Vyberať si cieľ cesty je ako lotéria. Môžeš si veriť, že budeš úspešný, no šance sú na oboch stranách rovnaké a možno často aj viac naklonené na stranu neúspechu.

Misky váh v mojom prípade už boli rôzne prevážené do strán neúspechu. Nakoniec sa mi vždy podarilo z toho nejako vykľučkovať, aj keď to nebolo na prvý pokus.

Keď som ale niektorým mojim známym, ktorí mi v danej veci dokázali pomôcť a poradiť pri plánovaní tohto konkrétneho zámeru predložil môj plán, tak zostalo v niektorých prípadoch len krátke ticho.

Čím viac ľudí som oslovoval ohľadom informácií a mapovaniu, tým viac protichodných odpovedí som dostával. Slová ako „nejde, risk, nevhodné, ťažkosti, nedáš, neodporúčam, nikto tak nejazdí“ sa opakovali často v našej komunikácii.
Vôbec mi to nepridávalo na pohode a prípravách. Nakoniec mi jeden z nich pri osobnom stretnutí, počas zbierania informácií, povedal priamo do očí.

„Noro, už si tu, tak prestaň nezmyselne zisťovať informácie, ktoré ťa len viac zneistia. Prišiel si až sem, tak choď ďalej, kašli na všetkých čo ti radia, no reálne tam neboli, pokračuj a dáš to!

Dnes už viem výsledok. A začínam o ňom v tejto chvíli písať.
Ani neviem, odkiaľ začať. Zase je raz čas, aby som začal písať cestopis. No dnes tu sedím za stolom a neviem zo seba dostať ani jediné slovo. Napísať poriadne kvalitný cestopis tak, aby to bolo pútavé a zaujímavé pre každého čitateľa, je pre mňa každým rokom čoraz ťažšie. Myšlienok na písanie by bolo veľa, ale akosi to stále nejde na papier.

Nechcem sa opakovať a preto porovnávam moje staré a ešte staršie cestopisy, ktoré som pred rokmi napísal. Aby veci, ktoré v nich sú, neboli rovnaké, aby sa slová, ktoré používam neboli trikrát zopakované. Je to naozaj miestami veľmi ťažká úloha napísať niečo poriadne. Veľakrát sa stane, že za jeden večer napíšem tri, štyri, desať strán. Myslím si, aký
e to geniálny text a na druhý deň ráno, keď si to prečítam,* väčšiu časť z toho textu vymažem.

Aj dnes na prelome rokov 2024 a 2025. Sedím pri počítači a skúšam sa dotlačiť do toho, aby som niečo napísal, no slová neviem nájsť. Každým rokom je to ťažšie, stále mám pred sebou zápisník, množstvo fotiek a doplňujúcich informácií ktoré mi pomáhajú pri písaní cestopisov, ale stále je každým rokom väčší a väčší problém napísať to tak, aby sa to páčilo nielen mne, ale aj všetkým ostatným čitateľom.

Kto raz niečo písal dá mi za pravdu, že je to tak, lebo zosmoliť čokoľvek sa dá, ale aby z toho nebol výsmech, na to treba fakt veľa večerov, veľa síl, aby to vyzeralo aspoň trochu nádejne a čitateľne.

Po minuloročnej ceste, kde som napísal extrémne dlhý cestopis, ktorý bol myslím, že do detailov rozpísaný, tak ako to všetko prebiehalo, mi bude tento rok veľmi ťažké písať niečo podobné, pretože cesta bola absolútne odlišná od tej minuloročnej.

Každú chvíľu sa ma niekto pýta, už si napísal, už si začal písať, kedy to vyjde, kedy budeš mať nový cestopis? A ja stále hovorím, začnem aby to vyšlo k nejakému dátumu a ideálne aby to bolo k 1. februáru vonku. No popísať cestu k bodu na nasledujúcej fotografii, je tuším ťažie ako samotná cesta tam.

A tak sedím pri počítači s mojím rozmočeným dotrhaným zápisníkom, ktorý vyzerá akoby mal sto rokov a pritom som ho kupoval len začiatkom tohto leta, takže si chudák odžil svoje. Vedľa neho sa váľajú dva telefóny, jeden starý a druhý tiež pokazený. V nich sa nachádza množstvo fotiek, ktoré neviem akým spôsobom z nich dostanem, spracujem a roztriedim. Takže s týmto si budem musieť ešte nejako poradiť počas písania.

Sám viem, ako je ťažké začať opisovať niečo, čo bolo pred pár mesiacmi, pretože pomaly ale isto sadá na všetko prach a zostáva tam akási hmla. S odstupom času je je problém si spomenúť na všetky detaily a už vôbec nie na všetky mená ľudí, ktorých som stretol. Takže tak, ako po iné roky, budem niekoho nazývať jeho menom a niekoho len univerzálnym oslovením "Kontakt".

Po minuloročnej ceste na Magadan, ktorá trvala tam a späť 80 dní, si ani neviem pomaly predstaviť, že by som dokázal niečo napísať v tom istom rozmere. Pretože tá cesta bola zatiaľ mojím vrcholom celého cestovania. Tento rok som absolvoval cestu, ktorá bola odlišná od tej minuloročnej z viacerých dôvodov a faktorov.

Jediná vec, ktorá spája obe cesty je, že v každej sa nachádza určitá časť, určitý úsek, kvôli ktorému tam jazdíme. Jedná sa o úsek, ktorý je špecifický, výnimočný a kvôli tomu meriame tie tisíce kilometrov, respektíve týždne cesty, len aby sme prišli na ten daný úsek a skúsili ho nejakým spôsobom „pokoriť“.

Miesta, ktoré teraz spolu s vami prejdeme pomocou mojich slov a vašich očí, sú zase raz miestami na zamyslenie nad možno veľkolepými, no často nezmyselnými a protichodnými riešeniami. História zachovala rôzne spomienky na miestach, kam mierim. A kým zub času tieto miesta definitívne nezotrie z povrchu zemského, chcem sa na ne pozrieť osobne.

Dnes tu sedím a porovnávam fotky, porovnám texty, myšlienky z poslednej cesty a z tej ktorú práve opisujem. Vychádza mi z toho jediné porovnanie. Predchádzajúca cesta bola dlhá, ťažká a náročná, ale tá o ktorej idem písať teraz, bola ťažká na psychiku v tom hlavnom úseku celej cesty.

Myslím, že úvodnej omáčky už je viac ako dosť a je čas prejsť k realite. Výhybkári vo všetkých zmysloch chápania, vyrážajú zase raz do sveta.

Takže priatelia, poďme sa pozrieť na to, čo sa udialo letom roku 2024.

1.časť, Slovensko - Pobaltie - Ural

Výber miesta a lokality je vždy v mojom prípade podľa toho, aké biele miesta stále vidím na mape, ktorú sa snažím nejakým spôsobom vyplniť a precestovať. Preto na tento rok a na toto leto som mal v pláne navštíviť a inou farbou vyznačiť miesto na mape, ktoré bolo doposiaľ nedotknuté mojou nohou.

To, že sa jedná o miesto smerom na východ od našej republiky je jasné. Jednoducho mňa baví cestovať smerom na východ. V porovnaní s minuloročnou cestou to samozrejme bude omnoho kratšie cestovanie. Pretože vzdialenosti sa budú počítať v rádovo tisíckach kilometroch, a nie v desiatkach tisícok.

Predtým ešte ale musím trocha rozhýbať kosti po zimnej prestávke a idem si dať zopár kratších ciest na začiatok sezóny. Podľa okolností a situácií som si dal nasledovné:

Mesiac máj a krátka návšteva Ukrajiny, počas ktorej som prešiel notoricky známe miesta a spokojne sa o pár dní vrátil domov.

Mesiac jún a prvý dlhší rozbeh. Teraz ma to zlákalo na severo-východ. Kaliningradská oblasť na pár dní, trocha kultúry na koncerte na ktorý som sa dlho tešil, a potom zopár dni v Litve.

Tento týždňový trip bol skvelým rozbehom a následne po ňom som sa pustil na juho-východ.

Rumunsko nikdy nesklame a neomrzí takisto. Bol som tu už toľkokrát, no vždy som sa akosi vyhýbal dvom názvom ktoré majú na začiatku rovnakých 5 písmen. Trans je to slovo a potom pokračuje Alpina a Fagarasan. Obe tieto známe rumunské horské cesty som si prešiel po prvýkrát v živote.

Musím povedať, že pekné, no pre mňa dostatočné na to, aby som to bral ako videné a vybavené. Týždeň v Rumunsku zbehol naozaj rýchlo a návrat domov sa niesol v znamení príprav na hlavnú cestu.

Už dlhšie som si pozeral mape jedno miesto, ktoré je ako by som povedal, odľahlé od bežnej civilizácie. Čo sa dalo som si dokázal naštudovať sám, pozrieť, vybaviť a tak ďalej. No na prístupy k realite a celému plánovaniu prišlo až niekedy v zime roku 2024. Začalo to klasicky tým, že na danú cestu bude treba určite riešiť nový stroj.

A preto, hneď od začiatku roka, som sa vrhol na hľadanie niečoho vhodného, aby som dokázal túto cestu zvládnuť tak technicky, ako aj fyzicky. Keďže sa jednalo o časť cesty, ktorá bude extrémne náročná, bolo potrebné nájsť motocykel vhodný na daný úsek. Motocykel, ktorý by sa svojou váhou a svojimi technickými parametrami ako tak dal použiť aj na cestovanie, aj na jazdu v ťažšom teréne.

Osobne ma nič iné v tej chvíli nezaujímalo, respektíve, kandidát bol viac menej jasný a istý. Už v minulosti som úspešne použil na niekoľkých cestách po svete daný typ motocykla, takže výber sa zúžil na jediný model. Akurát dnes s trošku iným motorom, mierne upraveným a jednalo sa o starú známu Honda CRF 300L.

Predtým som jazdil na dvoch veľkých cestách na jej staršie sestre Honda CRF 250 Rally, ktorá absolútne dobre poslúžila a bez jedinej závady ma doviezla tam aj späť. Písal som o nej minimálne v dvoch, a dokonca v troch cestopisoch, takže kto má záujem nech si prečíta starší cestopis, kde to opisujem. Daný motocykel beriem ako taký nutný kompromis, čo sa týka výkonu, váhy, kvality a ceny.

Samozrejme mohla by byť váha trošku nižšia, ale s tým už nič neurobím. Takže v danej kategórii som vyberal to, čo bolo primerané mojim finančným schopnostiam a ako aj výkonu, kvality, hmotnosti a predpokladanej náročnosti cesty.

Hľadanie konkrétneho motocykla prebehlo v podstate rýchlo. Keďže som nechcel riešiť nový motocykel z predajne, bolo mi viac menej ľúto brať úplne nový motocykel, lebo som vedel, čo ho čaká cestou. A tak som pozeral čo sa predáva z druhej ruky. Veľmi rýchlo som našiel motocykel, ktorý mi vyhovoval. Dohoda s človekom prebehla okamžite.

Motocykel bol prakticky nový v záruke s minimom najazdených kilometrov, takže po pár dňoch sa v garáži ocitla zánovná Honda CRF 300L, ktorá samozrejme očakávala, že sa k nej postavím zodpovedne ako ku každej motorke. Takže po pár hodinách od príjazdu do mojej garáže motocykel zostal na zdviháku a z pôvodnej celej motorky tam zostal len rám a motor. Všetko ostatné sa prakticky z motorky zmontovalo a pripravovalo sa na rôznu úpravu. Od kompletného odpruženia, cez všetky možné doplnky a úpravy, ktoré boli potrebné na danú cestu.

Samozrejme, tieto opravy a úpravy mali jeden neblahý fakt, a to bol ten, že stúpla váha kompletne upravenej motorky. Nejaké tie kilogramy navyše, ale jednoducho v tomto prípade sa s tým nedalo nič robiť, pretože všetko čo bolo namontované na motorke bolo potrebné a viac menej nutné brať so sebou.

Súbežne s prípravou motorky prebiehali aj rôzne získavania informácií ohľadom danej cesty, ako aj ďalšie plánovania, čo sa týka nejakých termínov.

Momentálne stále rozprávam v jednotnom čísle, ale bolo by vhodné spomenúť aj to, že od určitého momentu som predložil môj plán dnes už veľmi dobre známemu parťákovi Richardovi, s ktorým som absolvoval nejednu cestu po svete.
Je to ten, s ktorým som bol aj minulý rok na Magadane. Takže Richard to dostal predložené ako na striebornom podnose, o čo sa jedná a viac menej bola otázka postavená len tak, ako sa k tomu postaví a či to prijme.

Na jeho odpoveď som nemusel dlho čakať. Richard sa nadchol pre danú myšlienku prakticky okamžite a v zime, počas mojich príprav s motorkou, sme to jednohlasne odsúhlasili, že tú cestu dáme spoločne.
Týmto vznikla pre Richarda jedna povinnosť a to bola tá, že tiež si na danú cestu musel zabezpečiť motorku, ktorá by bola vhodná na predpokladané úskalia a nástrahy celého úseku.

Richard sa nakoniec vybral trošku iným smerom. Zablúdil vo vodách konkurenčnej značky a vybral si hlavne niečo staršie, jednoduchšie a nakoniec kúpil starý poctivý kus železa z roku 1998.
Suzuki DR 650 je rokmi preverený model motocykla, ktorý vlastnilo už množstvo motorkárov, takže vedel do čoho ide.

Našiel celkom dobrý kus a počas zimy, keď sa u mňa doma uskutočnil ďalší ročník zimného motorkárskeho cestovateľského zrazu „u Nora 2024“, si tento motocykel slávnostne priviezol ku mne, pretože ho kúpil v neďalekom Trenčíne.

Počas jari sme každý samostatne pracovali na úpravách svojich motocyklov pred cestou. Niekto samozrejme viac, niekto menej. Niekto sa do toho vložil poriadne, niekto to nechal na iných. K tejto téme sa ešte dostaneme neskôr.
V podstate sa jedná o to, aby sme zobrali so sebou fakt minimum vecí, ktoré budeme potrebovať, aby sme zbytočne počas celej cesty nemali dupľovane akúkoľvek vec, hlavne čo sa týka náradia, kempovania a inej výbavy. Snažili sme sa obmedziť niektoré veci naozaj na minimum, aj keď ako sa nakoniec ukázalo, niečoho sme mali zbytočne veľa.

V podstate v tomto duchu prebehla celá príprava od jari až do skorého leta. Jediný problém sme mali v tom, ako sa zhodnúť na nejakom termíne odchodu. Ja som najskôr mal v pláne vyrážať trošku skôr. Začiatkom mesiaca jún, no nakoniec sa to po niekoľkých odkladoch posúvalo ďalej, smerom do leta a celé to bolo o kompromise.

Keďže sme obaja vedeli, že daná cesta nebude až tak časovo náročná, ako bola tá minuloročná, preto sme to prispôsobili tomu, aby sme sa dokázali (teda aby sa Richard dokázal) vrátiť ešte niekedy v druhej polovici leta. Richard si jednoducho potreboval vybaviť svoje záležitosti týkajúce sa rodinnej dovolenky.

Mne osobne to bolo jedno, pretože ja som nebol nejako príliš obmedzený časom, takže som sa prispôsobil tomu, ako potreboval Richard.
Stále píšem o začiatku nejakej cesty, ale doteraz som sa vôbec nevyjadril, o čo konkrétne sa jedná. Ako je už jasné, je to cesta smerom na východ, takže smer Rusko a konkrétne sa jedná o miesta, ktoré sú nad hranicou polárneho kruhu.

Príprava na cestu, balenie a nepodcenenie situácie je alfou a omegou každého cestovateľa. Ja už som o tomto popísal veľa mojich starších cestopisoch, takže kto chce, nájde tam podrobné informácie.

V našom prípade bolo potreba hlavne pripraviť motorky tak, aby vydržali danú cestu. Takže ja, keďže som mal motocykel nový, som si ho mohol upraviť podľa vlastných predstáv. V Richardovom prípade to bolo trochu zložitejšie, keďže motocykel bol starší a málo poznaný.

Bolo treba vykonať rôznu údržbu, opravy, nastavenie hlavných častí motocykla, na ktoré sme sa spoliehali, že vydržia. V jeho prípade sa jednalo o časti ako predná vidlica, zadný tlmič, ložiská kolies, karburátor alebo spojka.
Každý z nás si riešil servis a prípravy vo vlastnej réžii a jediné, čo nás spájalo, bol výber pneumatík použitých na danú cestu.

Keďže bolo jasné, že kilometrový výkon nebude nejako extra vysoký, tak sme sa zhodli, že na daný úsek ktorý budeme potrebovať prejsť mimo civilizácie, nám bude stačiť jedna sada pneumatík. To bude tá, na ktorých pôjdeme z domu.

Pôvodný plán bol obuť na obe motorky pneumatiky Heidenau Scout K60. No keďže na moju motorku sa v požadovanom rozmere vyrába len predná pneumatika, tak obúvam Mitas E07+Dakar.

Ako je zvykom pri cestách, berieme so sebou aj množstvo náhradných dielov a súčiastok, od ktorých očakávame, že by mohli byť potrebné. To znamená rôzne ložiská, guferá, lanká, palivové čerpadlo, spojkové lamely, páčky, a iný drobný spotrebný materiál.
Selektujeme náradie a berieme zásadne len po jednom kuse potrebnom k oprave. Snažíme sa šetriť každých pár gramov hmotnosti.

Keďže ideme do oblasti, ktorá je trošku menej obývaná, otázkou zostáva, ako s benzínom. Ja mám na mojej motorke vymenenú nádrž. Obsah nádrže niekde okolo 13,5 litra + 2,5 litra kanister, takže niekde medzi 15 - 16 litrov benzínu veziem so sebou.

S týmto objemom benzínu, pri veľmi dobrej spotrebe mojej motorky, by som mohol dosiahnuť dojazd niekde okolo hranice 500 km. Čo je dostatočne dosť na zvolenú oblasť, do ktorej mierime.
Richard má na svojej motorke priam mamutiu nádrž. Podarilo sa mu zohnať nádrž o objeme 25 litrov, takže bude jazdiť aj ako pojazdná zásobovacia cisterna a v prípade potreby si viem od neho nejaký benzín zobrať aj ja. No keďže jeho motorka má trochu väčšiu spotrebu ako moja, počítame s tým, že dojazd by sme mali mať zhruba na rovnakej úrovni, takže okolo 500km.

Ďalšie balenie batožiny na motorky bolo v réžii každého z nás. To znamená podľa toho, na čo sme zvyknutí, berieme so sebou nejaké oblečenie, ktoré je fakt vyselektované (aspoň z mojej strany) na naozaj len 2 tričká, minimum spodného prádla, jedno termo oblečenie, jedny nohavice z ktorých viem urobiť aj kraťasy a jednu tenkú mikinu.

Naozaj som vytriedil oblečenie tak, že mi zaberá minimum miesta. K tomu ešte pripočítam oblečenie do dažďa, ktoré som si bral zámerne staré a už veľmi málo funkčné, takže vodu nezadržiavalo takmer vôbec. Nakoniec sa to ukázalo ako nie veľmi dobrá varianta, pretože počas dažďa to bolo naozaj dosť brutálne a bol som často komplet premočený.

Tentokrát sme minimalizovali aj rôzne výbavy. Čo sa týka varenia, varičov, rôznych hrncov a tak ďalej. Brali sme len nejaký príbor a nejakú šálku s tým, že ak bude niečo treba, tak radšej si kúpime so sebou jedlo, ale variť nebudeme nič. Brať so sebou tieto rôzne veci na túto cestu mi prišlo trošku zbytočné, hlavne kvôli rozmerom a hmotnosti.

Všetko toto vyššie opísané sme balili do tašiek, ktoré sme si objednali od výrobcu z Poľska. Tašky sa nám osvedčili, aj keď sme na nich časom našli niektoré veci, ktoré mohli byť vyriešené inak. Nechceli sme použiť žiadne hliníkové kufre z dôvodu hmotnosti a nutnosti dopĺňať na motorky rôzne nosiče a tak ďalej.
Takže máme obaja bočné tašky a vzadu tašku, ktorá je v podstate našim hotelom. V nej sa nachádza stan, spacák, karimatka a nejaké drobnosti. Ja osobne mám v bočnej taške oblečenie a v druhej buď náhradné diely alebo ešte nejaké doplňujúce veci.

Ako vždy berieme so sebou aj veci ako rôzne drôty, kus lana, gurtne a potrebné veci, ktoré by sa nám hodili v prípade nejakých ťažkostí. Nesmieme zabudnúť ani na nejaké lieky. A veci, ktoré by boli potrebné v prípade ťažkostí. Dúfam, že z toho nič nebudeme potrebovať.

Takže nakoniec idem klasicky zbalený naplno, ako tomu vždy býva.
Rokmi cestovania som dokázal vybrať veci, ktoré potrebujem nutne zobrať so sebou a doma nechať tie, ktoré naozaj nepotrebujem. Preto už viem, čo približne si brať so sebou, aby mi to v taške nezaberalo príliš veľa miesta a zároveň keď bude nutné, aby som to dokázal použiť.

Potraviny neberieme so sebou žiadne, jediné čo máme sú klobásy, ktoré som nechal asi dva mesiace vysušiť a dajú sa použiť prakticky kedykoľvek a hlavne vydržia rôzne teplotné výkyvy.
Aj tak vezieme so sebou každý minimálne po 20kg všetkých možných vecí.

Ako zvyčajne oslovujem môjho kamaráta Andreja, ktorý nám pred cestou zabezpečil tričká a nálepky k našej ceste, takže týmto mu dodatočne ďakujem.
Čo sa týka administratívy, nič sa nezmenilo. Stále platí to, že treba vízum a môžeš ísť. Pretože ja mám pracovné vízum platné ešte celý tento rok, neriešim nič. Richard si vybavuje nové vízum, ktoré bez problémov dostane. A tým pádom je cesta otvorená.

Stále píšem o začiatku nejakej cesty, ale doteraz som sa vôbec nevyjadril o čo konkrétne sa jedná. Ako je jasné, je to cesta smerom na východ a jedná sa o miesta ktoré sú nad hranicou polárneho kruhu.
Vorkuta ( Воркута) je ruské mesto ležiace na severovýchode európskej časti Ruska v republike Komi. Zároveň je to najvýchodnejšie položené mesto Európy.

Ak ste doteraz o tomto meste nikdy nepočuli, tak vám nič neušlo. Jeho význam je väčšinou spájaný s dvomi slovami, a to uhlie a gulag.
K detailnejšiemu popisu tohto mesta sa dostaneme neskôr. Ak sa nám vôbec podarí sa do tejto oblasti dostať.
Takže cieľ cesty na ten rok by bol už jasný. Teraz by sme sa mohli pobrať sa pomaly pobaliť a vyraziť konečne na cestu.
Celú prípravu cesty veľmi pozorne sledoval kamarát Ľubo. Ten nám ponúkol variantu, že nezáživnú cestu cez Poľsko, Litvu a Lotyšsko k ruských hraniciam, ktorú sme už toľkokrát išli nám uľahčí tým, že by sme jednoducho naložili motorky na prívesný vozík a na ruskú hranicu by sme sa odviezli na aute s prívesom.

Tento návrh sa nám celkom zapáčil, a preto sme súhlasili. Ušetríme tým reťazové sady, pneumatiky a aj seba. Vzdialenosť približne 1500km zvládneme autom za nejakých 24 hodín, preto na druhý deň by sme stáli s motorkami oddýchnutí na ruskej hranici.

Asi by už bol čas naozaj niekam vyraziť, pretože čítanie je to v tejto chvíľke už dlhé a stále sme len v okolí našich domov. Takže prejdeme k dátumu, ktorý sa počíta ako prvý deň tejto cesty a začneme naozaj cestovať, už nie len prstom po mape, ale aj reálne po asfalte.

Začíname asfaltom, no postupne prejdeme aj rôzne iné povrchy zemské a nakoniec skončíme na trochu menej tradičnom povrchu, po ktorom sa budeme takisto presúvať, ale to už veľmi predbieham.
V prvom rade nasadnime teraz do auta a odvezme sa ním cez tri štáty, až hranici Lotyšsko -Rusko.

Preto sa pohodlne usaďte a ja s Richardom vyrážame na ďalšiu jazdu plnú zážitkov rôzneho charakteru.

Príjemné čítanie, dámy a páni.

1. deň, piatok 19. júla 2024

Pobedim – Trenčín – Zvolen – Jasenie

Keďže ja som zbalený už aj niekoľko dní pred cestou, tak nemám problém vyraziť o čosi skôr. Dnes je to len presun k Richardovi do malebnej obce Jasenie, ktorá sa nachádza pod Nízkymi Tatrami, kde máme stretnutie a odkiaľ zajtra ráno už definitívne štartujeme. Takže dnes piatok vyrážam len k nemu. Zahrievaciu jazdu si užívam pomalým tempom. Ak som niečo zabudol zbaliť, tak to už neriešim.

Podľa hesla, čo nemám to nepotrebujem a čo potrebujem to si kúpim, nájdem, dostanem, vymením a podobne. Je pekný teplý letný deň a za nejaké tri hodinky zastavujem pred Richardovým domom. Prvá jazda bola fajn, nič zvláštneho sa nestalo, takže dnes je v pláne už len naložiť motorky na príves a oddych. Pri pohľade na príves je jasné, že pôjdeme naozaj veľmi luxusne, pretože obrovský príves na ktorom sú za sebou naložené dve motorky, to sa len tak nevidí.

Po naložení sa už nič nedialo. Dobalíme postupne ešte nejaké veci, ktoré si Richard berie so sebou do auta. A večer sme len posedeli, prebrali cestu a ľahli spať. Samozrejme, že spánok neprichádzal do úvahy, pretože vždy pred cestou to býva také plné emócií a očakávaní. Takže kľudný spánok sa nedá povedať, že by v tú noc bol. Ale tak je to asi u každého cestovateľa.

Dnes najazdené 207 kilometrov.

2. deň, sobota 20. júl 2024

Jasenie – Varšava/PL – Daugaupils/LT – Zarasai/LT

Ráno ubieha pomerne rýchlo a je čas vyraziť. Prichádza Ľubo, zapíname príves a vyrážame ponad Tatry do Poľska. Cesta ide v pohode. Auto takmer necíti váhu prívesu. Takže celkom rýchlo hltáme poľské diaľničné kilometre. Zastavujeme sa maximálne zjesť nejaký obed cestou. Klasicky našu obľúbenú polievku žurek.

Poobede pomáhame dvom litovským motorkárom, ktorých vidíme stáť na diaľnici s nejakým problémom. Nakoniec sa ukazuje, že je to len defekt a keďže chlapi nemajú so sebou kompresor, tak im pomáhame lepiť defekt a nafúkať koleso, aby mohli pokračovať domov.

My pokračujeme ďalej cez Poľsko, až na hranicu do Litvy. Prekračujeme ju niekedy v poobedňajších hodinách a mierime smerom na sever k hraniciam Lotyšska. Keďže je už večer, nemá význam to dnes viac siliť. Nachádzame tesne pred hranicou do Lotyšska vedľa cesty motel, v ktorom sa ubytujeme a prespíme. Dnes ani nebolo moc o čom písať. Jednoducho to bol nutný tranzit diaľnicami Poľska a rovnými cestami Litvy.

Dnes najazdené 0km, no autom sme prešli asi 1200 kilometrov.

3. deň, nedeľa 21. júla 2024

Zarasai/LT – Rezekne/LT – Burački/RUS - Nelidovo/RUS

Ráno pokračujeme z hotela smerom hranica. Autom prejdeme približne 200 km a na benzínke niekde pred hranicou parkujeme a skladáme motorky. Richard ešte chvíľku maturuje s navigáciou, ktorú sme dostali zapožičanú. Jedná sa o dosť zložitý prístroj, ktorý je navigáciou a zároveň satelitným telefónom. Preto sa úplne ideálne oboznamuje s funkciami tohto zariadenia práve v momente, kedy by sme mali sadnúť na motorky a pokračovať v ceste, pretože v aute za 24 hodín jazdy nebol čas sa venovať tejto technologickej hračke. Klasicky dostalo prednosť pivo, aj keď v primeranom a kultúrnom množstve.

Okolo 12.00 máme všetko vybavené, lúčime sa s Ľubom, poďakujeme mu za pomoc a zaželáme si obojstranne šťastnú cestu.
Na hraničný prechod máme len niekoľko desiatok kilometrov, takže sme tam v priebehu hodiny, počas ktorej sa trošku zohráme vo dvojici na nových motocykloch. Zistíme, ako nám funguje, respektíve nefunguje komunikátor v prilbách a hľadáme ideálnu rýchlosť našich motoriek, ktorá by vyhovovala tak našim strojom, ako aj nám.

Hraničný prechod Terehova – Burački. Znovu prichádzame na tento nami už viackrát použitý hraničný prechod, je to momentálne najbližší prechod od nás, ktorým sa dá dostať do Ruska a keďže to tu poznáme, tak sme neočakávali žiadne veľké komplikácie. Jedine to mohlo nastať tým, že sme nevedeli odhadnúť, aká dlhá kolóna áut bude teraz čakať pred hraničným prechodom.

Oproti minulému roku je tu podstatne menšia kolóna čakajúcich áut, ktorá rok predtým dosahovala dĺžku asi dva kilometre. Dnes tu stojí možno 500 metrová rada osobných vozidiel.
Prejdeme dopredu až na začiatok celej kolóny, odstavíme na krajnici motorky a pešo prejdem k závore, kde sedí milá usmievavá lotyšská dievčina v uniforme.

Tak ako minulý rok sa slušne spýtam, či je možné prejsť motorkou rovno do colného pásma s tým, že samozrejme budem rešpektovať to, že na motorke nebudem sedieť, ale aj ju cez to pásmo pretlačím. Na moju otázku zareagovala trošku prekvapene. Vraj prečo by som ju mal tlačiť?

Veď normálne na nej môžem prejsť, takže sa v podstate veci zmenili trošku k lepšiemu, pretože minulý rok, keď som tu prišiel mi povedali, že môžem prejsť, ale motorku musím pretlačiť k budove colnice. A dokonca minulý rok nás púšťali po jednom a teraz vôbec nebol problém, aby sme prešli naraz obidvaja spolu s dvomi motorkami.

Takže prvý krok máme úspešne za sebou, čo bolo veľmi milé konštatovanie príchodu na hranicu.
Pri príchode k budove colnice sa dostávame prakticky hneď k okienku, kde si berú naše pasy, technické preukazy a behom pár minút sme vybavení. Jediné, čo ich ešte zaujímalo, bolo celkom prekvapivé.
Chceli vidieť kartičku od technickej kontroly na motocykel. Richard ukázal svoju, a ja, keďže mám nový motocykel ktorý nemá ešte ani rok, som len ukázal na dátum prvej evidencie. Za pár minút sme boli vybavení, či už zo strany polície alebo colného úradu.

Kontrola batožiny bola viac ako formalita zo slušnosti, keďže boli pod kamerami nazreli zvrchu do tašiek a tým to bolo vybavené. Čo sa týka minuloročnej kontroly hotovosti, ktorú nesiem so sebou, vôbec nikto sa nepýtal na nič. A keďže sme boli po ich minuloročnej skúsenosti poučení, tak pri otázke, koľko máme so sebou Euro odpovedáme, že máme peniaze na účte v Rusku.

Naďalej stále platí trošku nezmyselný predpis o tom, že vyvážať do Ruska môžeš doláre, ale nesmieš Euro. Ak budem v cestopise spomínať nejaké ceny v rubľoch, tak sa to dá prepočítať približne kurzom 1€ = 100 rubľov. Počas leta, keď sme tam boli, sa pohyboval kurz niekde okolo 93-96 rubľov za euro.
Preto pre uľahčenie počítania to zaokrúhlime na stovku.
Počas krátkeho čakania, ešte pred vstupom do colného pásma sme sa pýtali vodičov, ktorí tam stáli s osobnými vozidlami, ako dlho tam čakajú. A ten, ktorý stál prvý pred závorou povedal, že tam stojí 4 dni. Osobné autá púšťajú po jednom a toto bola jediná výhoda, že ak ideš na motorke, dá sa to celé obísť.

