Je to jasné. Táto krajina učarovala tak mne, ako aj mojej manželke a náš cieľ je tým dlhodobo jasný, dokonca aj čas, o ktorom sme presvedčení, že je na návštevu tejto krajiny najvhodnejší. Z kalendára som odtrhol list s augustom, čo bol neklamný znak, že treba zabaliť. Problémy s tým už nemáme, lebo sme si doma za tie roky tak nejako vyprofilovali čo kto potrebuje a čo motorka uvezie. Znamená to, že kozmetický kufrík a šľapky a lá "Spice girls", idú zase s nami. Termín odchodu sme posúvali ako nákladné vagóny po stanici, pretože môj nemenovaný moravský kamoš, ktorý mal ísť s nami, jazdí často kochačku a potom sú mu tesné zákruty a jeho Varan to nemá rad. A nakoniec aj môj Varan potreboval čo-to „doladiť", lebo som máličko prestrelil nájazd do ľavotočivej a bočný stojan odvelil Varana do plota a mňa na zubnú chirurgiu. Bol pondelok, deň pred odchodom, vo firme som sa snažil vybaviť čo sa dalo, aby som po návrate našiel aspoň náznak toho, čo som opustil. Ešte pred odchodom som na internete skontroloval odchod lode, potom som v chvate sadol do auta a mastil domov. Odchod lode posunuli zo stredy 11.00 na utorok 18.00. Nezostáva nám nič iné, len pohodový odjazd vymeniť za stresový útek. O tretej ráno bola motorka nabalená, a tak si dávam dve hodiny spánku, aby sme o šiestej vyrazili, lebo do Terstu je to predsa len 700 km. Okolo ôsmej ráno dorážame do Blavy, medzičas výborný a som spokojný. Stíhame. Zastavujeme dotankovať ako obvykle na Arale pri Auparku. Motorka nechce ísť na bočák, pripisujem to batožine, tankujem plnú. Aďa ju zatiaľ z boku drží. Keď sa vraciam od pokladne, jej nevinná otázka: “To koleso, to tak má byť???“ radikálne zmení hodnotu môjho krvného tlaku. Pohľad na prázdnu zadnú gumu mi nejako náladu neurobil. Prvé ma napadlo, že sme ešte ani nevyrazili a už končíme. Po desiatich minútach, počas ktorých som sa lúčil na tento rok s Gréckom, začínam byť znovu chlap a riešim vzniknutú situáciu. Do Terstu je predsa menej ako 600 km, je pol deviatej ráno a loď odchádza o šiestej. Suma sumárum, teoretická šanca tu je. Rozumnejšie ako zvaliť motorku na bok, vybrať sadu na lepenie gúm a defekt opraviť, javí sa mi v tomto slovenskom centre civilizácie, oprieť sa o pomoc „zvonka“. Obvolávam kamošov, všetci sú neobvykle v robote. Ale dostávam číslo na Vadima. Videl som ho raz v živote na fórach, sa naše názory nie vždy zhodli, a tak vytáčam jeho číslo. To, čo nasledovalo nezaslúži absolútne nič iné, len velikánske poďakovanie. Vďaka nemu vyrážame okolo jedenástej z Blavy s opraveným kolesom. Tu musím napísať, že som ho odvtedy zase nevidel a doteraz, čo je hodne viac ako rok, dlžím mu fľašu Metaxy. Tak taký som ja človek. Do Terstu sú síce diaľnice, ale na zhruba 600 km máme necelých 7 hodín. Ja viem, že jogurťákom to príde "s prstom v zadku", ale cestou treba tankovať, sem-tam nejaký stau, sem-tam unbau a situácia sa razom mení. Nadrapoval som Varana tak, ako ešte nikdy a dosiahol som spotrebu tiež ako zatiaľ nikdy. Ale účel svätí prostriedky. O pol šiestej vchádzame na mólo, kde stojí pristavený nám už dobre známy plávajúci panelák Sofokles V. Stihli sme to. Úplne vyčerpaný