Grécko, Turecko 2005

Kedže malo ísť o asfaltovú turistiku, beriem Varadero 03. Obvzvlášť veľkú prípravu som nerobil, moto je ok a všetko potrebne mám v garáži.

1. deň, 30. 6. 2005, štvrtok: Trnava – Tornaľa - Satu Mare - Baia Mare, 800 km

Doma dávam zbohom o 8.00. Na konci Trnavy zisťujem, že nemám TP, tak otočka. Na benzínke pod motorestom Zubor dávame kávu. Pri obede v reštike v Kriváni opäť nemôžem nájsť TP. Poráža ma. Dnes sa už druhýkrát otáčam domov, že ho na druhý deň vybavím a v sobotu vyrazíme. Ešte mi nedá a zastavujem na benzínke pod Zuborom, kde sme pili kávu a mne vyčarí úsmev na tvári pumpárka, keď na mňa máva mojim techničákom. Vypadol mi tu pri platení.

Teraz rozmýšľam, čo ďalej. Vrátiť sa domov a vyraziť ráno, alebo pokračovat? Priateľka ma však presvedčila, aby sme aj napriek dažďu pokračovali. Tak po celodennom daždi končíme v penzióne na výpadovke z Baia Mare do Firizu.

2. deň, 1. 7. 2005, piatok: Baia Mare - Vadu Izei - Poienile Izei – Borsa - Vatra Dornei, 256 km

V penzióne dávame raňajky a ja idem do mesta zameniť peniaze a kúpiť dve skrutky, ktoré opustili Givi platňu na nosiči. Dnes máme v pláne prejsť niekoľko kostolov a kláštorov, ale hneď ako vyrážame, začína pršať.

Ako prvý navštevujeme ženský kláštorný komplex v Birsane. Doteraz som ho vždy obchádzal, ale je veľmi pekný a rozhodne stojí za návštevu. Tešili sme sa aj na starý drevený kostol Poienile Izu, ktorý je vnútri vyzdobený výjavmi z pekla. Po strastiplnej ceste na koniec sveta sme ho našli, ale bol zatvorený. Nechcelo sa mi hľadať v dedine niekoho, kto by nám ho ukázal, a tak dovnútra len kukučkujeme cez okná. Spíme v známom chatovom kempe vo Vatra Dornei.

3. deň, 2. 7. 2005, sobota: Vatra Dornei – Bacau - Buzacu Urziceni – Constanta, 662 km

Ráno vyrážame už o 7.30. Znovu prší. Od včera prebieha v Rumunsku menová reforma, škrtajú si z bankoviek 4 nuly. Až do 4. 6. sa nebude dať platiť skoro nikde kartou. Asi 200 km pred morom, v Urziceni, sa rozhodujeme ako ďalej, pretože neustále prší. Z domu mi prichádza SMS, že sa má v Rumunsku vyčasiť, tak pokračujeme smer Constanta. Spíme v starom kempe na začiatku Constanty za 300 Sk. Ak by bolo ráno pekne, pôjdeme na Mamaiu cca na 3 dni leňošiť, ak nie, pokračujeme na Bulharsko.

4. deň, 3. 7. 2005, nedeľa: Constanta – Varna – Nesebar, 280 km

V noci bola dosť silná búrka, ešte že sme naspali v stane. Ráno opäť neviem, čo mám spraviť. Slnko len občas vykukne spoza mrakov, a tak radšej balíme a pokračujeme popri mori na Bulharsko. Ešte sa zastavujeme v kempe na Mamaii a pozeráme apartmány. Oproti minulému roku sa ceny nezmenili, čo som trochu prekvapený, pretože tu podraželo asi všetko.

Na rumunsko-bulharskej hranici to prebiehalo až veľmi rýchlo. V Bulharsku nás víta opäť dážď a prší až do Nesebaru. Tu sme našli pekný kemp s chatkami, ale je obsadený, tak sa ubytovávame v hoteli, v dvojizbobom apartmáne s terasou za 800 Sk. Večer prestalo pršať, tak vyrážame na prehliadku starého Nesebaru. Je u krásne. Večeriame v rybej reštaurácii pri mori.