Otvára sa pred nami závora a dostávame sa do hraničného medzipásma. Prechádzame pomaly k závore na ruskej strane, kde dostávame lístoček a môžeme sa presunúť do colného pásma k budove colnice.

Na naše prekvapenie tu vidíme stáť na oboch stranách 4 alebo 5 motocyklov. V našom smere do Ruska stojí s nami motorkár z Lotyšska. V opačnom smere vidíme dvojicu muž a žena z Turecka a za nimi Francúz na ceste z Mongolska.
So všetkými sa pozdravíme a krátko podebatujeme o tom čo, ako, odkiaľ a kam.

Ako prvé mierime k okienku cudzineckej polície. Predložíme pasy, techničáky a ja očakávam ako vždy otázky, ktoré dostávam na hranici celkom bežne, pretože môj pás je plný či už víz do Ruska alebo pečiatok z prechodu hraníc na Ukrajinu. Takže očakávam, že zase raz dostanem pozvanie do vedľajšej budovy na osobný pohovor s príslušníkom FSB. (Federnaľnaja Služba Bezopasnosti).

Na moje milé prekvapenie po pár minútach dostávam späť cestovný pas s jedinou otázkou, kam idete? Odpovedám podľa pravdy - mesto Vorkuta. Jedinú odpoveď, ktorú dostávam, je šťastnú cestu.
Motorkár z Lotyšska, ktorý stojí vedľa nás, zjavne dnes toľko šťastia nemal a očakáva pozvanie na pohovor, vraj tam už stojí dve hodiny a zatiaľ si ho nikto nikam nezavolal, takže možno sme mali aj trošku šťastie.

Prechádzame na colnú kontrolu, tu sa postup nezmenil od minulého roka, takže vybaľujeme veci z tašiek. Colníčka si ich zbežne pozrie a dá nám lístok, s ktorým nám treba ísť na kontrolu skenerom. Budova sa nachádza v spleti ďalších budov na druhom konci celého areálu colnice. Ale keďže vieme kde to je, tak sa tam za pár sekúnd presúvame na motocykloch a postupne po jednom si nás berú dovnútra do haly. Motocykle nemajú nič také, čo by nebolo možné pozrieť zvonku, ale predpis je predpis, takže aj motocykle musia prejsť týmto procesom.

Po tomto úkone sa vraciame motocyklami naspäť k colnici, kde na lavičke čakajú naše vyložené veci. Vyložili sme len zopár vecí z vrchu tašiek, aby to naoko vyzeralo ako kontrola. Odovzdávame všetky papiere, pobalíme veci naspäť do tašiek a vypisujeme rôzne dokumenty, ktoré sú potrebné pri prechode hranice. Jedná sa o dva, respektíve tri dokumenty v ruštine, ktoré sú samozrejme aj v anglickej verzii. Treba tam vyplniť zopár formalít nič zvláštne, nič komplikované pre kohokoľvek.

Týmto bodom sme skončili a už len čakáme na odovzdanie našich dokumentov. Čas trávime tým, že pozorujeme okolo stojace autá a ľudí. Ako rôzne vybavujú veci z kufrov a snažia sa to potom dostať nazad tak, ako to mali predtým uložené. Po pár desiatkach minút dostávame naše dokumenty nazad. Kontrolujeme si, či máme všetko tak ako treba a postupne opúšťame hraničný prechod. Pri výjazde ukazujeme len náš pas, v ktorom je vidno, že sme dostali pečiatku na vstup a môžeme ísť. Otvára sa pred nami závora a pred nami je už len obrovská, ba priam nekonečná krajina.

Ja si do zápisníka ešte zapisujem stav tachometra a čas, podľa ktorého zisťujem, že na hranici sme strávili celkovo štyri hodiny. Hneď za hranicou začínajú benzínky, kde cena benzínu poteší každého vodiča. Keďže sa nachádzame ešte stále v blízkosti Európskej únie, tak tu je cena paliva ešte pomerne vysoká a platíme za liter benzínu v prepočte asi 0,65 €.

Keďže je ešte málo hodín, len okolo 16:00, tak na nič nečakáme a štartujeme. Vyrážame smer Moskva. Privítanie v Rusku klasicky ako vždy. Pozrieme sa nad hlavu a vidíme, že sa pomaly začínajú zgrupovať nejaké tmavšie mraky. Neklamný znak toho, že nás čaká prvý dážď tejto cesty.

Počas týchto prvých hodín Richard občas spomenie, že sa mu zdá ako keby mu troška kolísal voľnobeh. Vraj sa musí troška hrať s plynom, aby udržalo motorku v primeraných otáčkach. Niekoľkokrát sa mu to stalo počas týchto prvých pár desiatok kilometrov. Nepripadá nám to ako dôvod sa nad tým dlhšie zaoberať.

Cestou M-9 pokračujeme a dážď nás len mierne pokropí. No citeľne sa tu ochladilo. Po približne 200 kilometroch sa zastavujeme na večeru v „Kafe“ (v miestnom jazyku je Kafe akýkoľvek druh reštaurácie, motorestu alebo miesta kde sa dá najesť).

Má to aj iné označenia ako „stolovaja“ „zakusočnaja“, „restoran“, ale dá sa nájsť aj nápis „bufet“.
Keďže sa priblížil večer a okolie cesty M-9 je v týchto miestach lemované väčšinou močiarmi, v ktorých sa nám absolútne nechce rozkladať stan, tak sa rozhodujeme pre možnosť zostať na noc v Kafe, ktoré poskytuje na druhom poschodí aj celkom slušné a cenovo primerané ubytovania.

Asi sme urobili aj dobre, pretože večer sa fakt podstatne ochladilo a mierne prehánky sú od večera prakticky až do rána.
Dáme si fajn večeru ako soljanku, boršč a iné klasické veci z miestnej produkcie. Okolitá príroda nám zatiaľ neposkytla žiadne možnosti sa niečím pokochať.
Nekonečné močiare a pustatina nás budú sprevádzať až na predmestie Moskvy.

Po večeri si Richard ide prečistiť pľúca ruským tabakom, no po chvíľke prichádza ku mne so slovami „pod motorkou mám mláku benzínu“. S blížiacim sa večerom a tmou sa snažíme rozoznať, odkiaľ vyteká benzín. A vidíme, že je to pravdepodobne cez prepadovú hadičku karburátora. Dávame to za vinu tomu, že jednoducho v nádrži je príliš veľa benzínu a tlakom si nájde nejakým spôsob ako vytiecť.

Richard zatvára ventil na nádrži. A tým pádom benzín tiecť prestáva a závadu považujeme za odstránenú, môžeme sa venovať hodnoteniu postavy čašníčky a plánom na zajtrajší deň.

Postupne sa ale presúvame do postelí, pretože aj zajtra treba podať optimálny cestovný výkon, takže sily si musíme rozložiť na každý ďalší prichádzajúci deň. Za oknom bubnuje dážď na sklá svoju monotónnu melódiu a ja to beriem ako uspávanku. Tak dobrú noc.

Dnes najazdené prvých priemerných 285 kilometrov.

4. deň, pondelok, 22. júl 2024

Nelidovo – Ržev – Moskva – Moskva(Butovo)

Ráno je ponuré a chladné. Vonku takmer tma, temné mraky nad hlavami neveštia nič dobré.
Jediné dobré v tejto chvíli boli raňajky. Sladká ovsená kaša, polievka, čaj alebo káva. U Richarda neodmysliteľná ranná cigareta. Balenie a obliekanie vrstvy oblečenia. S malou dušičkou štartujeme Richardovu motorku s očakávaním, že včerajší večerný problém bol len nejakou banalitou.

No zvuky pri štarte nás okamžite vyvedú z omylu. Vyzerá to tak, že máme nejaký prvý problém, a to sme prešli len biednych menej ako 300 km. Benzín stále vyteká z karburátora a motorka nie a nie naštartovať. A keď sa ju podarí naštartovať, tak veľmi kolíšu otáčky, priam je problém udržať ju v nejakých otáčkach, pri ktorých sa dá jazdiť.
Prakticky stále vyteká z prepadovej hadičky benzín, skúšame aj poklopať po karburátore či náhodou neostal visieť plavák karburátora niekde zaseknutý. No nič nepomáha.

Keď sa motor zohreje, tak sa dá ísť, no jazda nie je ničím príjemným v tejto situácii. Ideme smer Moskva. Po rovinách to ako tak ide, ale keď treba podraďovať rýchlosti, Richardovi motorka často zdochýna a je to jedno veľké trápenie. Preberáme celú situáciu. Pýtam sa, čo sa robilo s karburátorom. Bol vyčistený, bol nastavený, všetko by malo byť bez problémov, no zjavne niekde problém bude.

V tejto nie príliš vhodnej situácii sa k tomu pridáva aj dosť silný dážď, takže jazda je viac nutnosťou ako radosťou. Je nám jasné, že takto ďalej pokračovať nemôžeme. Riešime problém v tejto chvíli jediným možným spôsobom. Tento spôsob sa volá Vasilij, je to môj kamarát z Moskvy, ktorý sa venuje celý život motorkám. Keďže s Vasilijom sme boli dohodnutí, že sa tak či tak stretneme, keď budem prechádzať cez Moskvu, tak návšteva u neho bola v tejto chvíli už nielen povinnosťou, ale aj nutnosťou.

Opisuje mu danú situáciu do telefónu. A nezostáva nám nič iné, len sa nejakým spôsobom dostať k nemu do garáže, a tam skúsiť problém riešiť.
Vo vytrvalom daždi prichádzame k Moskve a tesne pred mestom si dávame fakt výbornú polievku. Klasicky soljanku, ale na takom mieste ktoré by som fakt neočakával, že bude mať takú skvelú kuchyňu. Obyčajné Kafe vedľa cesty, ktoré takmer nebolo ničím označené, ale jedlo výborné.

Stojíme veľmi často. Motorka štrajkuje, strieľa do výfuku a trhá motorom. Stále je to horšie a horšie. Predstava toho ako ideme cez Moskvu v plnej premávke, je veľmi ťažká. Našťastie nechytáme žiadnu dopravnú špičku, pretože vchádzame do Moskvy okolo jednej hodiny poobede.

Obchvatom mesta sa dostávame až k mestskej časti Butovo, kde viac menej po pamäti idem ku garážam, ktoré dôverne poznám. Toto všetko sa deje za výdatného dažďa, ktorý nás prakticky bez prestávky kropí od rána. Ideme oblečený v nepremokoch a jediné, na čo teraz spomínam je to, ako som zabudol doma pohľadať moje nepremokavé ponožky, keďže momentálne mám v čižmách potopu.

Úspešne prichádzame do garáže a parkujeme pod strechou. Vyzliekame zo seba prakticky všetko a dávame sa ihneď do práce. Zhadzuje sedačka a nádrž, aby bol lepší prístup ku karburátoru. Po pár minútach je karburátor na stole rozobratý a závada je hneď jasná. Karburátor bol síce prednedávnom vyčistený, nastavený, ale všetky gumičky a tesnenia, ktoré boli, zostali pôvodné. Jedno z nich vidíme, že je roztrhnuté a toto je celý problém.

Vasilij, ako skúsený opravár, už vopred vedel presne o aký typ motocykla sa jedná a ešte pred našim príjazdom sa mu podarilo zistiť u svojich známych a dodávateľov, u koho by sa nachádzala opravná sada karburátora na daný typ motocykla.
Keďže ako dobre predpokladal, problém bude v niektorom z tesnení. Ako sa ukázalo, mal pravdu. A teraz bola len otázka toho, ako sa dostať k opravnej sade čo najrýchlejšie.

My s Richardom zostávame v garáži. Vasja sadne na metro, asi hodinu sa ním odvezie niekam do centra Moskvy, aby sa za ďalšiu hodinu vrátil aj s opravnou sadou, ktorá v prepočte stála nejakých 10 euro.
Všetko pasuje tak ako má. Montáž prebieha v priebehu pár minút. Znovu namontovať nádrž, sedlo, všetky veci a ísť vyskúšať motorku.

Tá znovu ide tak ako má a nám padá jeden z prvých kameňov zo srdca, počas tejto cesty.
Keďže je ešte len skoré popoludnie, nechce sa nám opustiť Moskvu. Počasie hovorí takisto proti, tak zvažujeme čo robiť. Samozrejme, vyhráva návšteva centra mesta.

Ešte predtým si však zabezpečíme ubytovanie na dnešnú noc, ktoré sa nachádza pomerne neďaleko garáži, v ktorých parkujeme. Na metro sadáme tentoraz my a po hodine vystupujeme priamo na Červenom námestí. Klasická prechádzka po námestí okolo Lenina, okolo Kremľa a potom minúť pár rubľov v ruskom najväčšom obchodnom dome GUM. Nakoniec ich bolo pár desiatok tisíc. Kultúrne nasýtení krásou miestnych dievčat, ako aj miestnou kuchyňou sa zase metrom vraciame k Vasilijovi.

Ten nás odprevadí k hotelu a odovzdá kľúče od garáže. Lúčime sa a ešte raz ďakujem za pomoc.
Zopár pív robí noc s Richardom v jednej miestnosti, a čo je horšie aj v jednej posteli, bezsennou. Akosi sme pozabudli pred rezerváciou izby v hoteli povedať, že chceme minimálne oddelené postele. Rišovi to samozrejme nevadí, ten si po dennej dávke piva píli svojich pár kubíkov dreva, no ja zaspať neviem dlho do noci. No mám ponaučenie do ďalších dní.

Ten dnešný zakončím len konštatovaním, že napriek všetkému, čo nás dnes stretlo sme z toho dokázali vykľučkovať celkom dobre. A aj počasie sa umúdrilo, hlavne v podvečer keď sme po hodine prestali počítať, koľko Miss Moskva 2024 sme už počas prechádzky stretli.

Dnes najazdené 386 kilometrov.

5. deň, utorok 23. júl 2024

Moskva(Butovo)- Elektrostaľ – Vladimir – Dolgaja Luža

Ráno sa vydávame pešo do garáže k motorkám a pobalíme polosuché veci. Ideme niekam na sídlisko, kde Vasjovej žene Tatiane odovzdáme kľúče od garáže.
Keďže v Moskve nemáme viac plánov sa dlhšie zdržovať, tak len natankujeme a vyrážame smer východ. Ideme nudnou cestou, obchvatom Moskvy, čo je prázdna štvorprúdová cesta. Jednoducho dnešný deň zase len tranzit, ktorý musíme vydržať. Jedinou zastávkou je tá na polievku.

Mesto Vladimír a neďaleko neho žijúci môj kamarát Andrej, je našou dnešnou ďalšou zastávkou, ktorú nemôžeme vynechať. Andrej nás čaká už niekoľko dní, takže všetko je pripravené na našu návštevu. Tým všetkým myslím pár kilogramov mäsa na šašlik.

Tretie leto po sebe vchádzam do tohto mesta, kde nás hneď na prvej benzínke na začiatku mesta stretáva tento večne usmiaty miestny motorkár. Po krátkej debate sa presúvame cez mesto na nákup nevyhnutných ingrediencií na večer, hlavne tých v tekutom stave.

Na benzínke sa náhodou zastavuje ďalší motorkár s nabalenou motorkou, ktorý z Moskvy vyrazil dnes ráno smerom na Pamír. Andrej s ním okamžite nadviazal kontakt, čo, ako, kam, kade? Po krátkej debate mu povedal, „kam by si išiel ďalej, dnes ostaneš tiež u mňa“.

Takže sa dalo očakávať, že dnešný večer dopadne klasicky. Pri stole s kopou šašlika, piva a rozhovormi o motorkách dlho do noci.

No, keďže je dnes pracovný deň a všetci máme toho dosť, tak ukončujeme toto sedenie niekde okolo polnoci. Chvíľu ešte bojujeme s komármi, no potom zaliezame do spacákov a celkom dobre sa vyspím. V noci je dosť zima a to sme ešte veľmi ďaleko od chladných miest, kam smerujeme.

Dnes najazdené zase len skromných 232 kilometrov.

6. deň, streda 24. júl 2024

Dolgaja Luža –Čeboksary – Kazaň – Malmyž

Ráno klasika, dojesť šašlík, vypiť kávu, pobaliť sa, Andrej do roboty a my pokračujeme v ceste.

Ja sa ešte zastavím pri nemocnici, v ktorej som pred dvoma rokmi strávil zopár „krásnych“ dní. Urobím si fotku pri vchode a pokračujeme. Dnes je v pláne návšteva mesta Kazaň v republike Tatarstan. Máme tam približne 400 km a chceli by sme si veľmi pozrieť centrum tohto nádherného mesta.

Cesta je zase viac menej len tranzit a je plná kamiónov. Takže je to také trochu nutné zlo dostať sa z tohto hlavného ťahu na bočné cesty, kde sa už bude dať trošku viacej si užiť okolitú prírodu a všetko ostatné. Okrem toho je zima a časté prehánky nepridávajú radosti z jazdy.

Prechádzame cez rieku Volga a poobede sme pred obrovským, viac ako miliónovým mestom Kazaň.
Snažím sa telefonicky zohnať nejaké ubytovanie. Obvolám možno 10 - 15 rôznych hotelov v centre mesta, absolútne beznádejne všetko vypredané, nič nedokážeme zohnať. V okrajových častiach mesta nechceme zostávať, pretože do centra by sme sa zase nejako komplikovane dostávali taxíkom. Preto sa nakoniec rozhodujeme, že návštevu tohto mesta si odložíme na inokedy a pokračujeme ďalej, teraz už trocha viac na sever.

Cestou R242 mierime na mesto Perm. Keďže sme zišli z hlavného ťahu, tak sa vzápätí veľmi ukľudní premávka, čo nás teší. Asi sme odbočili na nie celkom správnu cestu, pretože jej kvalita sa náhle mení. Áut ubudne natoľko, že ideme dlhý čas len sami... Odrazu pred nami stojí dopravná značka - lodná preprava.

Celkom nás to prekvapilo v tejto chvíli. No nakoniec zistíme, že namiesto lode, ktorá by nás mala previezť, je tu dočasný vojenský most, takže ho prechádzame bez zdržania. Štruktúra cesty sa veľmi zmenila a zostala tu len šotolina, ktorá sa neskôr mení na šmykľavé blato, v ktorom ideme približne 40 –50 km.

Táto malá kultúrna vložka nás potešila, lebo sme si konečne pozreli trocha viac prírody a odfotili moje obľúbené drevenice.
V podstate sa celý zvyšok dňa motáme po odľahlých častiach tohto kraja, čo nám ale vôbec nevadí. Nudný tranzit sa dnes zmenil na spoznávanie miestnej pustatiny.
Počasie ale nie je príliš motorkárske. Chlad a dážď nás nechcú opustiť. Ideme dlho do večera, je svetlo ešte o 22.00 hodine. Nakoniec nachádzame pri ceste nejaký akože „hotel“. Nechcelo sa mi spať v spacáku a v stane o tomto čase. No ani ubytovanie nestálo za veľa. Teda stálo 5,-€ no aj kvalita bola za tú cenu. Čo už, nie vždy sa darí s výberom.

Deň sa začína podobať na ten včerajší. Rutina tranzitu a celodenný presun, bez väčšej možnosti oživiť denný program, je nutnosťou každej cesty. Po pár dňoch je problém si spomenúť, kde som bol predvčerom. Všetko sa to zleje do jednej ohromnej neforemnej gule, kde je kopec informácií, no žiadna logika.

Keby nemám môj zápisník v ktorom teraz čítam, či skôr lúštim moje poznámky, tak by som nevedel pokračovať v písaní. Posledný údaj dnešného dňa v ňom vidím zapísaný jasne.

Denný stav nájazdu sa dnes konečne dostal k vyšším číslam a je 779 kilometrov.

7. deň, štvrtok 25. júl 2024

Malmyž – Perm – Jekaterinburg – Belojarskij

Ráno čím skôr odchádzame z tohto dosť divného zariadenia na ubytovanie. Je chladno, takže obliekame komplet všetko čo máme. A vieme, že dnešný deň bude zase spojený len s dažďom. Prakticky celý deň sa naháňame s oblakmi. Niekedy je to tak, že ledva stihneme zastaviť na autobusovej zastávke, skryť sa pod strechu a strhne sa prietrž mračien. Takže cesta nič moc a je to vlastné len nutný tranzit smerom na mesto Perm. Jediné čo je na tom pekné, že trochu sa mení príroda a prichádzame k pohoriu Ural.

Ural, tiahne od Severného ľadového oceánu až ku stepiam Kazachstanu v celkovej dĺžke asi 2 500 km. Pohorie je jedno z najstarších na svete a tvorí dohodnutú hranicu medzi Európou a Áziou. Ural je najvyšším pohorím európskeho Ruska. Krajina sa konečne začína trošku vlniť, prichádzajú husté ihličnaté lesy. Prichádzajú zákruty a konečne aj jazda trošku začína byť veselšou.

Napriek tomu, že takmer celý deň ideme v daždi, je jazda celkom zaujímavá.
Prechádzame cez rieku Kama, ktorá preteká mestom Perm. Toto mesto, ktoré sa predtým volalo Molotov, je to ďalšie mesto s počtom obyvateľov nad milión na našej trase.

My však len prechádzame a pokračujeme ďalej, pretože čas nás tlačí a zajtra máme určitý dôležitý termín. Vystúpili sme trošku vyššie do nadmorskej výšky a tým pádom sa tu aj ochladilo. Stále ideme prakticky bez prestávky. Ideme v daždi, už to ani neriešime. Máme absolútne všetko na sebe mokré. Robíme len krátke zastávky na oddych a pokračujeme prakticky celý deň. Jediný svetlý a čistý moment počas celého dňa je zhodou okolností práve pri hranici Európa a Ázia. Tu v tejto časti je celkom dobré počasie, urobíme si to zopár fotiek a pokračujeme ďalej.

Celkom nuda čítanie, však? Ja viem. Samému sa mi to ťažko píše, ak sa počas tých niekoľko dní nič zvláštne nedeje. Takýmto štýlom sme išli až do 23.00 hod. Niekde za mestom Jekaterinburg pri ceste vidíme motel. Berieme poslednú voľnú izbu a snažíme sa trošku sa zohriať a osušiť veci. Dávame nejakú večeru v miestnom kafe a ľahneme unavení spať. Dnes viac už nič neriešime a ani ja nemám viac čo písať.

Pokračuje presun ktorý sme šli už neraz, tak len v podstate čakáme na ďalšie dni, keď už si začneme trocha vychutnávať to, kvôli čomu sme sem išli. A myslím, že zajtra bude prvý rozbehový deň. No nepredbiehajme a poďme radšej spať.

Dnes v daždi a zime sme sa zmohli na denný výkon 793 kilometrov.

Tu končí aj prvá časť príbehu, ktorý bol doteraz samozrejme nezáživný a podmienený nutným a často aj nudným presunom.

2. časť, motofestival Irbit 2024 - JAMAL - Salechard

8. deň, piatok 26. júl 2024

Belojarsij – Kamišlov – Zajkovo - Irbit motofestival 2024

Ráno nevstávame príliš skoro. Jednoducho to akosi nešlo. Balíme všetko mokré, na nohy navliekam igelitové sáčky. Vonku je tak ako včera, nič sa nezmenilo, len fúka ešte silnejší vietor. Leje a leje a leje bez prestávky.
Vyrážame asi až o 10.30 miestneho času, ktorý je tu už +3 hodiny od nášho.

Stretávame pomerne veľa motorkárov v našom smere. Cestou sa zastavujeme v nejakom väčšom meste na nákup a v obchode s rybárskym vybavením si kupujeme nepremokavé plášte. Obliekame si teda ďalšiu vrstvu a pokračujeme. Pomohlo to jedine tak, že toľko necítiť studený vietor, inak sme kompletne premočení.

Keďže dnes máme konkrétny cieľ, robíme si aj väčší nákup na tri dni. Každý podľa seba, takže u Richarda je nákup značne ťažší kvôli objemu tekutín.
Irbit, je to názov mesta v Sverdlovskej oblasti. A považuje sa za hlavné mesto motocyklov v Rusku.

Počas druhej svetovej vojny bolo veľa tovární z európskej časti Ruska evakuovaných za Ural do ázijskej časti. Závod na výrobu motocyklov Ural sídli dodnes v tomto meste. Je tu múzeum motocyklov a každoročne sa tu koná moto festival. Tento rok to bol 25. ročník.

Dostali sme sem pozvanie od známych, s ktorými sa máme stretnúť a prebrať podrobnosti našej plánovanej cesty. Takže sa sem blížime v tomto nečase spolu so stovkami ďalších motorkárov.
Festival sa koná v bývalom pionierskom tábore, kde na stene vidím rok výstavby 1953. Budovy aj sociálne zariadenia tomu zodpovedajú a už z diaľky to vyzerá na poriadny víkendový masaker.
Pred vstupom sa stretneme s chlapmi, ktorí nás už netrpezlivo čakajú. Sme tu jediní „inostránci“, tak sa nám dostáva veľmi štedrého privítania ako som očakával. Odolávam ponuke bezodného pohára, Richard bojuje, no najskôr je treba sa trocha ubytovať.

„Sem si postavíte stany“. Pozerám na určené miesto a uvažujem koľko potrvá kým môj stan odpláva. Všade je vidno len rozmočenú trávu, blato a hlboké koľaje. Prší tu výdatne už niekoľko dní, a tak areál pripomína skôr močiar ako táborisko pre tisíce motorkárov.

Rezignujem a staviam stan bez ohľadu na podložie a budúcnosť. Postupne sa zoznamujeme s ďalšími a ďalšími účastníkmi. Správa o tom, že dorazili „rebjata iz Slovakii“ sa šíri rýchlo. Začínajú rozhovory o všetkom možnom, tak ako to býva zvykom na podobných akciách.

Je zaujímavé, že areál je rozdelený pomyselne na sektory podľa toho, kto odkiaľ prišiel. Severania majú svoju časť, motorkári od Moskvy svoju a podobne. Je to dobré aj z praktického hľadiska, ak niekto hľadá ľudí zo svojho okolia vie, že ich nájde v tom alebo onom mieste.

Program festivalu je rovnaký, ako na každom inom. Vystúpenia kapiel, rôzne súťaže, výstavy starých motocyklov, predaj rôznych dielov, oblečenia a jedla. Klasika, len s tým rozdielom, že sa topíme v blate. Fotky neopíšu to, ako to tam vyzeralo reálne, ale bol to teda nezabudnuteľný víkend.
Naši kamaráti, ktorí nás tu čakali odvčera, dnes vyzerajú akoby nás čakali už týždeň. Nielen podľa množstva blata na oblečení, ale aj podľa unavených očí a gestikulácie.

Zaujímavé je, že na festivale platí zákaz predaja akéhokoľvek alkoholu a aj piva! Nič sa tu nedá kúpiť a pri vchode strážna služba kontroluje v autách aj na motocykloch čo kto dováža. Nejakú tú fľašu piva, alebo vodky dovolia preniesť, ale ak by niekto chcel priniesť naraz napríklad kartón piva, tak bez milosti ho otočia naspäť. Okrem toho tu neustále dohliada na poriadok vonku pred areálom, ako aj vnútri areálu hliadka polície.

V našom stanovom mestečku máme šťastie, že zopár jedincov prišlo na festival autom a priniesli so sebou veľké rozkladacie prístrešky, takže sedíme pod strechou a dokonca sa podarilo zabezpečiť aj drevo na oheň, takže sušíme oblečenie nad horiacim mokrým drevom. Výsledok je žalostný. Síce som nič nevysušil, no zato aspoň celkom fajn smrdím.

S blížiacim sa večerom graduje aj nálada prvého oficiálneho dňa festivalu. Trocha sme obehli areál, aby sme sa tu zorientovali a večer už prebieha podľa očakávaného scenára. Rôzne motorkárske kluby menia naše nálepky za ich, meníme telefónne čísla a dostávame ponuky na návštevu ich klubov od Moskvy po Vladivostok. Keďže my dvaja nemáme žiaden svoj klub (už sa na tom dnes pracuje), tak sa nás snažia zlákať do niektorého ich klubu za čestných členov.

Richard sa už naplno venuje družbe v klube s romantickým názvom Alkaši. Keďže ja nepijem, som vylúčený z ich kolektívu a ponechaný napospas iným menej atraktívnym klubom v okolí. No samozrejme, moje vylúčenie bolo len tak pre oko diváka.
Mraky sa stiahli nielen nad celý areál festivalu, ale hlavne nad hlavu Richarda. Akosi príliš na neho tlačia vstúpiť a stať sa členom klubu Alkaši.

Cítim v tom akýsi podvod a ako sa ráno ukáže pri osobnom rozhovore, Richarda naozaj podviedli! Agitácia nového člena naberá grády, Rišo poctivo odoláva a nakoniec vidím, že prikývne súhlasne hlavou.

To, že tesne predtým ako súhlasil s členstvom sa jedno z miestnych dievčat osobne rozhodlo urýchliť jeho váhavé rozhodovanie tým, že mu ukáže kozy, bolo určite len náhodou. Výbuch radosti nad novým členom a následná oslava niekde po areáli do ranných hodín sa konala už bez mojej prítomnosti. Unavený z cestovania sa zložím v mojom stane a snažím sa necítiť to všetko mokré okolo seba, na sebe a hlavne pod sebou.

Spánok bol taký ako na festivale. Duniaca hudba a spev do rána. No s tým sme predsa počítali.
Na dnes už stačilo písania a aj dažďa.

Dnes sme dali len dojazd na festival, takže len skromných 189 kilometrov, a to viac po vode ako po ceste tuším.

9. deň, sobota 27. júla 2024

Moto festival Irbit

Ráno sa budím rovnako mokrý ako som zaspával. Vyliezam von a pozerám, čo sa do rána zmenilo. Zmizla tráva, ktorú bolo včera ešte ako tak vidieť a všade je len čierne blato a voda.
Je pomerne ticho, a tak len sedím pri ohni a hrejem sa. Postupne tábor ožíva a každý sa snaží sa niečím zamestnať alebo zohriať ako ja. S obavami pozerám na stan, ktorý si postavil Rišo. Nevidím žiaden pohyb, tak netuším či spí alebo je stan prázdny. Tak čakám a verím, že ten včerajší príjem prežil.

Nakoniec sa otvára stan a nový člen z neho vychádza pokrčený ako noviny. Preberáme včerajšie novinky a dojmy. Rozmýšľame nad dneškom a len tak na okraj sa dozviem, že s tým podvodom som mal pravdu.
Richard vstúpil, no kozy nevidel...

Je mi ho ľúto a snažím sa ho rozveseliť, že máme pred sebou ešte dlhú cestu a klubov je veľa, takže ho možno ešte do niektorého iného zoberú za lepšej konštalácie hviezd a iných predností.

Dnes sa celý deň venujeme programu festivalu, hudba, jedlo, brodenie blatom, debatami s novými kamarátmi, tlačením motoriek z blata a podobným disciplínam.

Na výstave motoriek obdivujeme nádherné kusy motoriek, ako aj rôzne domáce úpravy spôsobom „čo garáž dala“. Keď chvíľami neprší, dá sa prejsť po areáli, no o chvíľu nová dávka vody zhora všetkých rozoženie niekam pod strechu.

Deň ubieha pokojne a večer je cítiť únava na všetkých. Postupne sa to začína rozpúšťať a každý zalezie do svojho spacáku, stanu, alebo auta. Minulý rok vraj bolo na festivale viac ako 30 stupňov tepla. Pri pohľade na to všetko okolo mňa sa tomu nechce ani veriť.

