Dovolenka 2006

Túto cestu som plánoval niekedy v januári 2006. Chcel som vidieť v prvom rade Dolomity. Ale keď som sa pri plánovaní pozeral do máp, zrazu som chcel vidieť všetko. Keďže moje zamestnanie mi nedovoľuje vybrať si mesiac dovolenky, snažil som sa to vtesnať do cca 10 dní. Dva týždne pred odchodom bolo jasné že ide Martin (CBR600F) a ja (GPZ500S).

1. deň (9. 8. 2006), Košice – Sijofok (H), 368 km

Odchod z Košíc sme mali naplánovaný na 14 hodinu. Kvôli pracovným povinnostiam sme to však presunuli na 15:00. Už samotný odchod sprevádzalo slabé mrholenie, takže sme sa hodili do gala. Pred hranicou v Seni - plné tankovanie. Za hranicou na najbližšej benzínke kúpa diaľničnej známky, a už len cesta. Asi 50 km pred Budapešťou sme dali dole regenky, keďže počasie začalo naberať dovolenkový charakter. Trošku som sa obával Budapešti, kvôli komplikáciam v doprave. Ale vďaka IGOvi sme ju prešli na prvýkrát. Keby nebolo tak neskoro, tak sa tam trošku zdržíme, popozeráme. Prvú noc sme ale mali naplánovanú na Balatone, a vďaka môjmu omeškaniu v práci sme sa dosť ponáhľali.

Do Sijofoku sme prišli okolo 21:00. Chvíľku hľadali kemp, vyplatili, postavili stany a išli pozrieť kde to vlastne sme. Nebyť tých komárov tam bolo celkom dobre. Prostredie pekné, ceny ako u nás. Kemp na vysokej úrovni. Ale keďže sme vedeli, že na druhý deň máme cieľ až pri mori, neboli sme hore dlho.

2. deň, (10. 8. 2006), Sijofok – Selce, 420 km

Ráno po raňajakách sme sa pobalili, ešte sa šli rozlúčiť so susedmi (Nemci), ktorí mali naplánovanú cestu k nám (na Slovensko). Dali zopár rád, kam sa majú ísť pozrieť a vyrazili sme. Teplota okolo 27 stupňov nám na vitalite nepridávala, ale lepšie ako pochmúrny dážď. Samotná cesta nebola ničím zaujímavá. Sama rovina, nebolo sa kam pozerať... Až do doby, kým som si nespomenul, že ja mám v podstate len slovenské koruny a pár eur. To som sa už začal pozerať riadne. V každom mestečku, dedine som hľadal nejakú zmenáreň. Nakoniec asi 1 km pred hranicou s Chorvátskom som sa dočkal. Prechod hranicou bez problémov na občiansky preukaz. Na benzínke opäť do plna a „hurá“ na diaľnice. Aj keď cesta ubiehala rýchlo, bola to nuda. Preto sme pri Karlovači zišli z diaľnice a pokračovali po bočných cestách. Tam to už bolo lepšie. Cesty kvalitné, zákruty slušné... Taká pohoda. Keď sme sa už blížili k pobrežiu (podľa navigácie) a ja som okolo seba videl samé hory, kopce zapochyboval som, či sa na mňa IGO nevy... Zrazu sme šli cez krkolomné serpentíny, vyšli na jeden z kopcov a uvideli more. Asi každý, kto si kedy splnil nejaký sen vie, čo je to za pocit. Keď človek sedí pred PC niekedy v januári, februári pozerá do máp, číta cestopisy, sníva ako sa tam vydá... A zrazu je tam.

More sme našli, začalo sa hľadanie kempu. Niekde (neviem či nie náhodou tu na motoride) som čítal, že dobrý kemp je v Crikvenici. No ako sme hľadali, pýtali sa kde koho... Každý nás posielal do Selcov. Tam sme síce kemp našli,,ale nezdal sa nám. Bol preplnený, namiesto peknej trávičky boli po zemi kamene... Tak sme šli hľadať ďalej. No po hodine „krútenia sa“ na 5 km štvorcových sme sa vrátili naspäť a postavili stany (30 eur = 2 x motorka, 2 x osoba, 1 x stan). Bolo už neskoro, takže do vody sme nešli. Len tak sme sa poobzerali kde to vlastne sme, išli pozrieť do mesta. Niečo zjedli. Po príchode do kempu som z brašne vybral prekvapenie - 6 x 0,5 l Velkopopovický kozel. Vypili po 2 plechovky a šli spať.

