Preteky Northwest 200 v Írsku

Trať sa tiahne medzi mestami Portrush, Portstewart a Coleraine, pričom casť vedie len niekoľko desiatok metrov od pobrežia mora, takže to perfektne dotvára scenériu pretekov. Mne osobne sa to veľmi páčilo - na jednej strane motocykle a na druhej pobrežie, útesy a more, proste nádhera.

Dĺžka trate je 8,96 míle, na niektorých úsekoch jazdci jazdia niečo cez 200 míľ/hod a tento rok bol prekonaný rekord trate v priemernej rýchlosti na kolo - rýchlosť bola nameraná 124 míľ za hodinu (tak isto jazdci v 125kách prekonali traťový rekord a to 103,15 míľ za hodinu) Tento rok sa prišlo na preteky pozrieť 130 000 ľudí. Pre nich je to obrovský zážitok, pretože jazdci jazdia doslova niekoľko metrov od divákov. Ja som stál pri tiahlej zákrute – 2 metre od trate - a jazdci okolo mňa jazdili okolo 150 míľ za hodinu. My sme miesto pri trati menili dosť často, keďže sme chceli vidieť čo najviac.

Jazdci nemajú veľa možností na tréning. Ako som už spomínal, jazdí sa po verejných komunikáciach, ktoré sú celoročne využívané. Cesta sa uzatvára len na tri dni v roku a aj to len na par hodin (v utorok počas tréningov bola trať uzavretá od 17.00 do 21.30). Trénovať sa dá v utorok, vo štvrtok a samotné preteky sú v sobotu. Jazdci sa zlepšujú počas pretekov od jedného kola k druhému. Ako príklad uvediem 36-ročného testovacieho jazdca MCN (Motorcycle news) Brucea Dunna, ktorý preteky odjazdil na Yamaha TZ250 a po nich povedal: “Celých šesť kôl som odjazdil so srdcom v ústach a bolo to ,bloody terrifying’”. Prvé kolo zajazdil na čas 5 min.14 sek. 786 tisícin a v poslednom šiestom kole mu namerali 5 min. 3 sek. 186 tisícin, takže rozdiel medzi prvým a posledným kolom bol 11,5 sekundy. A to jazdil na 250tke. Jazdci v triede supersport a superstock samozrejme dosahujú rýchlejšie časy.

O tom, že sa jedná o prestížne preteky svedčí aj prípad 27-ročného Austrálčaba Camerona Donaldsona - v utorok počas tréningu havaroval vo vysokej rýchlosti - zranil si členok a zlomil pätu na ľavej nohe. Ako sám povedal, najväčšou bolesťou trpel, keď prestali účinkovať lieky. V sobotu ráno sa pohyboval tak, že poskakoval na jednej nohe a aj napriek veľkej bolesti bol odhodlaný ísť pretekať. Odjazdil oba preteky v triede NW200 superbike a skončil na štvrtom mieste.

Ja som sa zúčastnil tréningu v utorok a samozrejme aj samotných pretekov v sobotu. A viete, čo je paradox? To, že najlepšie zážitky mám z utorňajšieho tréningu, pretože spolu s kamošom Vitom sme sa dostali na miesta, o ktorých sa nám ani nesnívalo. Ešte pred začiatkom tréningov sme sa pohybovali v oblasti štartu, ktorý bol ohradený dvojmetrovými zábranami. Po uzavretí trate okolo piatej hodiny bola táto oblasť uzavretá a bez priepustky nebolo možné sa do nej dostať. A teraz príde to najlepšie (aspoň pre nás dvoch to bolo to najlepšie, čo nás mohlo stretnúť) - po pár tréningových kolách sa na chvíľku otvorili niektoré zábrany, ktoré boli aj napriek tomu stále strážené usporiadateľmi, aby sa nepovolané osoby bez priepustky nedostali na miesto štartu a depa. Nám sa po rozhovore s mierne podnapitými usporiadateľmi podarilo dostať do tejto oblasti. Spočiatku nás tam nechceli ani za svet pustiť, ale nakoniec sme sa s nimi dohodli. Vito tvrdí, že keď som bol malý, tak mi museli vyoperovať hanbu a že som teraz bez hanby. Tak asi preto som sa s nimi dohodol. Takže celý čas sme sa potom pohybovali v oblasti, kde mali jazdci a ich tímy rozložené kamióny a dielne a samozrejme aj v oblasti štartu. Pohybovali sme sa niekoľko centimetrov od jazdcov a ich motoriek. Ja som mal foťák s 12-násobným optickým zoomom, ktorý je dosť rozmerný a Vito mal o niečo menší digitál. Spolu s menšími vakmi a angličtinou, ktorá nie je celkom “orlajt” alebo “olrajt” sme pôsobili, ako keby sme fotili pre nejaký zahraničný moto časopis. Za celú tú dobu sa nás až raz opýtali, že kde máme priepustky a aj to sme sa hravo vyhovorili. Nakoniec sme sa usadili pri jednej ženskej, ktorá mala tabuľku s nápisom STOP a všetky motorky, ktoré vchádzali do depa a na miesto štartu, museli pri nej, a teda aj pri nás, povinne zastať. A tak sme tam ostali až do konca tréningových jázd.

Na nedeľné preteky sme dorazili skoro ráno, pretože o desiatej uzatvárali cestu. Nad našimi hlavami to vyzeralo ako počas leteckých dní. Na oblohe sa vystriedalo niekoľko typov lietadiel a to od najnovších modelov až po veterány. Nás najviac zaujal bombardér a stíhačky z obdobia druhej svetovej vojny. Takže bolo na čo pozerať hneď od začiatku.