Zajtra je čas sa pohnúť ďalej. Plán máme do detailov pripravený a je úplne iný ako sme chceli doma. Chlapi tu na festivale nám to kompletne prekopali a zmenili snáď všetko. Výsledok je ten, že od zajtra na najbližší týždeň máme postarané o každý náš deň. No to čo nás čakalo ďalej, bude stáť skutočne za to!

Líham si trocha pospať. Všetko je ešte viac mokré, no už som si akosi zvykol. Pripadá mi to ako prirodzené.

Keďže sme na festivale, tak zapisujem prvú 0 do prejazdených kilometrov.

10. deň, nedeľa 28. júl 2024

Irbit – Tjumeň – Zarečnyj – Toboľsk

Ráno posledného dňa festivalu je tu. Ako inak, v daždi a blate. Celý tábor začína postupne baliť, ale len veci ktoré považujú za nutné zobrať. Prístrešky, niektoré stany a iná výbava sú v takom stave, že ich jednoducho nechajú tu.
My balíme všetko, ale balenie neprebieha podľa stanoveného poriadku. Len všetko natlačíme do tašiek. Nemá význam niečo triediť, všetko je mokré a špinavé. Postupne sa rozchádzame na všetky svetové strany. My ideme smerom na mesto Tjumeň a potom točíme viac na sever.

Prejdeme len pár kilometrov k výjazdu na hlavnú cestu a už stojíme. Klasicky ako všade po podobných akciách tu polícia kontroluje dokumenty a alkohol. Zastavujem, pozdravím a poviem „my inostránci“. Uniforma len jedným okom pozrie na zablatenú značku, uznanlivo pokýva hlavou, usmeje sa a pustí nás ďalej. Prechádzame mestom Irbit, je tu múzeum motocyklov a dnes majú otvorené. Aj sme zvažovali ísť pozrieť, no v stave v akom sa nachádzame to odkladáme na iný rok.

Kopírujeme tok rieky Toboľsk do mesta s rovnakým menom. Dnes bol náš cieľ v tomto meste plnom kostolov.
Cesta ubieha tak ako sme očakávali. Prší celý deň, no k večeru dážď ustáva a k mestu prichádzame v relatívne dobrom počasí. Snáď sa už vypršalo na celý zvyšok našej cesty. Od začiatku sme si hovorili, že radšej nech prší teraz tu, ako potom tam na severe, kde by nám dážď urobil oveľa väčšie problémy.

V miestnom motorkárskom klube o nás už vedia a čakajú nás. Ešte na festivale nám chlapi postupne zariadili zastávky v mestách a kluboch cez ktoré budeme prechádzať. Takže naše denné nájazdy budú o niečo nižšie, pretože sme sľúbili, že sa u nich všetkých zastavíme na nocľah.

Dnes teda trocha blúdime mestom Toboľsk, no nakoniec úspešne nájdeme klub, ktorý je zároveň aj výcvikovým strediskom autoškoly. Neprší a konečne si užívame sucho. V klube je veľká miestnosť v ktorej rozložíme všetky mokré veci, kde len to bude možné. Perieme oblečenie a trocha umývame motorky. Mažeme aj reťaze a celkovo sa po asi piatich dňoch venujeme údržbe všetkého. Potom ešte nákup v obchode na večer a klasika motorkárskeho žánru môže začať. Postupne sa klub zapĺňa ďalšími cestovateľmi, ako aj domácimi.

Večerná družba je ale veľmi kultúrna aj vzhľadom nato, že dnes je nedeľa a zajtra treba ísť do roboty. Oceňujem v klube hlavne veľké krbové kachle. Drevo v nich horí celý večer a ja sedím úplne blízko a vychutnávam si teplo a sucho so šálkou čaju. Nuž teda....roky nezastavíš.

Nakoniec sa tento deň ukázal ako celkom dobrý a záver priam ideálny. Uvidíme, čo prinesie ten ďalší.

Dnešný končím s číslom 467 kilometrov, čo je celkom dobré číslo, keďže sme vyrážali pomerne neskoro a v zlom počasí.

11. deň, pondelok 29. júla 2024

Toboľsk – Neftejugansk – Surgut – Fedorovskij

Odporúčania na prehliadku centra mesta nemôžeme ignorovať. A tak hneď ráno ideme pozrieť, ako vyzerá jediný Kremeľ v ázijskej časti Ruska. Je ráno a nikde nikoho, tak sa sami prechádzame nádvorím tohto rozsiahleho komplexu. Po asi hodine sa vrátime k motorkám a pokračujeme smer sever, pretože z juhu sa blížia čierne mraky. Dážď nás zase dobieha.

Pomaly si začíname všímať meniacu sa krajinu. Ubúda stromov a všetko zostáva akési menšie a nižšie. Neklamný znak toho, že sa tajga začína meniť na tundru. Pribúdajú nekonečné pláne plné piesku a zakrpatej vegetácie.

Celé desiatky kilometrov nevidno náznaky civilizácie, teda ak nerátam nekonečné množstvo veží. Všadeprítomný zápach plynu a ropy. Po krajine sa vlnia tisíce kilometrov potrubia a rôzne budovy, ktoré slúžia ako prečerpávacie stanice.

Dopravné značenie zostalo v tejto oblasti asi len jediné. Všade vidno len značku „Zákaz vjazdu“. Akákoľvek odbočka z cesty do stepi je prehradená buď závorou alebo strážnou búdkou. Všade je vstup povolený len na priepustku.

Mesačná krajina, pod ktorou je obrovské nerastné bohatstvo. Aj preto s úžasom a obdivom pozeráme na malé mestečká ktoré počas dňa prechádzame. V podvečer sa blížime k mestu Surgut. Správne centrum pre Chantyjsko-mansijský autonómny okruh. Na brehu rieky Ob sa rozprestiera toto bohaté mesto, ktoré sa nazýva aj ako „ruské hlavné mesto ropy“.

Dáme si tu len večeru na okraji mesta. Pôvodný plán zostať tu na nocľah pustíme z hlavy. Ceny všetkého tu na severe začínajú byť závratné. Preto pokračujeme stále viac na sever. Míňame mestečko Fedorovskij a neskôr stojíme, aby sme prebrali situáciu.

Pred nami je noc a približne 450 kilometrov ničoho. A ak doteraz niečo cestou bolo, tak tu keď napíšem, že nie je nič, tak to znamená naozaj nič. Zastavuje sa pri nás motorkár, ktorý ide tiež na sever, no dosť sa ponáhľa. Pôjde vraj celú noc a radí nám sa vrátiť do mestečka, ktoré sme nedávno prešli a tam dotankovať.

Pretože na danom úseku je len jediná benzínka a aj tá sa nachádza asi 400 kilometrov ďalej. Meníme si čísla, dostávame pozvanie k nemu do klubu v meste, ktoré budeme mať potom neskôr cestou.

Vrátime sa do mestečka Fedorovskij, kde nás medzitým už stihli ohlásiť na nečakanú návštevu naši kamaráti, ktorí sú niekde pár hodín cesty za nami.

V tomto meste žije ich kamarát Dmitrij, u ktorého parkujeme motorky a v miestnom hoteli spíme. V noci ešte prichádzajú naši kamaráti, ktorí vyrazili z festivalu v Irbite neskôr.
Dohoda je jasná, zajtra sa stretneme u nich v meste a musíme tam zostať na pár dní. Záporná odpoveď neprichádza do úvahy. Lúčime sa preto a ideme spať. Krátka jazda mestom ktoré má asi len 15 tisíc obyvateľov, no to ako to tu vyzerá je neskutočné.

Nové domy, ulice, obrovský štadión, či už futbalový alebo zimný. Nové školy, obchody a veľa iného. Pýtame sa, či je mesto novo postavené. No vraj nie, len sa tu veľa investuje pretože miestna oblasť je veľmi bohatá a peniaze tu vôbec nerobia žiaden problém. Ako vždy to vieme sami porovnať s inou časťou Ruska, kde sme často videli pravý opak.

Ukladáme sa spať. Dnes už bol deň, keď sme si konečne začali užívať cestu, aj keď pre niekoho sú dlhé roviny a pustatina nezáživné, tak konštatujem, že napriek tomu som sa vôbec nenudil a stále sa bolo na čo dívať. Nie tak často sa podarí navštíviť podobné odľahlé časti sveta.

Dnes sme si pripísali na účet 699 kilometrov.

12. deň, utorok 30. júl 2024

Fedorovskij – Gubkinskij (nič iné na celej trase sa nenachádza)

Ráno je pochmúrne a zamračené. Tankujem doplna a aj do kanistra. Je priam neuveriteľné, že sa nachádzame v oblasti, kde pod nohami máme len zemný plyn a ropu. Na celom úseku medzi mestami Fedorovskij a Gubkinskij je len jedna jediná benzínka a aj na tej nemusí byť vždy benzín.

Oblasť, kde stačí takmer len kopnúť do zeme a vytryskne z nej ropa alebo plyn, ale natankovať do auta nemáš kde. Paradox s ktorým som sa už neraz stretol.

Krajina sa príliš nezmenila. Pribudlo dnes viac močiarov a pár krokov mimo cesty znamená sa okamžite utopiť v tmavej vode plnej riedkeho bahna. Všetky odbočky sú zhotovené len z násypu bez asfaltu. A všetky cesty sa vlnia, čo je dôsledok postupného sadania násypu do večne zamrznutej zeme.

Počas leta vrchná vrstva rozmrzne do hĺbky niekoľkých metrov a všetko čo je na povrchu v nej pomaly zmizne. Aj preto stráca význam položiť asfalt na všetky cesty. Udržuje sa len hlavný ťah spájajúci juh so severom. Všetko ostatné je len ujazdená gruntovka s rôzne kvalitným povrchom.

Občas, ak sa reliéf krajiny trocha zvlní, sa nájdu aj vyššie položené miesta kde je pomerne sucho. Ale v pomerne riedkych borovicových lesoch je pod nohami len jemný piesok, v ktorom jazdiť je umenie. Skúsili sme to na pár úsekoch a boli to veľmi výživné minúty. A preto sme radšej pokračovali v našom smere. Veď toho pravého terénu si ešte užijeme tam, na samom severe oblasti.

Opúšťame Chantyjsko-mansijský autonómny okruh a prechádzame do oblasti Jamalo-nenecký autonómny okruh , ktorý je súčasťou Ťumenskej oblasti a zároveň je začlenený do Uralského federálneho okruhu. Skratka tejto oblasti je aj JMAO.

Rozkladá sa v strednej časti arktickej oblasti Ruska, na severe západnej Sibíri. Jeho súčasťou je aj skupina ostrovov v Karskom mori, ktoré ho obmýva zo severu a polostrov Jamal, ktorý dal celému okruhu meno.

Oblasť je veľmi riedko osídlená. Obrovská plocha s takmer 700 tisíc kilometrov štvorcových a na nej žije len niečo viac ako 500 tisíc obyvateľov. Krátke leto a extrémne zimy, kde teplota klesá aj pod -50 stupňov, sú pre pôvodných obyvateľov tejto oblasti bežným javom. Dostaneme sa k nim ešte neskôr v mojom rozprávaní, no už teraz patrí môj obdiv tejto dnes už len 6% časti obyvateľstva zvanej „Nenci“.

Vchádzame preto na územie, ktoré vo svojich útrobách drží viac ako tretinu celosvetových zásob zemného plynu. Vchádzame do mesta Gubkinskij, kde nás už na začiatku pri pamätníku čakajú naši hostitelia. Krátka jazda mestom, ktoré má asi 25 tisíc obyvateľov, ale je vybudované dokonale.

Všetko je samozrejme spojené s tým, že o peniaze sa tu nejedná a čo treba to sa postaví, kúpi. Už nás to ani neprekvapuje, keďže tu ležia peniaze priamo pod nohami. Parkujeme motorky u Pavla vo firme, vybaľujeme sa a keďže sme tu na dlhšie, tak rozkladáme rôzne veci aby sme ich nechali vyschnúť, keďže stále na to nebol priestor a čas. Ubytovanie máme na strategickom mieste, pár metrov od motorkárskeho klubu.

Večer dávame okružnú jazdu mestom na aute a potom ho klasicky zakončíme hromadnou večerou v miestnej reštaurácii, kde máme pre seba celú samostatnú časť, ktorá končí klasicky nekontrolovateľnou smršťou vo forme tekutej stravy.
V noci podľa overenej klasiky robím vodiča.

Rozvážam po meste, v ktorom som nikdy nebol, členov klubu a vykladám ich rôzne po viac menej neurčitých adresách. Niekto z auta vypadne sám pomocou gravitácie, niekto to zvládne po vlastných až po prvé schody svojho domu.

Parkujem auto na dvore Pavlovej firmy a posadím ho do taxíka. S pocitom dobre vykonanej práce sa môžem uložiť spať. Richard sa dnes držal dobre, a preto nemám žiaden problém usmerniť ho do postele. Aj zajtra je deň, tak sa ideme trocha šetriť.

Dnes sme po ropných poliach prešli priemerných 413 kilometrov.

13. deň, streda 31. júl 2024

Gubkinskij – Tarko Sale – Gubkinskij

Dnes je deň oddychu. No od rána máme program plný. Prvé telefonáty začínajú už o 9,00 ráno a sú typu: „kde sme boli?, kde mám auto?“

Všetko je vysvetlené a k spokojnosti všetkých navrhujem, aby som teda aj dnes robil vodiča ja. Hrdosť Pavlovi ale nedovoľuje, aby mi prenechal úlohu vodiča. Preto sadáme do auta až okolo obeda a vyrážame pre nás neznámym smerom.

Tarko Sale, v miestnom neneckom jazyku to znamená „Mys na rázcestí. V tomto meste nás čaká prekvapenie. Ideme do skanzenu, kde nám ukážu ako prebieha život kočovných Nencov. Ich životným priestorom je tundra, kde pasú svoje stáda sobov. Život aký žijú je v dnešnej dobe nepredstaviteľný modernému človeku.

Pri vchode nás privíta miestna obyvateľka vo svojom typickom oblečení. Mnohofarebné a pestré oblečenie siahajúce až po zem. Ako prvé vyriekne nad ohňom nejakú modlitbu a dymom nás akoby posvätí v ich domove. Ich obydlie sa volá „čum“ a je to vlastne stan z borovicového dreva, kde steny tvoria kožušiny zo soba. Tu prebieha celý život rodiny a žijú v ňom často aj tri pokolenia. Rozdelený je na niekoľko častí, no o nejakom súkromí reč byť nemôže.

Vybavenie domácností je viac ako minimálne, no postupne sa u nich už objavujú aj benzínové generátory a u mladšej generácie aj mobilné telefóny, ktoré samozrejme fungujú len v blízkosti obývaných území.

Základom všetkého je pec, ktorá stojí v strede „čumu“ a udržuje teplo. Na kúrenie sa používa všetko. Drevo z rôznych porastov, mach, a aj sušený trus. Klasické drevo ako poznáme u nás je v týchto končinách veľmi vzácne a používa sa len ako stavebný materiál na konštrukciu ich obydlia.

Skladovanie potravín je riešené buď zakopaním do zeme alebo sušením. Medzi hlavné zdroje obživy patrí samozrejme mäso zo soba, ryby a plodiny, ktoré sa dajú zbierať počas krátkeho leta.
Zima tu je prakticky 10 mesiacov v roku, a len dva mesiace sa počítajú ako leto. No leto nie v našom ponímaní. Tu sa za leto počítajú mesiace kedy nemrzne.

Chlad v zime si mnoho z nás ani nevie predstaviť. Spať v takom stane, naobliekaný v mnohých vrstvách oblečenia a predsa sa ráno zobudiť so zamrznutými očnými viečkami musí byť poriadny zážitok.

Dostávame na skúšku časť ich tradičného oblečenia, „malica“, ktoré je neuveriteľne ťažké, no zároveň dobre chráni proti mračnám komárov. Prechádzame celým areálom a podrobne nám všetko vysvetľujú. Sme tu dnes jediní dvaja turisti, no napriek tomu, že dnes bolo zatvorené, urobili výnimku a zorganizovali túto prednášku len pre nás.
Počas celej tej viac ako hodiny som mal dostatok času si všetko obzrieť a samozrejme ma zaujímala aj téma, ktorá je potrebná v každej spoločnosti. Hygiena a potreby.

Dostal som odpoveď, že všetko je veľmi jednoduché. Na hygienu používajú jeden spoločný stan v ktorom je pec na zohriatie vody, alebo roztopenie snehu a v nej sa praktizuje všetka hygiena podľa určitých časových pravidiel pre ženy a mužov alebo podľa potrieb rodiny.

Čo sa týka potreby fyziologickej, tak som dostal vysvetlenie len pohybom ruky niekde do diaľky. Pani ukázala smerom na nekonečnú tundru a povedala len toľko, muži napravo, ženy naľavo. Viac som sa o tejto téme radšej nechcel dozvedieť, no pripomenulo mi to jeden starý vtip, ktorý zjavne nemal ďaleko od pravdy, keďže pri miestnych poveternostných podmienkach na život je každá iná banálna povinnosť komplikovaným procesom.

Otázka: Čo potrebuje miestny obyvateľ na to aby mohol vykonať potrebu?
Odpoveď: Dve palice. Jednou sa podopiera, aby ho neodfúkol vietor a druhou odháňa vlky.

Stretnúť pravých kočovných Nencov sa nepodarí každému. V zime sa sťahujú bližšie k mestám a civilizácii. Vtedy je možnosť ich navštíviť, a ak dovolia, tak aj spoznať ich život. Je to obdobie, keď svoje stáda priženú bližšie k očakávaným zákazníkom na predaj. Ono sa na prvý pohľad zdá, že ľudia sú to chudobní a vyzerajú ako bezdomovci. No všetko je to len klamlivý pohľad. V skutočnosti sú to boháči, ktorí len žijú skromne. Bežne sú ich stáda o veľkosti dve –tri tisíc sobov. A pri cene ktorú nám povedali, že sa predávajú jednotlivé zvieratá nám bolo jasné, že sa v tom točia veľké peniaze.

No je za tým aj kopec driny a tvrdého života. Takisto deti, ktoré sa rodia do tohto prostredia, už dnes žijú trocha iným spôsobom. S rodinami zostávajú počas Vianoc a Nového roka. A potom prichádzajú až na leto. Školský rok žijú v špeciálnych školách určených pre deti z týchto kočovných národov, ktoré sú rozmiestnené rôzne po celej autonómnej oblasti.

Keďže kočovníci putujú za svojimi voľne sa pasúcimi stádami často aj stovky kilometrov na všetky svetové strany, je priam nepochopiteľné ako ich v prípade potreby dokážu nájsť počas ich letnej sezóny.

V čase školského roka lietajú špeciálne „školské“ vrtuľníky oranžovej farby po celej tejto oblasti a zbierajú postupne deti. Letia s nimi často aj niekoľko hodín do miest určených pre internáty. Ako nám povedala neskôr jedna dievčina, ktorá bola priateľkou jedného z motorkárov, tieto situácie bývajú veľmi ťažké, pretože deti nechcú odísť z tundry na konci leta do škôl. Zvykli si žiť v týchto podmienkach aj v zime, a preto býva často problém nastúpiť do obrovských lietajúcich školských autobusov.

Náboženstvo hrá v ich životoch veľkú úlohu a tradičným je v podobných kmeňoch šamanizmus. Hlavnou súčasťou je bubon „penzer“, a šamanská čiapka s parožím. Okrem toho uctievajú aj tradičné zvieratá spojené s ich životom ako je sob, orol a medveď.

Končíme túto neopakovateľnú prednášku medzi pôvodnými obyvateľmi tohto drsného severského kraja. Tento národ, ktorý má dnes niečo menej ako 50 tisíc obyvateľov si zaslúži skutočný obdiv u každého. Pretože „nenec“ v doslovnom preklade ich jazyka znamená „skutočný človek“.

Presúvame sa do centra mesta Tarko Sale. Už nás nič neprekvapí, že vidíme obrovské budovy administrácie, vybudované centrum a úplne nové nábrežie s promenádou gigantických rozmerov, na ktorej sa prechádzame takmer sami.

Koľko tu muselo skončiť peňazí si ani nechcem predstaviť. Robím dobrý skutok a pomáham miestnemu dievčaťu, ktoré sa na nábreží márne snaží opraviť svoj bicykel. Oprava sa podarila rýchlo a my sadáme do auta. Vraj nás čaká druhá časť programu večer v meste. Zastavíme sa ešte na neskorý obed a potom na nákup v obchode.

Ryby všetkých možných druhou. Sušené aj surové. Všetko vraj dnes budeme skúšať, tak sa naše žalúdky tešia. Večer podľa očakávania dopadol ako vždy. Zišlo sa tu veľa členov, pojedlo, popilo sa veľa všetkého. Boli sme slávnostne prijatí do miestneho klubu a každý z nás dostal 3x bejzbolovou palicou po hlave (našťastie vo vojenskej prilbe) a následne to pokračovalo strmým pádom dolu.

Keď o tretej hodine ráno z reproduktorov hrala slovenská hymna a ja som sa snažil trocha upratať všetko a všetkých v klube, bol čas ukončiť deň.

Prejsť 200 metrov do našej ubytovne trvalo len nejakú polhodinu chôdze spôsobom dva kroky vpred, jeden do strany a tri dozadu. Okrem toho nás stál tento pochod každého asi pol litra krvi, ktorú sme obetovali komárom. Ale verím, že každému z nás zostali z tohto večera spomienky. Niekomu pekné, niekomu zahmlené a niekomu žiadne.

Dnešný deň sme sa vozili len v aute, takže zapisujem druhú 0 kilometrov na našej ceste.

14. deň, štvrtok 1. augusta 2024

Gubkinskij – Urengoj – Novyj Urengoj – Pangody

„No tak som sa opil“. Prvé slová tohto rána predniesol Rišo okolo obeda. Ale ako vždy, vyzerá sviežo a vyspato. Na rozdiel odo mňa, pretože jeho chrápanie bolo dnes naozaj extrémne.

Normálne raňajkuje, pije kávu a tvári sa spokojne. Balíme veci a odchádzame k Pavlovi do firmy. Je zamknuté a všade tma. Telefón nikto nezdvíha. Prichádza ďalší člen klubu aj s kľúčmi. Balíme motorky a nakoniec prichádza aj Pavel s vodičom. Zrazu u neho v ruke vidím alkotester. Fúkne a skonštatuje, že dnes už nepije a vraj mu to vystačí až do večera, to čo videl na displeji. Lúčime sa s chlapmi, ktorí nám ukázali miestny kraj.

Richard sa cíti fajn, takže u neho nehrozí zvyškový alkohol. Maximálne tak nie viac ako jedno promile. Ja ešte trocha umyjem obe motorky a lúčime sa. Nasadáme a štartujeme vpred novým dobrodružstvám. Teda štartujem len ja. Rišo len naprázdno zacvaká štartérom. Baterka je úplne K.O.

Zisťujeme, že kľuč bol dva dni v zapnutej polohe a zjavne niečo spotrebovalo všetku šťavu. Skúšame roztlačiť, no nejde to. Akosi nikto nemá sily. Tak rýchlo na nabíjačku a povinné dve cigarety + energetický nápoj.

Po chvíli motorka chytá a my vyrážame z tohto nezabudnuteľného mesta. Ideme celý čas popri rieke Put, ktorá vteká na severe do Tazovskej zátoky a ďalej je už len Karské more.

V meste Urengoj sa stretávame s miestnym motorkárom, ktorý nám odporučí návštevu hranice polárneho kruhu nad ich mestom. No, je to presne opačným smerom ako ideme my, a tak šetríme seba aj naše stroje o ďalších približne tristo kilometrov na viac. Polárny kruh ešte prejdeme neskôr. V tejto chvíli sa nachádzame na najvýchodnejšom bode našej tohtoročnej cesty. Teraz už len zatáčame smerom na západ. Pred nami je mesto Novij Urengoj.

Toto asi 120 tisícové mesto sa hrdí prívlastkom druhého najväčšieho ložiska zemného plynu na svete. Cez toto mesto len prechádzame. Nie je tu moc čo obdivovať, je to len jeden obrovský plynárensky priemysel.
Pokračujeme smerom na západ. Ale cesta sa radikálne zmení a prichádzame na niečo, čo predtým fungovalo ako panelová cesta, no od obdobia jej výstavby ubehlo predpokladáme minimálne 80 rokov.

Rozbitá a extrémne šmykľavá betónová cesta s veľkými medzerami medzi panelmi a krajnicou plnou piesku nám nedovoľuje sa kochať krásami prírody. K tomu sa pridáva samozrejme zase raz dážď, takže cesta je „konečne“ po pár dňoch taká ako má byť.

Za mestom Novij Urengoj si všímame železnicu. Prvý kontakt s projektom, ktorý na našej ceste ešte zohrá kľúčovú úlohu. Dostaneme sa k nemu viackrát, no teraz si len v krátkosti povieme, čo vlastne vidím popri mojej, v tejto chvíli už len šotolinovej ceste. Panely na ceste sú už minuté a zostala len táto, tuším oveľa lepšia, aj keď len kamenistá cesta.

Transpolárna magistrála je železničný projekt od brehov Barentsovho mora na pobrežie Ochotského mora a ďalej na Čukotku. Transpolárna magistrála zahŕňa mestá Murmansk a Archangelsk, ako krajné západné body trasy. Cesta a jej myšlienka nebola a asi ani nebude nikdy dokončená, čiastočne vybudované úseky boli napojené na železničnú sieť krajiny.

Pokračujeme do mesta Pangody, kde nás už čaká Ruslan vo svojom klube. Krátka poznávacia jazda malým mestom. Zopár miestnych pamiatok, pamätníkov a premiestňujeme sa do klubu. Predtým samozrejme nákup rôznych tuhých aj tekutých doplnkov dnešného večera.

Podľa očakávaní máme pripravené ubytovanie v susednej garáži, ktorú má dotyčný človek prerobenú na celkom fajn bývanie. Večer prebieha v klasickom motorkárskom štýle, takže preberáme všetky možné témy spojené s motorkami, životom a tak ďalej. Riešime čo zajtra, čo v najbližšie dni, dostávame množstvo informácií z našej plánovanej cesty.

Chalani z miestneho klubu sa dohadujú, že vlastne zajtra nemajú čo na práci, tak nás odprevadia cestou do najbližšieho mesta pod názvom Nadym. Keďže sa jedná približne o 250 km vzdialenosť tam aj nazad po rôzne kvalitných cestách aj necestách, majú chlapci výlet na celý deň.

Zisťujeme, že sa nám minul šašlík, a preto sa vydávame do mesta za ďalšou asi dvoj kilogramovou dávkou tejto miestnej mäsovej špeciality. K tomu samozrejme niekoľko pív, sušené ryby a iné miestne delikatesy.

Ako prvý to vzdávam ja a idem si ľahnúť, nechávam tak Richarda napospas miestnym členom. No zjavne aj miestni si uvedomili, že dnes nie je celkom vhodný čas dlho ponocovať, takže niekedy veľmi skoro po polnoci sa stretnutie zakončuje a všetci sa rozchádzajú do svojich postelí.

Dnešok bol jeden z tých dní, keď nič neriešiš len sedíš, jazdíš a užívaš si to kvôli čomu si sem na sever prišiel. Takže deň sa vydaril, a to je hlavné.

Okrem toho si zapisujem aj údaj do štatistiky a k dnešku pripisujem 434 kilometrov.

15. deň, piatok 2. augusta 2024

Pangody – Nadym

Ráno vstávame pomerne neskoro a celá banda v klube sa zbiera až okolo 10.00. Ide nás dohromady šesť motoriek a vyrážame smerom na mesto Nadym.

Keďže v tomto meste je ďalší z motorkárskych klubov, tak chlapi z miestneho klubu to berú ako takú susedskú družobnú návštevu.

Cesta je rôzneho charakteru, od dobrej po totálne rozbitú a približne po troch hodinách prichádzame k pamätníku, ktorý nedávno postavili a je v tvare motocykla.

Mestečko Nadym. Urobíme len zopár fotiek a domáci sa nás okamžite ujímajú. Dohadujú nám byt na prespatie. Robíme malú jazdu po mestečku a jeho okolí a podvečer sa klasicky stretávame v miestnom klube, ktorý je už ako obyčajne v garážach.

Vonku zase statočne leje, takže je zrejmé, v akom štýle prebehne dnešný večer. Schádza sa nás tu asi desať. Nakoniec je z toho aj taký maličký koncert na bicie a gitaru.

Je zaujímavé, že v tomto klube je prezidentom žena. Arina je okrem toho, že je vášnivá motorkárka, aj miestna sprievodkyňa po okolí. A keďže tu neďaleko sa nachádza niekoľko pracovných táborov z čias Stalinovej éry, ponúka nám na zajtra prehliadku týchto zaujímavých miest.

S radosťou prijímame túto možnosť a dohadujeme ranný termín odjazdu. Dnes sa už nič zaujímavé neudialo. Akurát Richard po príchode do garáží zistil, že je medzi svojimi. Keďže na festivale v Irbite ho prijali do klubu Alkaši, a aj v tomto meste má klub svoju „pobočku“.

Ďalší priebeh večera bol podľa stanoveného a zabehnutého scenára. A myslím, že k tomuto dňu už nemám moc čo dodať.

Dnes len taký malý nábeh kilometrov v počte 127.

16. deň, sobota 3. augusta 2024

Nadym –Salechard

Ranné vstávanie je trocha ťažšie. Balíme sa a odchádzame na stretnutie na dohovorenom mieste. Z garáží berieme naše motorky a lúčime sa v klube s chlapmi, čo tu zostávajú.

Hneď za mestom končí civilizácia. A aj dopravná značka o tom informuje. Najbližšia benzínka je vzdialená 340 kilometrov a upozornenie je aj na veľmi slabý alebo žiaden signál na celej trase. Signál naozaj pol dňa nebol žiaden.

Po pár desiatkach kilometrov prichádzame k oblasti, kde si pozrieme zvyšky násypu železnice, ako aj zostatky koľajníc a mostov. Neuveriteľné scenérie a pocity pri predstave, ako sa tu pracovalo v ťažkých podmienkach severu. Výstavba začala v roku 1947 a mala označenie ako „501“ a „503“. V čase výstavby tu pracovalo 80 tisíc osôb na nútených prácach, ktoré spravovalo Ministerstvo vnútorných vecí (MVD), ktoré sa len rok predtým premenovalo z oveľa známejšieho názvu NKVD.

Pracovnú silu dodávala na stavbu tiež veľmi známa organizácia (GUSŽL) Hlavná Správa Železničných Stavebných Táborov.

Nič iné pod týmto názvom netreba hľadať, len dobré známu sieť táborov, ktoré v každom odvetví zastrešoval jeden názov v skratke (GULAG).

V svojom najväčšom rozkvete, ktorý bol okolo roku 1950, sa po celom území Sovietskeho zväzu nachádzalo približne 30 tisíc miest na výkon trestu, ktorý bol často len vymyslený režimom. Celkovo v nich počas éry gulagov pracovalo okolo 22 miliónov odsúdených a mortalita sa pohybovala na úrovni 10%.

Prechádzame po miestach, kde svojimi rukami bez použitia techniky boli premiestnené milióny ton piesku a kamenia na násyp, ktorý mal spojiť celý zapolárny kraj.

Úseky sa stavali naraz v mnohých častiach a mali byť postupne spojené. No nikdy k tomu nedošlo. Preto dnes kráčame po drevených podvaloch, na ktorých sú koľajnice od rôznych výrobcov. Vidíme značky firiem z Francúzska, Nemecka, Veľkej Británie a iné.

