Keďže som veľké decko, robím si radosť a 1. 6. 2024 na MDD skoro ráno vyrážam.

S nádychom čierneho humoru v hlave sa uškŕňam, nó decko a dávno po 50tke. V podstate ako decko s plienkami a nezrozumeniteľnou rečou začínaš a s plienkami a nezrozumeniteľnými zvukmi ako starec končíš. Takýmito somarinami si krátim maďarskú diaľnicu, najnudnejšia cesta v EÚ. Kdesi po stovkách km podľa navigácie odbočujem a som v Rumunsku.

Na väčších parkoviskách a odpočívadlách sa to hemží prostitútkami. Starec na skútri nedostane žiaden návrh. A tak si po jedálenskej prestávke rozvíjam svoje bludné teórie v zmysle, že po 50tke už nie sú ani návrhy na sex. Preto musí mať chlap v tom veku pri sebe vždy hotovosť, na sex a pokuty za rýchlosť.

Arad

Tak nejako sa moja schránka preniesla do mesta Arad, ktoré má pekne zrekonštruované centrum a viac priľahlých uličiek ako Košice. Aj, keď v ňom žije len 160.000 ľudí. Motám sa chvíľku po starom meste a obed si plánujem v Temešvári.

Temešvár

Jeho námestie je iná káva. Prvá zmienka o meste z roku 1019, v roku 1552 si ho privlastnili Turci. V roku 1716 ho už ovláda monarchia, ako prvému mestu mu dopraje olejové verejné osvetlenie, neskôr ako prvé mesto v Európe má elektrické osvetlenie. O 203 rokov neskôr patrí Rumunsku. Na námestí obedujem, je veľmi teplo. Ešte sa prejdem po bastióne Márie Terézie a smerujem na juh ku Srbsku. Tesne nad Srbskom v meste Moravita, odbočujem na Oravita.

Výlet sa môže začať. Keďže doposiaľ bolo všade plno benziniek, tankoval som, keď ma bolel zadok. Chyba. Ako si tak smerujem k Dunaju, vidím konečne zvláštny a príjemný útvar. Kopec a dokonca aj dopravnú značku, na ktorej je nakreslená zákruta. Konečne po cca 550 km, túto udalosť som si poznačil. Popri Dunaji vedie dobrá cesta, prišli zákruty a zmizli autá. Neviem sa úplne odviazať, lebo benzínu nie je nazvyš a Honda ADV 350 nad 110 km/h neúmerne žerie. Daň za nastavený variátor s dôrazom na pružné zrýchlenie.

Neviem, prečo som Dunaj a okolie jeho toku považoval za nudné a rovné, keď to vôbec nie je pravda. Pre istotu napíšem, že som na rumunskej strane a na druhej strane rieky je Srbsko. To, keby si sa divil faktúre kvôli roamingovým dátam. Tie skaly a útvary sú ozaj pekné a ja som si myslel, že som v Čiernej Hore.

O chvíľku si všímam pevnosť Golubac, prvá zmienka o pevnosti je z roku 1335, ale koľko má rokov a kto ju dal postaviť sa nevie. Pamiatkári sa pohoršujú, že nebola opravená ale novopostavená / dokončená oprava 2019 / a tým aj zničená. O pár km si za jazdy všimnem divný domček, tak idem k nemu. Je to dom Demokratického zväzu Slovákov a Čechov v Rumunsku. Stav vidíš.

Ako si tak kopírujem tok Dunaja v každej obci sú penzióny, veď nakoniec aj mimo obcí je veľa možností na ubytovanie, teda nemusíš mať vopred rezerváciu. Chcel by som veriť, že majú v každom dome pri toku žumpu.
Prichádzam k ubytovaniu Casa de Oaspeti Dunarea la Cazane , Dubova 64. Cena 25 €. Po 710 km a 10 h jazdy, pri spotrebe 3.7l/100 km. Na izbe vypeckujem klímu a idem s pivom na terasu naplánovať ďalší deň a rezervovať ubytovanie.

2 deň.

Bez budíka vstávam o 4.30 hod, zjem svoje skromné raňajky, vynulujem denný Trip A a po 15 km s radosťou tankujem. Trip B je tankovanie, nulujem, aby som mal prehľad o spotrebe a dojazde. Zastavujem pri kamennej tvári, ale neoslovuje ma to. Hlavne ten neporiadok a je z roku 2004, ale nie pred naším letopočtom.

Pomaly mi začína dochádzať k akému mimoriadnemu dielu sa približujem.
Vodná elektráreň Zelezné vrata –Džerdap. Prečítaj si tento odkaz, aby si vedel, prečo som z toho spadol na riť.

Keď budeš niekedy v Bratislave, najlepšie v zápche na moste, pozri si šírku toku, potom si uvedom, že ho niekto dočasne čiastočne zatarasil, aby postavil priehradu. Zatarasil Dunaj? Tento experiment sa mohol začať kvôli tomu, že blízko úžiny Železné vráta sa od roku 1840 denne zaznamenávali hydrologické charakteristiky, jasné, že aj prietok. Preto tušili už na konci 19 storočia, že by to mali skúsiť.

