Môj príbeh a Hero Puch

motorkárstvom trpela naša rodina odnepamäti. Už môj dedo (89), ktorý už nejaký čas robí poriadky tam HORE si kúpil Jawku 250, na ktorej sa vozieval i môj otec a teraz ju vlastní pri plnom technickom zdraví strýko. Tatko bol za mladi vášnivý motorkár. Rozobral motorku, zložil ju, a ona šľapala ďalej.

Na to, že som tieto gény zdedil aj ja, som prišiel ako siedmak, keď bratranec Jaro si občas urobil z nášho dvora parkovisko pre svoju Jawku 50, ktorá ma akosi začala priťahovať a ani neviem ako. A to bolo asi všetko. Peňazí bolo na knižke málo a doma nechceli o tom ani počuť, že by som mal motorku len tak, zarobíš si, kúpiš si - možno k tomu prispel aj fakt, že bratranec Miro sa skoro zabil, keď dostal čelovku s jedným týpkom a tiež ju mal len tak a mal z toho problémy, keď sa do toho obuli zelení.

A potom to zrazu prišlo! Za mestom postavili motokrosovú trať. Motokros ma úplne zvalcoval a nezobudil som sa z toho doteraz. Dostal ma ten zvuk a vôňa spáleného benzínu, ktorý mi pripomína ako milovníka prírody vôňu čerstvo pokosenej trávy. Rezignoval som v tomto smere aj na rodičov. Otec bol a aj je Tirák a keď je doma, tak nevie kam skôr skočiť, tak prečo by som ho mal otravovať svojimi starosťami a okrem toho som bol suchý ako patyk - rozumej 45 kg. Otec nie je o nič širší, má teraz 70 kg aj s botami. Ťažko si to predstaviť. Bál som sa, že ma tá terénka zlomí v pase. To boli moje stredoškolské "motokrosárske" časy. Niekto myslí 24 hodín na sex a niekto na motokros. Chodieval som sa dívať na tréningy i preteky a žil som si svoj sen. Ja som ani neuvažoval, že si kúpim nejakú mašinu s ktorou sa budem "baviť" a okrem toho po tých kopcoch, čo sú okolo, sa asi dá ťažko zliezať na klasickej Jawke, i keď aj takí sa nájdu. Pod pojmom kopec rozumej 45 st. a viac.

Potom prišla druhá rana. Tak okolo maturít si majiteľ prenajatého pozemku zmyslel, že si tam zrobí drevospracujúcu firmu, a tak trať padla pod obeť vyššieho záujmu. Zobrali mi môj sen a prišla tvrdá realita a jediné, čo som chcel bola terénka, no bál som sa, že ma zlomí v pase. Tých 45 kíl som mal i v dvadsiatich. Blbá genetika! No ale to ma už prestalo baviť, dal som sa fitnes a za 2,5 roka som nabral 13 kíl aj tam, kde by som to nepotreboval.

Keď v takomto stave absolvujete i braneckú procedúru a to dvakrát, pre problémy s chrbticou, tak vaše sebavedomie sa rovná nula Kelvinov; a nikomu to nevadilo, ani doktorom. Všetci to zvažovali na genetiku. Absolvoval som x testov, a všetky boli negatívne. Mám kôli tomu aj problém sa zamestnať, keďže som stojár.

Po maturite, čo čert nechcel, som po dlhšom čase stretol Maťa, s ktorým sa poznám od prvej triedy a jeho družinu - boli to vzdialenejší spolususedia, z ktorých som vtedy poznal akurát jeho. Oni tvoria ono povestné tvrdé - no aké? - no motokrosové jadro. Cez enduro vložku po horách, sa chodia voziť na blízke i vzdialenejšie trate. Keď nemôže prísť Mohamed k hore... Poznám ich už päť rokov. Aj si ma doberali, bavili sa, že čo si už niečo nezoženiem... Život gombička. Rok 2002 som prežil nasucho. Vedel som, že nenaberiem za týždeň a to ma ubíjalo ešte viac, no musel som sa pohnúť z miesta, pretože jediné čo som chcel, bola kroska. Cítil som sa jak zbitý pes a neodišlo to.