Príroda si postupne berie naspäť svoje a všetko sa stráca v mokradiach po okolí. V lete zem rozmrzne a postupne v nej mizne z povrchu zemského aj táto stavba, ktorá pripomína tú dobu. Keď v roku 1953 zomiera Stalin, prichádza akési uvoľnenie napätia a tábory sa začínajú rozpúšťať.

Prvotný zámer, ktorý bol jasný a mal v tejto oblasti vytvoriť sieť železníc na prepravu hlavnej komodity tejto oblasti, ktorou je uhlie, končí. Dnes z nej zostalo len torzo toho, čo sa snaží zachrániť malá skupina nadšencov, ktorí pracujú na zachovaní zvyškov železnice, ako aj okolitých pozostatkov pracovných táborov ku ktorým teraz mierime.

Presúvame sa ďalej do tundry, kde je možnosť prejsť sa po miestach, kde dodnes stoja drevené budovy v ktorých žili odsúdení. Pravý gulag so všetkým, čo zostalo stáť. Ubytovacie zariadenia, v ktorých sú drevené prične na spanie, kde dĺžka lavice je len 160cm.

Obrovská budova v ktorej boli umiestnené len troje kachle, takže zima v nich bola stále.
Miestna kuchyňa, ak sa tak dá nazvať budova v ktorej sú dva veľké kotle v ktorých sa varila strava pre občasné stravovanie odsúdených, je tiež zážitok vidieť.

Administratívna budova je už na pohľad o niečo lepšia, no žiaden luxus ani tu nebol.
Celkovo tieto miesta pôsobia depresívne už na pohľad z diaľky.
Zaujímavé je, že tábory okrem niekoľkých strážnych veží neboli inak chránené a ani uzatvorené. A okrem toho sa stráže vyberali aj z radov samotných odsúdených. Takže v podstate väzeň strážil väzňa.

Všetkým bolo jasné, že útek do tajgy by znamenal istú smrť. Pre obrovské vzdialenosti a chýbajúce cesty, možnosť obživy a oblečenia boli jednoducho úteky

nad sily väzňov. Desiatky tisíc odsúdených, ktorí pracovali na stavbe železníc tu v okolí polárneho kruhu a nevydržali pekelné podmienky, tu zostali navždy.

Podľa stanovenej normy, ktorá bola nad ľudské sily, si mohol väzeň skrátiť svoj trest tým spôsobom, že ak zvládol pracovať na 120% dennej normy, tak sa mu z trestu za každý takto odpracovaný deň odpočítali z trestu tri dni. No či sa to niekomu podarilo, sa dnes už ťažko dozvieme.

Tak ako na Kolyme, kde väzni boli jednoducho zasypaní priamo počas výstavby do násypu cesty, tak aj tu počas stavby tejto možno unikátnej no nedokončenej železnice, je vlastne ich koniec niekde pod našimi nohami.
Kráčame po neoznačených hroboch, ktoré sú vo večne zamrznutej zemi navždy stratené. No nato, aby tieto miesta a osoby neboli zabudnuté, je tu dnes niekto iný.

Dnes v tomto gulagu vidíme niekoľko chlapov, ktorí sa snažia opravovať budovy. Niekde sa pracuje na novej streche, niekde len provizórne zakrývajú diery v stenách. Zachovať tieto miesta a udržať ich v podobe skanzenu pre budúce pokolenia. Či sa to podarí netuším. Práce je veľa, klimatické podmienky a desiatky rokov zanechali na všetkom hlboké jazvy. Tak ako na železnici, tak aj na obetiach tejto kolosálnej myšlienky podmanenia severu.

Práca je tu možná len v kompletnom uzatvorenom oblečení, pretože komárov je tu viac ako dažďových kvapiek. Akýkoľvek pohyb po tejto oblasti je možný len so sieťkami na tvári a rukách a samozrejme s hrubou vrstvou krému alebo sprejom proti komárom, ktorý pomáha, ale len na zopár minút.

Sú ich tu miliardy, okamžite ich na vás sedí aj niekoľko desiatok.

Nevadí im ani dážď v ktorom lietajú. Preto je veľmi ťažko predstaviteľné, aké to tu muselo byť v časoch, keď tu pracovali väzni bez akejkoľvek ochrany proti komárom. Ukončíme túto veľmi zaujímavú prehliadku železnice a pracovného tábora.

Prechádzať sa a vnímať toto všetko tu na okolí by sa dalo nekonečne dlho. Ako aj písať na túto tému. Bol to jeden z hlavných dôvodov návštevy tohto kraja. Dal by sa o tomto úseku napísať samostatný článok, no myslím, že som históriu tejto éry opísal dostatočne stručne a pochopiteľne. Zážitok, ktorý sa podarí vidieť na vlastné oči nie každý deň zostáva tu naďalej v surovej prírode a pomaly mizne s plynúcimi rokmi.

Nám treba ísť ďalej.
Lúčime sa s partiou z mesta Nadym, ktorá nás na tieto veľmi zaujímavé miesta doviedla a štartujeme smerom na mesto Salechard.

Ako som spomínal, je pred nami viac ako 300 km cesty na ktorej nieto benzínky, ani žiadneho obydlia. Je to absolútne pustý úsek.
Len veľmi sporadicky stretávame nejaké auto, ale okolitá príroda je veľmi pekná.
Cesta je na počudovanie veľmi kvalitná, úsek na ktorom niet asfaltu je približne o dĺžke 130km, ale šotolinová cesta je dobrá a dá sa po nej pomerne rýchlo jazdiť.

Mesto Salechard, ktoré je pred nami, bolo našim ďalším čiastkovým cieľom. Pôvodný plán bol do tohto mesta sa dostať plavbou po rieke Ob. Ale naši kamaráti nám to vyhovorili a urobili dobre.

Prešli sme síce viac kilometrov a trvalo nám to viac dní, ale dostali sme sa k tomuto mestu po vlastnej osi. Navštívili sme veľa rôznych zaujímavých miest, ako aj motorkárskych klubov, v ktorých bolo niekoľko večerov veľmi výživných.
Richard pred tým, ako vchádzame do mesta si dal sľub.
Spomeniem len taký malý detail, že dnes už žiadna vodka, žiadne pivo a žiaden šašlik. Nakoniec upustil od podmienok, ktoré sám sebe dal a zo zoznamu vynecháva pivo.

Asi 50 km pred mestom sa spúšťa neuveriteľne hustý a silný dážď, ktorý nás komplet premáča. Takže vstup do mesta sa nám zase raz vydaril podľa očakávania. V tomto meste máme, ako inak, zase zabezpečeného miestneho sprievodcu, ktorý nás čaká na dohodnutom mieste. Urobíme si zopár fotiek pri pamätníku a presúvame sa do miestneho motorkárskeho klubu.

Dohoda bola taká, že tu zostávame dlhšie, pretože sa potrebujeme dať trošku viac dokopy a to z dôvodu toho, že pred nami je najťažší úsek celej cesty, kvôli ktorému sme sem vlastne išli.

Preto sa dnes zabývame v klube na dva dni s tým, že si dáme len malú prechádzku po meste. Pozrieme si pamätníky, centrum mesta a väčšinu času trávime tým, že nič nerobíme, spíme a naberáme sily.

Predsa len sme na ceste 16 dní, ktoré boli veľmi výživné, a tak potrebujeme trošku oddýchnuť. Okrem toho nám treba prebrať celú situáciu o časti úseku, na ktorý sa chystáme s miestnymi, ktorí majú trošku viac informácií o tom čo nás čaká.

Počas celého víkendu som v klube striedajú návštevy. Niekto radí tak, niekto onak. Zostávam z toho celkom dosť rozpačitý, až nakoniec kamarát povie „Noro, kašli na všetky reči, dáte to!“

Dnešný deň zakončím v tichu pod strechou miestneho klubu, kde v suchu a teple spíme spánkom spravodlivých, zatiaľ čo vonku počasie ukazuje svoju severskú tvár.

Dnes sme prešli veľmi zaujímavých 350 kilometrov.

17. deň, nedeľa 4. augusta 2024

Salechard a okolie

Je nedeľa a pripadá mi to tu ako na tržnici, kam si chodia zákazníci obzerať živý tovar.
Dnes sme si dali okružnú cestu mestom, ale len na aute s miestnym motorkárom. Ukazuje nám celé mesto a okolie, je to celkom zaujímavá prehliadka, plus nejaké tie drobné nákupy.
Večer ešte máme stretnutie s miestnym človekom, ktorý jazdí tie najťažšie možné úseky v tejto oblasti. Dáva nám rady o miestach, do ktorých sa chystáme.

Keď sa pred pár dňami dozvedel o našom plánovaní cesty, rovno povedal, že to neprejdeme. Dnes sú jeho názory rôzne, hovorí nám o najťažších možných úsekoch, ako aj o úsekoch, ktoré sú zjazdné jednoduchšie.

Je tých informácií naozaj už toľko, že mám chuť to celé pustiť z hlavy a jednoducho ísť tak ako chcem, ako vládzem a ako sa budem cítiť.

Večer počujem buchnutie dverí a zrazu aj ženský hlas. Zídem dolu, a tam stojí mne neznáma dievčina a trošku skromne a ostýchavo sa mi predstaví ako redaktorka miestnej televízie, ktorá by s nami chcela zajtra spraviť rozhovor a natočiť o nás krátku reportáž pre miestnu televíziu.

Priznám sa, zostal som trošku v šoku z jej ponuky. Ale nakoniec súhlasíme a dohadujeme si zajtra ráno stretnutie priamo pri našom klube.

Nadnes je to už koniec návštev a my si konečne doprajeme aj oddych v tichu.
Vonku je situácia stále veľmi zlá, čo sa týka počasia. Dážď strieda silný vietor a rieka Ob, cez ktorú sa potrebujeme dostať, je veľmi rozbúrená a lodná preprava je už druhý deň zastavená. Tak sami nevieme, či tu ešte zajtra nakoniec nezostaneme.

Dnes najazdené zase len 0 kilometrov, no deň bol napriek tomu výživný.

Končí druhá časť príbehu. Určite sme videli a zažili oveľa viac zaujímavých dní ako v časti prvej. Pred nami je ale vrchol cesty a dnes pri písaní týchto riadkov, keď si spomeniem, č o nás tam čakalo si poviem, že niekedy je tuším lepšie vopred ani nerozmýšľať nad tým, čo bude zajtra.

3. časť, Salechard - Vorkuta - Kirov

18. deň, pondelok, 5. augusta 2024

Salechard – Labytnangi – Charp – stanica „Sob“

Ráno sa meníme na televízne hviezdy. Pred vchodom do klubu nás čaká celý štáb. Natáčajú našu prípravu, balenie a prichádzajú prvé otázky. Pôvodne som čakal, že Júlia (redaktorka) mi vopred povie o čom sa chce baviť. No rýchlo ma vyviedla z omylu. Hovorí mi, „Norbert, na vopred dohodnuté otázky odpovedajú politici“. Ja ti nič nepoviem vopred a všetko bude prirodzené a priame.

A tak sme natočili zopár minút pri klube, potom pri pamätníku a nakoniec nás sprevádzali až do prístavu, kde sme celý rozhovor zakončili. O pár dní mi poslala odkaz, kde si celý príspevok môžem pozrieť. Urobila z toho krátky dvojminútový zostrih, ktorý odvysielali v miestnej televízii.

Dá sa to nájsť na youtube, no moc sa s tým nechválime, pretože naša ruština predsa len nie je celkom dobrá a čistá.

Čakáme na prepravu cez veľtok menom Ob. Pred nami je táto široká vodná cesta, ktorá je dlhá 3650 kilometrov a počas roka tu zamŕza na osem mesiacov.

Dnes je ale vplyvom počasia lodná doprava zastavená. Čas si krátime návštevou tábora „nencov“ ktorí tu neďaleko žijú. Obzrieme si ich „čum“ v ktorom bývajú a trocha nakŕmime soby v ohrade.

Lodná preprava má byť okolo obeda znova otvorená. Dlhý rad vozidiel a stovky peších tu už čakajú. Okrem nich aj ďalšia miestna televízia, ktorá nás hneď odchytí na pár otázok. Zhodnotíme, že dievčina s mikrofónom v ruke so svojou postavou a exotickým vzhľadom je to najkrajšie, čo sme tu za tieto takmer tri dni videli. No jej fotku ani meno nemáme.

Dostávame sa na trajekt. Alebo ako to tu nazývajú „parom“, alebo „barža“. Cesta trvá na druhý breh 20 minút. Tam nás už čaká ďalší miestny sprievodca. Podávajú si nás z rúk do rúk. V tomto meste sa dlho nezdržíme, kupujeme len veci potrebné na najbližšie dni a tankujeme. Krátky obed a fotka pri pamätníku, ktorý v tomto meste tiež urobili motorkári.

Pred nami je posledných asi 50 kilometrov cesty za ktorou nasleduje....nič... a k tomu nič sme sa sem snažili dostať plných 17 dní.
Mali sme najskôr plán si to skrátiť plavbou dole prúdom po rieke Ob z mestečka Priobje do Labytnangi.
No ako som už spomínal, naši kamaráti nám odporučili ťažšiu, no zato aspoň dlhšiu cestu cez všetky možné mesta a hlavne motorkárske kluby po celej oblasti JAMAL, za čo im „ďakuje“ hlavne Richardova pečeň.

Dnes tu stojíme pred úsekom o ktorom doteraz reč nebola. Posledné detaily dolaďujeme tu v meste Labytnangi, lebo neskôr už nebude iná možnosť. Nákup potravín na pár dní a benzín aj do kanistra riešime tu. Ďalej pred nami je ešte jedna benzínka, no varovali nás tam netankovať v žiadnom prípade.

Opúšťame toto mesto a pred sebou vidíme už zdvíhajúce sa hory. Zase sa blížime k pohoriu Ural, ktoré tu má prívlastok „Polárny“.

Charp, posledné mestečko do ktorého vchádzame. Malé mestečko z ktorého vedie len jediná spojnica, a to cestou po ktorej sme prišli. Konečná v plnom zmysle. A hlavne pre určitú časť spoločnosti. Nachádza sa tu IK-18 Polárna sova.

Jedna z najhorších väzníc v Rusku. A život v meste je väčšinou spojený s ňou. Obyvatelia buď pracujú v nej, alebo v okolitej štruktúre zviazanej s touto inštitúciou, do ktorej sa často chodí s jednosmerným lístkom.

Pred mestom nás čaká ďalšia naša „spojka“. Miestny motorkár, ktorý nám v rýchlosti ukáže mesto z vyhliadky na kopci a malou jazdou po okolí si obzrieme aj túto pre niekoho poslednú zastávku v živote. My ale pred sebou máme inú zastávku, ku ktorej teraz ideme. Železničná stanica Charp.

Niet tu nikoho, vlak žiaden teraz neprichádza, ani neodchádza. Klopeme na kovové dvere a celkom milá službukonajúca pracovníčka nám ochotne zisťuje, ako je to s odchodmi a príchodmi vlakov.
Máme ale akosi priveľa otázok. Podozrivo sa začína pozerať na mňa a môjho miestneho sprievodcu. A keď sa začnem pýtať na odchody a príchody nákladných vlakov, tak pochopí a priamo sa spýta, čo chceme.
Neklamem a poviem, že na motorkách ideme do Vorkuty a časť trasy potrebujeme prejsť po koľajniciach. Dievča nechápavo krúti hlavou. Slová ako nebezpečné, ťažké a iné som už počul veľakrát. Ona naopak len povie niečo v tom zmysle, „vlaky jazdia pomaly, dávajte si pozor“ a dodá ešte „najbližší ide o 1.15 hodiny, potom budete mať 40 minút voľnú koľaj.
Poďakujeme a odchádzame, keď ešte za nami kričí „na trase sa dnes pracuje a je tam viacero obslužných vlakov, ktoré môžu ísť úplne mimo akéhokoľvek harmonogramu“.
No tak paráda, poviem si a idem to všetko zvestovať Richardovi, ktorý čaká na peróne pri motorkách.

Teraz je myslím už vhodné napísať o tom, čo vlastne je zámerom môjho plánu o ktorom som v zime povedal Rišovi a ktorého sa teraz obaja zúčastňujeme.
Mesto Vorkuta, pri pohľade do mapy je jasné, sa nachádza za polárnym kruhom. To by nebolo nič nezvyčajné, sú aj iné ešte vyššie položené mestá na sever ako je Vorkuta. No rozdiel je v tom, že do Vorkuty nevedie žiadna cesta. Teda okrem tej leteckej a železničnej.
Ak si otvoríte google mapy a zadáte tam napríklad trasu Moskva – Vorkuta tak nenájde nič. No je zaujímavé, že ak si otvoríte stránku mapy.cz, tak vám nájde trasu s dĺžkou okolo 2400 kilometrov s nejakými obmedzeniami.

Keď som sa na túto trasu viackrát pýtal známych povedali mi, že tá trasa v podstate ani neexistuje a je to len časť úseku, kde väčšinou nie je žiadna cesta, ani nespevnená.
Z ďalšieho zdroja som ešte doma preveroval variantu cez hory – doly neznámym terénom, no plánovanie som uzatvoril niekde za mestom Pečora.

Ďalej sa informácie z mojich zdrojov, ako aj zo zdrojov mojich informátorov rôznili. A ja sa necítim, ani sa nehrám na žiadneho profi enduro jazdca, ani na drsného extrém vyhľadávajúceho dobrodruha.
A preto beriem všetkými piatimi možnosť na trase Charp – Vorkuta, lebo tu je pravdepodobnosť úspechu o niečo vyššia a informácií je nepomerne viac z tohto úseku, pri ktorom teraz stojím.

Toto bol krátky pohľad na plánovanie cesty, ktoré malo začiatok ešte niekedy na jeseň roku 2023, keď som získaval prvé konkrétne informácie ohľadom reálnosti dosiahnutia cieľa, od ktorého ma teraz delí už len niečo okolo tristo kilometrov.
Je mi jasné, že tu končí každá sranda a začína to pravé, kvôli čomu sme často ochotní obetovať oveľa viac, ako nám ten výsledok nakoniec dá.
Možno má niekto otázku „prečo ste nešli mimo železnice nejako bokom?“ odpoveď znie, že žiadna taká možnosť tu nebola. Príroda nedovoľuje v tejto oblasti voľný pohyb. Všetko je to tu „permafrost“, to znamená večne zamrznutá zem.

Počas krátkeho leta rozmrzne vrchná vrstva a všade sú len zradné mokrade, v ktorých sa utopí čokoľvek tam vojde. Okrem toho ostatné plochy sú porastené machom, ktorý je mäkký ako vankúš. No po pár sekundách, ak na ňom stojíš, cítiš ako sa pomaly zabáraš.

Pod tebou je len voda, po ktorej ani nevieš a kráčaš. Vyššie položené úseky pohoria Ural sú zase neschodné z dôvodu, že tam niet žiadnych chodníkov, nieto lesných ciest. Tento kraj je jednoducho tak vzdialený a tak obrovský, že tu sa len tak každý deň na turistiku a ani na hríby nechodí.

Všetko čo vlastne máme pod nohami je len klamlivý podklad, ktorý berie, ale nazad nedáva.
Osobne sa o tom presvedčíme neskôr na vlastných chybách. Stačilo pár krokov, nie tam kam treba a vznikol problém s ktorým, ak by som bol v danom mieste sám, si nepomôžem žiadnym spôsobom.

Vrátim sa teraz slovom i písmom nazad do mestečka Charp, kde stojím na železničnej stanici a o chvíľu vyrážam za mesto na miesto, kde je možnosť sa dostať viac – menej nepozorovane na koľaje.
Náš sprievodca ide pred nami autom a po pár kilometroch stojíme na mieste, ktoré sa ukazuje ako vhodné pre začiatok niečoho, čo v mojom ponímaní a myslím, že ani v širokom motorkárskom okolí nemá obdobu.
To, čo nás čaká najbližšie dni si teraz snažím v hlave uložiť do nejakého poriadku, no nenachádzam tam nič konkrétne, len zmes zvláštnych pocitov.

Stojíme tu v kríkoch a čakáme na vlak, ktorý má prísť z ľavej strany, a teda od mesta Charp.

Niekde cestou v motoklube som si odfotil túto myšlienku, ktorá sa v tejto chvíli hodí do našej situácie, "Možné je všetko, na nemožné jednoducho je potrebné viac času"...

My čas máme, a všetok ho dávame na očakávaný vlak. O chvíľu počujeme typický a nezameniteľný zvuk prichádzajúceho vlaku. Rytmický zvuk kolies vlaku a k nemu približujúci sa hluk.

Keďže sme vo veľmi otvorenej krajine, tak zvuk sa nesie už zo vzdialenosti niekoľkých kilometrov. Vykúkam doľava spoza kríkov, predsa len nechcem dať o sebe príliš vedieť. Na môj údiv a nie príliš príjemné prekvapenie prichádza vlak z pravej strany! Keďže sa jedná o jednokoľajovú železnicu, v tej chvíli si spomeniem na slová dievčiny zo stanice, že „obslužné vlaky chodia mimo harmonogramu“.

Táto situácia mi nepridá na pokoji. Ďalej čakáme na príchod „nášho“ vlaku v plnej pohotovosti. To znamená kompletne pripravení po jeho prejazde vyraziť za ním, pretože ako sme sa dozvedeli máme 40 minút čas, kým z najbližšej stanice vyrazí oproti nám ďalší vlak. V podstate to znamená jedno – na nejakej stanici sa vlaky stretávajú a tu sa obchádzajú. Tá najbližšia stanica má názov „stanica Sob“.

Podľa vyjadrenia jedného z motorkárov z mesta Salechard sa dá tento úsek medzi stanicami Charp a Sob prejsť za polhodinu, keďže sa jedná o vzdialenosť okolo 30 kilometrov.
Zvuky vlaku už počuť a je jasné, že teraz to bude ten na ktorý čakáme.

Ťažko sa tu v cestopise opisujú pocity, aké prežívam počas mojich ciest. Niekedy sa to dá precítiť z textu, niekedy z nejakej tej mojej nie príliš kvalitnej fotky.
No opísať teraz to, čo sa deje v mojom vnútri, sa absolútne nedá. Konské dávky adrenalínu pumpujú v mojom tele a ako horúca láva sa valia telom a ja cítim, ako mi pot tečie potokmi. Tričko nemá význam prezliekať, mokré je hneď.

Dýchanie sa zrýchlilo a potom sa takmer zastavilo. V tej chvíli prechádzal vlak okolo mňa. Ten pocit, keď som videl ten kolos a porovnal to sám so sebou a mojou motorkou vo mne zostane navždy.

V hlave len jedna jediná myšlienka márne hľadá odpoveď, „Toto si chcel?, Áno? Tak nech sa páči! Nastupovať!“
Vlak prechádza a my okamžite vybiehame na násyp. Prvý ide Richard. Sypké kamene pod nohami nedovolia sa poriadne zaprieť. Prekladáme postupne predné a potom zadné koleso cez koľaje. Výška koľajnice je tesne pod úrovňou svetlej výšky motocyklov. Takže približne 20 centimetrov. Niekto by povedal, že 20cm je nič, no zodvihnúť motorku a preložiť ju cez klzké hladké koľaje nie je celkom jednoduché a treba na to pár pokusov.

No pred nami je týchto úkonov ešte veľa.
Bežím dole k motorke. Vyletím na násyp a rovnakým spôsobom prekladáme motorku medzi koľaje. V tomto úseku sú betónové podvaly a medzery medzi nimi vysypané kameňom presne do výšky podvalov.

Lúčime sa s naším sprievodcom, ktorý bol tieto dve minúty aj našim kameramanom a vyrážame. Vlak má pred nami medzeru len pár minút. Ideme ho dobiehať. Sadáme a zoznamujeme sa s novým, doteraz nepoznaným podložím, po akom sme ešte necestovali.
Prvé kilometre idú na počudovanie dobre. Základom je, že neprší a suché betónové podvaly nie sú klzké, aj keď na nich vidno stopy od oleja, ako už býva na železnici zvykom.
Rýchlosť je prekvapujúco vysoká a dá sa ísť 60-70km/hod.

Preto prvé kilometre preletíme za pár minút. No tých kilometrov je len asi desať. Richard idúci vpredu hovorí do komunikátora, že vidím nejakých robotníkov na trase.
Spomaľujeme a prichádzame k nim. Neviem ako často sa v tejto oblasti zjaví UFO, no pohľady chlapov boli asi podobné, ako pri stretnutí s inou civilizáciou.
Nechápu nič, len pozerajú a dym z cigariet stúpa. Nám stúpa tlak a čas sa tiež rozplýva ako para nad hrncom.

Chlapi robia nejakú údržbu a opravy koľajníc. Majú rozložené rôzne náradie a čo je horšie, cez obe koľaje majú nejaký vozík s motorom. Odložiť ho nechcú a pri pohľade do diaľky vidno viacero takých zariadení. Je jasné, že ďalej to nejde v tejto chvíli. Prekladáme motorky na násyp a krokom ideme ďalej. Prejdeme takto možno kilometer, no sme bez síl. Takto sa to nedá.

Skúšame to ďalej, no násyp je tu už taký ostrý, že sa motorky šmýkajú dole sypkým kamením. Pokladáme ich na bok a zhlboka vydychujeme. Overujeme situáciu a dostávame informáciu, že onedlho pôjde nákladný pracovný vlak. Po ňom vraj bude voľno. Stratili sme príliš veľa času v tomto úseku a nechceme riskovať. Skúšame ešte prejsť niečo v tomto úseku, no len sa tým vysilíme.

Motorky sa váľajú, pri pokuse ich dostať vyššie počuť len nepekné zvuky, ako keď sa niečo láme, praská a odiera. Preto čakáme na ten vlak, ktorý ako sme pôvodne plánovali stihneme stretnúť až v stanici Sob. Teraz sme od nej asi 20 kilometrov a namiesto spomínanej polhodiny jazdy sme tu už hodinu a pol. Vlak prichádza a robotníci, čo sa na ňom vezú, na nás kričia a fotia si motorky. Palec hore je síce fajn znak, no teraz by sa nám hodilo viacero palcov, ktoré by nám pomohli dostať motorky nazad na koľaje.

Darí sa nám to a pokračujeme. Prejdeme kilometer a rovnaká situácia. Zase schádzame a motorky ležia. Pretlačíme ich okolo pracujúcich a znova prekladáme medzi koľaje. Každým pokusom nám to ide lepšie. Cesta je voľná. Opravné práce v tomto úseku sa skončili. Na nič nečakáme a ideme. Absolútne nemáme prehľad čo teraz bude nasledovať. Či čakať vlak spredu, či zozadu.

V prilbe nepočuť absolútne nič. Rachot od motorky a spod kolies, ktoré udierajú o podvaly je tak silným, že zvuk vlaku za jazdy určite počuť nemôžeme. A ak už začujeme hluk sirény, tak to môže byť veľmi neskoro na nejaký manéver. Všetky tieto pocity hrajú v hlave prvé husle.
Priority, ktoré sme si dali pred týmto úsekom boli jasné obom.
Príliš sa od seba nevzďaľovať, aby v prípade nutnosti bol ten druhý blízko, ak bude treba reagovať okamžite s preložením jednej a hneď aj druhej motorky.

Presne opačný postup bol dohodnutý pri prechode mostov. Budeme od seba ďaleko a mosty sa budú prechádzať postupne s jednou motorkou, no vo dvojici. Aby v prípade nutnosti bolo možné presun cez most buď urýchliť, alebo motorku priamo na moste skúsiť nejako posunúť na maximum k zábradliu.
No priorita, ktorú sme si dohodli ako prvú, bola jednoznačná. Nech by sa dialo čokoľvek, nech by to malo stáť čokoľvek, ako prvé riešime seba!

Akákoľvek situácia v ktorej by sa jednalo o sekundy medzi životom a koncom, sa nesmú porovnávať so žiadnou inou hodnotou. Jediné, čo malo teraz reálnu a ničím neporovnateľnú cenu bolo zdravie a životy nás dvoch. A nielen teraz...ale vždy je tá hodnota neporovnateľná. Žiadna iná premenná tu neexistuje a nesmie byť, v takej chvíli o nej ani náznak pochybnosti. Inými slovami, naše motorky boli už vopred odpísané na prípadný zánik. No o ňom sme radšej ani neuvažovali. Bola by to naozaj krajná možnosť a situácia by musela byť v tej chvíli naozaj bezvýchodisková.

Veci, ktoré sú neodmysliteľne potrebné mať po ruke v prípade krajnej nutnosti, sa dajú spočítať na prstoch jednej ruky. V jednom vrecku cestovný pas v nepremokavom puzdre. V inom vrecku oddelená časť peňazí, tiež v nepremokavom puzdre. Nôž za opaskom a ďalší vo vrecku spolu so zapaľovačom. Náhradný telefón zabalený v ruksaku, aj keď tu niet žiaden signál, no a posledná piata vec je v ruksaku prítomná lekárnička prvej pomoci.

Niekto by v tejto chvíli možno namietal, že v zozname je zbytočne telefón a namiesto neho by tam mali byť nejaké potraviny. No ja píšem o extrémnej a naozaj veľmi núdzovej situácii. Ono v nej môžeme byť v podstate každou ďalšou sekundou, no ja to nevidím tak zle.
Preto tento môj zoznam nechám tak ako som ho napísal.
A keď už k tomu niečo mám doplniť, tak voda je všade okolo nás a rastie tu tiež dostatok drobného ovocia, z ktorého by sa dalo nejaký deň žiť.

No a hlavné je, že nie sme v absolútnej pustatine a keďže viac menej budeme stále kopírovať železnicu, alebo od nej len čiastočne odchádzať, tak vždy je aká taká šanca sa dostať k prípadnej pomoci „relatívne“ rýchlo.
Možno som opísal celé tieto záležitosti príliš v čiernom alebo príliš dramaticky, no je to len môj pohľad na veci, ktoré sa diali v tom čase a na tom mieste. Nemám dôvod niečo prikrášľovať alebo robiť z niečoho drsné písanie o cestovaní.

Ale dosť som odbočil a preto sa vrátim medzi koľaje. Ako som spomínal, opravy skončili a my sme sa stratili v časopriestore, v ktorom sme mali ešte nedávno prehľad kedy a odkiaľ čakať železného koňa. Pohľad za seba za jazdy je nereálny. Oči hľadia len medzi pravú a ľavú koľaj a snažia sa nájsť akú takú správnu stopu medzi podvalmi.

Tie betónové nahradili časom drevené a zásyp medzi nimi je niekde veľmi vysoký a to až natoľko, že motorka nekontrolovateľne v tom kamení pláva. V tej chvíli je treba trocha povoliť zovretie rukovätí a nechať sa „viesť“ v tom podloží. Motorka viac menej ide podľa seba a ja len držím akúsi rovnováhu. Ostatné určuje hĺbka násypu kamenia a rozstup koľajníc. Takže akoby akýsi trocha autopilot.

Neviem, či je prvý variant lepší ako ten druhý. Práve v miestach, kde naopak je kameňa málo, sú medzi podvalmi hlboké jamy kde chýba aj viac ako 20 cm kameňa. To asi motorky dostávajú zabrať najviac. Silné rany od podvozku motorky. Vidlica ide často úplne nadoraz. Tu všetko neuveriteľne trpí. Podvaly sú od seba vzdialené tak, že ledva koleso stihne dočiahnuť od jedného po druhý.

Teraz pomáha len rýchlosť. Je to rovnaké ako jazda v teréne po „rolete“. Čím vyššia rýchlosť, tým menej sa koleso „dotýka“ ostrých hrán podvalov. Predstava je to pekná, no realita je iná. Akýsi blok v hlave nie celkom dovoľuje po tomto podloží ísť rýchlosťou , ktorá by bola ideálna. Všade okolo kam sa pozriem trčia zo zeme skrutky, podkladnice koľajníc a trčiace podvaly. No a ani predstava pádu na nie príliš pohodlnú koľaj sa mi nepáči.