Nechcem tu byť za tárajka ale marí sa mi, že keď som raz potreboval urobiť pracovný ponor pri priehradnom múre na Hornáde, chlapík z povodia mi povedal, že môže obmedziť prietok na 11m³ za 1 sekundu. Zdalo sa mi to veľa a povedal som mu, že je to objem prietoku ako jeden Volkswagen Transportér za sekundu! No a pri tom sledovaní v rokoch 1840 – 1962 má v tom mieste Dunaj priemerný prietok 5420 m³ za 1 sekundu. 1 m³ vody váži 1 tonu, keby niekto zabudol. Hodená rukavica prišla v roku 1913, keď otvorili vodnú elektráreň Keokuk na Mississippi, mala polovičný prietok Dunaja. Chlapi, fakt si prečítajte ten odkaz!

Na druhý pokus nájdem odbočku na hraničný prechod cez priehradný múr. Na prechode ani noha. Som v Srbsku. Smerujem na Negotin a potom na Zaječar. Ako som sa vymotal z okolia prvej dediny, niečo sa pri ceste leskne. Čo to je?
To ozaj? Otáčam zastavujem. Lopatky, čoho? Lodnej skrutky obrovskej lode? Ako by tu priplávala. Lopatky turbíny? Kto vie nech odpovie. Materiál sa mi zdal kozmický, tvrdý a bez hrdze.

Takú veľkú vec asi nik neukradne, možno keby tam prišli naši z nejakého Luníka, bola by z toho veterná elektráreň. Alebo nejaká maxi rezačka na kukuricu. Vedľa sa povaľuje niečo ako brzdové obloženie bubnovej brzdy, ale ten bubon by musel mať 20 metrov. To bola určite časť ručnej brzdy vodnej turbíny. S otáznikmi v hlave pokračujem ďalej. Cesty sú prázdne, dobré, kľukaté.

No nejako z obcí a okolia je cítiť, že som v chudobnejšej časti krajiny, alebo tá rumunská časť bola asi vplyvom EÚ vyspelejšia. Totiž v Rumunsku sa nedalo nevšimnúť veľa menších, nových výrobných prevádzok po väčších obciach. Nič také v Srbsku nebolo. Asi 5 km pred cieľom mám čas a na OMW mám skutočné raňajky. K cieľu prichádzam presne, avšak po určite nevhodnej poľnej ceste.

Felix Romuliana.

Ja som tam presne o 8 hod , ale to je jedno, lebo biletár mešká a nedvíha mobil.
Pani z SBS, celkom pekná sa snaží zachrániť situáciu, ktovie, či vie tie putá používať. Nejaký skromný rímsky cisárik, ktorý mal na starosti východnú časť ríše Galérius si nechal postaviť sídlo na penziu v rokoch 297 – 311, stačilo mu aj 4 ha.

Mne sa tam veľmi páčilo, samozrejme tam vedie normálna cesta. Maketa sídla vyzerala, akoby som ju robil ja, ale stačí aj málo predstavivosti a k torzam budov si domyslíš zvyšok. Spokojný sadám na skúter a smerujem k Nišu.

Niš.

Je čertovsky staré mesto, trochu menšie ako Košice / založené v III. storočí pr. n. l. a miestom prvého nadýchnutia dvoch rímskych cisárov. Konstantina I. Veľkého a Constantiusa III. Mne to veľa nehovorí, lebo som sa ledva na dejepise odrazil od štvorky. Nemyslím operátora.

Dávno, keď neboli motorky ležalo mesto na spojnici medzi dnešným Edirne a Belehradom. To znamená, že sa od tých čias premlelo veľa vojenských zverstiev. Dôkazom toho je aj veža lebiek, Skull Tower po amerikanski. Nejaký tyran tam zamuroval hlavy porazených. V roku 1861 posledný osmanský guvernér Nišu zrušil toto morbídne miesto. Neviem, prečo Srbi nevrátili svojich mŕtvych na pietne miesto.

Idem do centra mesta, prejsť sa okolo mestských hradieb. Je tam pekne a teplo, parkujem priamo pri hlavnej bráne. Páči sa mi tu, je tu kľud. Odpočiniem si a idem pár km na výpadovku z mesta ku Medijane.

Medijana.

Konstantin I. Veľký bol skromný, usúdil, že mu bude stačiť 400.000 m² na postavenie dôchodkového sídla. Vila mala 6.000 m² . Ale bol eko, lebo vykurovaná bola iba severná časť. Dlažba ako inak mozaika, obklad drahý mramor. Vodovodné potrubie z olova. Bolo to v časoch, keď po Slovensku behali ľudia s neutretým zadkom. Síce v niektorých osadách dodnes.