V roku 2003 som urobil najväčšiu chybu a kúpil som si skúter dovezený z Indie, s ktorým som teraz v rozvodovom konaní. Je to moja prvá motorka. To som mal 20 rokov. Bez motorky som to už nemohol vydržať. To som sa teda pred nimi vyznamenal ale mne to bolo jedno. Ďiaľavy plus motorky = mototuristika. Pochodil som celé okolie - Hričov, bol som aj toť pred supermarketom v PB, aj som sa raz chystal na motokros do Žaškova, ale dlho som sa rozmýšľal, a tak som to pri Zázrivej musel otočiť. Chcel som si kúpiť aj niečo lacnejšie, ale myslel som si, že budem s tým viac v garáži ako na ceste. Časom ma už cestné rozjímanie začalo omínať, a začal som zúžiť po niečom hard. Tu sa začala moja strastiplná cesta: kúpil som ho za 41 500 a chcem ho predať za 35 000 a veci gratis. V žiadnom bazare ho nechceli, že by mi dali zaň málo, na 2 inzeráty v týždenníku sa mi nik neozval, aj som ho hodil na net - a nič. Skúsil som aj inzertné noviny - aj som dostal 3 neprijaté hovory s clearkom v nedeľu večer, lenže to som bol zhodou okolností u kamoša "v hausfitku" a mali sme hlučne pustenú muzičku a nenapadlo ma dať si mobil do kapsy. Za celý víkend nič akurát vtedy cez tie BLBÉ DVE HODINY!!! Problém je asi v tom, že sa do okresu nabúral akýsi predajca, ktorý predáva nové skútre podstatne lacnejšie. Čo si ľudia myslia, že som ho kúpil za 30 a predávam za 35? Čo som taký sprostý? Nevedia čo je značka a obchodné meno! A že nebol dovlečený spoza humna ale až z INDIE! To mi ho bol čert dlžný! Pripájam foto:

Za zarobené prachy som si kúpil Zetku 175 kros. To bola moja druhá motorka, ktorá má už iného majiteľa. Nemám na ňu dobré spomienky. Kúpil som ju v jeseni, tak dva roky dozadu. Musel som vymeniť zadnú dušu za dušu s ventilkom, lebo tá prvá vyfučala prv, než som s tým prišiel do chalupy. Vymenil som aj plynové lanko a to až po tom extempóre v teréne. Taktiež povolila hadička od nádrže. Jediné plus čo mala, bolo elekrické vypínanie motora. Po ruskej zime zdreveneli aj moje jazdecké zručnosti po druhom extempóre som sa ju rozhodol rozpredať na ND.

Najhoršie v tomto smere dopadol minulý rok. To som sa v máji zdekoval do Plzne a ušiel mi Manín i Terchová s Goldwingami i šesťdňová. Z čista jasna som vtedy vo štvrtok sa išiel do agentúry spýtať na robotu, v piatok som podpísal zmluvu, v sobotu večer som cestoval a v nedeľu som už bol na stanovisku. V Plzni mi ušiel aj zraz Technarov v Příchviciach – 20 km i európsky zraz harlejakov pri Bolevci - to bola sobota a bol som v robote. Stretli sme ich časť potom v tom pivovare, na nádvorí. Okrem toho otec prerábal spodok tak, že mu skočilo do krížov. Vyčital som si, že som mu nepomohol, ale nebavilo ma sedieť o prázdne.

Ja viem, že motokros je drina a človek nedostane nič zadarmo. Je to ako vyšliapať 12 poschodí a okrem toho som alergik, takže asi tie zakázané látky by zo mňa dolovali na gramy a pred pretekmi by som nemohol piť ani kávu ani 4 deci čaju, iba asi destilovanú vodu z chladiča a odšťavený pomaranč, a to by som si musel dávať pozor, aby som nezmixoval i kôstky. Je to môj názor. Toť vše.