Preto idem rýchlosťou, ktorá síce technike spôsobuje trvalé následky, no pri tej rýchlosti som si aspoň ako tak istý, že mám situáciu pod kontrolou.
Aj keď o nejakej kontrole tu reč nemôže byť. Kontrola toho, čo sa deje za mnou neviem robiť otočením hlavy, keďže sa sústreďujem len na koľaje pred sebou. A v zrkadlách tiež nič nevidím. Všetko sa tak trasie, že som ich sklopil, aj tak boli nepoužiteľné počas jazdy.

Pohľad za sebou som opísal. Pohľad pred sebou dáva o niečo väčšiu šancu uvidieť prichádzajúci vlak. Do kariet nám hrajú viaceré faktory. Keďže podložie na ktorom je železnica som už opísal, tak je jasné, že aj koľajnice postupne „sadajú“ do večne zamrznutej zeme. Preto vlaky na tejto trase jazdia nie príliš rýchlo. Okrem toho sa spoliehame, že uvidíme svetlá vlaku, aj keď očakávame, že v noci bude len jemne šero. V noci? Áno, je už podvečer a my podľa predpokladov sme mali už dávno byť v stanici Sob. A namiesto toho sme ani nie v jednej tretine dnes plánovaného úseku.
Je asi 20.00 hod. a my sa hýbeme len po kúskoch.

Polárny Ural v týchto miestach vytvoril reliéf krajiny, ktorému sa aj železnica prispôsobila a preto sa kľukatí údoliami. Je tu množstvo zákrut, za ktoré vôbec nevidíme. Jedinou nádejou je istota, že ak vlak uvidíme skôr, tak pôjde pomaly a stihneme sa mu uhnúť. Žeby sa vlak uhol nám s tým príliš nepočítame, no nevylučujeme ani túto príjemnú alternatívu.

Posunuli sme sa o kus ďalej. Konečne sme sa zase rozbehli, keď na trase vidíme ďalšiu partiu v oranžových vestách. Prechádzame okolo nich, no jeden z nich, zjavne nejaký nadriadený nás zastavuje a zdesene sa pýta čo tam robíme. Vysvetľujeme situáciu a on len hovorí, aby sme okamžite išli dole z trate, pretože za vlakom ktorý pred chvíľou prešiel nasleduje ďalší vlak, ktorý tiež preváža materiál na opravu železnice.

Chvíľu sa akoby hádame, že žiaden vlak nemá teraz ísť, no on len tvrdí okamžite dole lebo vlak sa tu môže objaviť každú chvíľu. Schádzame teda znova vedľa koľajníc a čakáme. Prejde hodina a jediný pohyb ktorý sme zaregistrovali, bol jeden z pracovníkov, ktorý okolo nás prešiel s udicou v ruke. Vraj ide na ryby na neďaleké jazero.

Krátime si preto čakanie a ideme s ním. Nádherný západ slnka, k nemu lesné ovocie ktoré zbierame všade okolo vody. Pod nohami je matrac z machu, ktorý je lepší ako moja karimatka. Ležím v ňom a táto prírodná podložka výborne izoluje a kopíruje tvar tela. Je to fakt mäkké a príjemné. No po minúte ležania cítim niečo chladné. Zaborím ruku hlbšie do machu a všade je voda. Toto je tá zradná časť miestnej prírody.

Na pohľad pevný koberec, ale pod ním len čierne blato a voda. Len sa potvrdzuje skutočnosť, že v týchto oblastiach prejsť mimo plochy spevnenej človekom niekam ďalej je buď nemožné, alebo len s pomocou špeciálnej techniky. No a my nemáme dôvod tomu neveriť, ani preverovať pravdivosť tých slov s našou technikou, ktorá nás čaká tam niekde vedľa železnice ku ktorej sa vraciame.

S prichádzajúcim večerom sa citeľne ochladzuje. Obliekame viacero vrstiev a stále čakáme na niečo o čom vôbec netušíme kedy príde, keďže už sme tu skoro tri hodiny bez pohybu.
Nadávame na dotyčného chlapa, ktorý nám možno chcel dobre, no nakoniec z toho je len ďalšia strata času.
Je tesne pred polnocou a rozhodujeme sa ísť ďalej. Vychádzame zase na násyp, prekladáme motorky cez koľaje už nacvičeným pohybom a vyrážame. Koľaje sa kľukatia pomedzi hory, snažíme sa pozerať čím viac dopredu, či neuvidíme nejaký pohyb.
Prejdeme možno dva – tri kilometre, Richard ide predo mnou asi sto metrov, keď zrazu počujem v prilbe jedno slovo, „vlak“.

„Stojí! Stojí? Tuším že áno. Počkaj! Je za zákrutou, nevidím tam úplne. Hýbe sa! Rozbieha sa! Ide! Polož motorku a vypadni mu z cesty!“

Adrenalín v tele pulzuje v maximálnych otáčkach. Aj toto je jeden zo zážitkov, kvôli ktorým sem malo zmysel merať cestu. Kto nezažil na vlastnej koži, ten nepochopí. No tu už teraz končí každá sranda a zdravý rozum zostal niekde tam v civilizácii.

Je šero, no vidím ako sa Richard s motorkou priblíži čo najbližšie ku pravej koľajnici a prevalí ju nabok. Ja sa obzerám na obe strany, že či je niekde o trocha menší sklon násypu, kvôli neskoršiemu postaveniu motorky. Rozhodovanie trvá len pár sekúnd, a keďže nevidím rozdiel a násyp je vysoký z oboch strán, tak motorku jemne povedané „odložím“ tiež na pravú stranu.

Zbehnem dole násypom a ťahám ju ďalej od koľajníc. Keďže je to dolu kopcom a násyp sa spolu so mnou zosýpa, ide to celkom ľahko, no je to určite spojené aj s veľkou silou, ktorá sa vo mne zrazu, ani neviem odkiaľ, vzala.

Pozerám na naše dielo a cítim pach benzínu. Motorky ležia tak, že kolesá smerujú dohora a nádrže sú teda otočené k zemi. Preto benzínu nič nebráni vytekať cez prepadové hadičky ako aj cez odvetranie nádrže.

Vlak sa pomaly presúva okolo nás. Beriem do ruky telefón a robím pár nepodarených fotiek a jedno krátke video. Najskôr som rezignoval a sedel na kameňoch vedľa motorky, no potom som si uvedomil, že niečo také už možno nikdy inokedy nezažijem, keďže sa to celé deje okrem iného v noci.

Preto rýchlo dokumentujem celú situáciu a dnes viem, že som urobil dobre. Napriek všetkému majú dané zábery pre mňa nevýslovnú hodnotu, ktorú pochopí len ten, kto by namiesto nás stál na tom mieste.

Vlak mizne za zákrutou a my stojíme nad Richardovou motorkou. Trvá dlho, kým nájdeme spôsob ako ju postaviť do správnej polohy. Motorka trocha štrajkuje pri štartovaní, keďže karburátor sa prelial benzínom v nevhodnej polohe. No po chvíli motor chytá a prekladáme ju cez koľaje zase tam, kde stála pred pár minútami.

Moja motorka je trocha viac nižšie z násypu. Postavíme ju a snažíme sa vyhrabať sa vyššie po šikmom násype. No každý jeden pohyb, každé otočenie kolies len zhoršuje situáciu a motorka sa šmýka nižšie.

Rukami preto upravujem trocha násyp, odhadzujem kamene do akejsi cestičky, aby som získal aspoň trocha rovinu a nakoniec po nej dostávame stroj hore ku koľajniciam. Tu ju tiež preložíme na pevný podklad železnice.

Leje z nás pot a zhlboka dýchame. Jediná vec ktorá nás teraz teší je informácia, že tento vlak mal byť od 05.00 rána posledný. No nakoľko je táto informácia založená na pravde si netrúfam odhadovať, ale snažím sa jej veriť.

Pokračujeme ďalej. Kvalita „cesty“, ako som už spomínal, sa zhoršila. Striedajú sa úseky plné kamenia medzi koľajami v ktorých plávame a držíme sa naozaj len silou vôle a často len so šťastím. Nasledujú úseky, kde sú medzi podvalmi len prázdne jamy, kde kolesá, tlmiče a naše telá dostávajú také údery, že tie zvuky otrasov sú strašné. Držať tu vysokú rýchlosť, ktorá by jazdu trocha uľahčila, na to ja osobné nemám. Ideme rýchlosťou len okolo 20-30km/hod, a ideálne by bolo ísť po tých medzerách aspoň dvojnásobnou rýchlosťou, aby sa zmiernili nárazy.

No predstava, že vo vysokej rýchlosti to nezvládnem a dopadnem do všetkého toho železa okolo mňa, mi nedovolí držať plyn na požadovanej úrovni. Už len to, že sme tu nie je normálne a pochopiteľné pre ľudí. A už vôbec si nechcem predstaviť, žeby sa tu udialo niečo zlé.

V hlave mám živú spomienku na rok 2022, keď som ležal niekde v lese na zemi v bolestiach sám a bez nikoho, kto by mi tam dokázal v tej chvíli pomôcť. A trvalo mi celú večnosť, kým som sa dokázal postaviť, vyliezť na motorku a dostať sa bližšie k ľuďom a potom aj do nemocnice. (v prípade záujmu , tu na tejto stránke – cestopis „Nora mládenca príhody a skúsenosti“)

Takže sa touto pre mňa bezpečnou rýchlosťou postupne posúvam k nášmu dnešnému cieľu. Prechádzame menšie mosty, na ktorých si vopred ideme pozrieť rozmiestnenie koľajníc a výhybiek, pretože je tu spleť rôznych úzkych medzier medzi ktorými je veľká pravdepodobnosť, že môžeme poškodiť disk alebo pneumatiku.

Postupne prechádzame všetky nástrahy tohto úseku a v diaľke vidno akési budovy. K nim to máme ešte zopár kilometrov. Cítim akési zvláštne trasenie, ktoré pripisujem tomu po čom práve idem.

Po dvoch hodinách prichádzame napokon k prvým budovám. Rozhodujeme sa zísť z koľajníc ešte pred stanicou, aby sme nevzbudili prílišnú pozornosť. Je tu hneď niekoľko nám neznámych prekážok cez koľaje. Asi nejaké zabezpečenie, alebo kontrolný mechanizmus. Boli sme na to upozornení, že sa táto pre nás prekážka bude vyskytovať viackrát na celom úseku. Je síce vysoká len do výšky koľajníc, no náraz do nej by znamenal konečnú pre motorku.

Prekladáme oba stroje zase mimo trasy. Moja motorka ide akosi ťažšie, nie a nie ju zodvihnúť nad koľajnicu. V tej chvíli si neuvedomujem, že sedím celkovo nižšie o niekoľko centimetrov ako obvykle.

Prejdeme k stanici pár metrov a zhasíname motorky. Rozhostí sa neuveriteľné ticho. Nepočuť žiadne zvuky, len mrazivé ticho. Pohľad na hodiny, je pol tretej ráno. Pohľad na teplomer, je 2,5 stupňa. No, som mokrý ako asi nikdy. Prvá vec , ktorú chcem urobiť je prezliecť si tričko za to druhé čo so sebou mám, nazvem ho „to menej mokré“.

Zastaví ma pohľad na motorku a jasný znak problému. Predné koleso je úplne prázdne a čo je horšie pneumatika „zoskočila“ z ráfiku, takže voľne vidím do disku a prstami vojdem dnu.

Je mi jasné, že toto je situácia, ktorá je neriešiteľná v tejto chvíli a uvidíme čo s tým ráno. Teraz nám treba sa postarať o seba a dať si oddych. Sme unavení, mokrí a hladní.

Na stanici je zmes budov, barakov, kontajnerov, odstavených vagónov a rôzny iný chaos. V jednom z okien akejsi maringotky som si všimol pohyb záclony, keď sme prišli. Klopem na dvere napriek hlbokej noci. Dvere sa tu nezamykajú, keďže nemajú ani kľučku. Vchádzam a v tme rozoznávam chlapa na posteli. Pýtam sa na možnosť nocľahu. Ukazuje mi na dom oproti, niekde za stanicou. Idem tam a o chvíľu klopem na okno.

Po chvíli sa okno otvorí a ženská hlava sa pýta čo chcem. Ja sa len spýtam, či sa volá tak i tak. Meno som už zabudol, preto si teraz nespomeniem na meno tej staršej, no ochotnej ženy.

Poviem len, že ma posiela konkrétny človek zo Salechardu. Ona len pokýva hlavou a povie jeho motorkársku prezývku. Ideme spolu k vagónu, ktorý stojí neďaleko našich motoriek. Je to už len vagón bez podvozku, no všetko ostatné zostalo. V každom kupé po štyri postele a vzadu kuchynka.

Na prespatie to bohato stačí. Platíme po tisíc rubľov na hlavu. Vyzliekam sa nakoniec až teraz. Problém s kolesom zastavil proces výmeny oblečenia. Snažím sa zabaliť do všetkých prikrývok ktoré sú v kupé, no aj tak sa do rána neviem zohriať. Únava je veľká, no spánok akosi neprichádza až do rána.

Zato teraz musí prísť koniec písania na tento deň, keďže sme sa preniesli už do rána dňa nasledujúceho. Dnešný nájazd je jeden z najnižších, ktoré sme na našej ceste prešli. Ale je to pochopiteľné, keďže úsek o ktorom nám tvrdili, že prejdeme za menej ako hodinu sme išli takmer jedenásť hodín. A to sa jednalo len o vzdialenosť 35 kilometrov.

Takže k dnešnému štatistickému údaju si zapisujem prejdených celkovo 81 kilometrov, ktoré sme prešli od rána zo Salechardu sem, do stanice „Sob“.

19. deň, utorok 6. augusta 2024

stanica „Sob“ – stanica „Eleckij“ – stanica „Nikita“ – nocľah na „24“ km.

Ráno vstávam úplne zlomený. Všetko bolí a únava je značná. V noci bolo riadne zima, takže sa hrejeme instantnou polievkou a čajom. Robíme si trocha obraz o tom, kde sa nachádzame. Na stanici je služba a okrem nej tu trvalo žije asi 5 ľudí.

Idem riešiť môj problém s kolesom. Potrebujem silný tlak, aby pneumatika zase „sadla“ k disku. No tu na stanici je len jedno auto a jeho majiteľ má len taký malý kompresor, ktorý nepomáha.

Pre vysvetlenie napíšem, že na motorkách máme bezdušové prevedenie kolies a vezieme so sebou všetko potrebné na opravu. Náhradné duše, lepenie na duše aj na pneumatiky, náradie a každý má svoj kompresor. Takže oprava defektu nie je problém. No mne vznikol iný druh problému, s ktorým si neviem pomôcť.

Mohol by som do kolesa vložiť dušu, no v tom prípade by som nenávratne poškodil tesnenie, ktoré robí koleso bezdušovým. Takže toto si odkladám ako posledný variant, ak by sme nič iné nevymysleli.

Na stanici sa pýtame ďalej na cestu, dostávame odpoveď, že cez hory a ďalej cez tajgu to nemáme riskovať, lebo je to zjazdné len v zimnom období, kde vznikne na určité obdobie možnosť prejsť po ceste zvanej „zimnik“, čo je trasa cez zamrznuté jazerá, rieky a močiare.

No na stanici sa nám podarí zistiť aj možnosť prevozu do ďalšej stanice. Vraj onedlho príde obslužný vlak a máme sa dohovoriť s jeho veliteľom. Preto počkáme a nakoniec dohadujeme, že nás bez problémov vezmú do stanice Eleckij.

Tam vraj je rušňové depo a všetko potrebné tam nájdeme. Je to väčšia stanica, kde žije viac obyvateľov a dokonca tam vraj je aj obchod.

Naše motorky pretlačíme na perón a chlapi z vlaku nám ich pomôžu za pár sekúnd naložiť na platformu. Motorky budú cestovať v polohe ležmo, takže ich pokladáme na bok.

Je to trocha mrzuté, že sa situácia takto zmenila, no pokračujeme v ceste. Vlak odchádza a pomalou jazdou sa kocháme krajinou. Železnica lemuje rieku Usa a my míňame hranicu Ázia/Európa. Prechádzame do republiky Komi. Takže sme opustili Jamalo-nenecký autonómny okruh, ktorý ešte určite niekedy navštívime. Ďakujeme JAMAL !!!

Prichádzame do stanice Eleckij. Motorky sú zložené zase za pár sekúnd. Ja sadám na Richardovu motorku a idem do depa nájsť riešenie.

Hneď v prvej hale som úspešný. Kompresor s asi 80 litrovou nádržou je tu. Dohovorím sa s chlapmi, že ho naložíme do auta. Ideme spolu na stanicu, kde len otvoríme kufor auta, vytiahnem hadicu a vysokým tlakom nafúknem koleso. Pneumatika skočí na svoje miesto. Všetko skontrolujem, dofúkam na požadovaný tlak a hotovo.

Mobilný pneuservis zaplatím cigaretami a problém je vyriešený. Môžeme pokračovať. Medzitým ešte Rišo zbehne do obchodu, pre tekutý (pivo) aj pevný chlieb a nejaký ďalší menší nákup.

Ja sa odveziem na Urale so sajdkou na okraj stanice, kde mi chlap ukazuje kadiaľ máme pokračovať. Tu trocha vzniká medzi domácimi hádka, lebo nám radia asi štyria kade máme ísť.

Jeden radí zostať na železnici, ďalší hovoria o ceste krížom cez tajgu s dovetkom „to prejdete“. Túto vetu som už toľkokrát počul, že viem aký má význam a nejdem riskovať ich odporúčania. Ďalší z domácich mi hovorí, „nepočúvaj ich, tam by ste motorky utopili, choďte popri železnici ďalej“.

A tak sa vydávame zase svojimi silami na cestu. V týchto miestach sa dá ísť aj popri železnici, vedie tu akási cestička, ktorá sa často mení na chodník. Zopár kilometrov takto ideme, prejdeme zopár potokov, trocha sa potrápime cez rôzne prekážky na násype, ale celkovo napredujeme dobre. Za dve hodiny sme prešli asi desať kilometrov.

Pred nami je ale veľká rieka a pred ňou dlhý most. Stretávame tu partiu robotníkov a zisťujeme, kedy pôjde nejaký vlak. Chlapi telefonujú kade tade, no konkrétnu odpoveď nemáme. Inak v tejto oblasti bol aj signál, no nie nášho operátora. Ten náš sa občas na kopci objavil, no nedalo sa ani volať, ani poslať sms.

Most cez rieku Usa je vysoký a vyškriabať sa na násyp, kde je výškový rozdiel asi 15 metrov, nie je ľahké, ale zvládli sme to bez pádu. Prechod cez most riešime po jednej motorke. Ak by náhodou išiel vlak, tak aby sme ju stihli odtiahnuť na okraj mosta. No ten je veľmi úzky, preto na túto krajnú variantu ani radšej nemyslíme.

Prechádzame pomerne rýchlo tento asi 200 metrov dlhý most. Za ním vraj má byť nejaká cesta, po ktorej sa dá ísť mimo železnice do Vorkuty. Snažíme sa ju nájsť, no každá odbočka niekam končí po pár metroch vo vode alebo v kroví.

Pokračujeme preto popri železnici, kde sa celý deň striedajú rôzne ťažké úseky. Množstvo malých potokov, ktoré treba nejako prejsť, rôzne vodou vymleté jamy a prekážky v podobe odložených podvalov nám celý deň spestrujú cestovanie.

Raz mostom hore, potom mostom zospodu prechádzame úseky, ktorých podložie tvorí buď piesok, blato alebo nasypaný kameň. Viackrát prekladáme motorky cez koľaje, keďže raz máme železnicu napravo a po prejdení nejakého mosta sme naľavo, keďže na tom úseku nebola iná možnosť pokračovať.

Prejazd jednej celkom hlbokej jamy vyššou rýchlosťou Rišo trochu nezvládne a motorka letí vzduchom. Dosť drsný dopad, aj som sa celkom bál keď som to videl. No všetko je v pohode, staviame motorku a pokračujeme.

Ďalšia stanica má názov Nikita. Tu podebatujeme s jediným človekom, ktorý tu žije. Vyrušíme ho pri natieraní plota. Pán s nami ale ochotne strávi asi polhodinu v rozhovore. Je vidno, že celkom dobre mu padlo s niekým pohovoriť. Farba na štetci mu už pomaly zaschla, a tak sa pohneme ďalej. Na stanici si ešte naberieme vody. Napriek tomu, že voda je všade okolo, pitnú vodu sem vozia vlakom. Milá pani, ktorá má práve službu, mi ukáže vedro s vodou priamo vo svojej služobnej miestnosti. Tiež sa zaujíma odkiaľ a kam ideme. Zjavne sme tu pre každého spestrením dňa.

Okrem toho kŕmime miestneho psa, ktorý potom s nami beží celé hodiny. Je vidno, že sa tu orientuje lepšie ako my. Behá po tajge, krížom krážom cez koľaje. Chvíľu je ďaleko za nami, no o ďalšiu chvíľu nás predbehne a v diaľke sedí a čaká, kým sa k nemu cez tieto úskalia miestnej krajiny doplazíme.

Okolitá tajga stále ponúka krásnu panorámu. Síce je tu už rovina a Polárny Ural zostal niekde za nami, no máme čo obdivovať po celý deň. Vegetácia je už len nižšieho rastu, stromy prakticky nevidno. Blížime sa k polárnemu kruhu a dávajú o tom znať hlavne prepady teploty. Počas dňa je teplota príjemná okolo 15 stupňov, no k večeru sa rýchlo ochladzuje a do rána sa blíži teplota k nule.

Základom je, že neprší pretože v tejto oblasti a podmienkach ísť v daždi by bolo nereálne. Vidíme tu vymyté celé úseky násypu a aj okolité potoky ako vidno počas dažďov sa menia na dravé rieky. A stráviť tu čakaním niekoľko dní by bol nie celkom želaný zážitok.

Preto sme celkom radi, že nás dážď sprevádzal v prvej časti našej cesty a snáď sa vypršalo už všetko a ďalej nás čakajú len suché dni. Samozrejme, že to tak nakoniec nebude, to viem až teraz. Prekladáme motorky raz na jednu, potom na druhú stranu. Prechádzame cez malé potoky, rôzne vymleté jamy a násypy. Občas prejdeme popod most železnice, potom s námahou prekladáme motorky cez koľaje, keď skončí možnosť pokračovať popri násype.

Cesta je to zaujímavá, náročná, no užívame si tento úsek, pretože sme vlastne v absolútnom centre našej výpravy. Tieto úseky boli tými, pre ktoré sme sem prišli.

Ideme pomaly, ale s istotou ďalej. Kilometre pribúdajú a sily ubúdajú. Za ďalším mostom vidíme akési domy. Zastavujeme pri nich a vychádzajú dvaja chlapi. Rozhodujeme sa či tu zostať na noc, pretože únava je už značná. Chvíľu podebatujeme, naberieme si vodu zo sudov vedľa koľají a lúčime sa. Je už skoro 22.00 a my stále ideme.

Prejdeme niekoľko kilometrov, keď natrafíme na domček železničiarov. Je otvorený a slúži ako miesto na oddych počas práce. Vnútri sú len lavice, stôl a kachle na uhlie, ktorého je pred domčekom celá kopa.

Ja sa rozhodujem spať v domčeku na lavici a Rišo si rozkladá stan neďaleko v tráve. V noci je celkom dosť zima, aj som uvažoval, že rozložím oheň v kachliach, no nechcelo sa mi vyjsť z teplého spacáka.

Náš spoločník pes, ktorý bežal s nami až sem, sa tu motá po okolí. Dostane skromnú večeru, tak ako aj my. Únava ale robí svoje, prakticky sme na nohách od včerajšieho rána s malou prestávkou dnes nadránom.

Takže dlho sa už nezdržíme. Krásny západ slnka, ktoré sa len mierne sadí za obzor, aby zase pomaly začalo stúpať hore. Vonku je len mierne šero a vidno doďaleka. A hlavne počuť doďaleka. Nočné vlaky chodia riedko. Takže spíme tuho, spánkom unavených cestovateľov.

Dnes to bol jeden z najkrajších dní tejto celej cesty. A práve kvôli tým pár dňom sme boli ochotní sem cestovať a obetovať tomu toľko času, energie a síl. No tie zážitky a pocity sú neopakovateľné a neopísateľné. Toto je len taký hrubý náčrt toho všetkého. Niečo podobné treba raz zažiť, ako stokrát čítať podobné riadky ako tieto moje.

Je to neuveriteľné, že toľko písania o jednom dni, a pritom dnes sme prešli naozaj málo. No z toho mála kilometrov, sme si naplno užili každý jeden meter, a to je to najkrajšie na dnešnom dni.

Vlakom sme sa odviezli asi 40 kilometrov, a potom sme za celý deň až do neskorého večera prešli 66 kilometrov.

20. deň, streda 7. augusta 2024

Nocľah na „24km“ – stanica „Kykšor“ – stanica „Juň-Jaga“ – VORKUTA !!!

Noc ubehla rýchlo, no bola poriadne chladná. K nula stupňom chýbalo len málo. Ráno je však krásne slnečné a otepľuje sa rýchlo. Vstávame veľmi skoro a balíme. Umyjem sa trocha vodou z kaluže a zjeme niečo zo skromných zásob. Náš štvornohý sprievodca odišiel, asi sa mu nechcelo čakať celú noc kým sa vyspíme. Upraceme po sebe, zatvoríme dvere domčeka lopatou, ktorá slúži okrem iného aj ako zámok dverí.

Sadáme a pokračujeme v cestovaní. Hneď zrána je tu veľmi pekný úsek popri železnici. Široký, rovný a pevný. No krátky, išli sme po ňom len asi tri kilometre a začala klasická cesta cez jamy, potoky, popod železnicu, mosty a iné zaujímavosti.

Okolitá rovina je nekonečná. Na obzore vidno ... nič. Tým myslím pohľad do vzdialenosti kam oko dovidí, všade len tajga s minimálnou vegetáciou a žiadnym orientačným bodom. V tejto oblasti sa stratiť je otázkou chvíle. Napriek tomu, že všade je len rovina, niet žiadneho bodu, ktorý by dokázal určiť nejaký smer.

Jediné, čo je tu vidno je železnica. Okrem nej len drsná severská prírody, so svojou špecifickou zeleňou a zrkadlami vodnej plochy, ktoré priam lákajú na kúpanie. Hĺbka vody je len pár centimetrov a zvyšok tvorí čierno čierne bahno. Preto sa treba vyhýbať kontaktu s týmito miestnymi nástrahami prírody.

Držíme sa železnice keďže inú možnosť nemáme, a ak vraj bola nejaká iná cesta cez tajgu, tak nájsť ten úsek sa nám nepodarilo a osobne by som to ani neriskoval v daných podmienkach. Možno keby sme mali miestneho človeka so sebou, ktorý to tu pozná, tak by sa to dalo skúsiť, no už len z toho čo nám všetci opisovali som nemal dobrý pocit. Ich názory sa rôznili od prvej vety. Preto som sa vzdal myšlienky hľadať iný spôsob presunu ako ten, ktorým ideme teraz.

Ráno nám ubieha pomaly, terén je zložitý a aj zákerný. Niektoré miesta prechádzame radšej vo dvojici s pomocou jeden druhému. Rôzne výjazdy z potoka sú spestrením dňa a uberajú sily každým kilometrom.

Na jednom mieste dokonca upravujem nájazd aj výjazd z jamy, pretože vysoké okraje by mohli mať za následok neželateľné váľanie sa s motorkou. Prenášame motorky cez koľajnice raz na jednu, potom na druhú stranu. Niekde ideme po koľajach, potom sa nám zdá, že súbežná cesta je dobrá tak schádzame z násypu, aby sme o pár metrov pochopili, že sme mali radšej zostať na koľajach alebo na opačnej strane. Tak znova rovnaký scenár a motorky zase ťaháme hore násypom.

Drina poriadna, ale každý meter tu má svoje čaro. Toto len tak ľahko nezažiješ a tieto dni zostanú hlboko v pamäti. Niekde v hĺbke tejto pustatiny stretávame miestneho človeka na trojkolke. Je to akýsi hybrid motorky a trojkolky. Obrovské kolesá, ktoré slúžia na to aby stroj udržali nad vodou, takže je to taký miestny obojživelník. Chlap tak ako sa objavil v tundre, tak aj zmizol. Zbieral nejaké hríby a iné plody ktoré rastú v týchto miestach. Bol to jediný človek, ktorého sme stretli za tieto tri dni.

Okrem neho sa po železnici pohybujú len pracovníci údržby. Jedného z nich stretávame v tejto pustatine. S lopatou v ruke tu čosi upravuje, teda vlastne sa len tvári že čosi robí, lebo nerozumiem tomu, čo dokáže urobiť jeden človek na násype dlhom desiatky kilometrov.

Chlap v tomto prostredí pôsobí ako z inej galaxie. Celé hodiny jazdy nikde nikto a tu zrazu človek. Ďaleko od akejkoľvek civilizácie len on a lopata. To nevymyslíš, to je miestna realita. Ráno ho tu vysadí vlak a večer ho vraj prídu zobrať. No zjavne sa nesťažoval na pracovnú dobu, a ani podmienky. Aká je ale produkcia jeho práce v porovnaní s nákladmi na jeho dopravu na pracovisko vlakom je na zamyslenie. Podebatujeme pri cigarete, povyzvedáme informácie o tom čo nás čaká a pokračujeme. Chlapík berie do rúk lopatu a pomaly kráča ďalej svojim nekonečným pracovným priestorom. Veľmi zaujímavý moment cesty.

Ideme ďalej, nič iné nemáme v ponuke. Kilometre pribúdajú len naozaj pomaly. No konečne sa pred nami čosi objavilo. Miesto, na ktoré sme čakali je tu. Spájajú sa tu dve vetvy železnice. Jedna, po ktorej sme prišli, je trasa z mesta Charp a tu sa napája na vetvu ktorá je už hlavnou trasou Vorkuta – Moskva.

Od rána sme prešli len niečo okolo 15 kilometrov a je obed. Takže priemernú rýchlosť máme asi tak 4km/hod.

Stojíme na tomto medzníku a je jasné, že čakáme. Rozkladáme proviant a užívame si okolité nekonečno a ticho. Na miestne pomery je teplo a sucho. Čas beží, prešli už viac ako dve hodiny a nič sa nedeje. Dohoda znela počkať na prvý vlak, nech máme predstavu z ktorej strany potom očakávať vlak ďalší. Za celý čas prešiel len jeden rušeň, no aj to po trase z ktorej sme prišli my.

A keďže nám teraz treba pokračovať na tejto križovatke železníc iným smerom, tak čakáme kedy sa objaví nejaký vlak na tej našej trase.

Sedíme, obedujeme, debatujeme, fotíme, kocháme sa prírodou a hlavne mrazivým tichom. Nič nepočuť, je úplné ticho. A naše vlastné kroky znejú tak hlasno, že to pripomína dupot slona.

Prejdem sa po koľajniciach k najbližšiemu semaforu, či neuvidím nejaké svetlo na ňom, ktoré by nám aspoň orientačne určilo z ktorej strany očakávať vlak. No nezistím tu nič. Preto sedíme, ležíme ďalej na násype a dumáme čo urobiť. Pustiť sa teraz po železnici je čistý nerozum. Násyp je tak vysoký, že v prípade nutnosti zvaliť motorky hore kolesami, by bolo priam nemožné ich dostať nazad. A na tejto vetve železnice niet žiadnej paralelnej technickej cestičky popri koľajach. Okolie tvorí len tundra s krovím a vodou.