Mohol by mi niekto vysvetliť, koľko trvalo v roku 306 vyrezanie, vybrúsenie, vyhladenie 1 m² mramoru? Ja nemám tušenia. Odkrytý je len pôdorys a je zakrytý vkusnou strechou.

Davolja varoš. Diablove mesto.

Ozaj diablove. Hľadal som ho 3 hodiny. Z asfaltu sa stala poľná cesta, potom lesná, kamenistá, potom lesný chodník s cieľom 10 km a vyústil na krásnu asfaltku s cieľom 20 km. Pomáhal mi aj miestny motorkár, ozaj po 3 hod odchádzam nasratý a spotený, presnejšie vykúpaný v pote preč. Mal som totiž v Macedónsku rezervovaný nocľah a čakala ma hranica, ktorá mala k hraniciam v EU veľmi ďaleko a ležala na hlavnom ťahu. Cesta k hlavnému ťahu cez Leskovac na Kumanovo bola skvelá ale nazlostenému radosť neurobila.

Hranica Macedónsko.

Vrátil som sa v čase -10 rokov na UA hranicu Vyšné Nemecké. Normálni ľudia stoja v asi piatich radoch. Vrchný je pre nenormálnych. Nie títo ľudia neboli diplomati, ani predstavitelia štátu. Do búdky, ktorá je inak zatvorená vstupujú len starší policajti na dobu prechodu nenormálnych ľudí. Nenormálni ľudia nemajú čas, preto musia rýchlo prejsť cez hranicu. Väčšinou majú kratší život ako normálni ľudia a musia rýchlo žiť. Som nad vecou, očakával som to a je len 17 hod.

Hotel Etno Selo Timcevski, Staro Nagoricane, Kumanovo, leží presne ako potrebujem. Pre motorkárov a rodičov s malými deťmi je to ráj. Kuchár ma chce zabiť 300 gr. pljeskavicou, 500 gr. hranolkami a 500 gr. šopským šalátom, plus dve pivká, cena 16 € . Nekecám, nezjedol som to za dve hodiny, bol som hladný. Cena ubytovania 26 €. Prejdené 650 km, čas 9.45 h, 3.5l/100 km.

3 deň.

O 6 hod sedím na skútri a pomaly na istotu hľadám Golemo Gradište niekde v kopci pri obci Konjuh. Potrebujem sa k tomu miestu priblížiť, zaparkovať a prísť tam pešo. Podľa mapy mám to blízko, keď zastavím pri potoku, ktorý označujú za rieku Kriva.

Golemo Gradište.

Názov je podľa blízkeho kopca, sú to pozostatky veľkého mesta z 5 – 7 storočia, o ktorom sa veľa nevie a skúmanie je v plienkach. Objavili ho náhodne miestni ľudia v roku 1919 a opracované kamene použili na stavbu svojich domov. Mesto malo 17 ha. Archeologický výskum tu prebieha 5-6 týždňov v roku vďaka ľuďom z Gettysburg College, to je na druhej strane sveta, koľko peňazí zoženú toľko miestnych pomocníkov si môžu dovoliť. Areál je oplotený malým rozpadnutým plotom. Je to pekné a totálne bez ľudí. Až teraz pri písaní si všímam, že som prehliadol blízky Cocev Kamen. Do riti! Ľudkovia tam boli už v dobe bronzovej. Je to voľne prístupné, akoby si šiel na kopec za dedinu. Vtedy spokojný odchádzam pomaly po úzkych asfaltkách, ale v slušnom stave na ďalšie malé bomby.

Kuklitsa.

Výtvor je starší ako ľudská závisť a blbosť. To je čo povedať. Prichádzam si tam ako pánko o 7.40 hod, to viem podľa vzniku fotografií. Niežeby som bol puntičkár. Nikde ani noha. Mám to sám pre seba. Tabuľka uvádza ročnú eróziu 0.5 – 0.7 mm. Presným výpočtom vieme, že to trvalo čertovsky dlho. Takže si tam chodím a obdivujem to, niečo malé hore v besiedke zjem. Podľa stavu tvojej fantázie vieš útvarom priradiť mena postáv z filmov všetkého druhu pre malých aj dospelých. Keby som si v tom okamihu zlomil nohu, aj tak by to bol úspešný deň. A to bolo len ráno.

Kokino.

Archeo – astronomické nálezisko. A nie len tak nejaké.

Prečítaj si tento odkaz na stránke Unesco, mobil ti to dobre preloží, keď si zapneš dáta.
whc.unesco.org/en/tentativelists/5413/
Po krátkej jazde po úzkej a dobrej asfaltke, odbočujem vľavo do prudkého kopca. Zadné koliesko sa párkrát pretočí a skúter stojí. Všetko je OK, svah je strmý. Je 8.40 hod.