kupujem lístky na palubu a teším sa, ako si zabalený v spacáku vychutnám lehátko za tlmeného vrnenia motorov a asistencie čerstvého morského vetra. Dokonca aj moja drahá polovička, aj keď akokoľvek nemá rada stany a spanie vonku, miluje spanie na palube trajektu. Ale tešiť sa dopredu je ako vždy úplná blbosť a nechápem prečo práve ja, v mimosezónnom čase, natrafím na loď plnú slovinských zábavy chtivých absolventov. Romantická paluba vyzerala ako regulérna diskotéka a navyše sa pilo a bavilo po celej lodi. Nebolo pred nimi úniku. Aj keď nemám nič proti nikomu, keď som sa na recepcii dozvedel, že nemajú žiadnu voľnú kajutu, pretože všetky obsadili slovinskí absolventi, milujem ich ako Napoleon ruskú zimu. Vyčerpaný a nevyspatý, podkýnal som sa na chodbách o hučiacich, podnapitých tínedžerov a hľadal som tiché miestečko medzi množstvom voľných kabín. Lenže to skôr Mikla vyhrá Zlatého slávika, ako ja uspejem. A tak sa skladáme na pokrovec pod stoly v cukrárni a do rána som nechceným účastníkom bujarých absolventských osláv. Už teraz sa teším na cestu domov. No môžete hádať, na kedy majú lístky domov...
Na druhý deň večer, chvalabohu, opúšťame ten plávajúci objekt bujarej zábavy v Igoumenitse. Prehliadku prístavu vynechávame, sme tu už x-tý krát a rovno sa vydáme smerom na asi 15 km vzdialenú Platariu. Ubytovávame sa v priváte hneď pri ceste, nadväzujeme družbu s jeho majiteľkou Gorgou, dávame si večeru, sprchu a potom už len spánok, ktorý potrebujem ako neurotik antidepresíva.

LEVKADA

Ráno bolo pekné počasie a pred nami ako vždy len veľmi hrubý plán. Na tento rok sú to Iónske ostrovy. Začať chceme na Levkade, kde sme už pred troma rokmi boli a veľmi nám učarovala. Z Platarie, kde sme prespali, je to tak na pol dňa, a preto vynechávame hlavné cesty a motáme sa po pobreží, smerom na Prevezu. Tento rok nás tu čaká novinka. Už tu nemusíme čakať na trajekt, ktorý premával cez ústie Amvrakikoského zálivu a bez toho, aby sme si to všimli, ocitli sme sa v tuneli pod hladinou mora. Bez akéhokoľvek problému dorážame na Levkadu a po jej západnej strane do malebného prístavného mestečka Vasiliki. S ubytovaním si tentoraz problémy nerobíme a zamierime rovno do kempu Kastri, ktorý sa pre najbližšie tri dni stal naším útočiskom. Nechceme sa tak, ako po minulé roky presúvať v plnej poľnej, ale pekne naľahko, každý deň vyraziť na prieskum ostrova. Keďže sme len dvaja, k mojím výletom sa pridáva aj Aďa, ale vždy je to niečo za niečo, takže sa aj ja chodím poobede čvachtať. Prvý z našich výletov viedol na južný cíp ostrova. Cesta vedie popri západnom pobreží ostrova, kde míňame nádherné pláže Gialos, Egkremnoi, Porto Katsiki. Ku koncu ostrova sa síce cesta mení z asfaltu na šotolinu, ale aj výhľady tu získavajú na intenzite. Nakoniec dorážame na južný cíp ostrova, na ktorom stojí námorný maják. Všade okolo nás sú len kolmé, skalné zrázy k modrým vodám Iónského mora. Som tu už druhýkrát, ale mal som pocit, že toto nádherné, gýčovo romantické miesto musím ukázať Adi. Cestou nazad som sa rozhodol splniť moju časť dohody, a tak mierim k pláži Porto Katsiki. Aj keď kúpanie nemusím, tak táto pláž je jednoducho fantastická, jej fotky sú v každom turistickom sprievodcovi, na každej mape Levkady, ale pohľadu naživo sa nič nevyrovná. Keď som pred 3 rokmi Aďu volal na túto pláž, tak zostala radšej v kempe a teraz tu stojí s ovisnutou sánkou a ja si víťazoslávne vychutnávam asi najtradičnejšiu vetu morálneho víťaza: “No, nehovoril som ti to!!!