3. deň, (11. 8. 2006), Selce – Krk, 75 km

Ráno som si nemohol odpustiť kúpanie v mori. Čistučká voda (až neprirodzene). Aj keď sme večer trošku nadávali na úroveň kempu, pláž bola pekná. Potom nasledovalo balenie a cesta... Ani sme presne nevedeli kam pôjdeme. Tak nejak nás to zaviedlo na Krk. Potom naprieč celého ostrova do Bašky. Po ceste ešte nákup potravín na večeru. Tak rozmýšľam – ešte teraz mám doma nejakú plechovku na ktorej sú znázornené párky a paradajky... Dám si to niekedy vo februári, keď bude mať diagnóza pokročilejšie štádium. Hľadanie kempu v Baške bolo trošku komické. Išli sme podľa smerových tabúľ až nás to zaviedlo ku kempu, ktorý bol určený pre nudistov (aspoň tak som pochopil vysvetlenie recepčného) Keby nás na to neupozornil... Tak sme to otočili a šli hľadať ďalší. Snažili sme sa vtesnať do 15 eur na osobu, motorku a stan. Nakoniec sme našli za 35 e pre oboch. Tak som skúšal zjednať. Povedal som tridsať, recepčná O.K. Takže znova stavanie stanov (už nám to liezlo dosť na nervy – večer postaviť, ráno zbaliť) a išli von.

Baška je pekná. Najprv sme mysleli že tam ostaneme také 2 dni. Vykúpeme sa, a konečne aj trošku oddýchneme. Ale v noci sa strhla prietrž a ráno to tiež nevyzeralo ružovo.

4. deň, (12. 8. 2006), Krk – Bibione (I), 265 km

Nevedeli sme sa rozhodnúť či ísť na juh Chorvátska, kde je vraj celkom iné počasie ako na severe. Tým pádom by môj plán ísť do Talianska totálne padol. Alebo to risknúť „predrať“ sa cez olovené mračná a dúfať, že nad Talianskom bude slnko. Rozhodnutie padlo na Taliansko. K samotnej ceste z Krku: či sme trafili nejakú dopravnú špičku alebo čo.. Cesta nám trvala možno 2 hodiny (40 km úsek). Auto za autom… Bolo bežné vidieť že posádka auta išla peši popri aute a šofér rýchlosťou chôdze šoféroval. Kde sa dalo, tam sme sa predbehli, ale kde to šírka cesty nedovoľovala sme museli takmer tlačiť motorky. A aby to nebolo málo, počas tých 40 km sa vystriedal dážď – slnko (a 30 stupňov) a zase dážď. Vlastne tie zápchy boli až po Rijeku, ale tam sa už dalo predbiehať. Asi preto nemám na Chorvátsko najlepšie spomienky. Pôsobilo na mňa nepripravenosťou na také masy ľudí.

Prechod do Slovinska sme si takmer ani nevšimli. Stále ale bolo pod mrakom, občas mrholilo... Až asi 40 km za hranicou v Taliansku sa oblačnosť začala trhať. Tak sme si vychutnali príchod do slnečného Bibione. Na parkovisku boli ľudia odetí v plavkách, tričkách... Len my v nepremokoch. Opäť nasledovalo hľadanie kempu. Tu sme zistili, že dostať sa do 15 eur bude asi problém. Bežne sme sa stretávali so sumou 20 – 22 eur a ubytovaním najmenej na 3dni. Nakoniec sme ale našli kemp za 16 eur a tam sme aj ostali. O úrovni kempov písať nebudem, boli super. K moru sme to mali len asi 3 min. Ale zato do centra 5 km. No čo, celý deň sedíme na motorkách, tak si aspoň rozcvičíme nohy.