No pred 3900 rokmi ľudkovia sledovali pohyby slnka a mesiaca, vedeli, čo sa práve teraz dozvedám a to, že si určili 19 ročný nejaký kalendárny cyklus, že v splne vychádza mesiac na rovnakom mieste v rovnaký deň kalendára, no a oni si urobili zárezy v skalách jediné na svete a merali dĺžku lunárnych mesiacov. Navyše jeden deň v roku svietilo slnko na to správne miesto, kde si sadol vladár. Háčik je v tom, že to „oficiálne“ dokázal v 5 storočí pred n l. grécky astronóm Metón. Metónov cyklus, mesačný kruh.

Aby sme do toho zatiahli aj čínsku stopu a znova dostali na frak, Wikipédia tvrdí, že tento fakt poznali v Číne už 3000 rokov pred n. l. Odborníci toto miesto zaradzujú k piatim najvýznamnejším na svete archeo-astronomickým náleziskám. A my si tam len tak prídeme, ešte aj po motocyklovo krásnej ceste. Vtedy mi ešte veľmi nedochádzalo, kde som to vlastne bol. Ponaučenie, do budúcna, budem si zaujímavosti hľadať súčasne na niečom s Androidom aj Windowsom, lebo výsledky sú rozdielne.

Absolútne spokojný sa vraciam na miesto ubytovania a chcem si dopriať raňajky. Cesta je však v nejakej obci neprejazdná kvôli vážnym pretekom dvoch ZŠ. Deti bojujú, akoby šlo o život. Hecovanie je príkladné. Po 45 minútach predsa len ako chodec tlačím po tráve skúter a ten 60 m úsek zdolám podľa definície „osoba tlačiaca motocykel je chodec“.

Tak v pondelok raňajky nepodávajú. Malá peha na krásnom začiatku dňa. Nepodstatné. Smerujem do Skopje.

Skopje.

V hlavnom meste som chcel vidieť jednu vec. Akvadukt.
To však nebolo jednoduché, šťastie sa unavilo. Motal som sa v štvrti, ktorá vyzerala ako v Dilí, kde som nikdy nebol, ale taká je moja predstava o chudobnej štvrti v tom megameste. Množstvo žobrákov a špiny je riadna sprcha, okrem toho, že mrholí. Keď tretíkrát idem okolo vojenských kasárni, ruším mapy.cz a zapínam dáta, nastavujem predvoľbu „chodec“ a prichádzam po hnusnej ceste lemovanej špinou a odpadkami k tej kráse. Všade je množstvo odpadkov a neporiadok. Pri takej honosnej stavbe!!! Ten akvadukt je na lúke. Hej primátor Skopje, zobuď svojich lenivých úradníkov. Som rozhorčený, neminiem v tom meste ani cent.

Oficiálne nie je jasné, kedy bol postavený. Sú tri verzie. Za vlády Rímanov 1 storočie, za vlády Byzantskej ríše, vláda cisára Justiniána I, za Osmanov v 16 storočí. Aj keby mal 500 rokov Toto si nezaslúži. Ostalo len 386 metrov a prevýšenie medzi koncami je 1 meter.

Stobi.

Po ceste si v malom motoreste dávam skvelý poctivý obed. Zaklincujem to dezertom z obrých palaciniek. Archeologický park Stobi musí nájsť každý. Primátor Skopje by sa mal prísť pozrieť ako sa to robí, nemá to ďaleko. Čisto, služby na úrovni. Reštaurátori majú veľa práce pred sebou.

Prvá zmienka o tomto meste je z roku 197 pred n. l. Občania Stobi boli považovaní za rímskych občanov a mali svoje mince. V roku 518 po zemetrasení a nájazde Avarov a Slovanov mesto zaniklo.

Belovodica.

Tak ja som ten mramorový lom s jazerom nenašiel. A strávil som tam veľa času, plochy a malé vodné plochy som zoomoval, 0 bodov. Nič sa však nedeje, ten bod nemal žiadny význam, bolo to len po ceste.

Bitola, Heraclea Lyncestis - archeologický park.

Podľa Google mal byť zatvorený, šiel som tam, aby som z cesty aspoň niečo videl. Bol normálne otvorený. Chlap v pokladni, hovorí, že keď je to zatvorené mám vstup zdarma. Boli tam deti na školskom výlete, ktoré to nezaujímalo a ich učiteľka mala obdivuhodnú trpezlivosť, avšak márnu. Založené v 4 storočí pred n. l. Filipom Macedónskym. Vydržala viac ako 1000 rokov. V polovici 2 storočia pred n. l. Rímania dobili Macedónsko a rozdelili ho na 4 časti. Heraclea bola tá štvrtá. Je tu zaujímavý odkaz a informácia o jednej z najväčších mozaík, vyše 100 m² . To muselo byť pracné. Inak divadlo chátralo od 5 storočia, keď zakázali krvavé hry a hádzať ľudí s iným náboženstvom dravým tvorom.

Pripúšťam, že zbabelo vynechávam výstup na Pelistar a smerujem k mestu Ohrid. Nič by sa nestalo, keby som sa tam kdesi ubytoval a ráno dal peknú túru. Aj bookingový hotel v Ohride bol výborný.