Zjavne bude táto časť náročnejšia ako tá ktorú máme za sebou. Čakanie po asi dvoch hodinách prerušuje známy zvuk. Nepochybne sa blíži vlak, no absolútne nevieme z ktorej strany. Zvuk sa nesie rovinami tak, že prvé minúty je nejasný smer odkiaľ prichádza.

Trvá možno polhodinu kým prichádza vlak. Ide zo smeru od Vorkuty, čo nám nie príliš vyhovuje, pretože ďalší vlak by mal ísť v našom smere, takže nám príde od chrbta, čo je počas jazdy nepríjemné a nebezpečné kontrolovať situáciu za sebou.

Tento fakt nás nepotešil, no na výber nemáme. Vlak prechádza okolo nás, pozdraví nás krátkym zatrúbením a my vyliezame na násyp, ktorý som trochu počas čakania upravil, aby sa ľahšie vychádzalo.

Letíme po koľajach a pred nami máme jediný cieľ a tou je najbližšia stanica „Kykšor“.

Sem sa musíme čo najrýchlejšie dostať, lebo tu je jediná reálna možnosť sa dozvedieť nejaké informácie o tejto trase. Od včera poobedia ideme len tak na vlastný risk, pretože poslednú stanicu, kde sme niečo mohli zistiť a ktorú sme míňali, bola stanica „Nikita“. A to bolo už pekne dávno.

Ideme čo to dá a jedným okom sledujem dianie za sebou. Kilometre ubiehajú rýchlejšie ako trmácanie popri železnici, aj keď tu na betónových a drevených podvaloch dostávajú motorky poriadne do tela.

Moc toho nepočuť ani cez komunikátor v prilbe, okolitý hluk je veľký, no v jednom momente zreteľne počujem nový hluk. Trocha v panike sa otočím, no za sebou nevidím okrem prázdnej tundry nič. Pýtam sa Richarda, čo je to za zvuk a on tiež hovorí, že počuje čosi iné.

Po chvíli len sucho povie „stratil som výfuk, nájdi ho a zober“. Voľne pohodený predmet v tejto pustatine je asi nemožné nájsť, no táto dlhá, špinavá častica motocykla sa našťastie váľa medzi koľajami a je dobre viditeľná.

Beriem ju so sebou a držím tento horúci kus rúry medzi sebou a nádržou. Po chvíli ju odovzdávam majiteľovi, ktorý ju len priviaže k batožine. Takže pokračovať budeme s ohlušujúcim zvukom a prichádzajúci vlak budeme ešte menej počuť. Výborná správa pred stanicou „Kykšor“, ktorá sa už v diaľke črtá.

Máme k nej ešte niekoľko kilometrov, aj keď to vyzerá akoby sme tam už boli. Krajina na ktorej nieto jediného stromu veľmi skresľuje predstavivosť o reálnej vzdialenosti. Postupne sa ale blížime viac a viac, až nakoniec pred stanicou zlezieme z násypu, keďže už vidíme možnosť pokračovať mimo koľajníc.

Odstavíme priamo na nástupišti, na ktorom niet nikoho a hľadáme živú dušu. Trvá to dlho, kým uvidíme nejakého človeka. Zatiaľ kontrolujeme možnosť montáže výfuku, no Richard len mávne rukou a povie, že oprava počká až do Vorkuty.

Miestny človek pracujúci na stanici, je zároveň aj motorkár. Preto sa stretávame s pochopením o našej ceste. Dostávame rady k nezaplateniu. Chalan tvrdí, že do Vorkuty už nemusíme riskovať cestu po železnici, ale ukazuje rukou niekam za horizont, vraj tam vedie nejaká cesta cez tundru, ktorú používajú „gazoviki“ (pracovníci plynárenských ťažobných spoločností).

Dostávame podrobný popis miest a bodov cez ktoré máme prejsť. Je tam zopár úsekov, ktoré vyzerajú na pohľad dobre, no a jeden o ktorom chalan tvrdí, že záleží od aktuálnej situácie. Tým miestom je rieka Vorkuta, ktorú musíme prejsť.

Lúčime sa a podľa presne stanoveného smeru pokračujeme. Vyzerá to v skutočnosti tak, že chalan ukázal rukou určitým smerom a my sme sa toho mali držať. Veľmi presné to nie je, no približne sa držíme jeho azimutu. Odbočujeme do tundry a cez zarastené lúky a mierne kopcovitý terén, ktorý sa tu nečakane objavil, sa presúvame niekam smerom úplne opačným ako je Vorkuta.

Sú tu len akési náznaky cesty, skôr sa jedná len o vyjazdené koľaje ktoré pomaly zarastajú. Blato na seba dlho nenechá čakať a prechádzame cez jamy, kaluže a vzápätí cez vysušené korytá potokov. Kontrasty sa striedajú každých sto metrov.

Pred nami je akási vodná plocha v obrovskej jame. Volá sa to „karier“ a slúžil podľa všetkého na dolovanie kameňa, piesku a iného stavebného materiálu železnice. Po našom to voláme povrchová baňa a po našom tu aj pekne poblúdime kým nájdem výjazd. Väčšinou končila cesta pred nejakou hlbokou jamou alebo vo vode.

Pokračujeme cestou na vrchol neďalekého kopca, cez rôzne nástrahy miestnej prírody. Dokonca vidíme akýsi most, ktorý zobrala voda. Cesta končí a korytom potoka prechádzame v blate na druhý breh. Suché a blatisté úseky sa striedajú jeden za druhým. Nakoniec vychádzame vyššie, voda sa stratí a tu sa aj práši spod kolies. Máme krásnu panorámu a výhľad na ďaleké okolie.

Pokračujeme až na križovatku o ktorej vieme, že na nej už sme na správnom bode o ktorom nám hovoril chalan zo stanice. Sme na ceste ktorú používajú „gazoviki“ a je to výborná, rovná a udržiavaná cesta, po ktorej sa dá letieť aj stovkou. Fakt nečakané čosi v tomto kraji. No ako sme počuli, tieto cesty sa pravidelne opravujú a držia v tomto stave celoročne, kvôli nutnosti obsluhy ťažobných zariadení v celej oblasti.

Krajina okolo nás sa mihá priam neuveriteľne. Už sme si odvykli na rýchlosť vyššiu ako 20 km/hod a preto sa cítim teraz akoby som letel na rakete. A to ukazuje tachometer len nejaké číslo 70, no mne to pripadá ako kozmická rýchlosť v tejto chvíli.

Občas vidíme okolo cesty rôznu techniku, ako bager, nakladač a iné. Všetky stroje stoja len tak v prírode. A nikde nikoho. Zjavne sa tu nekradne, nemá asi kto a ak by aj niečo zmizlo, tak akým spôsobom to niekam nenápadne odviesť je nepredstaviteľné.

Všetko dobré sa ale raz končí a po asi desiatich kilometroch cesta zrazu končí a to spôsobom absolútne bežným v tejto krajine. Vysoký násyp po ktorom letíme končí strmým zrázom dolu, kde je jama a výškový rozdiel možno aj dvadsať metrov. Vletieť sem sa rovná koniec všetkého. Samozrejme o tom neinformuje žiadna značka ani závora.

Stojíme a neveriacky pozeráme dole, kde v diaľke vidíme len našu starú známu železnicu, ktorá nám križuje cestu. V diaľke za železnicou znova vidno časť cesty po ktorej ideme, no medzi týmito dvoma cestami niet žiadnej spojnice.

Otáčame sa a mierime na vrchol kopca pre zmapovanie situácie a oblasti. Napravo od nás vidíme stanicu. Podľa všetkého sa jedná o stanicu „Chanovej“, ktorá je ďalšou v poradí na trase. Predpokladáme, že pri nej bude nejaká možnosť prechodu cez železnicu, preto sa púšťame cez tundru smerom k nej.

Vzdialenosť sa len ťažko odhaduje. Vzdušná čiara je možno len okolo tri kilometre. No cez tundru si hľadáme cestu krížom krážom po vyjazdených koľajach.

Richard sa v jednom mieste spúšťa dolu priamo cez zelené lúky a pomedzi nízke krovie. Strácam ho z dohľadu a potom aj zo signálu v prilbe. Neskôr sa objaví z iného smeru a s celkom pestrým slovníkom hodnotí tú časť miestnej lokality. Celkom som rád, že sa mu podarilo sa otočiť a nezapadol tam s motorkou.

Hľadáme inú možnosť dostať sa k stanici. Sme od nej vzdialení možno len jeden kilometer. No čím nižšie do doliny sa spúšťame, tým viac je terén ťažší. Koľaje, v ktorých ideme, sú po kolená. Blato a voda začínajú robiť viac ako problémy. Zastavujeme na mieste, kde je trocha viac priestoru na okraji hlbokých jám.

Ideme už radšej pešo preveriť ďalšie možnosti. Všetko je tu také mäkké, že pod nohami cítim, ako sa zem priam uhýba do strán. Motorka, ktorú som nechal vyššie, už leží na boku v blate a vode. Darí sa mi ju samému postaviť.

Rišo je niekde ďaleko vpredu. Odrežem z krovia v okolí niekoľko konárov a podkladám ich pod stojan a koleso, aby sa motorka tak rýchlo nezabárala.

Idem dolu smerom k Rišovej motorke, ktorá spadne v priebehu pár sekúnd, ak jej nepomôžem. Je mi jasné, že tu niet inej možnosti, len čím skôr sa vrátiť nazad. To isté povie aj Rišo, ktorý sa trmáca z doliny. Je to bez šance, tam je už len blato, voda a machový koberec ktorý ťa zhltne za pár minút.

Sadáme a otáčame. Teda Rišo sa otočí, ja nie. Po motor som zaborený v tomto podloží, ktoré ma nepustí von len tak. Tlačíme obaja pod plným plynom, blato strieka spod kolies a pomaly po centimetroch tlačíme stroj na miesto, ktoré aspoň na chvíľu dovolí nasadnúť a vyraziť do kopca.

Úspešne vychádzame z tohto ťažkého úseku a zhora len hľadíme na to miesto, ktoré inak vôbec nepripomína nejaké nástrahy. Dostať sa tam sám a skúšať prejsť na stanicu by znamenalo koniec.

A koľko by trvalo, kým by sa podarilo zohnať pomoc s ktorou by sa dala motorka vytiahnuť si radšej ani nechcem predstaviť. Preto teraz stojíme na kopci, zase o kus ďalej od stanice a hľadáme riešenie ako prejsť dole. Trocha už začíname aj ľutovať, že sme nepokračovali po železnici ďalej, no aj tieto zážitky sa počítajú ako veľká skúsenosť.

Jediné riešenie, ktoré ponúka krajina je vrátiť sa na cestu pre „gazovikov“ a na jej konci, ktorý som už spomínal, skúsiť dostať motorky dole k železnici. Tam je relatívne malá vzdialenosť medzi koncom cesty a násypom železnice.

Vraciame sa preto cez tieto mäkké lúky plné rašeliny a machu na pevnú kamenitú cestu. Normálne je to lepší pocit, aj cítim že mi motorka neuteká do strán pod zadkom. Na konci cesty ktorú spomínam, zosadáme a hľadáme vhodné miesto na zjazd dole. Naľavo od nás je akási vyjazdená koľaj, niečo ako chodník.

Má síce prudký sklon, no pomaly opatrne ho schádzame. Výjazd hore, keď sa pozriem opačne, už by bol priam nemožný. Takže nazad už ísť nemôžeme. Pred nami zase raz stojí násyp železnice. Hľadáme najnižšie miesto v okolí a trocha ho upravujeme. S rozbehom vybiehame hore ku koľajam. Trocha sa pritom pováľam na boku, no úspešne prenášame obe motorky cez dvoje koľajnice, ktoré v tomto mieste vedú. Naše počínanie má aj divákov. Na druhej strane, kde už zase pokračuje cesta, pracuje partia chlapov.

Len stoja a nechápavo pozerajú, čo tam vyvádzame. Ideme na prieskum terénu, pretože nám zostáva pred sebou asi dvesto metrov neznámej mokraďovej zarastenej jamy. Zjavne sa jedná o dôležitý úsek, pretože chlapi v tomto mieste kopú akýsi odvodňovací kanál na odklonenie vody z tohto miesta. My si prejdeme celý úsek pešo a nájdeme vhodnú trasu kadiaľ to prejsť bezpečne.

Postupne dostaneme oba stroje cez tento ťažký úsek a stojíme opäť na ceste, ktorá je suchá a pevná. No teraz už na druhej strane za železnicou, s ktorou sa v tejto chvíli lúčime a pokračujeme smerom na Vorkutu. V podstate nevieme, či ideme správne, no držíme sa jedinej možnej cesty ktorá tu je.

To, čo som opisoval od momentu keď sme sa pýtali na stanici „Kykšor“ na cestu a na miesto na ktorom teraz stojím, je vzdialenosť možno len niečo okolo tridsať kilometrov, a trvalo nám to asi štyri hodiny sem prejsť. Naozaj vyčerpávajúce úseky cesty, kde nemožno počítať so žiadnym dodržiavaním časového harmonogramu.

Pred nami sa črtá obrovský objekt. Je to prečerpávacia stanica plynu. V diaľke ju vidno, ale máme k nej ešte veľa kilometrov. Keďže tu niet ničoho, žiaden oporný bod, tak táto stavba sa javí ako gigant. Ono to vlastne aj je obrovská spleť budov a potrubia.

Mierime tým jediným smerom, no cesta zrazu mení charakter a z pevnej kamenistej sa z nej stáva mäkká blatistá. Neklamný znak toho, že klesáme. Prišli sme na najnižší bod. Ním je rieka Vorkuta. Stojíme pri tejto vodnej prekážke na mieste, kde končia vyjazdené koľaje v blate.

Je jasné, že ďalej treba ísť cez vodu. A tu je ten očakávaný možný problém, o ktorom nám hovoril chalan zo stanice „Kyškor“. Vždy záleží od zrážok, koľko vody bude v daný čas v rieke. Nám aj pršalo, aj bolo sucho. Preto je hladina pomerne pokojná.

Na nič nečakám a idem hľadať najvhodnejší brod. Ani sa nevyzliekam, nemá to význam, budem mokrý tak či onak. Prejdem celú rieku na druhý breh. Vody je tu dostatok, no prebrodiť sa bude dať. Opatrne vchádzam do rieky, Richard ide vedľa mňa z pravej strany, aby v prípad potreby dokázal pomôcť ak by bol prúd rieky v niektorom mieste príliš silný.

Ideme pomaly, klzké kamene na dne ako aj mäkké podložie sú náročné na jazdu. Voda siaha len do polovice motora, takže je to dobré. Do výfuku ani do sacieho potrubia sa nedostane. Úspešne prechádzam na druhý breh. Vrátime sa a celý proces zopakujeme s druhou motorkou.

Šírka toku je v týchto miestach až niekde okolo 150 metrov, no hĺbka v brode bola rozhodujúca. Prešli sme, no ak by bol stav hladiny vysoký mali by sme problém a hľadali by sme iné riešenie.

Na druhom brehu vylievame vodu z čižiem a žmýkame oblečenie. Zrazu je tu chladno. Predsa len voda má možno iba desať stupňov a vonku je možno len o pár stupňov viac aj keď je slnečno. Teraz nám už nič nebráni pokračovať cestou k prvým budovám prečerpávacej stanice. Dopravné značenie hovorí o zákaze, a doplnkové tabule píšu o súkromnom vlastníctve.

Pýtame sa preto u ochrany objektu, ako je to s cestou smerom na Vorkutu. Pred nami je závora, ktorá je síce otvorená, no netušíme čo je ďalej. Dostávame uspokojivú odpoveď o tom, že bez problémov môžeme pokračovať.

Cesta pokračuje rovnako dobrá ako bola predtým. Pevný poklad, rovná a suchá. Stretávame tu veľa techniky a nákladné autá prášia tak, že často musíme stáť pretože prakticky nič nevidno. Dávame si prestávku na neskorý obed na okraji cesty. Už je nám jasné, že dnes do Vorkuty dorazíme, a tak napätie klesá a začína eufória z blížiaceho sa cieľa.

Pred nami je len pár desiatok kilometrov a po asi hodine jazdy vidíme náš cieľ. Trocha síce poblúdime, keďže rôzne odbočky do tundry nás vedú do slepých uličiek, kde sú len ťažobné veže, no nakoniec v podvečer vchádzame do okrajových častí mesta. Začína to klasicky priemyselnou časťou mesta a scénami ako z katastrofického filmu. Všetko leží v ruinách a márne hľadáme dopravnú značku začiatok mesta s nápisom VORKUTA, aby sme si pri nej urobili fotku.

Prejdeme bližšie do centra a keď sa objaví signál, tak telefonujem nášmu miestnemu vopred dohodnutému sprievodcovi. Ten je v práci, no posiela nám svojho kamaráta. My zatiaľ čakáme na benzínke, kde sa nás ujíma miestny človek. Len tak sa pristavil, a o chvíľu už sedím v jeho aute a beháme po meste. Riešime ubytovanie a parkovanie. Pozná aj našich miestnych kamarátov, takže sa spolu o všetkom dohadujú.

Ubytovanie nakoniec berieme v centre mesta v hoteli, s ktorého názvom si dlho nelámali hlavu. Hotel Vorkuta bude našim domovom na pár dní. Vykladáme v ňom veci, rozbaľujeme motorky a ubytujeme sa.

Pohľad na nás je asi žalostný, lebo nás veštci „obdivovali“ len z diaľky a bez slov. Sme špinaví ako dve prasce, motorky tiež sú v hroznom stave. No ten pocit a radosť nám nič nemôže pokaziť. Nahádžeme veci do hotelovej izby a s ľahšími motorkami odchádzame na miesto, ktoré má honosný názov „taxopark“.

Je to jeden z mnohých objektov v tomto meste, ktorý už len čaká na spadnutie. V tomto dvore sú garáže, sklady a iné priestory. V jednom z nich sídli aj miestny motorkársky klub, v ktorom budeme parkovať.

Je to vlastne len garáž v ktorej parkujú enduro motorky. Nič iné ako stroje do terénu tu nie je význam vlastniť. Tu sa rozkladáme a s pomocou miestnych chlapov dohadujeme čo ďalej. Nemáme tu príliš veľa plánov, pretože vo Vorkute sa zdržíme len krátko. A najbližší deň si dohadujeme len servis motoriek a logistické plány na cestu domov.

No o tom si povieme zajtra. Chlapi nás odvezú k hotelu a my ideme riešiť sami seba. Rozložiť, roztriediť veci. Pripraviť oblečenie na pranie v hotelovej práčovni. Umyť sa po tomto náročnom úseku a ísť sa najesť. Na dnes úloh viac než dosť, takže sa venujeme týmto činnostiam. Neskoro večer ideme spať s pocitom, že ráno netreba príliš skoro vstávať.

Na dnes stačilo aj písania. Opis dnešného dňa bol veľmi dlhý, no v tejto chvíli opisujem veci a dni kvôli ktorým sme sem išli, takže je to vlastne hlavná časť celého príbehu, preto je ťažké opísať to pár slovami. Aj keď sa ťažko opisuje niečo textom a fotkami, verím že som čitateľovi týmto priniesol aspoň nejaký ten obraz o tom, ako to prebiehalo a vyzeralo na tejto naozaj zaujímavej ceste.

Nie vždy sa podarí to presne vyjadriť slovami. Všetky tie pocity, emócie, pohľady, názory, nadávky a iné detaily cestovania vie naplno precítiť len ten, kto to zažil. No ak som vás dostal do deja príbehu aspoň na 10%, z toho ako som to videl a cítil ja, tak som spokojný a môžem ísť spať.

Dnešný výnimočný deň zakončím len krátkou štatistikou, keďže všetko je už spomenuté vyššie. Od skorého rána do večera po všetkých tých úsekoch cesty si zapisujem číslo, ktoré by asi malo byť oveľa vyššie podľa dĺžky písania.

Verte – neverte, toto všetko sa udialo na vzdialenosti „iba“ 135 kilometrov. No výsledok nenahradí nič, ani keby som v ten deň bol prešiel aj o tisíc kilometrov viac po dobrej ceste.

21. deň štvrtok, 8. augusta 2024

Vorkuta a okolie

Opis včerajšieho dňa bol veľmi dlhý, no deň stál za to. Sľubujem, že popis ďalších dní bude už len v skratke, pretože tak ako aj po minulé roky po dosiahnutí cieľa prichádza akási nechuť niečo viac robiť a smútok z toho, že už je pred nami len cesta domov.

Aj keď sme ešte poriadne ďaleko od domu, včerajším dňom sa nadšenie z cesty trocha vytratilo. Ráno nevstávame skoro. Spíme dlhšie a čakáme na oblečenie z práčovne. Neskôr si dávame menšiu prechádzku okolo hotela, aby sme sa trocha zorientovali kde čo je.

Okolo obeda berieme taxíka a vezieme sa do taxoparku kde v garážach parkujeme. Ideme na umyvárku, kde sa snažíme dostať stroje do stavu, ktorý bude vyhovovať ďalšej časti cesty. Zvyšok dňa sa bavíme s údržbou a kontrolou motocyklov. Preverujeme všetky hlavné časti, ktoré dostali najviac zabrať hlavne za posledné tri dni.

Ja zisťujem, že problém s prednou pneumatikou pokračuje, tlak sa stráca stále. Okrem toho nepozorujeme žiadne iné nedostatky. Okrem tých kozmetických na ktoré sme boli pripravení. Celkovo sme teda neutrpeli žiadne škody ani straty, čo je priam neuveriteľné po tom čo sme prešli.

Dnes už nič viac neriešime a večer sa venujeme len spoznávaniu mesta. Teraz by sa hodilo zopár slov o Vorkute.

Sme za polárnym kruhom, v najvýchodnejšom meste Európy. Mesto dostalo štatút v 40-tych rokoch minulého storočia. Začiatky boli ale trocha iné, a prvé osídlenie tejto oblasti nebolo príliš dobrovoľné. Na začiatku tu vznikol Vorkutlag, a nič iné pod tým názvom netreba hľadať, ako tábor nútených prác. Bol najväčším v európskej časti ZSSR a počas doby svojej existencie sa v táboroch roztrúsených v okolí mesta vystriedalo viac ako milión väzňov. Drvivá väčšina boli politický väzni a iné aktuálnej dobe nevhodné osoby. Okrem nich tu pracovalo aj množstvo nemeckých zajatcov.

Pracovné nasadenie, ako aj klimatické podmienky, a hlavne „starostlivosť“ o odsúdených sa rovnalo k neuveriteľným 25% mortality.

Dôvod vzniku tábora bol jasný a jednoduchý. Nachádzal sa v hlbinách zeme a mal názov „uhlie“. Vznikali tu mnohé bane, ktoré sú dnes už väčšinou zatvorené. Výstavba železnice, po ktorej sme sem prišli, je tiež dielom rúk odsúdených, no s tým rozdielom, že v tomto úseku sa podarilo dokončiť a sprevádzkovať naplánovanú časť a nie ako v úsekoch ktoré sme videli predtým.

Keď v 60-tych rokoch doznela éra pracovných táborov pre politicky nepohodlné osoby, nastala pre mesto asi najkrajšia jeho časť histórie. Rozmach mesta, ako aj množstvo pracovných príležitostí, lákali do tohto nehostinného kraja, kde teploty počas nekonečnej zimy klesajú k hranici -50 stupňov, množstvo obyvateľstva prakticky z celého Sovietskeho zväzu.

Mesto je aj dnes akousi zmeskou národností, kde každý má pôvod niekde inde. Nadpriemerné platy, ako aj iné bonusy vyplývajúce z práce za polárnym kruhom, boli magnetom pre generáciu, ktorá tu dnes žije na penzii. V čase svojho rozmach žilo v meste viac ako stodvadsať tisíc obyvateľov, no po rozpade ZSSR sa ich stav prudko znížil a znižuje do dnes. Práce je tu málo, bane sú zatvorené a to málo čo zostalo stačí na obživu dnešných približne šesťdesiat tisíc obyvateľov.

Mladšia generácia postupne mesto opúšťa, faktorov je samozrejme viacero. No mesto ako také si žije svojim životom ďalej. Keď som plánoval cestu do Vorkuty, sledoval som rôzne zdroje informácií. No väčšinou to boli nie celkom správne pomenovania tohto mesta. Slová ako „vymierajúce“, „prízrak“ a iné sa často spájali s týmto mestom.

Keďže som už počas svojich ciest prešiel nie jedno podobné mesto, tak ho hodnotím ako bežné mesto, ktoré má síce za sebou svoje najkrajšie roky, ale určite nie posledné. Keď som videl rôzne videá o meste, kde ukazovali len ruiny domov a takmer mesto duchov predpokladal som, že to celkom pravda nebude.

A nemýlil som sa. Mesto je to úplne normálne, áno na okrajoch a v okolí mesta je možnosť vidieť podobné scenérie ako z katastrofického filmu, no na druhej strane je mesto a okolitá drsná no krásna príroda niečím celkom výnimočným, čo nikde inde neuvidím.

Samotné mesto je plne dostatočné na normálny, kultúrny a aj sociálny život. Funguje tu všetko, od kultúry, športu a zábavy až po plne zásobené obchody všetkým potrebným. Preto nemám dôvod písať niečo inak ako je. A robiť z mesta akýsi strašiak alebo nejakú inú negatívnu reklamu nebudem.

Samozrejme, sú tu určité ťažkosti spojené s chýbajúcou cestnou infraštruktúrou a s nutnosťou dlhších dodacích podmienok pre rôzne inak bežne a rýchlo dostupné veci, no je to len uhol pohľadu a zvyk.

Ak niekto chce žiť v týchto krajoch, prispôsobí svoje potreby okolitým možnostiam a obmedzeniam. Jediné, čo tu asi reálne chýba miestnym obyvateľom, je priame cestné spojenie so zvyškom sveta. Plne funguje železničná aj letecká doprava, no chýbajúca cesta je asi jediné, čo robí tento kraj „iným“. Na severe vo vzdialenosti asi dvesto kilometrov nad Vorkutou funguje lodná doprava cez Karské more.

Pohľad na mesto dnes hovorí o inom. Ako aj rozhovory s miestnymi. Reči o vymierajúcom meste nechce nikto ani počuť. Práve naopak, mesto má stále obrovský potenciál pod nohami, ktoré len dočasne pochoval rozpad ZSSR. Dnes je záujem o uhlie každým rokom väčší a roky zatvorené bane chytajú druhý dych.

Ako to už je vo svete dnes takmer štandardom, za všetkým hľadaj Čínu. Ani sever krajiny sa tomu nevyhol a kam sa pozrieš, tam vznikajú nové a nové spoločnosti s čínskym pozadím. Skupujú absolútne všetko. Drevo, ropu, plyn, nerasty, diamanty, dokonca aj vodu. A o uhlie z miestnych zdrojov majú obrovský záujem tiež.

Trocha som odbočil a preto sa vrátim do reality. K mestu som sa už vyjadril. Teraz bude reč o našom ďalšom pokračovaní cesty. Motorky máme umyté, skontrolované. Plány kam ísť nemáme a chlapi z miestneho klubu nám môžu odporučiť len malý okruh okolo mesta po dedinách a mestečkách, kde zostal nejaký život po zatvorení baní. Tam možno vidieť naozaj opustené celé dediny a priemyselné oblasti.

Tento druh turistiky sme už dostatočne videli minulý rok na Kolyme cestou do Magadanu. Takže sa pýtame na možnosť prejsť sa až na samý sever k moru. Tu dostávame smutnú odpoveď, že v tejto oblasti sa jedná o hraničnú zónu a priepustku do nej je treba vybaviť vopred. Časovo nám to nevychádza a riskovať to načierno nechceme.

Oblasť je kontrolovaná, na viacerých miestach stoja stanovištia pohraničníkov, takže to vzdávame a rozhodujeme sa len pre spoznanie mesta a blízkeho okolia. Aj tak nemáme príliš veľa času. No o tom si povieme zajtra.

Dnes sa už nič nedeje. Večer skončíme obchôdzkou miestnych barov a reštaurácií, no kultúrne končíme už o 22.00. Únava a vek robí svoje. Ale dobrý pocit z dosiahnutia cieľa hreje stále. Tak ideme spať.

Dnes sme prešli len zopár kilometrov po meste, takže to uzatvorím na čísle 5.

22. deň, piatok 9. augusta 2024

Vorkuta

Dnes od rána nás čakajú povinnosti. Už sme sa tu trocha zabývali a vieme čo a ako. No treba nám myslieť aj na cestu domov.

Preto s chlapmi z miestneho motorkárskeho klubu dávame stretnutie a dohadujeme detaily. Jediná možnosť ako sa dostať do „civilizácie“ je tá vlakom. Keďže neplánujeme cestu nazad tým spôsobom ako sme absolvovali cestu sem, tak sedíme v klube a riešime ako naložiť motorky do vlaku.

Prvé čo nám treba vybaviť je ísť do pokladne cestovnej agentúry ktorá predáva lístky na vlak. A pretože tu veľa možností dopravy nie je, tak samozrejme pre nás vznikajú priam neriešiteľné problémy.

Naši kamaráti nám zaistili „miesta“ vo vagóne pre naše motorky. Že sa jedná o nie celkom oficiálny a legálny spôsob tu asi ani nemusím písať. Takže nákladný vlak odchádza v sobotu a nám treba naložiť motorky v čase od 16.00.

Problém, ktorý ale okamžite nastáva je ten, že ak naložíme motorky v sobotu, tak najbližší osobný vlak ktorý môže zobrať nás ide v nedeľu o 12.00 a je samozrejme beznádejne obsadený. Nepomáha ani žiadna pomoc „zvonku“ od známych a už vôbec nie pomoc s „urýchľovačom procesu“ vo forme bankoviek.

Jednoducho lístky pre nás na nedeľu nemáme. A ak by sme čakali na ďalší nákladný vlak, tak máme pred sebou ďalších päť dní. Skôr nám naši priatelia nevedia dohodnúť a zariadiť prevoz motoriek spôsobom, aký je tu medzi nimi bežným.

Pre vysvetlenie napíšem, že preprava nebezpečných vecí medzi ktoré sa počítajú aj motocykle, podlieha oficiálne procesu, ktorý sa vybavuje len priamo cez železničnú spoločnosť. Celý problém spočíva v tom, že motocykle musia ísť vo vagóne ktorý bude „vhodný“ na prevoz a oba motocykle musia mať svoj obal, ktorým je drevená bedňa.

Tento prepravný obal si samozrejme musíme dať vyrobiť u miestneho priekupníka spriazneného so železnicou. A zároveň obe bedne poslať cez túto nastrčenú figúrku do miesta určenia, o ktorom máme celkom hmlistú predstavu, že kde to bude.

A zaplatiť všetkým odvetviam tejto schémy, ktorým sa náramne hodí dvojica „inostráncov“ s potenciálnym výzorom chodiaceho bankomatu v cudzej mene.

Je jasné, že toto celé sa nedá vyriešiť behom dňa. A týždeň času jednoducho nemáme na tieto aktivity.

Keďže ja som už tento proces absolvoval dvakrát v živote a bola to celkom zábava ako aj psychická, tak aj finančná, tak viem že od tejto možnosti veľmi rád upustím, ak nájdeme čo i len najmenší možný spôsob, ako naložiť motorky spôsobom „v naličku“ (hotovosť).

Všetko čo potrebujeme je priviesť naše motorky tak ako sú na nákladnú stanicu v dohovorený čas a miesto. Tu ich mne neznámym spôsobom, bez použitia techniky, naložiť čím viac nenápadne do vagóna. Keďže sa jedná samozrejme o nelegálnu akciu, netreba nám žiadnu bedňu a motorky sa povezú tak ako sú. Bude len otázkou šikovnosti „mašinistu“ či ich dovezie do cieľa v celom stave, keďže vraj budú vo vagóne stáť len tak pri stene. Bez akéhokoľvek zabezpečenia a priviazania.