5. deň, 4. 7. 2005, pondelok: Nesebar – Burgas - Malko Tarnovo - Istanbul, 374 km

Prší hneď od rána. Keď z Nesebaru vychádzame na hlavnú cestu, prechádzame cez mláku dlhú asi 200 metrov a výška vody je tak 20 cm. Oproti blbec na dodávke ho valí tak 90 km/h, tak sme sa osprchovali hneď ráno.

V horách na bulharsko-tureckej hranici M. Tarnovo je asi 10 stupňov a hmla, že nevidieť na krok. Keď vchádzam do budovy colnice, neviem do ktorej kancelárie mám íst skôr. Nakoniec som bol asi u šiestich úradnikov, pre všetky možné aj nemožné razítka, zaplatil som víza a poistenie. Trvalo to asi hodinu. Keď sme sa napratali späťdo nepremokov, pri rampe nás zastavuje daľší colník, že kontrola pasov. Tak opäť sa porozopínať a hľadať pasy.

Na prvej benzínke v Turecku som myslel, že asi neviem počítať. Cena benzínu mi vychádza 60 - 65 Sk. Do Istanbulu ideme po diaľnici. Neviem ako sa tu diaľnice platia, tak neplatím nič. Akurát keď prechádzam mýtnicou na začiatku Istanbulu, počujem nejaké sirény. Do Istanbulu vchádzame o štvrtej. Diaľnice zapchaté, katastrofa. Asi po hodine sa dostávame do centra. Pekný hotel 300 m od Modrej mešity - 50 eur.

Večer prestáva našťastie pršať a tak ideme na prehliadku Modrej mešity a veľkého bazáru. Dávame kebaby a na terase kávičky, ale naspäť do hotela nás vyháňa opäť dážď. Ak bude pršať aj zajtra, musíme tu zostať ešte jeden deň, aby nám preschli veci. Okolo 23.00 začína strašná búrka a v centre vypadáva prúd. Ešte že má hotel vlastný generátor. Na hotelovej izbe sušíme všetky veci, až nám zhorel fén.

6. deň, 5. 7. 2005, utorok: Istanbul – Ipsala – Xanthi – Poligyros – Chalkidiki - Neos Marmaras, 680 km

Ráno sme mali budíček o 4.30, keď z ampliónov z minaretu začali zvolávať k modlidbám. Vonku ešte stále prší, ale o siedmej už občas vidieť aj slnko. Tak sa rýchlo balíme a vyrážame smer Grécko.

Diaľnicu už radsej nie, tak ideme po ceste, ktorá kopíruje pobrežie. V Keane vidím motoobchod tak kupujem sprej na reťaz nezisteného pôvodu za 500 Sk. Po pár km bolo mazivo všade, len nie na reťazi. Tesne pred hranicami ešte míňame všetky tur. líry v Burger King.

Po vstupe do Grécka sa ako šibnutím čarovného prútika vyjasňuje a teplota vystupuje nad 30 stupňov. Konečne. V motoreste dávame kafé a stretáme tu troch Čechov - Drag Star 1100, RR 900 a R 1200 GS. Chceli ísť do vnútrozemia Turecka, ale v Istambule to pre drahotu vzdali a idú radšej do Grécka. Pri ceste popri mori vidíme prekrásnu a úplne pustú pláž. Bol by hriech si tu nedať hodinovú pauzu.

Večer o 21.00 prichádzame na poloostrov Sidonia na Chalkidiki a v Neos Marmaras sme našli pekný penzión. Apartmán za 35 eur, 30 metrov od mora.

