Prvá láska nehrdzavie - Simson skúter

Písal sa rok 1999. Vyzdvihol som si svoj občiansky preukaz a moje kroky mierili priamo do autoškoly. Neuveriteľne som sa tešil a na radosti mi neubrali ani hádky, ktoré som v predchádzajúcich dňoch musel podstúpiť. Rodičia totižto nie vždy zdielajú s deťmi rovnaké názory a tak ja ako osoba mladšia a teda s názorom pod bodom hodnoty som si len ťažko presadil kúpu motorky. Každopádne sa to aj za cenu sĺz a kriku podarilo a tak som v ruke stískal prihlášku a ťažko zarobenú hotovosť a nemyslel som na nič iné, ako že o dva mesiace sa budem môcť slobodne prevážať po svete na motorke a to celkom legálne.

Kurz preletel ako voda vodopádom a v posledný školský deň som si vyzdvihol na polícií svoju novú ružovú kartičku, ktorá mi otvárala brány do sveta, na ktorý som sa tak tešil. Prvá etapa misie bola teda za mnou. Jazdiť som mohol a teraz som stál pred problémom na čom. Babety, Stely a podobné minimotorky som v myšlienkach ihneď zavrhol. Lenže moje finančné konto bolo viac než žalostné a tak som príliš na výber nemal. Mohol som si dopriať akurát tak pionier. No ja som túžil po simsone. Bol som zúfalý a nech som sa snažil akokoľvek, stále nejaké korunky chýbali. Z agónie ma vytrhli až rodičia, predtým tvrdo bojujúci proti akejkoľvek motorke mi z nenazdania požičali na simsona celú chýbajúcu sumu. A tak som si mohol začať vyberať. Pár som ich bol pozrieť, ale väčšinou to boli endurá a nie v dobrom stave. Nakoniec som našiel pekného bieleho skútra, pri ktorom mi srdce kričalo od radosti. Úprimne povedané, ani on nebol v dobrom stave. Ale keď sa človek zaľúbi, tak odpustí aj najväčšie prehrešky. A tak som si ho vzal domov.

No prvé dva roky som sa príliš nevozil. Väčšinu času bol rozobratý raz pre takú, inokedy pre onakú závadu. Dopadlo to teda tak, že som ho celého zrenovoval. Pri tom mi opäť výdatne pomáhal otec, ktorý ako strojný inžinier riešil otázky strhnutých závitov, nezohnateľných dielov a podobne.

No aj potom, čo bola motorka hotová, som sa na nej nemohol vyblázniť, ako by som chcel. Rodičia sa báli, že niekde havarujem a tak som sa musel pravidelne hlásiť a pohybovať po trasách predom nahlásených.

Situácia sa ale postupne začala meniť a ja som dostával stále väčšiu slobodu. A v tedy nastali najkrajšie časy, ktoré som so svojim simsonom prežil. Jazdili sme na množstvo výletov a dovoleniek. Každoročné výjazdy na Senecké jazerá, ale aj cesty do Maďarska, či prejazd alpskými priesmykmi. Výlety po Morave, či do Viedne. V poslednom roku aj pravidelné jazdy do Brna a späť, proste sme si spolu užili, ako sa patrí.

Samozrejme, nie každá cesta sa zaobišla bez poruchy. Ale ich sumár je v pomere ku kilometrom a veľkosti motorky primeraný. 2 x sa mi utrhol drôt od zapaľovacej cievky. Porucha to neopraviteľná na mieste, a tak si vyžiadala odťah na prívesnom vozíku a neskôr úplne novú elektriku. Jeden krát mi nasal plavák benzín a tak preplavovalo karburátor tak, že simson striekal benzín okolo seba. Našťastie jeden milý mechanik pri Brne mi za 50 korún plavák vymenil za iný a bolo po probléme. No a do tretice defekt na predné koleso v Drahovskej vrchovine pri zjazdovaní serpentín na plný plyn, čiže asi 80 km/h. No, veru mi nebolo všetko jedno... A následné asi 10 km tlačenie motorky plne naloženej bagážou bolo tiež super.

Každopádne chyby sa občas vyskytnú, ale simsoník je plne motoricky spravený a tak sa naň vždy môžem spoľahnúť. Tento článok je pre mňa vlastne takým malým sumárom pri príležitosti rozlúčky. Pred týždňom bol totižto odovzdaný z mojich rúk ďalšej motorkárskej pologenerácií v podobe mladšej sestry a ja sa idem vrhnúť do sveta veteránov. Možno sa vám s mojim novým pokladom onedlho pochválim.

Podsvietenie neónmi