K Bibione musím povedať, že v lepšom stredisku som ešte asi nebol. Na rozdiel od Chorvátska, keď sa napr. chcelo najesť naraz 1000 ľudí tak sa najedlo, zatiaľ čo v Chorvátsku by sme si odstáli pol hodinu v nejakej rade. Ceny trosku vyššie ako v Chorvátsku. Ďalší deň ráno sme konečne nebalili stany, ale išli sa kúpať. Rozhodli sme sa, že v Bibione strávime ešte jeden deň. Takže opäť večer do centra, niečo pojesť, popiť...

5. a 6. deň (13 – 14. 8. 2006), Bibione – Venezia – Cortina d Ampezzo – Sillian, 320 km

Pri plánovaní tejto cesty som chcel navštíviť Benátky a Dolomity. Takže ďalší deň sme sa vydali smer Benátky. Aby som nezabudol – po Taliansku sme sa vyhýbali diaľniciam. Zabralo to viac času, ale cesta nebola taká jednotvárna a snáď aj lacnejšia.

V Benátkach sme boli za 2 hodinky. Parkovanie nás stálo 2 eurá (hodina, motorka) s tým, že parkovisko bolo strážené (motorkové veci + prilby sme nechali na motorkách a v kraťasoch, tričkách sa vydali do „ulíc“) Ja osobne som čakal, že to tam bude viac pod vodou. Myslel som, že bez gondoly sa tam ani nedá pohybovať. Hodinka bola tak akurát. Dlhšie by som sa tam nudil. Nasledovala cesta „hore“ – smer Dolomity. Už keď sme odchádzali od mora videl som, že hory sú zasypané bielym oparom. Myslel som, že je tam po daždi. Ale ako sme sa blížili ku kopcom počasie sa zhoršovalo. Asi 20 km pred Cortinou d' Ampezzo už riadne pršalo a moja vyhliadka na krásne pojazdenie sa strácala. Bol som tak znechutený... Keby som to vedel tak ostanem v Bibione a kúpem sa po celý zvyšok dovolenky. Tak tu teraz trčím... Rozmýšľam, či sa predsa nevrátim... Ale nie. Ideme ďalej. Cesty krásne, kľukaté... Ale kopec áut, hustý dážď, takže nič. V Cortine d' Ampezzo už bol lejak taký silný, že autá odstavovali pri ceste. Vonku 12 stupňov, osem hodín večer... A my nevieme kde budeme spať. Vtedy ma prepadla taká depresia.. Hovorím si: Prečo som sa na to dal? Prečo som nešiel autom? Ved keď idem autom a začne pršať, zapnem stierače, keď je zima pustím kúrenie.. A ja sa takto pišišvorím v 12 stupňoch premočený do nitky na motorke kdesi po Dolomitoch.. Nezostávalo nič, len sa rozhodnúť čo ďalej. Voľba padla. Ideme pokiaľ budeme vládať, kým nenájdeme ubytovanie. Tak sme prešli taliansko-rakúsku hranicu a na prvej benzínke zisťovali, kde sa dá ubytovať. Obsluha benzínky nám poradila ísť do najbližšieho mestečka a tam sa pýtať (rada ako sa patrí) Iné nám nezostávalo. Orientoval som sa podľa smerových tabúľ na akýsi privát... Zrazu cesta končí a po asi 50 m jeden domček. Pred ním 15 motoriek. Asi ľudia s podobným osudom – povedal som si. Martin sa šiel spýtať kde to vlastne sme, a či sa ešte nájde nejaké miesto. Nakoniec vysvitlo, že je to nejaká škola v prírode, ale kedže sú prázdniny tak tam ponúkajú ubytovanie. Cena síce bola 10 eur na osobu ale o súkromí sa hovoriť nedalo. Jedna izba v ktorej bolo asi 10 poschodových postelí (čiže 20 motorkárov). Ale bolo tam teplo a nepršalo. Takže sme to hneď brali. Tí ostatní motorkári boli prevažne Nemci. Aj keď moja nemčina je slabučká pochopil som, že boli hľadať ubytovanie aj ďalej, ale všetky hotely boli obsadené a museli sa teda vrátiť. Ináč po vyzlečení a usušení sa moja depresívna nálada začala vytrácať. Hlavne keď sa v noci začali Nemci rehotať...