“. Aj keď je táto pláž komerčná, v tomto čase tu už veľa turistov nie je, a tak si Aďa až do západu slnka vychutnávala opaľovanie a ja som sa šnorchloval. Po prvýkrát v živote vidím vo vode korytnačku a aj keď je dosť hlboko, rozhodol som sa ňou potešiť Aďu, nech vie, akého ma „lovca“. Keď som už tretíkrát pretlakoval uši a môj kyslík sa zrejme odsťahoval do Humpolce, tušil som, že niečo nie je v poriadku. Schmatol som do ruky mini korytnačku, ktorá pôvodne z hladiny vyzerala ako riadne monštrum a zistil som, že som len na pol ceste. Celú cestu k hladine som hltal vodu, vynoril sa poloutopený a plný vody, ako mechúr po piatom pive, aby som zistil, že ten „lovec“, ktorý sa chcel vytiahnuť a ukázať, kto tu má najväčší, doniesol som miesto svojej trofeje, nakoniec detskú plastovú hračku. Mojim životným šťastím ale je moja manželka, ktorá ocení aj to, že keď som už aj biedny potápač so zrakom slepého psa, tak som ochotný sa pre jej potešenie aj utopiť. No, že sa ale pri tom škerila ako mníška pred klistírom, je zrejme jasné.

Večer sme strávili vo Vasiliki. Prístavná pasáž je tu veľmi príjemná. Dali sme si večeru, kúpili nejaké pivá do kempu a hlavne kúpili si lístky na trajekt do Kefalonie. V prázdnom kempe sme si dali po pivku a vychutnali romantiku na terase nad morom, akú som si pamätal už len zo svojich pubertálnych rokov.
Tento deň je vyhradený na prieskum hornatého stredu ostrova. Vydávame sa smerom na Nydri, za dedinou Vlycho odbáčame doľava a začíname stúpať do kopcov. Striedajú sa tu rôzne kvality asfaltu, cesta sa postupne zužuje až nakoniec nie je širšia ako dva metre a plná ostrých vracačiek. Čo je ale dôležitejšie, výhľady ktoré táto trasa poskytuje, sú krásne.

Pod nami vidieť záliv Vlycho aj so svojim centrom Nydri. "Chybička se ale vloudí", skoro vždy. Cesta sa náhle stratí napriek tomu, že mala pokračovať až do vnútrozemia. Rozbalil som všetky tri mapy ostrova, ale kartografia v Grécku zaznamenáva zrejme len svoje začiatky. Ani dve tie mapy neboli rovnaké a ja doteraz neviem, či skutočnosť predbiehali a tú cestu ešte len dostavajú, alebo tu cesta ešte niekedy v stredoveku bola a oni ju sem kreslia stále. Nezostalo nám nič iné, len sa vrátiť a do vnútrozemia sa pokúsiť dostať z južnej strany. Skúšam cestu, ktorú som našiel len na jednej mape, ale podarilo sa. Smerujeme cez Vournikas na Syvros, za ktorým cesta začne prudko stúpať typicky alpským spôsobom, takže si vychutnávam kopec takmer rovnakých vracákov. Asfalt nás doviedol až k nejakému kláštoru, ale ďalej pokračujeme až na vrchol po dosť ťažkej šotoline. Dostávame sa až do výšky 1100 metrov, odkiaľ je výhľad na malebný prístav Vasiliki a dovidieť sa dá až do Kefalonie, ktorá nás čaká nasledujúci deň. Takže ďalej pokračujeme po šotoline až na opačnú stranu