Jej výsledkom bolo prevzatie si nového motocykla 14. 4. 2025. Predchádzali tomu stretnutia, ktoré boli veľmi produktívne. Na jeseň som zložil zálohu a na Slovensku zaplatil DPH. Bolo to dosť pre mňa náročné, no len dovtedy, kým sa našla spriaznená duša. Myslím, že kvôli jednej platbe, ktorá sa dá kľudne realizovať prevodom, som si musel založiť elektronickú schránku a moju požiadavku o platbu DPH posudzovalo viacero úradníčok na rozdielnych postoch. Dokonca som si musel nájsť niekoho nezávislého, kto odparafoval zo zákona danú hodnotu DPH. Našťastie vyššie uvedená duša to vyriešila normálne bez rozvirovania prachu okolo ako to mienila spraviť prvá osoba, s ktorou som bol najprv na recepcii v kontakte.

motocrossová trať Gbely I

Po prehupnutí roka do predajne dorazil motocykel a obchodný partner v rámci európskej spolupráce vybavil "slovenský technický preukaz". Doplatil som dohodnutú sumu a "TP" mi prišiel poštou. Dal som si ho poistiť a u polície som ho prihlásil na počkanie. Následne si poisťovňa doplnila v dokladoch EČV a ja som s plieškom pod pazuchou a výstrojom v batohu vyrazil znovu do Hodonína do DNX.

Cestu rozpisovať nebudem, pretože môj prvý presun cez hranice bol akosi zvláštne pochopený. Len ako pikošku uvediem, že za Devínskou Novou Vsou pozdĺž hranice bolo rozpadnutých vojenských betónových bunkrov neúrekom. Po odklone smerom k Holíču zas pribudlo na poliach a lúkach okolo trate vysokej zveri a zajacov. Čo ešte pribudlo, boli stavebné mechanizmy v službách železníc.

Na úplnom začiatku som trasu medzi Holíčom a Hodonínom absolvoval na skladačke. Potom som podľahol čaru opustenej železničnej trate medzi týmito dvoma mestami. Tá bola vybudovaná ešte za Rakúsko-Uhorska a bola elektrifikovaná. To, že tam vlaky už dlhšie nepremávajú, mi poskytlo ticho a v kľude sa presúvať z podvalu na podval. V okolitom lesíku okrem teplárenského potrubia som zaznamenal pohyb vozidiel vodohospodárskej správy na jednom z viacerých lesných priecestí.

Prekvapivý zážitok som mal na železničnom moste, ktorých je tam tiež požehnane. Trochu som sa započúval do spevu lesného vtáctva, a keď trilky utíchli, tak som si začal otvárať kofolu a syčanie flaše prebudilo niečo veľké pod mostom. Začul som lomoz, ktorý sa neustále zintenzívňoval a bolo počuť praskanie a lámanie miestami aj 2 metere vysokého suchého porastu a práchnivého dreva nielen pod mostom, ale aj v smere na železničný násyp. Vravím si v duchu, dúfam, že to nebude bezdomovec, ktorý má svoj brloh ďaleko od civilizácie. Totiž ešte v Holíči takých šiatrov pod cestou a okolo cesty bolo dosť. Nestihol som to ani domyslieť a asi jeden a pol metra odo mňa na násyp vyskočil zdatný diviak. Kofolu som vlastne ani neotvoril a diviakom som zostal zaskočený. Kofola padla a diviak sa dal v nohy. Vôbec som nestihol vytiahnuť foťák. Podobný zážitok, no s vysokou som mal pri teplárni, kde zas z húštiny pod koľajiskom pri rybníkoch a teplárni vyleteli srnky. Tiež asi mienili deň prečkať schované v bezpečí. Tu som na poslednú chvíľu odfotil aspoň jednu.

