeným celoročným cieľom Iráncov. V lete sa sem chodia schladiť do nedaľekých hôr, v zime lyžovať a ohriať do horúcich prameňov. Pohľad z hotelovej izby na vysvietené mesto nás ženie zoznámiť sa s tunajšim nočným životom. Reštaurácie a priľahlé obchodíky sú zaplnené ľuďmi. Usádzame sa do jednej z nich a probujeme tunajšie špeciality. Po ľahkých raňajkach zjedených na zaplnenej ulici pokračujeme v ceste. Stretávame autá, ktoré sa nás snažia predbehnúť. Trúbia, blikajú, pričom ľudia vystrčiac sa do pol pása z okna nám veselo mávajú. Motocyklov je tu veľa, sú obľúbeným dopravným prostriedkom. Pestrosť strojového parku je však značne obmedzená. Iránčan môže vlastniť motorku najviac do 150 kubíkov. Prevládajú štvortaktné stroje s objemom 125 cm3, tuzemských, čínskych alebo japonských výrobcov.
Ďalším cieľom je Tabriz. Mesto nie je ničím obzvlášť zaujímavé a istý čas bolo hlavným mestom. V hustej premávke si razíme cestu vpred. Križovatky pôsobia ako bojová aréna. Autá, motocykle, bicykle sa rútia zo všetkých strán. Kto je prvý v križovatke, ten má prednosť. Napriek viditeľnému chaosu nevidieť žiadny karambol. Komicky pôsobia miestne autobusy. V nich možno zazrieť dva tábory. Tábor mužov rozložený v jeho prednej časti a tábor žien v zadnej. Kedže Irán je striktne moslimská krajina, život žien sa riadi oficiálnymi moslimskými zákonmi a najmä pravidlami obliekania sa žien na verejnosti. Väčšina žien nosí čierny čádor. Zahaľujú si ním len telo a vlasy, zriedkakedy tvár. Mladá generácia nosí istý druh kabátikov a vlasy si zahaľujú šatkou len formálne.
Na ceste v Iráne |
Kurdskými mestečkami iránskeho Kurdistanu sa blížime k jazeru Orumiyeh. Jazero je zapísané do Svetového prírodného dedičstva UNESCO. Jeho ploché biele brehy pokryté soľou už z diaľky pútajú našu pozornosť. Za chrbtom znenazdajky počuť prenikavé tóny sirény. Po predbehnutí policajným autom sme odstavení na okraj cesty. Vystresovaný policajt berie naše pasy a bez vysvetlenia prečo, niečo dohovára vysielačkou. Po tridsiatich minútach ho už všetci svorne nasledujeme. Po piatich kilometroch prichádzame na dvor policajnej stanice a ozbrojená stráž za nami zatvára ťazkú oceľovú bránu. Vtipkujeme, veď niekoľkodňový odpočinok v zatuchlej cele nám príde vhod... Povolávajú nás dnu, priamo k náčelníkovi. Nasleduje výsluch: kam, načo, prečo a po kontrole a odpísaní našich mien do knihy „ návštev“ nám želá šťastnú cestu. Opúštame stanicu a mierime do neďalekej dediny. Doľahol na nás hlad a hľadáme, kde by sme niečo zohnali pod zub. Zastavujú sa pri nás prví zvedavci. Po chvíli ďalší a ďalší a na nohách je celá dedina. Zvedavý dav sa nás a našich strojov dotýka ako marťanov. Ich spojovacím prvkom v komunikácii s inou „civilizáciou“ je tunajší učiteľ angličtiny. Podľa slov tohto milého pána sme prví turisti, čo zavítali do ich dediny. Obdarovávame ich drobnými pozornosťami, čo vezieme so sebou. Na oplátku nás hostia kadejakým drobným ovocím a pozývaju na prehliadku mešity.
Opúšťame dedinu a vydávame sa na sever k tureckým hraniciam. Prechádzame nádhernou prírodou iránskeho Kurdistanu. Strmé skalné svahy hrajú hrou farieb a slnečných tieňov. Kde tu vybehujú deti z hlinených domov a niečo po nás vykrikujú.
