Výjazd z mesta bol po diaľnici, potom schádzame na bočné cesty. Zaujímavé sú odbočky z diaľnic, označené ako „Tourist road“. Je to cesta mimo diaľnice, ktorá sa vždy vráti na tú istú cestu z akej ste zišli a je aj tak dlhá. My si to tiahneme po úplne bočných cestách, tak ako som písal v minulom článku, tiahle a dlhé zákruty ,krásny asfalt, ktorý nieje hladký, ale ako vykladaný z kamienkov.

Najprv som si myslel, tak to bude asi ťažko lepiť s gumou, ale opak je pravdou. Domáci ma naučili dobrú vec, pred každou ale každou ostrejšou zatáčkou je značka zatáčka a pod ňou je napísaná rýchlosť. Napr. 85 km/h je doporučená rýchlosť prejazdu autom, na motorke si to dáš x 2 a keď sa cítiš tak ešte plus 10 a bez akéhokoľvek stresu a strachu, ju krásne prejdeš. To je na tejto krajine krásne pre motorkárov, že cesty sú nekonečné, cesta nikdy nevychladne a motor takisto.

Prvý úsek krásnej zalesnenej krajiny, prechádza cez „Kangaroo Valley“. Teplota je 28 ˚C a úplne bezvetrie. Serpentínová cesta do vrchov, žiaden ťažký stupák, zatáčky trocha ostrejšie a božský výhľad. Celé údolie je zarastené miešaným lesom, listnáče, ihličnany a divné palmy.

Zastávky každých 80 – 100 km, cigareta, nápoj. Fajčenie len vonku, v podnikoch je zákaz a pri ceste tak isto. Vysoké riziko požiarov. Všade sú tabule ukazujúce, aké je riziko požiaru. Dosť podstatná vec, voda! Dosť veľa ľudí tu zomrie na nedostatok tekutín. Máte pocit, že nie ste smädný, ale to je len klam. Stále do nás tlačili vodu a limonády. Treba dodržiavať pitný režim. V tom čase, ako my, išla druhá partia na opačnú stranu, na pohreb jedného z nás a cestou spať, vyhasol ďalší život. Že asi nedostatok vody a počas jazdy padol na úplnej rovine a na fleku...

Ale poďme ďalej s veselšími vecami. Nebudem opisovať každú zastávku, to by bolo na dlho.

Krajina sa tu mení každých 100km.Vyšli sme z vegetácie do „bush“, nie červená zem, ale trávnatá. Suchá tráva a stromy sú tak striedmo. Pumpy sú na riedko, takže tankujeme na každej zastávke, kde je pumpa. Asi 150 km pred cieľom, sa otvára úplná step a cesta sa ukazuje aj na 3km dopredu, takže viete, ako sa to dá rozbehnúť. Takto to bolo až po Canberru.

Nešiel som na doraz, predsa, motorka bola požičaná a nemal som chuť zdražiť si dovolenku. Ale 180 km/h bolo v pohode. Dorazili sme do malého mestečka 20 km pred cieľom, do malého motelu. Do mesta to nemalo význam, ubytovanie úplné vypredane a dosť drahé. Motelík bol ako z filmu. Noc pre dvoch 50 AUD = cca 1200 Sk, na tieto pomery dosť lacné.

Ubytovanie, potom pivečko a vyrážame do hlavného mesta Austrálie, na „Summernats 2006“. Stretnutie veteránov a tuningových áut. Takú akciu som ešte nevidel, ani v telke. Kvantum áut, motoriek, kamiónov a traktorov!

Celú akciu zastrešovali motorkári z „REBELS MC“. Bolo ich tu asi tisíc. Mali svoje pódium, stany a na každej bráne ich bolo po 6 ks. Dosť ostrí chlapci. Spolu s nimi aj „GIPSY JOKERS MC“. Všade gumovali autá, vozili sa dookola a ukazovali svoje krásky, ako autá, tak aj baby, ale tie boli dosť hrozné. Volili Miss Jack Daniels, výherkyňa bola taký šedý priemer Slovenska a ďalšie dve, no údes. Nebudem prirovnávať, aby som niekoho neurazil. Fotiek mam 480 ks, takže zaradím len pár, viac sa nedá.

Návštevnosť bola v sobotu o 22.00, 110 000 ľudí!!! To už je akcia. Podvečer sa autá zoradili na dostihovej dráhe a robili exhibíciu, vozili sa dokola, hrabali, revali motormi, šľahali plamene. Strašná zverina. To trvalo asi 2 hod. a potom prišli na rad závodne auta. Tri Holdeny = Opel, úplne nadupané na 1000 PS! Driftovali do kola po dráhe. Jeden nezvládol drift a začala mu ulietavať ri.., chcel to strhnúť. Dvadsať metrov od nás to napálil do plotu, za ktorým stáli ľudia.

Odnieslo si to jedno dieťa a matka. Prerazil trubkový plot s pletivom a už to lietalo. Matka ostala nohou pod autom a dieťa na kapote. Hneď ich brala sanitka. Neviem čo tam obsmŕda matka a štvorročné dieťa o 22.00. Ale prežili to, písali v novinách. Všade plno občerstvenia, alkohol len v bottle shop, je tu slabšia prohibícia.

Neťahali sme to dlho do noci, lebo domáci sú také isté zvieratká, ako my. Vlastne všetci, čo sa naslopkajú.
Ránné vstávanie do 36 ˚C horúčavy a pomalý odchod, ale hlad je silnejší a tak po 800m, stojíme. Mala útulná kaviareň v malej útulnej dedinke. Jedlo je tu super a vždy ho je strašne veľa. Zaplatíš a poriadne sa napapkáš. Nie ako u nás, päť hranolčekov a kúsok mäska.

Vyrazili sme do Canberry, trochu si pozrieť hl. mesto. Je postavené na púšti a je dosť nezáživné. Ale je to jediné miesto v Austrálii, kde je povolené pestovať trávičku, propagovať prostitúciu a podobné neresti. Je to pre politikov, taký malý raj. Prebehli sme cez centrum, pozreli parlament a vybehli sme nad mesto, je tam vysoká veža s výhľadom na celé mesto. Pekný pohľad, ako z našej Koliby. Odtiaľ už smer Sydney.

Zasa po vedľajších cestách, cez malé púštne mestečká, opačnou stranou, ako cestou sem. Vysušené planiny, pár stromčekov a krásne tiahle cesty. Taká iná zem, ako na opačnej strane cesty. Mestečká malé, ako všade na zemi, sú čínske reštaurácie. Sú všade.
Po 200 km sa okolie mení na trávnaté územie s krásnymi domami a veľkými rančmi s koňmi. Taký anglikánsky vidiek. Všetko udržiavané a čisté. V malom mestečku Goulburn je obrovská socha barana, celá z liateho betónu „The Big Merino“. Po celej krajine je viac takýchto obrov. Americký syndróm veľkosti.

Pár zastávok na kávičky a ťaháme sa domov. 100 km pred Sydney je to už len o cestách s dodržiavaním rýchlosti, takže cesta sa končí a aj môj príbeh. Tak zasa v ďalšej reportáži, keď bude o čom písať.