S celým týmto spôsobom sme okamžite súhlasili, a to aj z dôvodu, že iná možnosť vlastne ani nebola v ponuke. Stále tu ale svieti problém s časovou osou týchto dvoch operácií.

Motorky treba priviesť v sobotu o 16.00, no vlak ktorý by bral nás ide najbližšie v nedeľu a je plný. Ďalší ide v pondelok a miesta v ňom sú. No my v pondelok potrebujeme byť už na mieste vykládky ktorou je mesto Kirov.

Toto mesto je vzdialené od Vorkuty len „kúsok“ v miestnych mierkach. No prekonať 1500 kilometrov cestovaním dozadu v čase zatiaľ nevieme. V pondelok ráno bude nákladný vlak v meste Kirov a toto mesto je zvolené z prostého dôvodu. Tu žije kamarát kamarátovho kamaráta našich kamarátov z Vorkuty. Jednoducho je to človek, ktorý žije z toho, že dohadzuje prepravy potrebných produktov a materiálu oboma smermi.

Pochádza tiež z Vorkuty, no v Kirove žije už dlhé roky. Preto nám ho odporučili ako našu ďalšiu miestnu spojku. V pondelok ráno nás bude čakať na stanici pri nákladnom vlaku z ktorého treba vyložiť motorky. Vlak pokračuje nazad do Vorkuty, takže motorky musia von, alebo ich o pár dní môžeme zase stretnúť na mieste kde sa nachádzame teraz.

Celý príbeh je už tak zamotaný, že sám sa v ňom strácam, nieto o ňom ešte čítať. Preto prichádza jediné riešenie, ktoré je možné aj keď je poriadne pritiahnuté za vlasy...

Čakáme v kancelárii predaja cestovných lístkov. Dnes je piatok, motorky odchádzajú zajtra, v sobotu o 16.00. My držíme v rukách lístky na vlak s odchodom tiež zajtra v sobotu o 12.00.

Ak sa vám niečo na tom nezdá tak vidíte správne. My odídeme o 12.00 a motorky? Uvidíme. Ale to je už vec zajtrajška. Nejako bolo a nejako bude. Nie je to prvýkrát, čo v tejto krajine idem riešiť niečo nie celkom pochopiteľným spôsobom, no na toto si buď človek musí zvyknúť, lebo logiku v tom celom hľadať netreba.

Poobede nehľadáme už nič iné, ale ho zakončujeme s miestnou sprievodkyňou a spoločnou prechádzkou po miestach, na ktorých sa dozvedáme veľa zaujímavého o meste.

Večer tiež nič nehľadáme a zakončujeme ho v miestnych podnikoch. Už sme tu tretí večer po sebe. Od jedného stola sa postaví chlap, podíde k nám so slovami, „chlapi to ste vy, čo prišli sem na motorkách po koľajach?“

Snažíme sa skromne odpovedať, že áno. Chlap sa len usmeje a podá nám ruku so slovami.

„Ja som tiež motorkár a som ubytovaný v tom istom hoteli ako vy, no keď som vás videl v akom stave ste vtedy večer prišli vy a motorky, tak som mal pochopenie vás neosloviť pred hotelom v tej chvíli. Zaujal ma ale výfuk priviazaný na hornej taške, no hlavne som videl, že potrebujete teraz len sprchu a posteľ“.

Celkom nás to milo prekvapilo a prebrali sme celú cestu s jeho veľkým obdivom. Podobné momenty zostávajú dlho v pamäti.

Neskôr večer sa presúvame ešte do iného podniku, kde býva vraj v piatok večer veselo. Máme pred sebou posledný večer vo Vorkute, tak sa spať nechystáme tak skoro. Trocha sklamanie, pretože je leto a množstvo obyvateľstva odišlo na dovolenky niekam na juh. Takže očakávané množstvo miestneho nežného pohlavia je na minime. Dávame si preto len druhú večeru a za zvukov karaoke spevu miestnych amatérskych spevákov vidíme, ako sa k nám niekto blíži.

Už pred chvíľou som si všimol zopár pohľadov od neďalekého stola. Teraz prichádza chlap a slušne položí otázku.

„Ste to vy, čo prišli na motorkách zo Slovenska? Písali o vás na sociálnych sieťach, že sem prišli po železnici dvaja cudzinci“. A podľa fotiek som vás poznal. Chcem vám len podať ruku chlapi!“

Nadšenie celej ich partie je zjavné a nakoniec nás poprosia o spoločné fotky. V tej chvíli, keď je naša identita odhalená, je zrazu aj situáciu s obsluhou iná. Bola doteraz výborná, no je ešte lepšia. Uzatvorím toto rozprávanie univerzálnou vetou „počas mojej služby sa nič zvláštneho nestalo“.

Večer prebehol v plnej slušnosti a je čas ísť spať, aj keď si teraz asi trocha protirečím, keďže som o pár riadkov vyššie písal, že sa tak skoro nechystáme spať.

To aby som sa už radšej viac nezamotal v písaní. A okrem toho som Richardovi sľúbil, že do cestopisu po minulom roku už nebudem písať nič, čo by malo za následok nejaké neskoršie otázky. Aj keď sa naozaj „nič zvláštneho nestalo, ani počas služby, ani po službe“. Tak prisahám!

Dobrú noc radšej už. Dobrú s dennou štatistikou 0 kilometrov.

23. deň, sobota 10. augusta 2024

Vorkuta - Kirov

Ideme domov! Toto je prvé, čo mi behá mysľou ráno keď otvorím oči. No žeby som sa z toho akosi príliš radoval povedať nemôžem.

Máme dopoludnie na to, aby sme vybavili veľa vecí. Ideme do taxoparku k motorkám. Tu dohadujeme podstatné veci. My odchádzame o 12.00 a motorky zostávajú tu.

Všetko stojí a padá na rukách jedného človeka, o ktorom ak by napíšem, že mu „musíme veriť“, tak by som ho tými slovami mohol uraziť.

Michal vidí, že situácia sa nedá inak riešiť a sám berie iniciatívu do rúk. Dnes poobede si požičiava dodávku a do nej s niekým naložia motorky. Odvezú ich na nákladnú stanicu, naložia do vlaku a pošlú do Kirova na meno nášho tamojšieho komplica.

Niekomu sa bude zdať divné a riskantné nechávať motorky niekde na druhom konci sveta a spoliehať sa na to, že snáď ich ešte uvidíme. No po mojich rôznych životných skúsenostiach v tejto krajine, keď mi išlo v podstate to môžem nazvať bez hanby „o život“, tak dnes sa vôbec nepozastavujem nad nejakými materiálnymi hodnotami, ktoré nechávam niekomu neznámemu a ja s čistou hlavou odchádzam.

Ťažko sa to opisuje, ťažko sa to z druhej strany chápe. Ako sa hovorí, skúsenosti a impotencia prichádzajú s vekom.

Odchádzam s čistou hlavou a s čistou nádržou. To bola jediná podmienka prepravy. A tak pred odchodom sme z nádrží vypustili alebo v mojom prípade vytiahli striekačkou benzín. Ja som to trocha odflákol a nechal som v nádrži niečo. Neskôr som si za to vypočul zopár kritických slov.

Michal sa musel vrátiť zo stanice do garáží pre striekačku s hadičkou a vytiahnuť všetko benzín z nádrže. Dokonca počas prepravy zostali nádrže otvorené. Toto bol jediný bod na ktorom trvali chlapi, čo sa nám starali o túto neoficiálnu prepravu strojov na tejto ich trojdňovej ceste.

My sa chystáme na cestu dvojdňovú. Balíme v hoteli všetko, čo sme tu za štyri dni rozložili a sušili.

Do vlaku ideme vybavení ako na cestu okolo sveta. Na miestnom trhu sme kúpili veľké textilné tašky do ktorých balíme našu kompletnú výstroj. Oblečenie na motorku, prilby, čižmy a všetko ostatné zaberajú kopec miesta.

Okrem toho berieme oblečenie na dva dni vo vlaku, jedlo a hlavne pitie s rôznym percentuálnym obsahom alkoholu na skrátenie cesty pre Richarda. Taxík nás vezie definitívne na okraj mesta na „vokzal“. Stanica je pekná, čistá a veľká. Všade sa prechádza len cez skener. Každý cestujúci, každá taška ide cez kontrolu.

Stojíme na peróne a chápeme, že končí ďalšia neopakovateľná životná udalosť. Trocha smútku akoby cítim s prvými otočkami kolies vlaku. Prvé kilometre len sedíme a pozorujeme krajinu. Spoznávame miesta cez ktoré sme sa nedávno trmácali po tých istých koľajach ako sa teraz v plnom komforte. Stále mi to celkom nedochádza, čo sme vlastne dokázali, aj keď sa k tejto vete ešte vrátim na konci celého príbehu.

Monotónny zvuk koľají ako aj akási clivosť na duši ma ukladajú na horné lôžko v kupé. Zaspávam spánkom o ktorom sa dá povedať, že bol potrebným, až nutným. Pretože v týchto situáciách, keď sa ocitnem podľa mojich pocitov na konci niečoho ma chytí akási melanchólia a oči sa zalesknú.

Tiež to pochopí len ten, kto sa vie vžiť do celej situácie z pohľadu nie čitateľa, ale autora ktorý to celé dáva na „papier“ zo svojho vnútra podľa toho ako to cíti. Bez príkras, bez hrdosti, bez hviezdnej slávy, bez očakávaní obdivu.

Krajina za oknom sa počas môjho výpadku servera veľmi nezmenila. Tundra so svojou lákavou no nebezpečnou zelenou krásou, spolu s nekonečnými väčšími či menšími zrkadlami vodnej hladiny priťahujú oči, tak ako Richardove pery priťahujú Krymský koňak, z ktorého postupne ubúda.

Našťastie podľa rozpisu vlaku budeme mať celkom dlhé prestávky na doplnenie tohto druhu paliva, ako aj na rozhýbanie tela na rôznych staniciach na trase Vorkuta – Kirov. Na trase ktorá nás nesie smerom na juh. Na trase ktorá nám ukázala, že pri troche vypnutia mozgu sa dá cestovať aj na motorkách takto netradične, exoticky a možno aj trocha extrémne.

Večer vo vlaku prichádza a naše kupé je zatiaľ obsadené na polovicu, takže sme tu sami dvaja. Sprievodkyňa povedala, že dnes v noci to aj tak zostane a ráno k nám niekto pristúpi. Tak si užívame pohodlie štyroch postelí a sedadiel.

Obraz za oknom sa zmenil. Krajina sa postupne mení. Pribúdajú stromy a vegetácia je hustejšia. Polárna tundra sa mení na uralskú tajgu. Pribudli hory, lesy a skaly. Pribudol čas, tak ako pribudol aj polrok od momentu, keď som to všetko videl za oknom a chvíľou keď píšem tieto riadky.

Pribudli šedivé vlasy po takej ceste. A asi aj vrásky nad myšlienkou ...kam ďalej? V tej chvíli ako som pozeral von oknom na večer, ktorý sa zakrádal do útrob vlaku nášho vagóna a nášho kupé som sa otočil k Richardovi, ktorý sa nenápadne venoval vyprázdňovaniu plechovky piva s vetou:

„Rišo, dlho o tom rozmýšľam, čo by si povedal na to keby ti poviem o mieste, ktoré by stálo za návštevu. Vieš, že z mojej hlavy nič normálne nemôže vzísť, no počul si už niekedy o mieste zvanom......**********...

Neviem, či sa mi práve v tejto chvíli pokazila klávesnica priatelia, no dnes, teraz pri písaní a pri pomyslení na ten večer a tú debatu na mňa ide akási úzkosť....

Je síce už rok 2025 a ja píšem cestopis z leta 2024, takže asi predbieham dobu. Spomenul som niečo, čo je ďaleko vpredu. Aj keď dnes je za oknom chladná zima a skorá januárová tma. No onedlho a ono je to fakt rýchlo tu, príde čas začať rozmýšľať, plánovať, chystať a nakoniec vyraziť.

Úspešne sa vrátiť a v kolobehu života si to zase zopakovať. Nekonečný večer za večerom hľadaním myšlienok na vyjadrenie pocitov, slov na napísanie zase raz nového, iného, lepšieho cestopisu.

No ten aktuálny ešte ani zďaleka nemám dopísaný. Dnes v ňom sedím, alebo ležím vo vlaku a veziem sa niekam nocou. Tuším len aký je to smer, nič iné za oknom už nevidím. Polárne svetlé noci zostali nenávratne tam na severe. Tu už je noc tmavá, chladná a daždivá. Zahrabem sa hlbšie do bielych perín môjho lôžka a zaspávam.

Vlak si razí cestu nočnou tajgou, kde nevidno žiadne svetlo, len občas sa objaví náznak civilizácie. V noci s príchodom nejakej väčšej stanice sa objaví aj signál na telefóne. Budím sa na pípnutie správy. Odosielateľ Michal. Je tam len jediné slovo, ktoré mi len potvrdí, že dobrých ľudí stretneš všade na svete.

„NALOŽENÉ“ Ja tiež odpovedám len jedným slovom „ĎAKUJEM“

Dobrú noc jemu do Vorkuty a dobrú aj nám do vlaku. Na dnes stačilo aj popisu aj môjho písania. Myšlienky musia prechádzať z hlavy na text spontánne, nie nasilu. Preto cítim, že dnes už je čas končiť oboje. Aj opisy dní, aj moje písanie celkovo. Autorská prestávka do ďalšieho dňa začína.

Keďže naše motorky sa síce hýbu, no nie svojou silou, tak zapisujem logicky ďalšiu 0 kilometrov.

Je to vlastne posledný deň, keď sme mali niečo spoločné s mestom Vorkuta. Preto ešte jedno ĎAKUJEM patrí tomu mestu, aj keď je to len fráza. Uzatváram kapitolu so slovami, "možno niekedy raz dovidenia Vorkuta".

4. časť Kirov - Pobaltie - Slovensko

24. deň, nedeľa 11. augusta 2024

Vorkuta – Kirov

Priebežne sa zobúdzam a zase zaspávam. Za oknom je opäť vidno. Obraz sa trocha zmenil. Pribudli polia, lúky a pasienky. Pribudlo viac farieb a zvierat. Pribudla civilizácia a ľudia. Neklamný znak, že sa blížime čoraz viac do vnútrozemia krajiny a drsný sever s jeho krásami a nezameniteľnou prírodou zostal niekde tam v hĺbke včerajšej noci.

Ani vo vagóne sa toho moc počas noci nezmenilo. Občasná zastávka a trocha ruchu. Niekto vystúpi, niekto zase nastúpi. Nezmenilo sa nič ani v našom kupé. Zatiaľ si stále užívame súkromie.

Raňajky strieda obed, film za oknom neunaví oči ani za celé hodiny pozerania. Kedysi pred rokmi som išiel vlakom na trase Vladivostok – Moskva. Vo vlaku som strávil takmer týždeň. Vyrážal v sobotu ráno a prišiel do cieľa v piatok večer. Tam bol obraz asi nasledovný. Či si sa pozrel von oknom v pondelok, videl si to isté čo v nedeľu, alebo v stredu. Brezy, brezy a močiare, brezy a iné brezy.

Dnes je pohľad von oknom rozmanitý, a preto aj hodiny rýchlejšie ubiehajú. Je poobedie a do kupé pristupujú nejaké dve ženy staršieho veku. V podstate s nimi strávime len zopár hodín. V podvečer, ktorý sa blíži, vystupujeme.

Mesto Kirov má niečo menej ako pol milióna obyvateľov. Dnes k nim na chvíľu pribudneme aj my dvaja. Vystupujeme okolo 19.00 z vlaku. Dnes nemáme už žiadne povinnosti, len si nájsť ubytovanie a čakať na telefonát.

Dávame o sebe vedieť, že sme tu. S našim miestnym „človekom“ sa stretneme až ráno, no mali sme sa mu ozvať, že sme v poriadku docestovali.

Prechádzame ulicami a hľadáme miesto, kde sa môžeme zložiť na noc. Na druhý pokus nájdeme hotel za normálnu cenu a neďaleko stanice. Odložíme veci a ideme rozhýbať kosti niekam do mesta. Dávame niečo na večeru a Richard tesne pred 21.00 beží do obchodu kúpiť pivo, pretože predaj alkoholu o pár minút končí.

Ja končím písanie o tomto dni, ktorý berieme len ako tranzitný a vo vlaku sa nič neudialo čo by stálo za viac slov.

Keďže motorky sa stále vezú v nejakom vagóne, dnešný stav ako je pochopiteľné zostáva zase na 0 najazdených kilometrov.

25. deň, pondelok, 12. augusta 2025

Kirov – Koteľnič – Ponazyrevo - Jakšanga

Vstávame a raňajky dostávame nečakane až do izby. Jeme a jedným okom pozerám na telefón ktorý mlčí. Zazvoní až okolo 10.00 so slovami „môžeme ísť pred hotel“.

Tu nás čaká naša miestna „spojka“ na svojom pancierovanom aute. Nie nejedná sa o vozidlo na prevoz politikov, ale o klasické auto ktoré používala banka na prevoz peňazí. Chlap ho od banky odkúpil a používa ho na bežné účely. Cítim sa ako celebrita, pretože mi pri nastupovaní vždy otvorí dvere. Dôvod je ale iný, vozidlo sa jednoducho nedá otvoriť z ulice, ale len zvnútra.

Ideme na vlakovú stanicu, kde sme boli už včera, no pokračujeme k nákladnej časti. Tu je množstvo vagónov, ktoré sa vykladajú alebo nakladajú. Ten náš stojí medzi nimi a mierime do jeho útrob. V nich medzi prepravkami so zeleninou, ovocím a inými potravinami stoja v rohu naše motorky. Základom je, že stoja a neležia. Pomaly ich vytlačíme na okraj vagóna a prekladáme na nákladné auto, ktoré tu parkuje. Poprosil som jeho vodiča aby prišiel bližšie, keďže tu niet žiadnej rampy a všetko sa vykladá ručne.

Takže motorky idú z vagóna na auto a z auta už na zem. Pomocníkov je tu kopec, takže nám to zaberá len minútu a obe motorky máme dole. Teraz je ako prvé treba zobrať kanister a ísť na benzínku kúpiť pár litrov paliva. Motorky majú nádrže suché a celú cestu boli aj otvorené, takže benzín je prvoradý. Autom sa odvezieme kúsok od stanice a o chvíľu sme nazad. Nalievame do oboch nádrží, obliekame sa a lúčime s našim sprievodcom.

Ak by niekoho zaujímalo koľko tento prevoz stál, tak lístok na vlak okolo 8800 rubľov (asi 80,-€) na osobu a za prevoz motocyklov sme zaplatili chlapom na ruku po 10 tisíc. Najskôr bola cena za prepravu po 12 tisíc, no nakoniec sami prišli s ponukou „pre motorkárov inostrancov“, že to bude po 9 tisíc. No obaja sme im nechali rovných 10 tisíc, keďže nám ešte museli ísť sami bez nás naložiť motorky.

Odchádzame zo stanice a máme dve povinnosti, natankovať doplna a nájsť pneuservis. Obe veci riešime tu neďaleko. Pneuservis som si všimol cestou autom, keď som bol brať benzín do kanistra. Mierime preto sem. Zhadzujem predné problémové koleso a chlapi mi medzi disk a pneumatiku namažú tesniacu hmotu, ktorá zabráni úniku tlaku, ktorý je stále dosť výrazný.

Po pár minútach práce a kontroly kolesa vo vode môžeme pokračovať. Tankujeme a prepletáme sa mestom smerom na západ. Je poobedie a pred nami je už len akýsi nutný tranzit smerom domov. Okrem toho zopár menších cieľov, z ktorých dnes nebude žiaden. Preto len celý zvyšok dňa až do neskorého večera ideme, tankujeme a obliekame čo sa dá. Je zima, fúka nepríjemný vietor a občas prší.

Krajina sa mení. Lesy sú okolo nás stále, no pribúda viac poľnohospodárstva. Zase raz vidno traktory a domáce zvieratá. Odvykli sme si aj od kamiónov za posledné týždne. Návrat do civilizácie berieme ako nutné zlo cesty domov. Nálada v mužstve je taká, presne ako býva cestou domov. Nikomu nie je príliš do reči, jediné na čo sa tešíme je tých zopár zastávok ktoré máme ešte pred sebou. Inak je to už len povinná každodenná a celodenná jazda.

V tento deň sa už tiež nič podstatné, čo by stálo za zmienku, neudialo. Večer nachádzame pri ceste ubytovanie za naozaj dobrú cenu. Dole je jedáleň, na poschodí ubytovanie. Všetko nové a čisté. Na prespatie úplne stačí. Je tu plno a my berieme jednu z posledných izieb. Vonku je poriadna zima. Stan sa mi veru dnes nechcelo rozkladať niekde na lúke. Dávame večeru a ideme spať.

Dnes po dlhej dobe pribudne iné číslo ako nula. Konečne sme sa pohli vlastnými silami a strojmi a preto zapisujem 307 kilometrov, no nakoľko sme začali až poobede je to pochopiteľné.

26. deň, utorok 13. augusta 2024

Jakšanga – Ľjubim – Vologda - Mirnyj

Klasika každého dňa. Vstať sa nám podarí pomerne neskoro. Treba pobaliť, raňajky a hneď tu na parkovisku aj natankovať. Celý deň ideme, krátke prestávky na tankovanie, jedlo a zohriatie. Je naozaj zima, aj keď slnečno. Krajina pekná, no počas dňa dosť veľká nuda. Deň sa nedá nazvať inak ako tranzit, a preto k nemu nemám čo dodať. Večer štýlové ubytovanie pri ceste za super cenu. Máme toho dosť, aj keď kilometrovo sme niekde v priemere.

Nič iné ako jedlo na večeru a posteľ už neriešime. Koniec dnešného hlásenia.

Štatistika hovorí o 636 prejdených kilometroch.

27. deň, streda 14. augusta 2024

Mirnyj – Vytegra – Ošta – jazero Onega

Včera chladno, dnes teplo. Prvý dojem z rána je dobrý. No až na benzínke, kde tankujeme dopoludnia, vyzliekam prvú vrstvu oblečenia. Dnes je cieľ jasný. Obchádzame ho od rána a je to obrovské jazero Onega. Chceme tu zostať na noc, ideme dlhý čas kým nám počas obednej prestávky niekto neporadí konkrétne miesto kam ísť.

Mierime do dediny menom Vozneseňie a tu čakáme na lodnú prepravu cez rieku Svir ktorá v týchto miestach vteká do jazera. Cesta sem bola po dlhej dobe zábavná, chýba tu totiž asfalt, tak sme išli po rôznych povrchoch. Od prachu, cez kameň až po blato. No vzdialenosť to nebola veľká, len niečo okolo tridsať kilometrov.

V dedine nachádzame obchod, kde sa patrične zásobíme na večer, každý podľa svojich potrieb samozrejme. Loď nás prevezie na druhý breh, kde vieme že je „báza“. To je niečo ako kemping v ktorom chceme na brehu jazera zostať. No ochotný správca objektu nám radí miesto ktoré je pár kilometrov ďalej. Ideme tým smerom cez lesy asi päť kilometrov a na celkom prázdnom brehu nachádzame nekonečnú pieskovú pláž.

Čistý jemný piesok, priezračná voda jazera a neuveriteľné ticho. Je teplo, sucho, svieti slnko a nič lepšie sme si nemohli dnes nájsť. Niet tu jediného človeka, a to je leto a prázdniny. Priamo na brehu jazera vidíme niekoľko napevno zabudovaných grilov, stoja priamo pri vode v piesku. Rozkladáme stany a chystáme kulinárske orgie v podobe šašlika. Richardovi po dlhšej dobe už zase nevadí, že bude mať na večeru tento typ jedla.

Kúpili sme kilogram hotového mäsa, ktoré tu grilujeme a na pozadí grilu máme panorámu jazera a lesov. Dreva je tu veľa, a komárov zatiaľ málo. Dnes to je také menšie obžerstvo, ktoré končí preplneným žalúdkom, po ktorom sa chce len zaliezť do stanu a spať.

Vlny jazera sú ako uspávanka, ktorej zvuky prerušuje len hromadný nálet komárov. Útek do stanu je viac ako nutný, no na tom, že dnešný deň a toto očarujúce miesto boli balzamom na cestovateľskú dušu nič nezmení.

Dnes v stane netreba ani karimatku, jemný piesok je lepší ako anatomický matrac. Spí sa tu neskutočne dobre.

Dnešné číslo je tiež dobré a to aj napriek tomu, že sme vlastne pol dňa oddychovali si zapisujem 368 kilometrov.

28. deň, štvrtok 15. augusta 2024

Jazero Onega – Lodejnoje Pole – Issad – Petrohrad

Ak by dnes nebol v pláne konkrétny program, tak by sme tu asi zostali ešte deň. No tlačí nás trocha aj čas. Balíme na tomto čarovnom mieste a upratujeme po sebe do poslednej smietky.

Trocha sa pohrabeme s motorkami v piesku a už zase čakáme na lodnú prepravu cez rieku. Prechádzame cez miesto, kde nám včera poradili kam ísť kempovať, tak sa zastavíme poďakovať a zjesť raňajky.

Pred nami je ďalšie obrovské jazero Ladoga, no túto prírodnú zásobáreň vody pre mesto do ktorého mierime len míňame po pravej strane.

Dnes je cieľ Petrohrad. Písať o ňom nemá zmysel. Všade je množstvo informácií o tomto ako sa tu nazýva „severné hlavné mesto“ krajiny alebo aj „kultúrne hlavné mesto“ krajiny.

Mierime do centra mesta. Naším prvým cieľom je trocha netradične cintorín. Prichádzame do mesta po niekoľkých hodinách jazdy poobede. Premávka bola v pohode. A cestou sme už okrem niekoľkých dlhých úsekov, kde nebol asfalt, nezažili nič výnimočné. Bežný deň cesty, kde lesy striedali jazerá, polia, lúky a pestrofarebné leto.

Príchod na prvé miesto, ktoré máme v pláne navštíviť, je Bohoslavský cintorín. Tu sa zastavíme na mieste, ktoré je dnes veľmi preplnené a vzdáme hold človeku, ktorý vo svojom krátkom živote dokázal veľa a dodnes je uctievaný po celej krajine. Dnes je výročie jeho tragického odchodu zo sveta a množstvo prítomných ľudí, ako aj kvetov hovorí o jeho výnimočnosti.

Keďže pútame pozornosť v našom oblečení, dostáva sa nám pozornosti, ako aj podania rúk so slovami vďaky za účasť.

Po tejto prvej návšteve už mierime do hotela, ktorý tu neďaleko poznám. Rezervoval som ho dnes telefonicky, a keďže som tu už bol a mali moje údaje, tak máme istotu voľnej izby, keďže je turistická sezóna a je všade plno.

Motorky idú do dvora pod strechu a my do sprchy. Dnes je už na pláne len posedenie s mojim kamarátom a jeho ženou. Obaja motorkári, takže bude o čom debatovať. Stretávame sa pred hotelom a večer sedíme v neďalekej reštaurácii a ostatné ani nemusím opisovať. Motorky, cestovanie a život celkovo sú témy na celý večer. Ten zakončujeme pomerne skoro, keďže zajtra je pracovný deň a obaja idú do práce.

My sa vrátime do hotela a ja zakončujem písanie k dnešnému dňu s posledným údajom ktorý hovorí o vzdialenosti.

Keďže dnes sme potrebovali urobiť len dojazd do Petrohradu, tak nám k tomu stačilo prejsť 362 kilometrov.

29. deň, piatok 16. augusta 2024

Petrohrad

Dnes je na pláne ničnerobenie. Spočíva to v tom, že večer budeme unavení.

Ráno spíme dlhšie a potom ideme do mesta. Opisovať Petrohrad nemá význam. Všetky pamiatky a centrum je možné si pozrieť v iných miestach, kde je podrobný popis všetkého. My sa len kocháme mestom a širokými ulicami.

Prechádzame pešo snáď dvadsať kilometrov. Všade je neuveriteľne veľa turistov, niekedy je problém ísť po chodníku. Nemčina, angličtina a hlavne čínština. Začína mi vadiť také množstvo národa. Ale keďže sme sem mali zámer ísť, tak to beriem ako nutné zlo cestovania.

Meníme lokalitu a oveľa menej turistov je na nábreží rieky Neva a jej okolí. Počasie praje a teplo nás teší. Dĺžka sukieň miestnych dievčat tiež potešila. No ale to len tak, na okraj som spomenul. Sme tu predsa len ako slušní inostránci. Preto sa poobede vrátime slušne do hotela, kde si dáme oddych, sprchu, večeru a ako menej slušní inostránci vyrážame do nočného mesta na adresu „ulica Blochina 15“.

Tu sa nachádza legendárny klub „Kamčatka“, kde je každý večer koncert z repertoáru toho človeka, ktorého sme si včera uctili návštevou cintorína. Koncert v malých priestoroch je elektrizujúci a atmosféra v klube neopakovateľná. Nechám Richarda, nech si užije priestor podľa svojich predstáv a on sa mi stratí v dave.

Nie, vôbec tu nešlo o dievčatá prisahám zase raz. Veď som mu sľúbil, že do cestopisu nebudem písať už žiadne kompromitujúce veci, takže sa teraz presunieme v čase a už sedíme v taxíku smerom do hotela. To, že je už druhý deň je nepodstatné. Hlavne, že je tu krásne. Obľúbená Rišova veta zakončuje tento večer.

Pospať a ráno smer domov, takže na dnes písania stačilo. Už len logicky dodám, že nájazd zase raz 0 kilometrov.

30. deň, sobota 17. augusta 2024

Petrohrad – Pskov – Pečory – Plessi/EST

Balíme a dnes opúšťame krajinu. Čas tlačí hlavne môjho parťáka. Vyrážame na hranicu a cez gigantické zápchy, ktoré merali asi 50 kilometrov, sa po krajniciach, niekedy v protismere a po nedokončenej ceste pokúšame dostať na hranice.

Míňame mesto Pskov a odbočujeme trocha viac na západ. Poznám tu v oblasti jeden menší hraničný prechod pretože tuším, že na tých veľkých bude čakanie dlhé. Robíme si preto trocha zachádzku, no v konečnom dôsledku ušetríme čas. Ísť cez Lotyšsko som zavrhol hneď, pretože tam smeruje hlavný ťah cesta E77 a viem, že tam bude kolóna áut na pár dní.

Mestečko Pečory a jeho malý hraničný prechod som našiel kedysi pred rokmi a osvedčil sa. Prichádzame sem popoludní a vidím, že som nemýlil. Pred nami stojí len jedno auto. Colníčka je pekná a milá. Vybaví nás za minútu a len jedným okom pozrie čo vezieme, aby akože splnila literu zákona. Bolo to viac než formálne a potešilo to.

O pár metrov ďalej diametrálne odlišná príslušníčka polície. Celkom dosť sme si vymenili názory a dali obojstranne najavo nesympatie. Takto by som to v slušnosti zhrnul. Odchádzame so zlým pocitom, no aspoň máme možnosť porovnať fungovanie na spôsob „daj blbcovi moc“.

O niekoľko stoviek metrov ďalej sa cítim ako na inej planéte. Síce milá, pekná a usmievavá dievčina v slušivej uniforme na mňa hovorí rečou, ktorá je zmesou fínskeho, maďarského a asi aj mongolského nárečia z okolia Ulanbáátaru.

Týmto nijako nechcem uraziť miestny jazyk, no z estónskej reči poznám len slovo „tere“ (ahoj) a to bolo aj jediné slovo ktorému som v tej chvíli rozumel.

Prejdeme plynule do mne zrozumiteľnej ruštiny a po pár minútach odchádzame. Zaujímalo ich len či nedovážame drahú elektroniku alebo veľa peňazí. Keďže neoplývame ani jednou z komodít, tak môžeme vstúpiť do Estónska.