GilWay odpočíva

Pri ostatnej ceste som sa mienil z Holíča do Hodonína zviezť autobusom, no na ten by som musel viac ako hodinu čakať. Taxík sa mi zdal prehnane drahý, tak som radšej stopoval. Na stenách autobusovej zastávky boli tri reklamy na taxi. Na jednej číslo už neexistovalo. Na druhej po zavolaní mi oznámili, že sú voľní až za polhodinu a tretí prepravca povedal, že za hranicami má samostatné taxy.

Po príchode k DNX sme s majiteľom dokončili ostatnú administratívu a ukotvili značku na bielu retromalorážku. Absolvoval som si konečne po rokoch "nečinnosti" zopár zoznamovacích koliečok na dvore. Povedal som si "som už starší motorkár, no vodič mlaďas. Keď sa decko naučí bicyklovať, do smrti to nezabudne. Aktívne som jazdil, keď som bol násťročný, tak teda poďme na to". Bolo to najskôr rozpačité a tuším som sa zrovnal až po prvých sto kilometroch, radšej nebudem predbiehať.

rozlúčka s vlečkou I

V kabínke predajne som si nahodil chrániče kolien, lakťov, krížov a nahodil pancier, človek nikdy nevie. Na to nepremokavé gate a kožák. Do plecniaku sa mi už nezmestila prilba, tak som si vzal čínsky kokosák a vyrazil k prichystanému približovadlu s bielou nádržou, ktoré som pracovne nazval GILWAY 4X H1. 4X je skratka Nina – X, DNX, lúče – X (objaviteľ Wilhelm Conrad Röntgen) a X – light s prídomkom Hodonín moto 1. Vydal som sa po vlastnej osi domov, reku treba zabehnúť. Mimochodom 1. mája majú v DNX deň otvorených dverí. Treba opáčiť, možno aj niekto iný sa odvezie domov na novučičkej motorke či štvorkolke.

Navnadený prechádzkou po opustenej trati spájajúcej dve mestá jedno na Slovensku a druhé na Morave a utkvelou spomienkou na "Baťov kanál" som sa rozhodol zmapovať "Baťovu vlečku". Je to železnica idúca od mesta do Ratiškovíc a dal ju postaviť Baťa na odvoz vyťaženého hnedého uhlia z hnedouhoľného revíru z bane Tomáš a bane 1. Máj 1. Aj tu už vlaky nejazdia, no opustená nie je. Na pedálových drezinách sa tam chodia vyblázniť nielen rodiny s deťmi. Je to naozaj priestor hodný zmapovania. Keď som sa presúval k baniam, tak som objavil aj banský kombajn ako pútač. Musel som sa tiež pristaviť. Dotiahol som sa až po bránu do bývalého banského priestoru aj so zázemím.

Potom som aj trochu spanikáril. Kľúče od bielej krásky som si vložil do vrecka, no keď mi zvonil telefón, tak mi vypadli. Neuvedomil som si to, no keď som pofotil okolie a chcel štartovať, nebolo čím. Do prilby som postupne vyberal všetko z dostupných vrecák, no nikde nič, len kľúčik náhradný. Zopakoval som to asi trikrát a nič. Neostávalo nič iné len sa vrátiť na miesta kde som fotil a nakoniec sa kľúč zaleskol v tráve. Tak to som už toho mal naozaj dosť a v altánku pri ceste som vybalil všetko, posilnil sa a už napratané veci v batohu ho zmenšili a sedelo sa mi potom pohodlnejšie.

GilWay neďaleko priecestia s drezinou

Bol čas pohnúť sa ďalej, a tak som zamieril smerom na Slovensko a po krajnici, ktorá bola bohato dimenzovaná, som si to trajdál do Skalice. Nešlo sa mi aj tak pohodlne, pretože kamióny okrem štandardného vetra s ktorým som bojoval robili taký prievan, že kokosák mi chcel odletieť z hlavy. Povedal som si, tak toto nedávam a šiel som mimo hlavných ťahov, no do Skalice som nakoniec dorazil so zamrznutým širokým úsmevom, kŕčom tvárových svalov prevádzkovou rýchlosťou blížiacou sa predpísanej rýchlosti v obci. Toľko "story u bratov Čechov na Morave".