Ohrid a jeho jazero.

Rýchlo som ubytovaný v dobrom hoteli, urobím zo seba človeka a šup do mesta. Mesto Ohrid vyzerá akoby bolo niekde v stredomorí okolo Nice. Zo Skopje sa to nedá porovnať. Pomer odpadkov Orid a Skopje je 1:10⁶⁴ . Ľudia si len tak ležia na tuli vakoch, ktoré musia byť zdrojom 1 mld biologických stôp, voda v jazere je čistá, okolie udržiavané, dostatok dostupných reštaurácií. Vybehnem ešte pozrieť amfiteáter, hrad už nestihnem.

Divadlo v Ohride má kolo 2200 rokov, má skvelú polohu, kopce ho chránia pred vetrom a preto má dobrú akustiku. Ako si tak Rímania kŕmili zvery kresťanmi, ľudia prestali mať tú stavbu radi, po zániku ríše divadlo úspešne pustlo až do 80 rokov minulého storočia. Tomu pustnutiu vďačíme za jeho zachovalý stav.

Len tak na okraj prvé zmienky o osídlení Ohridu sú 2400 rokov staré. Keď si spomenieme na nejaké mená, s ktorými sme mali do činenia, tak na prelome 9 a 10 storočia v Ohride boli žiaci Cyrila a Metoda, lebo im vo Veľkomoravskej ríši horelo pod pätami. Človek sv. Kliment, neviem ako prišiel k tomu titulu založil literárnu školu no a tak sme mali centrum slovanskej kultúry. Neskoro, ale konečne.

Škoda tej pevnosti z 10 storočia. Nedá sa všetko stihnúť. 485 km, 8.45 hod jazdy, 3.4l/100 km. Hotel Garden, 114 Kej Marsal Tito, Ohrid 35 €. Zaspávam ako unavený pútnik.

4 deň.

Raňajky ma čakajú o 7 ráno, preto presne o 5 hod tvorím očí a smutne pozerám na hodinky. Jasné, že nezaspím. Tak sa balím a študujem dnešný plán. Do vrchného kufra odkladám hrubé motorifle, sú vzácnejšie, lebo je v nich 500 € v 20tkách a ďalšia karta. Preto kufor na skútri zamykám, čo robím zriedkavo.

Do Ohridu som prišiel od Bitoly vrchom, teraz kopírujem jazero a idem na juh. Pripadám si ako pri mori, penzióny, teplo, dobrá cesta. Prichádzam na hranicu, macedónsky policajt má veľkú kameru na košeli, ťahá mu ju, výložku ma skoro na kľúčnej kosti, sníma podlahu a svoje topánky.

Na albánskej strane je v búdke ženská, ale ... no čiernovlasá, nohatá, kozatá, bohyňa sexu. Určite nikto z normálnych chlapov pri pohľade na ňu nemyslí, či vie variť, alebo bude doma upratovať. Za tieto myšlienky som o pár minút potrestaný. Celkom účinne. Bol tam ďalší colník alebo policajt, ten zrejme vedel čítať myšlienky motorkárov, lebo ma požiadal o otvorenie kufra. ADV 350 má bezkľúčový štart, na ovládači mám aj kľúč od zámkov na kotúč a kufra. Kľúčom otvorím kufor. Vybavené.

Ako si tak relaxačne idem asi 15 minút, občas sa pozriem na palubovku, svieti tam žltá kontrolka. Mám Hondy, na také maniere teda nie som zvyknutý. Asi prišla sms od operátora a mobil je blízko ovládača. To bola prvá a zlá myšlienka. Potom mi to došlo. Kontrolka svieti, lebo ovládač je v prdeli, áno, kurva, ostal v zámku kufra na hranici.

Práve idem dole svahom, nadávky na seba sa nedajú napísať, aj keby si tento článok čítal po 22 hod. Zastavím na rovine, skúter dám na hlavný stojan. Chcel by som napísať, že rozvážne a s kľudom zrelého muža, polostarca riešim situáciu. Reál. Strhávam pásku z pravej brzdovej páčky, na jej vnútornej strane je šesťhran na núdzové otvorenie sedadla. Vyklopím sedadlo, vyhadzujem veci ako narkoman v absťáku na krajnicu, vykrútim tri skrutky na kryte batérie a tam mám druhý ovládač s kľúčmi od všetkého. Zapínam ovládač, kontrolka zhasne. 2 km späť bola pumpa a reštaurácia. Idem tam, vypnem a zapnem motor. Všetko OK. Ďakujem Honda, že dávaš k moto dva ovládače. Ľudia z importu iných značiek, počujete? 2 ovládače v cene moto.

Cesta SH 75 na Korce, Ersekë je balzam na dušu, je teplo, takmer žiadna premávka. Vedľa nej robia novú cestu asi diaľnicu. Nad mestom Leskovik v kopcoch opravujú cestu, dávajú nový asfalt. To je fajn, ale chlap ma odstavuje pri nejakom etno selo. Teraz doma zisťujem, že je to Farma Sotira. Každých 5-7 min príde auto, alebo motorka. Všetci túto informáciu s kľudom príjmu, len ja tam chodím hore, dole.