7. deň, (15. 8. 2006), Sillian – Salzburg – Viedeň – Bratislava, 577 km

Ráno sme sa prebudili do krásneho dňa. Myslel som, či sa nevrátime a aspoň ako tak nepojazdíme po talianskych passoch, ale nad Talianskom to s počasím až tak ružovo nevyzeralo. Rozhodli sme sa teda, že ideme smer Viedeň, a cestou sa snáď nejaký ten kopec nájde. Do teraz neviem pochopiť ako to, že som neregistroval, že sme len kúsok od Grossglockneru. Bol som si istý že je viac na západ. Idem si tak po meste (názov si už nepamätám) a zrazu smerová tabuľa Grossglockner. Ihneď som zastavil, čo to má znamenať. Pozerám do mapy, do GPS... Áno, je to ten Grossglockner o ktorom som prečítal stovky MB informácií. Takže zmena plánu, nejde sa na Graz, ale na Salzburg. Ako keby satisfakcia za predchádzajúce počasie v Dolomitoch bolo nádherne slnečné počasie na Grossglockneri. Aj pani pri vstupe nám vravela, že nepremoky z tankvakov si môžme kľudne odložiť, pretože dnes prašť nebude. Mala pravdu. Užili sme si to na 100 % Vtedy som si spomenul, ako som nadával na motorku a závidel autám (v Dolomitoch) Teraz by som motorku nevymenil ani za nič (snáď len za lepšiu motorku).

Po Grossglockneri sme sa vozili také 3 hodinky a potom pokračovali ďalej, smer Viedeň. To bola strašná cesta. Nejakých 300 km po diaľnici. Myslel som,že zaspím. Na tachometri 120 a cieľ vždy ďaleko. Konečne po možno 3 hodinách sme došli do Viedne. Kedže sme Košičania do Lousiu, či Hein Gericke sa len tak ľahko nedostaneme, tak si hovoríme že sa tam zastavíme. Čas sme mali dobrý (okolo pol šiestej) otváracie hodiny do siedmej. Neviem kde sa stala zrada, či mali nejaký štátny sviatok, ale obe boli zatvorené. Predstava, že sa sem trepem len kvôli nejakému nákupu a obchod je zavretý... Tak sme pokračovali smer Bratislava, kde sme len prespali a na ďalší deň hneď ráno pokračovali domov.

8. deň, (16. 8. 2006), Bratislava – Kováčová, 212 km

Teda mali sme ísť priamo domov. Ale hovorím si- dovolenku ešte mám, je streda, zraz na Šírave je až v piatok. Ostaneme na relaxačný deň v Kováčovej. Tam sme po 4 pivách pocítili, že naša dvanástka je podstatne silnejšia ako tie „zahraničné“ a „zrelaxovaní“ sme zaľahli už o deviatej.

9. deň, (17. 8. 2006) Kováčová – Košice, 200 km

Ráno v pohode raňajky, balenie a nejakých 200 km pred sebou. Domov sme prišli okolo poludnia. A začali sa pripravovať na motozraz na Šírave. Ale to je už o inom.

Záver

Nie vždy sa všetko podarí tak ako si predstavujeme. Na Dolomity som sa tešil hádam najviac zo všetkého a nakoniec som nimi len prešiel. Na druhej strane o Grossglockneri som neuvažoval a keďže som si ho vychutnal za úžasného počasia mám ďalší sen z krku. Človek si môže naplánovať všetko: cestu, trasu, ubytovanie, stravu... Ale stačí zlé počasie a už sa všetko mení. Aj napriek tým Dolomitom som však spokojný. Vrátili sme sa zdraví, motorky tiež poslúchali. Videli sme toho hodne. A Dolomity? Hmm... Sezóna 2007 je tu čo nevidieť a cestou do Francúzska si ich pozriem.