7. deň, 6. 7. 2005, streda: Neos Marmaras, 60 km

O desiatej sme zaľahli na pláž. Ja som to vydržal asi do jednej, keď som sa pod zámienkou obeda vytratil. U domácej som si vybavil povolenie, že si môžem umyť motorku. Tak som mal na dve hodiny o program postarané. O piatej sme sa vybrali na motorke preskúmať najbližsie strediská. Vcelku pekný výlet, až na to, že som bol len v kraťasoch a v osemdesiatke mi do nich vletela osa. Usudzujem tak podľa toho, že som žihadlo nenašiel. Večer zakončujeme posedením na terase s Metaxou.

8. deň, 7. 7. 2005, štvrtok: Neos Marmaras

Celý deň sa prehrievame na slnku.

9. deň, 8. 7. 2005, piatok: Neos Marmaras – Thesaloniki – Serres – Melnik - Rilský kláštor – Sofia – Petrochan, 580 km

Už keď o 8.00 vyrážame, je asi 30 stupňov. V Tesalonikach tankujeme a neskoré raňajky dávame pred supermarketom na hraniciach.

Na hraniciach je dosť veľká premávka, tak sa drzo predbiehame. V Bulharsku je naša prvá zastávka v starobylom kamennom mestečku Melmik. Údajne je to najmenšie bulharské mesto. Obedujeme v štýlovej reštaurácii miestne špeciality a chceme pokračovať na Roženský kláštor, jeden z najstarších v Bulharsku, ale cesta je po dažďoch samé blato, tak to radšej neriskujem.

Ďalší v poradí je Rilský kláštor, ležiaci tak 30 km od hlavnej cesty vysoko v horách. Podľa počtu penziónov reštaurácií sem asi chodí veľa turistov. Je tu veľmi pekne, nad kláštorom je vidieť vrcholy najvyšších hôr Bulharska. Keď odchádzame, začína znovu pršať. Dážď mi nikdy nejako nevadil, ale toto je už veľa.

Na vjazde do Sofie stojíme na OMV, bol som tu už minulý rok. Dobre tu varia, ale práve im vypadol generátor, tak z jedla nebude nič. V Sofii na každých 10 metroch dvaja - traja policajti so štítmi a obuškami, asi sa tu niečo deje. Dokonca som videl čo nikde inde - policajný Mercedes 500 SL cabrio. Ubytovanie sme našli v horách, 40 km pred Montanou. Zvonku to vyzeralo nič moc, ale vnútri veľmi pekné, za 20 eur.

10. deň, 9. 7. 2005, sobota: Petrochan – Montana – Vidin – Negotin – Oravita – Caransebes – Hateg – Simeria – Deva – Brad, 500 km

Ráno nám domáci nachystali raňajky. Po zlých skúsenostiach s prechodom kompou cez Dunaj idem radšej cez Srbsko. Obedujeme v reštaurácii pri Dunaji v Oravite. V Caransebese odbočujeme smer Hateg, chceme si pozrieť „Železnú bránu Transylvánie“. Je to úzky priesmyk, v ktorom je pamätník v tvare veľkého žezla. Má pripomínať bitky, ktoré sa tu odohrali. Nakoniec sme nič podobné nenašli. Údajne sme mali odbočiť asi 2 km z hlavnej cesty do dediny Zeiceni. V Simerii skúšam penzión, ale majú plno, tak pokračujeme do mestečka Brad, do penziónu, kde sme spali pred dvoma rokmi.

11. deň, 10. 7. 2005, nedeľa: Brad – Oradea – Miškolc – Lučenec – Trnava, 660 km

Ráno nás už klasicky víta dážď. Vyrážme už o 6.30. Asi po 30 km mi v miernej zákrute v rýchlosti cca 90 - 100 km vbehol pod moto stredne veľký pes. Asi pri nás stáli všetci svätí, keď sa mi to podarilo ustáť. Trasiem sa ešte aj po pol hodine, keď do seba dávam horúci čaj. Ďalej to boli už len rýchle presuny domov. Pršať nám prestáva až kúsok pred Nitrou. Doma sme niečo po deviatej, spokojní a mokrí.