Miestny pomocník, ktorý ma odstavil nevie AJ, NJ niežeby som ja vedel, tak zapínam dáta a píšem cez prekladač po albánsky. S úsmevom idem k nemu. On má stále kamennú tvár, lebo sedí na kameni a ja ho vyrušujem. Ukazujem mobil. Kamenná tvár sa nemení, ľavou a pravou rukou urobí písmeno O, priloží si tie dve O k očiam. A rozpaží, chápem, nevidí, nemá okuliare. Tak sedíme dvaja jednoduchí, nevzdelaní a jeden bez okuliarov. Ja navyše bez fantázie, lebo som mu svoju otázku mohol prehrať, ako to robím teraz doma. Dal som do albánskeho prekladača hodina a vyšiel zvuk ako z toho chlapa. NJË ORË. Hodina.

Za cestu do Leskovik cez Carcove a skoro až ku Përmet sa nemusí hanbiť žiadna EÚ krajina. Skutočne akoby si bol v Alpách. Ja už trochu švihám, lebo Butrint nepočká. Odbočujem na Gjirokaster a po SH4 riadne letím. Tempo zvyšujem do Sarande a môžem sa ukľudniť a vypustiť paru, lebo vonku z mesta je premávka riadne hustá. Teplota určite 36 stupňov. Vďaka, že skúter má motor pod zadkom a teplo motora ma neobťažuje.

Butrint.

V areáli som o 16 hod. Ešte predtým na parkovisku zažívam mini prekvapenie. Manželský pár z PL prišiel na skútri z požičovne. Parkujú vedľa mňa. Na hlave dve jet prilby Arai. Až sa riadne pozriem, keď ich odložia a vidím poriadny fejk, boli ako vedierka z čalamády.

Archeologický park Butrint je európskeho významu, je to pamiatka svetového dedičstva UNESCO. Prvé zmienky sú z 8 storočia pred n. l. z 3 storočia pred n. l. je divadlo mnohokrát prestavané. V čase najväčšej slávy tu žilo 10.000 ľudí. Zachovalo sa Nymphaeum – miestnosti pre bohyne prameňov, Thermae – kúpele, veď aj ja píšem tento príbeh v kúpeľoch, Gymnasium – miesto na tréning, akvadukt, chrámy Minervy a Asclepius. Pre nás sú to všetky kamenné stavby ale pre odborníkov nie, lebo majú tam v slušnom stave stavby až do 19 storočia. V 3 storočí ho postihlo zemetrasenie. Neustále to miesto bojovalo s tvorením močiarov a stúpajúcou vodou. Musím priznať, že tie malé archeologické parky na mňa urobili väčší dojem.

Odteraz to budem mať v navigácií jednoduché, more bude vľavo, pôjdem na sever. Znova idem rovnakú trasu, ale teraz kľudnejší, lebo ak ma zmorí únava, hotelov a penziónov je okolo mora dosť a ubytovanie nemám rezervované.

Tak si spokojne idem, už je len príjemne teplo, som blízko Porto Palermo ale vstup na parkovanie ponorky ma už neoslovuje, keď som bol v Ukrajinskej Balaklave, ale tá malá kamenná stavba sa mi celkom pozdáva, je to u mňa ako alternatívny bod, keby náhodou. Parkujem na pláži, ktorá má ďaleko od upravených. Idem dnu, beriem to ako rozhľadňu.

Je 18 hod, mám toho tak akurát, najbližšia obec je konečná. Prichádzam k moru a vyberám si ubytovanie, ktoré má vlastnú reštauráciu. Hotel Rondo´s, Rruge Vangjel Zozo 112, Himarë. 40 € jednám s majiteľom, ktorý vidí, že som na niečom dvojkolesovom, upozorňuje ma na motorkára, ktorého ma ubytovaného a je zo Slovenska. Celkom milé. Izbe niet čo vytknúť, spravím zo seba človeka a idem na pláž s mapou. Pri večeri stretnem Vlada, pokecáme hodinku, ja vyzerám ako malý had, ktorý zjedol sliepku, lebo som nejako nestihol cez deň jesť.
401 km, 3.1 l/100km, jazda 8.10 hod.

5 deň.

Hrad Kaninë.

