Ako nepojazdný vrak ju chcel už vyhodiť, keď mu niekto z rodiny povedal: „Daj moped Romanovi, je moto fanúšik, možno bude mať záujem.“
Keď som prišiel, moped bol mimo prístrešku, bez akéhokoľvek krytu a blato a technika boli v pomere 1:1. Bál som sa priniesť moped domov kvôli reakcii mojej manželky, tak moped strávil nejaký čas v synovej garáži, kým bola manželka ochotná a mentálne schopná prijať v dome moju novú hračku.

Potom to pokračovalo klasicky: rozobrať, vyčistiť a opraviť, čo sa dalo opraviť, a kúpiť, čo bolo kúpiť potrebné. Zábavné je, že Babetta má takmer 40 rokov, ale nie je problém kúpiť doslova všetko. Preto to nie je veterán v pravom slova zmysle. Dnes je to len trochu raritný dopravný prostriedok, ale nič do vzácnej zbierky. Tak som rekonštrukciu urobil týmto spôsobom: budem mať moped v práci a budem ho používať namiesto auta, keď budem potrebovať ísť do centra mesta. (Pracujem na okraji Trnavy). Vymenil som všetky ložiská, tesnenia, hrdzavé skrutky, lanká, plecharinu som dal opieskovať a nalakovať práškovou farbou. To by pravý veteránista nikdy neurobil, že prášková farba... Skrátka klasická generálna oprava. Dôležitý pre mňa bol motor. Samozrejme dostal výbrus a karburátor Del ´Orto, pretože ten pôvodný našťastie chýbal. Pôvodný karburátor nikdy nebol najsilnejšou stránkou mopeda. Možno som v predchádzajúcich článkoch spomenul, že ako 18-ročný som niečo vyše roka pracoval na vývojovom oddelení motocyklov v Považských strojárňach, kde sa prvá Babetta vyvinula a aj vyrábala. Boli to dôležité skúsenosti pre mladé motorkové ucho.

Maximálna rýchlosť legálnej Babetty bola nastavená na 40 km/h, ale výkon dvojtaktného motora bol vyvinutý naozaj dobre, takže túto rýchlosť bolo možné dosiahnuť len "rozladením" dĺžky výfukového potrubia. Skrátka - výfukové potrubie bolo o 60 mm dlhšie, aby sa zabránilo plynulému vypúšťaniu výfukových plynov. Bolo to kvôli takzvanému stojatému vlneniu, ktoré je pri dvojtaktných motoroch veľmi dôležité. Ladiči vedia svoje ...

Stačí však urobiť tri úpravy: skrátiť výfukové potrubie o 60 mm, vymeniť pôvodné predné 13-zubové ozubené vývodové kolečko za 14-zubové a vyvŕtať 12 mm otvor do poslednej „záslepkovej“ časti na tlmiči. A zrazu je maximálna rýchlosť cez 50 km/h. Viem, nie je to zázrak, ale v meste... som taký rýchly ako autá a vodiči sú prekvapení, keď ich predbieha tenký moped s veľkým vodičom (190 cm/92 kg). Tento typ mopedu nemá evidenčné číslo, takže na každej križovatke som v prvom rade. Pri rozjazde treba prišliapnuť do pedálov, pretože to má "dlhší" prevod, ale potom – v meste pekelná rýchlosť.

Určite sú na svete, teda na Slovensku a v Čechách aj výkonnejšie aj rýchlejšie Babetty ako je táto moja, ale toto je úprava za pár centov a funguje to.

V tom čase (v osemdesiatych rokoch) bola táto dvojstupňová prevodovka patentovaná a podľa šuškania po fabrike mali o patent záujem aj Japonci, ale súdruhovia to vraj neodklepli. V tom čase sa vyvíjali aj iné alternatívy a ja som sa zúčastnil skúšobnej jazdy po Slovensku s verziou mokick, čo je verzia bez pedálov, so stupačkami a štartovacou pákou. Viac dokumentujú fotky urobené mojim vedúcim, pánom Metzkerom, ktorý pri zrode Babetty stál od samotného počiatku.

Za šesť dní sme najazdili 1300 km a užili sme si veľa zábavy. Trať bola naplánovaná hlavne do kopcov, aby sa preverila schopnosť motora „ťahať hore“ aj bez pedálov. Babettky vyšli aj na Kráľovú hoľu (1946 m n. m.). Už v tom čase (komunistov) tam bol zákaz vjazdu, ale vedúci „to vybavil“ ako najťažšiu časť skúšobnej jazdy. Na vrchole sme prekvapili pracovníkov, ktorí sa s takýmto niečím samozrejme ešte nestretli. Pri jazde z kopca sme často ponaháňali aj osobné autá a pamätám si, že pri jazde v serpentínach zo Šturca som skúšal (neúspešne) predbehnúť autobus aj z vnútornej strany. To už sa maximálka pohybovala okolo 60 km/hod.

Pri vjazde na torzo diaľnice na Liptove nás zastavila hliadka súdruhov VB, že moped nemá na diaľnici čo robiť, lebo nedosiahne vtedy minimálnu rýchlosť 50 km/hod. Tak sme im museli dokázať, že bezpedálové Babetty idú 52 km/hod a teda že na diaľnicu môžeme.

Zázemie v podobe prívesného vozíka nám ťahal vedúci Zdenko Metzker za svojim súkromným Wartburgom. Stany, spacáky, veci na prezlečenie a samozrejme konzervy a asi aj niečo tuhšie na večer na dobrú náladu. Spávali sme v kempoch, najlepšie pri vode a keď už neboli v prevádzke sprchy s teplou vodou, aj tá svieža z jazera alebo rieky prišla vhod.

Za celú dobu sme mali jedinú poruchu – podfúknutý dekompresor. To si niekto z nadriadených presadil ako „scípák“ namiesto klasického tlačítka na riadidlách. Bolo to komplikované, drahé a nespoľahlivé riešenie. Pri zhasínaní motora stačilo, aby sa pod ventil dostal kúsok karbónu (o ktorý pri oleji M2T nebolo núdza) a kompresia bola fuč.

Môžeme povedať, že Bebetta bola posledným originálnym vozidlom vyvinutým a vyrobeným na Slovensku. Patrí k nášmu „rodinnému zlatu“. Pre mňa je to zvlášť srdcovka. Na každú jazdu sa neskutočne teším a vždy, a asi aj keď by som nechcel, mi to pripomenie môj čas strávený v kancelárii na Motovývoji, super kolegov a samozrejme aj „Jazdu okolo Slovenska“. V duchu dúfam, že sa to všetko ešte raz zopakuje, ale asi skôr už nie...