Táto severská pobaltská krajina je dnes naším cieľom. Mierime na dohovorené miesto pri krásnom jazere, kde by mal byť kemping. Nachádzame tu len nejaký dom na prenájom a dve maďarské turistky v stane.

Rozkladáme sa na brehu jazera a dojedáme to, čo sme si nakúpili na cestu ešte v Petrohrade. Zvuk motocykla počuť do ďaleka a už vidíme ako sa k nám blíži kamarát Ľubo. To je ten, ktorý nás viezol autom pred mesiacom na hranicu a dnes nám prišiel naproti na svojej motorke.

Večer prebieha podľa očakávania. Rozhovory o ceste a všetkom čo sme zažili. Únava si pýta spánok a rýchlo sa všetci rozchádzame po svojich stanoch.

Sme takmer na konci cesty, nálada je síce dobrá no pocit toho, že sa blížime do cieľa je poznať na všetkom.

Dnes sme k dosiahnutiu cieľa urobili 419 kilometrov.

31. deň, nedeľa, 18. augusta 2024

Plessi /EST – Riga/LT – Tukums – Kolka

Ráno nastal čas si podať ruky navzájom. Rišo a Ľubo idú priamo domov. Ja sa ešte budem motať tu niekde po pobaltských krajinách.

Lúčime sa tentoraz „neďaleko“ domu. Je to len niečo okolo 1700 kilometrov. Na našej predchádzajúcej ceste sme sa rozlúčili trocha ďalej. Vtedy sme sa rozdelili a išli každý svojim smerom. Ja na východ a Richard na západ. Domov z toho miesta bolo približne 10 tisíc kilometrov, takže dnes je to prakticky „za rohom“.

Odchádzam prvý a v prilbe je zvláštne ticho. Akosi je zrazu veľa času premýšľať. V hlave sa mi premieta celý film o tom, čo sme za posledný mesiac spolu prešli. Konštatujem len jediné...ďakujem kamarát za tie nezabudnuteľné dni, a ak budeš poslúchať, zoberiem Ťa niekedy ešte so sebou, lebo sám by si plakal a mohol sa stratiť.

Opúšťam po pár kilometroch Estónsko a som v Lotyšsku. Idem priamo na hlavné mesto Riga, ktoré len prechádzam. Dnes tu neplánujem zastávku. Som tu už štvrtý rok po sebe, takže dnes idem ďalej.

Nakoniec sa mi Riga pripomenie niekedy na jeseň. Domov mi prišiel akýsi pozdrav s fotkou vraj mojej motorky. Je pri ňom aj akýsi papier s číslom 79 km/hod a ešte akési číslo že 40,-€, no naozaj tomu nerozumiem a verím, že to je len nejaký omyl.

Neskôr si robím krátku zastávku na mieste, ktoré som už navštívil viackrát. Pri meste Tukums je pamätník, ktorý pripomína miesto udalosti pri ktorej vyhasol život človeka, pri hrobe ktorého sme boli v Petrohrade.

Aj tu je množstvo čerstvých kvetov a niekoľko ľudí. Je to priam neuveriteľné, keďže od udalosti z roku 1990 uplynulo už tak veľa času.

Pokračujem na miesto pod názvom Kolka. Výbežok pevniny ktorý sa nazýva „mys Kolka“ je lákadlom pre turistov. Stan rozkladám priamo pri mori v kempingu.

Celá oblasť je chránená prírodná rezervácia a mimo vyznačených miest sa nedá stanovať.

Prejdem sa po okolí, pozorujem ako si more postupne ukrajuje z brehových porastov a borovice ležiace na brehu odnáša so sebou. Počasie praje, dnes pršalo len minimálne a aj teplota je prijateľná. No celkovo sa cítim, ako už len na akejsi jazde z povinnosti. Viem, že domov to nemám ďaleko a uberám plyn každý deň na minimum.

Možno to nie je každému pochopiteľné, no ja sa vždy akosi snažím príchod domov oddialiť. A dnes som pre to urobil len 372 kilometrov.

32. deň, pondelok 19. augusta 2024

Kolka – Lierbe - Irbene – Ventspils

V noci poriadne pršalo. Ráno je mokré, no svieži vietor všetko suší, takže sa balím relatívne v poriadku. Ani dnes to nebude žiaden maratón. Jedinou zastávkou na dnes je miesto pri mestečku Irbene.

Tu je možnosť uvidieť obrovské antény, ktoré kedysi za čias ZSSR slúžili podľa informácií na „meteorologické“ účely. Je jasné, že pravda je niekde inde.

Tieto obrovské taniere vidno z diaľky a pri nich sa nachádza komplex budov, ktoré slúžili pre personál, ako aj ubytovacie bloky pre ich rodiny. Také menšie mesto v meste.

Samozrejme, celá oblasť bola neprístupná verejnosti keďže sa jednalo o komunikačné zariadenia, ktoré pomocou ďalších podobných antén umiestnených v Chabarovskej oblasti na Ďalekom východe usmerňovali navigáciu a kontrolu tichomorskej podmorskej flotily.

Dnes je tu len ruina toho všetkého. Síce je tu oplotenie a vidno trocha života v určitej časti objektu, no všetko ostatné je už len torzo čakajúce na demoláciu. Všetko čo malo cenu je preč. Po celom území vidno dlhé kanály, ktorými predtým viedlo potrubie a káble. Dnes je všetko vykopané a odvezené do kovošrotu.

Budovy sú prístupné, prejdem sa po panelákoch až na posledné poschodie. Všade neporiadok, sklo, kusy popadaných stien, no nemôžem sa zbaviť pocitu, že som tu nevítaným hosťom. Nikde nieto dverí, no do bytov akosi nemám záujem vstúpiť. Akoby som čakal, že spoza rohu príde pán domáci v teplákoch a papučiach a spýta sa koho hľadám.

Veľmi smutné a zvláštne tieto miesta. Už som podobné navštívil, no pocit je to vždy rovnaký. Všetko toto aj keď už v nepoužiteľnom stave niekomu patrí aj dnes. Zo zeme zodvihnem akúsi knihu, jej žlté strany dávno rozmočil dážď a roztrhal vietor. Chcem ju odložiť niekam na poličku, no to by som musel vstúpiť ďalej ako do chodby bytu. Aj tak tam žiadnu poličku na knihy nevidím a viem, že ani nenájdem. Dávno zhorela v ohni, ktorým sa hrejú miestny kopáči kovových pokladov.

Na stene vidím zvyšok plagátu. Zjavne je to kus kalendára. Roky z neho vytiahli všetku tlačiarenskú farbu. No rok, v ktorom bol aktuálny, stále vidím prečítať. 1991 je presne ten rok, keď sa skončila éra zväzu a nastal začiatok konca zlatých časov tejto budovy, z ktorej za škrípania skla pod mojimi čižmami odchádzam.

Zásadne tieto miesta nefotím. Rešpektujem akési súkromie toho, kto sa sem aj tak nikdy nevráti. No ja verím, že sa sem vrátim ešte niekedy, pretože napriek tomu, že to tu vyzerá strašidelne, sú tieto miesta akousi oázou ticha a pokoja. Ak niekto z vás bude niekedy v tejto oblasti, rozhodne to stojí za návštevu. Už som sa o tomto mieste zmieňoval v inom cestopise a dalo by sa to porovnať s návštevou Černobyľu, ale bez rizika.

Sadám a odchádzam. Mám pred sebou len asi dvadsať kilometrov jazdy. Áno, dnes je to zase len o potulkách po známych miestach. Ventspils a v ňom žijúci môj kamarát z trocha netradičným menom „German“. Motorkár, cestovateľ a jediný člen dnes už neexistujúceho miestneho klubu, ktorý má svoje sídlo v budove v centre mesta.

Stretávame sa každý rok, tu alebo u mňa doma. Dnes si dáme zase raz prehliadku mesta, okolia, pláže a móla pri mori. Navštívime aj jeho kamaráta, ktorý slúži na lodi. Dostávam prehliadku celej lode, ktorá väčšinu svojej služby stojí v prístave a používa sa na prečerpanie odpadných vôd a olejov z veľkých námorných lodí.

Takže služba je tu takmer ako odmena. Traja členovia služby celý deň robia presne to, pri čom sme ich zastihli. Je poobedie a chlapi spia. Alebo sa tvária, že pracujú no pritom spia. Dobrá práca veru.

Zvyšok večera zakončíme prehliadkou miestnych reštaurácií a barov. Navštívime ich dosť na to, aby German povedal, že ráno skoro nemôžeme vyraziť na motorkách. Takže spať sa bude dlhšie. Mne je to jedno, ja som tu ešte pár dní ako pomalý a stratený turista.

Aj preto si dnes zapíšem číslo 89, ktoré hovorí o veľmi krátkom kilometrovom nájazde.

33. deň, utorok 20. augusta 2024

Ventspils – Kuldiga – Liepaja – Klaipeda/LT

Už vás to nebaví čítať? Ani mňa príliš písať, pretože píšem akoby nasilu o príchode domov. Som ale ešte v Lotyšsku, tak vydržme spolu prosím ešte chvíľu.

Ráno vyrážame v trojici niekam po okolí. Chlapi mi ukážu nejakú zrúcaninu a potom ideme pozrieť najväčší vodopád v Európe. Jeho zaujímavosť je len šírkou, ktorá je 250-270 metrov, no pri výške len dva metre ho robí fotogenickým. Nachádza sa v meste Kulgida a má meno Venta Rapid a určite stojí za návštevu.

Celkovo Lotyšsko má čo ponúknuť, aj keď je rovinaté. Pobrežie je krásne a pieskové. Kilometre pláží ktoré sú takmer prázdne. Samozrejme teplota vody je pre našinca trocha menej zaujímavá. No o to viac je zaujímavejšia cesta popri Baltskom mori smerom na mesto Liepaja. No to sme už preskočili do susedného štátu menom Litva. Malebné prístavné mesto, odkiaľ sa dá prejsť krátkou plavbou loďou na Kurskú kosu.

Tento dlhý úzky polostrov je zaujímavým miestom na dovolenku. Šírka len niekoľko kilometrov a v najužšom mieste len niekoľko sto metrov, je veľmi navštevovaná oblasť. Polostrov rozdeľuje hranica s Kaliningradskou oblasťou. Kedysi tu fungoval aj hraničný prechod, ale od doby keď sa svet bláznil z doby covidovej je zatvorený.

Ja sem dnes neodbočujem, navštívil som tieto miesta už viackrát, dnes len pokračujem popri pobreží a v podvečer pri meste Klaipeda si neviem vybrať z množstva kempingov. Turistov je všade veľa, no nakoniec nájdem dobrý a poloprázdny kemping za 10,-€ a tu zostávam. Stal sa zo mňa obyčajný turista, ktorý sa presúva, tak ako sa mu chce. Už nemám žiadne povinnosti, termíny a preto si tieto dni užívam v pomalom tempe.

Tomu aj napovedá dĺžka textu a fakt, že okrem cestovania, spoznávania a pomalej jazdy sa nič nedeje, čo by stálo za viac denných slov.

K nim je aj primerané množstvo denných kilometrov, dnes sú v počte 287 kilometrov.

34. deň, streda 21. augusta 2024

Klaipeda/LT – Vištytis – Bielostok/PL – Radzyň

Balím pomerne neskoro. Vyrážam smerom popri Kaliningradskej oblasti a kopírujem takmer jej hranicu po cestách, ktoré sú určené už len takmer pre traktory. Idem pomaly a dlho.

Robím si prestávku pri jazere Vištytis, ktoré rozdeľuje Kaliningradskú oblasť a Litvu. Národný park, kde je možné kempovať priamo na brehu jazera je krásny. Hranica ide priamo cez vodnú hladinu, je označená bójami a na vode sa smie používať čln len s veslami a bez motora. Asi kvôli pohraničiarom, aby vedeli čln dobehnúť v prípade narušenia hranice.

O pár kilometrov ďalej je vidno oplotenie, ktoré rozdeľuje obe časti územia. Všade sú kamery a početné hliadky, no cesta je otvorená a nikto nekontroluje. Idem len pár metrov popri plote dobrou a prázdnou cestou.

O chvíľu som v Poľsku. Tu sa len napojím na hlavný ťah smerom na mesto Bielostok. Do večera idem len nutným tranzitom krajinou. Po ľavej ruke mám teraz Bielorusko. Inak nič už k dnešnému dňu dodať neviem. Do neskorého večera len sedím, tankujem a moknem. Poľsko ma privítalo chladom, v podvečer dažďom a večer totálnym lejakom.

Poznám tu jeden hotel priamo pri ceste. Prichádzam k nemu potme až okolo 21.30, voda zo mňa tečie priamo na recepcii a všade po chodbách. Nič neriešim. Na motorku dávam plachtu a do hotela si neberiem nič so sebou.

Tu sa len vyzlečiem a žmýkam veci. Do rána aj tak nič nevyschne. Hrejem sa v horúcej sprche a idem do postele. Takýto dážď sa nestretne každý deň, cítil som sa akoby som stál vo vode a nie sedel na motorke. Ale to už je údel motorkára cestovateľa.

Zápisník dnes nedostane žiaden údaj, je mokrý tak veľmi, že ho suším v hoteli fénom. Ráno do neho zapisujem údaj 556 kilometrov.

35. deň, štvrtok 22. augusta 2024

Radzyň – Lublin – Prešov/SK – Levoča

Presne ako som čakal, ráno je všetko mokré. Nevadí, uschne to na mne počas dňa. Vonku je celkom pekne, ale zima. Oblečenie krásne chladí a ja drkocem zubami až do večera.

Známe mestá ako Lublin, Rzešov prechádzam bez zastávky. Pred hranicou dávam niečo ako neskorý obed, spojený s raňajkami a zároveň aj večerou. Takže jediné jedlo dňa.

Prichádza moment pravdy a tým je hraničný prechod na rodnú hrudu. Vyšný Komárnik a zopár fotiek pri krásnom starom stĺpe s nápisom Československo. Pocity? Žiadne. Tak ako vždy po príchode budem potrebovať niečo na upokojenie. Niekam vypadnúť z domu, kam som vlastne ešte ani neprišiel. A dnes ani neprídem. Mierim do mesta Levoča. Tu sa stretnem s kamarátom Rasťom a odovzdám mu ťažký darček, ktorý veziem už týždne so sebou.

Dostal kúsok autentickej železnice z vyššie opísanej trasy „501“. Myslím, že sa pri čítaní týchto riadkov bude tváriť pyšne, pretože niečo také doma nemá každý. Teda vlastne len on a ja.

Levoča ma dnes nechce pustiť ďalej, zostávam tu spať v záhradnom domčeku. Viem, že je to posledná noc tejto cesty a spím zle. Ale všetko má svoj začiatok i koniec. Aj táto cesta a aj tento cestopis bude mať koniec. Už zajtra. Tak na dnes dobrú noc, Slovensko.

Predposledný deň mi priniesol prejdených 582 kilometrov.

36. deň, piatok 23. augusta 2024

Levoča – Žilina – Trenčín – Pobedim

Štartujem na definitívny záver cesty. Tatry, Liptov, Turiec, preplnené Strečno do Žiliny. Tu nemôžem obísť kamaráta a známeho cestovateľa pod prezývkou „Erbe“. Sedíme si dve hodinky, ako vždy preberáme všetko podstatné.

Posledných 110 kilometrov domov odkladám koľko sa dá. Lúčime sa s Robom, tankujem a po diaľnici len tupo hľadím na prerušovanú bielu čiaru v strede vozovky. Autopilot ma dovezie pred brány našej dediny.

Tu sa trocha preberiem, a ako vždy v tme urobím fotku tabule. Pár otočení plynom a stojím doma na dvore. Robím poslednú fotku pod mapou sveta a zhasínam motor, ktorý nesklamal. Vlastne nielen motor, ale celý stroj nesklamal.

Bez jediného problému ma previezol celou cestou. A to, že som riešil situáciu s kolesom, neberiem ako chybu motocykla. V tých podmienkach by možno iný motocykel bol už dávno mimo hry s inými svojimi časťami.

Takže pochvala teraz pre nielen môj stroj, ale aj pre takmer veterána na ktorom bol Richard.

Pár slov k nemu ešte. Prišiel domov o dva dni po tom, ako sme sa rozlúčili v Estónsku. Takže takisto ukončil cestu v poriadku, a keď som s ním v deň príchodu volal, mal presne takú náladu ako ja. Nič ho nebavilo, nič sa mu nechcelo.

Ale to poznajú asi všetci cestovatelia, aké to je po návrate do reality.

Týmto sa toto písanie a čítanie končí. Zostane tu ešte trocha priestoru na pár záverečných slov, čísiel a štatistických údajov, no tie až v nasledujúcej kapitole. Takže nateraz som v cieli, som doma a som viac menej spokojný, aj keď vo vnútri je to inak.

Ja si teraz už po návrate len zapíšem definitívny stav tachometra a posledný denný nájazd 317 kilometrov.

Epilóg

No ako? Ste radi, že sme na konci? Áno? Úprimne, aj ja som rád, ak ste sa dočítali až sem.

Ako vždy na konci sa patrí nejaké zhrnutie. No ja som tu už nahrnul toľko slov, že sám neviem čo ešte.

Dobrý cestopis alebo slabý odvar toho, čo som písal posledne? Cesta o ničom, či miestami porovnateľná s tou na Magadan? Sám neviem, musí zhodnotiť každý kto čítal oba cestopisy.

Špecifické veci boli v každom z nich. Dnes som skončil cestu, ktorá bola možno skôr taká oddychová z 90% a zvyšok bol tvrdý, no krásny zážitok. Takže celkovo sa z toho snáď dá urobiť nejaký priemer, čo poviete? Hodnotenie ako v škole „3“ dohodneme sa tak? Ďakujem!

Po príchode domov sa mi dostalo nebývalej „pocty“. Hneď medzi dverami som dostal na privítanie vetu „ako si tento rok skoro doma“.

Priznám sa, že ma to trocha zaskočilo, no z druhej strany som si dal záväzok, že v roku 2025 sa polepším a pridám zopár dní.

A kam to bude? Túto otázku dostávam tak často, že prakticky ma už neprekvapuje. Už som sa neraz zmienil, že „Noro plány neprezrádza“. Ak aj je niečo v hlave rozrobené, počkajme si prosím na koniec roka 2025 a ak zase raz sadnem k stolu so zápisníkom a fotkami, tak bude jasné, že je o čom písať.

Venoval som sa im počas jesene, kým neprišlo obdobie spisovateľské.

Dnes je ešte len začiatok roka 2025 a ja dopisujem tento cestopis. Chýba mi ešte veľa hodín, kým ho dokončím, upravím a nájdem v ňom všetky nezrovnalosti.

A tie hodiny práce s fotkami ani nespomínam. Jednoducho viem asi lepšie písať, ako robiť s počítačom. Aj keď o tom písaní sa dá tiež celkom dosť pochybovať.

Počas celej tej doby, kým som tieto riadky dával dokopy, som súbežne pracoval (ako asistent) na zostrihu videa z tejto cesty. Množstvo záberov je úplne nepoužiteľných, preto ak sa nakoniec podarí z toho materiálu niečo zlepiť, tak to bude ešte viac amatérske ako tento cestopis.

Nemám odvahu to ani vyložiť niekam na internet, takže ak by to bolo časom pre niekoho zaujímavé k nahliadnutiu, vieme sa o tom porozprávať viac a dám to k nahliadnutiu.

Odbočil som od témy cestopis a keď už som takto mimo tému písania, tak ako aj minule, tak aj dnes si sem dovolím vložiť malé „reklamné“ okienko.

Ako som už spomínal, pred rokmi som začal tradíciu stretnutí cestovateľov. Z počiatku to bolo len také amatérske (ono to vlastne stále aj také je), no v posledné roky sa mi to už vymklo spod akej takej kontroly a musel som to riešiť radikálnejšie.

Hlad po informáciách, ako aj možnosť stretnúť sa a prebrať niektoré veci osobne a nie cez telefón alebo internet, urobili z tej malej akcie už celkom dobré a početné stretnutie. Moje priestory ktoré mám, už dávne nestačia. Akciu som preniesol na iné miesto, ktoré ako som predpokladal, bude bohato stačiť. No dnes s prekvapením zisťujem, že naplniť kultúrny dom do posledného miesta nie je vôbec problém.

Tento cestopis vychádza do sveta približne na prelome mesiacov január a február 2025. V tom čase finišuje vyššie spomínaný zostrih videa z mojej cesty.

No a okrem toho som počas týchto dní plne vyťažený prípravou na 7.ročník zimného stretnutia cestovateľov „u Nora 2025“, ktorý bude dňa 8.2.2025.

Názov, ktorý asi časom zmením, pretože sa to už z vyššie opísaných dôvodov nekoná u mňa doma, ale princíp a myšlienka zostávajú.

Toto všetko čo som tu popísal písmom, bude možné si pozrieť a vypočuť naživo. Okrem toho množstvo iných prednášok, diskusií a stretnutí s oveľa väčšími cestovateľskými kapacitami ako som ja.

Prečo toto teraz píšem? No možno preto, lebo ak sa niekto dočítal až sem, k týmto riadkom a pozerá do kalendára v ktorom vidí dátum 8.2.2025 ešte pred sebou a nie v minulosti, tak si možno povie „a ja by som sa tam šiel pozrieť“.

Je to síce narýchlo, ale ak niekto má záujem a možnosť a reálne by chcel prísť ako divák, poslucháč, cestovateľ, nadšený turista tak nech sa páči.

Neočakávam v tejto chvíli, že sa tu bude hlásiť obrovský počet záujemcov, no ak by som čo i len jednému z vás urobil radosť, tak to vieme riešiť aj v posledný deň a to znamená 8.2.2025.

Dodám len, že v prípade pochybností o cestovaní na túto akciu je rozptyl účastníkov, ktorí prídu asi nasledovný: zo západnej strany Československa začneme mestom Liberec a končíme v meste Humenné na východe.

Takže, kto má záujem a nelení sa mu merať cestu, tak obec Pobedim, okres Nové Mesto nad Váhom. Ja som Noro, teší ma!

V prípade otázok alebo čohokoľvek mi píšte na uvedený email.

Kontrolujem daný email v týchto dňoch trikrát denne, takže odpovedám hneď, prípadne obratom zavolám, ak necháte svoje číslo.

nostalgicrider@mail.ru

Na túto stránku príliš často nechodím, teda skoro vôbec, takže sa ospravedlňujem aj zopár z vás, čo ste mi sem písali a neodpovedal som, keďže som si prečítal vaše správy po roku. Preto ak máte nejaké otázky alebo chcete s niečím poradiť, je lepšie mi napísať sem, ozvem sa každému a určite rýchlejšie ako tu cez stránku.

No, ale som sa rozpísal veru s tou mojou reklamou. Už sa vrátim do reality cestopisu. V tej reálnosti mi ale stále chýba základná. Vy ju už vidíte, no ja stále nemám názov cestopisu. Môj dlhoročný spoločník z knižnice pán Jules Verne, mi akosi nechce tentoraz prepožičať názov svojho diela na moju úpravu. Preto ešte pár dní si budem hlavu lámať s jeho názvom.

Ale teraz zase nazad ku koncu leta a jesene. Doma som sa zdržal pár dní a pobalil som sa zase niekam. Ukrajine som sa tento rok venoval len málo, preto mierim zase po pár mesiacoch tým smerom. Krátke kolečko po známych miestach mi za pár dní prinieslo želaný pokoj na duši po dlhej ceste. Prešiel som síce to, čo už v minulosti toľkokrát, no rád sa vraciam na miesta, kde to poznám a kde sa cítim dobre. Jednoducho východ mi „sedí“ najlepšie zo všetkého.

Po návrate som sa už zapojil do rytmu pracovného, z ktorého som si odskočil ešte raz na týždeň východným smerom. Cez Rumunsko do Moldavska a Podnestreska. A o pár dní zase cez Rumunsko a Maďarsko domov. Jednoduchý a lacný trip s množstvom zaujímavých momentov. Týmto som už zakončil cestovanie na tento rok a vrhol sa na garážové práce na mojich troch motorkách.

No a to by bolo asi tak všetko z mojej strany. Niekto mi písal, žeby cestopisy mohli byť aj dlhšie, niekoho som unudil už po prvých stránkach. Nevyhoviem každému a píšem tak ako píšem. Pre niekoho zaujímavo, pre iného nestráviteľne. Jednému preto ďakujem a druhému sa preto ospravedlňujem.

Ešte je tu zopár z vás ktorých zaujímajú aj čísla a iné detaily. Skúsim ich priblížiť, tak ako ma pamäť a zápisník presviedčajú, že je to správne.

Takže cesta do Vorkuty a domov:

Počet dní na ceste: 36 dní

Tankovanie: 31 krát

Benzín: 341 litrov

Priemerná spotreba: 3,38l/100km

Reálne prejdené kilometre na motocykli: 10 061 kilometrov

Z toho približne 700 km bolo mimo asfaltu, šotolina, tundra, železnica.

Okrem toho odvoz na prívese 1 500 kilometrov a cesta vlakom asi 1 500 kilometrov. No to nepočítam do celej cesty.

Finančné náklady celej cesty približne: 1 800,-€

A tu je ešte približná mapa celej cesty. Červenou farbou je vyznačený ten úsek, kvôli ktorému sme to celé robili...

Porovnávam všetko s predchádzajúcou cestou a zisťujem, že som vlastne na podobnej priemernej sume na deň ako minule.

Dá sa povedať, že v priemere som minul 50,- € na deň. Zase raz otázka sa natíska. Je to málo? Je to veľa? Ťažko odpovedať, no ako vieme, nič nie je nikde zadarmo, a ak je aj niečo tam na východ lacnejšie alebo úplne zadarmo, tak sú to len dve veci. Benzín a ľudská pomoc.

Všetko ostatné je v krajinách na východ od nás priemerne na rovnakej cenovej úrovni. Preto sa mi ťažko hodnotí tá suma. Na počet dní to vyzerá byť veľa, no na prejdenú trasu, podmienky a zážitky mi to príde zanedbateľné.

Každý nech si z toho zoberie to svoje. Pre mňa je opísaný spôsob trávenia „dovolenky“ prijateľný za finančných podmienok, ktoré ma to celé stálo.

Ak by som ale mal stráviť voľno ležaním niekde pri mori na horúcom slnku, tak by som za to nebol ochotný zaplatiť nič. A nešiel by som tam ani keby mi za daný typ „oddychu“ platili. Preto téma málo – veľa, je z mojej strany uzatvorená.

Spočítal som ešte všetky dni, čo som sa túlal po svete počas sezóny. Oproti minulej som si pohoršil. Ale ako som už písal, nesúťažím s nikým ako dlho som preč. Hlavné je sa vždy vrátiť, aby bol zase dôvod odísť. Túto sezónu som odišiel spolu na 72 dní. Každý jeden deň mi priniesol presne to, čo som od neho očakával. A preto tak radi cestujeme a očakávame nové veci, nove dni a nové cestopisy, z ktorých jeden ste práve dočítali.

Chcel by som poďakovať zopár osobám, ktoré mi ako vždy pomáhali s cestopisom, vždy je to o viacerých mozgoch a očiach. Ako to nazýva jeden môj dobrý kamarát, volá sa to „autorská slepota“, keď sám nevidíš do očí bijúce nezrovnalosti.

Ak ste aj napriek tomu našli v cestopise niečo, čo sa mi podarilo nie celkom správne napísať, prosím skúste to brať s porozumením. Nie som a ani nikdy nebudem profesionálny spisovateľ. A pri takom dlhom texte sa vždy niečo nájde.

Bolo mi vytknuté, že sa vždy a často ospravedlňujem. Že vlastne by mali byť všetci radi, že majú čo čítať. No ja si myslím, že ospravedlnenie je aj na mojej strane a preklepy, „chibi“, chýbajúce čiarky a iná drobná nedokonalosť tohto diela budú pripísané na vrub autorovho pokročilého veku a nedokonalému zraku.

Naozaj desiatky hodín mám odsedené pri tomto písaní a poviem pravdu, že niekedy je to ťažšie písať ako to zažiť.

V noci, keď spím ma napadajú priam geniálne súvetia, ktoré by som do cestopisu zaradil, no ráno si neviem na nič spomenúť. Potom sa stáva aj to, že v jeden večer napíšem zopár strán a ráno v tom nevidím logiku a vymazávam celé odseky.

Takto to pokračuje počas celého písania a aj tak nikdy nie som s výsledkom spokojný. Prečítam si svoje cestopisy s odstupom času a vždy nájdem niečo, čo by som tam zmenil. No už to nechávam tak. Dokonalosť nechávam na iných, mne bude stačiť ak sa vám čítalo aspoň z polovice dobre.

Fotodokumentácia je tiež moja slabá stránka. Nemám cit na dobré fotky a často nebol ani čas z objektívnych dôvodov. Takže aj keď sú fotky rôznej kvality, ja si z nich beriem to čo potrebujem. Aj nepodarená fotka mi pripomenie to, ako som sa v roku 2024 dostal tam, kde niet cesty.

Vorkuta mi snáď odpustí, toto takmer hanlivé porovnanie a možno tam raz cesta pre normálnych ľudí a normálnym spôsobom bude postavená.

Tých normálnych ľudí som myslel, bežného človeka, pretože to čo sme išli s Richardom, sa samozrejme nedá nazvať normálnosťou. Ale to sa zase dostávame k tomu porovnávaniu. Jeden to vidí tak že nikdy, iný v tom vidí výzvu a skúsi.

Ak raz bude do Vorkuty cesta z pekného rovného asfaltu a niekto o tom napíše cestopis, rád si to so záujmom prečítam. Ale to už bude iná doba, iné myslenie, iné pohľady a neporovnateľné dva opisy cesty do rovnakého mesta.

Keď sme boli ešte vo Vorkute, niekto zo známych sa ma spýtal, "Noro, išiel by si to ešte raz?". Vtedy som povedal, že v tejto chvíli a na tomto mieste nedokážem úprimne a pravdivo odpovedať, keďže som tu a emócie, únava a celkovo to prostredie to skresľujú.

Dnes s odstupom polroka, počas písania cestopisu viem odpovedať. "Áno, išiel by som to s radosťou znova". A doplním, žeby som to išiel oboma smermi svojimi silami. Či to bude niekedy realita netuším, pretože dnes len o tom prvom pokuse ukončujem písanie. Dnes je ďalšia cesta budúcnosť. Dnes je táto cesta už v mojej spisovateľskej minulosti a vo vašej čitateľskej tiež.

Vyhýbali sme sa teda takmer úspešne všetkým problémom a nástrahám cesty. Vyhýbali sme sa vlakom ako aj počasiu. Nie vždy to išlo ideálne. Niekedy nás výhybka hodila na slepú koľaj, no našli sme riešenie a napravili našu cestu ďalej k želanému úspechu.

A ešte sa vrátim jednému detailu. Cestu sme vlastne nezvládli. Nepodarilo sa nám prejsť všetko tak ako sme chceli. Odviezli sme sa v tom ťažkom úseku vlakom, takže priznávam neúspech výpravy. Nech si to každý posúdi sám, či je to na smiech alebo nad tým len mávne rukou. No ja naozaj čestne priznávam, že sa nám to celé nepodarilo prejsť, aj keď som mohol tento detail v cestopise vynechať, zamlčať a vyhnúť sa mu. Keď už sme raz tí.... Výhybkári z Vorkuty...

Som rád za každé jedno oko, ktoré dopadlo až na tieto posledné riadky a chcem vám ešte raz poďakovať a želám všetko dobré.

Ak dovolíte posnažím sa a stretneme sa tu o rok s novým príbehom.

Dovtedy želám všetkým len to najlepšie, hlavne zdravie a vždy bezpečné návraty domov.

Ďakujem za prečítanie.

S úctou Noro.