Ráno, neviem koľko bolo hodín, ale už nebolo šero vyrážam, jemne prší. Je to veľká škoda, pretože cesta Himarë ku Vlorë, kde je obec Kaninë a hrad je kľukatá a motorková. Viem, čo znamená mokrý, starý, sivý asfalt na Balkáne a v Grécku. Priľnavosť pneu ako u nás za mokra pri 1 stupni. No a tak trpím. Ľudia v obciach spia, premávka žiadna. Asi po hodine jazdy v kopcoch, kde je kľukatá cesta ale bez stromov, takže vidíš celé zákruty sa stala nemilá vec. Idem do svahu, vidím celú zákrutu, oproti ide malé nákladné auto, jeho rýchlosť sa mi nejako nezdá. To auto je máličko mladšie ako ja. Okamžite som pri pravej krajnici. Tá stará haraburda je naklonená a zaberá 2/3 môjho pruhu. Je mi jasné, že má staré smetiskové pneumatiky a vôľu na riadení 45 stupňov, ale prečo chce za rieku Styx zobrať mňa!

Jemne mrholí až po hrad Kaninë. Cesta pred Vlorë sa rozširuje a rýchlosť vrakov sa zvyšuje. Videl som tri čerstvo rozbité staré autá, lebo posádka, vždy to boli 3-4 chlapi šli asi do práce. Všetci vyleteli zo zákruty. Na celom výlete som nevidel nehody, len tam a vtedy.

Mapy.cz ma vedú po divnej záverečnej ceste. Zastavujem na pustom mieste pod hradom. Až hore zisťujem, že oficiálny vstup je úplne inde, čo mi nevadí. Hrad je vo výške 380 m nad morom a bol postavený v 3 storočí pred n. l. Miestnej pastierke pomáham zlomiť hrubú palicu, ktorú potom používa pri chôdzi a vyhráža sa ňou ovciam. Po prezretí hradu mám raňajky, Snickers, banán a americké mlieko, coca colu. Pekný výhľad je na Vlorë.

Fier, archeologický park Apollonia.

Je odo mňa vzdialený len 44 km a je po ceste. Páčilo sa mi v ňom viac ako v Butrinte. Parkujem na prázdnom parkovisku pri búdke 30 ročného predavača vstupeniek. Pre vysvetlenie, parkovisko má asi polovicu futbalového ihriska, jeho búdka je v rohu a ja stojím 2 m za ním. Všetko zo seba zložím, zamknem idem platiť, on vyjde von a hovorí, že musím stáť ďalej asi 5 m. Môj hlboký nádych a výdych je príkladným uvoľnením energie akú počas 1 hod vyprodukuje vodná elektráreň na Dunaji. Vidno, že dozrievam alebo starnem a preparkujem. Idem platiť. Karta 0 bodov, vstup je asi 600 LEK, 6 €. Akosi neviem nájsť ich peniaze. Ponúkam mu 10 €. Krúti hlavou. Nikde nikoho, ešte je zatvorené.

Vyberám mobil, píšem do albánskeho prekladača, že tu cestujem 3.000 km, nech si zoberie 10 € a dá mi lístok, zvyšok je jeho. Dlho na mňa pozerá akoby som vyzeral na albánskeho inšpektora z ministerstva kultúry a po dlhých sekundách mi dáva lístok. Beriem a šľapem do svahu. Po 10 m ma dobehuje a dáva mi späť 2 eurá.

Apollonia.

Založená v roku 588 pred n. l. Podľa odhadov v čase najväčšieho rozmachu tu žilo 60.000 ľudí. Lenže po zemetrasení v 4 storočí sa vraj zmenil tok rieky Vjosa a prístav na obchod bol zbytočný. Mesto začalo upadať a bolo opustené s výnimkou kresťanov. V súčasnosti je odhalená 1/10 plochy. Veľký kus práce a prachov tu odviedli francúzi v rokoch 1934 – 1938. Pokračovali aj po roku 1990, bolo tam múzeum s množstvom vykopávok. Po II. svetovej vojne sa o skúmanie riadne pričinili aj albánski archeológovia. Ako končí snaha dobrých ľudí? Vykradnutím a vyrabovaním múzeá v roku 1991. Znovu otvorené až v roku 2011.

No nič to nemení na skutočnosti, že tento areál je ozaj pekný, veľký a zaslúži si našu pozornosť. Páčili sa mi staré olivovníky, tie by vedeli rozprávať, žijú totiž aj 1500 rokov v okolí Palestíny 2000 rokov. Niektoré začínajú mať plody po 50 rokoch, ako nádejný pestovateľ musíš sa o seba dobre starať. Páčili sa mi skice ako mohli tie budovy vyzerať. Za mňa laika to bolo na úrovni Butrintu.

Pri odchode som pochopil, prečo som mal posunúť skúter. Hneď za pokladňou sa rozložila predavačka suvenírov. Ako dobre, že som zo seba neurobil hlupáka.

Pokračujem na sever ku sklamaniu dňa.

Durrës.

Do Durrës prichádzam z juhu po štvorprúdovej ceste, ktorú lemujú novo postavené obytné domy ale ozaj krásne. Nehovorím pár bytoviek ale množstvo, som milo prekvapený, to som nečakal. Keby ťa tam vyložili únoscovia, myslel by si, že si na talianskej alebo francúzskej riviére. V širšom centre prechádzam nejakým bulvárom s luxusnými hotelmi a butikmi a čumím, nie je to nič pre mňa, ale ultra moderní, solventní ľudia to potrebujú.