Míňame hraničné mesto Bazargan. Na poslednej čerpačke s radosťou napájame naše vysmädnuté stroje v týchto končinách bezcenným oktánovým nápojom. U neďalekých susedov to už pravda nebude. Blížime sa k hraniciam. Na vyprahlých kopcoch sa tiahnu ostnaté drôty a strážne stanovištia pohraničníkov. V colnom priestore vládne čulý ruch. Po vybavení formalít odporným špeditérom sa odsúvajú trojmetrové vráta a na opačnej strane začína všetko odznova. Na orientálnych hraniciach sa musí absolvovať povinná skúška nervov po rôznych kanceláriach a okienkach. Po zakúpení víz a zozbieraní razítok nasleduje colná kontrola. Po nej ešte kontrola kontrolovaného, výmena peňazí u miestnych vekslákov a sme v Turecku.
Pred nami sa v celej svojej kráse vypína majestátny Ararat (5165 m). Biblické miesto, kde pristál Noe so svojou archou po potope sveta. S hlavami vytočenými do prava schádzame z cesty a nemým úžasom pozeráme na tajomnú horu. Tá vystupuje z rovných polí spoločne so svojim menším bratom. Ešte spoločná fotografia a onedlho prechádzame hraničným mestom Dogubayazit. Stáčame sa na juh a okolitá krajina východného Turecka hrá pred našimi očami veľkolepé divadlo. Početné vojenské kontroly popri ceste nás upozorňujú, že prechádzame divokým Kurdistanom. Našim cieľom je jazero Van. Jeho sýtomodré vody ostro kontrastujú so suchou hornatou krajinou. Jazero je najväčším v Turecku a vďaka svojmu minerálnemu zloženiu má samočistiace účinky. Neodpúšťame si možnosť vykúpať sa v jeho príjemných vodách. Po niekoľkodňovej abstinencii nám prichádza chuť na zlatistý orosený mok. Ten však v tejto časti krajiny vôbec nedostať v žiadnom obchode či reštaurácii a musíme naň čakať ďalších 200 kilometrov. Mierime na sever a po únavnom dni sa už nemôžeme dočkať našich spacákov. Tábor budujeme na poslednú chvíľu pri potoku pod mostom.
Krajina opäť prináša nové prekvapenie. Bujný zelený porast na strmých kopcoch, spojený vinúcou sa cestou nad dravou riekou, vytvára neopakovateľnú scenériu. Vlniacim sa zeleným údolím prichádzame na Čiernomorské pobrežie. Vychutnávame si cestu pobrežím z Tirebolu do Samsunu, kde opäť zamierime do vnútrozemia. Cesta nie je ničím zaujímavá a preto mierime priamo do Istanbulu. Nikto z nás však netuší, čo nás tam postretne. Turek nedáva prednosť a jeden z nás to napasuje rovno do neho. Našťastie si to odnáša iba motorka. Nešo ihneď mobilizuje svojho tunajšieho priateľa. Ten nám pomáha vybaviť potrebné veci s políciou ako aj s opravou motorky.
Prechádzame mostom ponad Bosporský prieliv a večer už trávime doma v Európe. Istanbul je obrovské kozmopolitné mesto ležiace na dvoch kontinentoch. Vychutnávame si jeho nočný život a ráno sa opäť túlame po jeho zapadnutých uličkách. Prehliadame si najväčšie zaujímavosti, ku ktorým nesporne patrí Modrá mešita a chrám Haghia Sophia.
Istanbul bol našou poslednou významnou zastávkou na našom skoro 9000 km dlhom putovaní po krajinách Zakaukazka a Malej Ázie. Po troch spoločne strávených týždňoch sa náš tím rozdeľuje na dve skupiny. Jedna sa ponáhľa domov kvôli pracovným povinnostiam, druhá mieni dva dni stráviť na pláži v Bulharsku.
Na záver chceme poďakovať všetkým tým, ktorí nám či už materiálne alebo technicky pomohli zrealizovať túto cestu ako aj tým, ktorí nás morálne podporovali.
Viac informácií o tejto a iných výpravách nájdeš na www.mototour.sk
Cestu podporili: Suzuki, Continental, Castrol, Bolle, Orange
Pridané: 03.01.2007 Autor: Petko Zdieľať
© Copyright 2001-2024 Motoride.sk | ISSN 1336-6491 | info@motoride.sk | Podmienky poskytovania služieb. | RSS:
Obsah stránok MotoRide.sk je chránený autorským zákonom. Kopírovanie v akejkoľvek podobe bez súhlasu je nezákonné.
Počet návštevníkov Dnes: 137967 | Včera: 112633