Navigácia tvrdí, že som v cieli, divadlo pre 20.000 ľudí nevidím. Chápem, okolo neho vyrástli domy, musíš prísť až k plotu. Obchádzam ho a vidím jeden neudržiavaný kus histórie s povaľujúcim sa komunálnym odpadom. Nemôžem tomu uveriť, z môjho pohľadu je hanba Albánska. Vznikol v 2 storočí, znovuobjavený v 60 rokoch 20 storočia Vangjelom Toci.

Z Durrës idem nesmierne preťaženou cestou na sever, častokrát ani neviem obísť stojace autá a je ozaj teplo. Kdesi predbehujem nemeckého devianta. Už neviem či mal Varadero alebo Suzuki V Strom 1000 ale na sedadle spolujazdca mal priviazanú nafukovaciu ružovú ženskú zo sexshopu. Ten trápny somár ma predbehol a videl som ako jazdí v hustej premávke. V jednej nepriehľadnej zákrute mu zachránil jeho bezcenný život policajt, ktorý šiel s majákmi vo svojom jazdnom pruhu, strhol to na krajnicu a debilko prežil. O pár sekúnd sa oproti vynorila kolóna limuzín, ktorá šla vo svojom pruhu.

Myslím si, že pamiatok a vzdelávania bolo dosť svoj plán mením, ruším túlanie po albánskom severe a držím sa pobrežia. Pred Shkodër odbočujem do Čiernej Hory.

Čierna Hora. Skadarské jazero.

Na hraničnom prechode je dosť aut. V Albánsku stál benzín 1.8 € a za hranicou na Lukoil o 50 centov menej. Postavil som sa do radu a samotní vodiči z aut ukazujú, že mám ísť dopredu. Tak som šiel. Na pumpe som usúdil, že krásnou cestou okolo Skadarského jazera sa odmením a prespím v obci Virpazar. Asi 5x, na mojich potulkách, ale stále v inom penzióne.

Okolo jazera idem po 15 hod je veľmi teplo, som celkom unavený, cestička je úzka a dávam pozor na nečakané stretnutie s autom. To auto je vždy v protismere. Inak to ani nie je možné. Výhľady stoja za to. Veď pozri. Ubytujem sa v prvom hoteli na malom námestí. Hotel Pelikan, 28 €, keď sa recepčná dozvie, že skoro ráno odchádzam, navrhuje, že mi pripraví balíček na cestu. Bude ma čakať ráno v chladničke. Celkom milé. Idem na námestie, sadnem do reštaurácie a pomaly sa plním jedlom a pivom. Na cestu k „môjmu domácemu v Chorvátsku“ nepotrebujem mapu. Prejdené 386 km, spotreba 3.1 l/100 km, čas jazdy 7:45 hod.

6 - 7 – 8 deň.

O 5 hod vyrážam, večerné jedlo mi stále visí na rebrách. Nikde nikoho tak si v rámci možností 350tky režem. Našťastie prekliate obytné karavany ešte nie sú na ceste. Sú široké a na kľukatých cestách sa z poza nich zle vykukuje. Kotor som pochodil ozaj veľakrát, tak raňajkujem na kompe. Ten cestovný balíček bol ozaj lukratívny. Na nejakej pumpe si idem opláchnuť skúter a za 1 euro ide voda nekonečne dlho, pomaly ma bolia ruky. Hranice do Chorvátska sú jemným zdržaním.

Na Dubrovník sa dívam zhora a švihám okolo mora. Čínsky most na polostrov Pelješac je veľmi pekný, nemusíme sa zdržiavať pár kilometrami Bosnianskeho pobrežia. Pred obedom som u „môjho domáceho“, kľúč ma čaká v apartmáne. Mimo sezóny je v obci možno 70 ľudí. V novembri 2024 som tam 30 krát. V júni to bolo 28 krát. Všetko viem, miestne drby a pletky. Mám v pláne ignorovať skúter a vrátiť svojmu zadku pôvodný tvar.

Dopoludnia trávim chodením / pešo / po kopcoch, cez obed sa skrývam pod borovicami a podvečer si robím radosť prejedaním. Aké primitívne a pritom dobré.

Takto sa snažím oklamať vlastný zadok pred záverečnou tortúrou.

9 deň.

Tento deň sa snažím vymazať zo svojej hlavy. Okolo 5 hod vyrážam. 1117 km, 11:14 hod v sedle, spotreba 4.0 l/100 km.

Záver.

4022 km, cca 60 hod jazdy podľa PC, celkom slušný priemer na tie cesty, necesty. Ktovie, či by som bol na motorke rýchlejší a pohodlie v horúčavách sa tiež ráta, motor ťa neobťažuje teplom. Aj by som sa vopchal do tej tisícky, keby sa mi ten kľúč nehompáľal v zámku kufra a nekupoval by som nový. Tak niekedy nabudúce.