kopca, kde stojí meteorologická stanica. K tej už ale vedie pekný asfalt. Po ňom pokračujeme smerom na sever, ale podvedome stále hľadám odbočku doľava, aby som sa dostal k západnému pobrežiu. Prechádzame krajinou, ktorá mi silno pripomína púšť a ja sa strácam a neviem sa zorientovať. Mapy sú zlé a okolo mňa sú len vyprahnuté skalnaté kopce. Moje navigačné schopnosti bez GPS sú skôr neschopnosti. V tom však vidím odbočku vľavo a cesta sa znova mení z asfaltu na šotolinu, tentoraz však širokú ako diaľnica a hladko ujazdenú. Smerujeme po nej a stavebné stroje okolo dávajú tušiť, že sa na nej čochvíľa objaví asfalt. A on tam už dokonca aj bol ale jeho neprirodzene čierna farba ostro kontrastovala s pustým žltým okolím. Akoby ma nabádala “No poď môj, keď si už taký tupý tadiaľto!!!“. Opúšťame teda šotolinovú highway a po novučičkom asfalte znova stúpame na kopec. Ale znova error. Cesta končí pri opustenom kláštore. Krásne miesto v tejto pustine, typická grécka bielo-modrá kombinácia budovy skutočne vynikla a čo je úplne hlavné, je z tadiaľto nádherný výhľad na Nydri spolu s ostrovami Sparti, Skorpios a Meganisi.

Takže som tu zorientoval svoj orientačný nezmysel. Lebo zase toľko viem, že keď Nydri je na východnom pobreží, tak to západné mám za chrbtom. Zliezame teda dolu a pokračujeme ďalej po šotoline na východ. Ale dnes ma môj procesor asi slabý deň. Takže znovu error. Po chvíli cesta končí pred skupinou budov mocne obohnaných ostnatým drôtom a vítajú nás ceduľky typu „Restricted area“, „No entry“, „USA base camp“. Chlapci z Ameriky sa tu tiež asi stratili, tak si tu postavili tábor. Dnes už mám blúdenia naozaj dosť a aj Aďa začína mrnčať, že už je neskoro a nestihneme sa okúpať. Zvolil som to, čo sa mi v tej chvíli zdalo najjednoduchšie, vrátil som sa na prístupovú asfaltku k meteorologickej stanici a nechal som sa ňou viesť až pokiaľ som nedošiel na Kavalos, čo bolo prvé mesto, na ktorom sa zhodovali všetky tri mapy. Odtiaľto je to už na južný obchvat ostrova hračka a za hodinu sme na Porto Katsiki, kde si môžeme vychutnávať podvečerné kúpanie. Aďa sa ako obvykle opaľuje a ja som sa rozhodol zaplávať si. Pri južnom konci pláže som sa vybral preskúmať strmé skalné zrázy. A že sa ten prieskum oplatil. Po asi 300 metroch som objavil rozprávkovú asi len 3 metre širokú, za to však aj sto metrov dlhú pláž, prístupnú len z vody. Vrátil som sa po Aďu, chvíľu som ju musel presviedčať, že ten kúsok prepláva a išlo sa. Asi sa zo mňa stáva romantik ale šantenie na ľudoprázdnej pláži, tak to môžem, len dúfam, že na tej jachte, ktorá tam večer zakotvila a my sme si ju všimli až pri odchode, nebol nejaký filmár-amatér a my sa neuvidíme niekde na WWW propagujúcej vákuové pumpy a iné, telu blízke pomôcky. Slnko zapadalo a my opúšťame tento náš maličký raj na zemi. Ale znova error. Večer sa asi „sformátujem“ ak tie errory neprestanú. Vždy sme sa tešili, keď sa na obzore zjavil trajekt, lebo do piatich minút prišli vlny, v ktorých sa dalo ihruškať. Ale že ja, hlava sprostá naženiem Aďu do vody, keď nás trajekt míňa a neuvedomím si, že vlny, ktoré sú na pláži super, pri skalnej stene až tak super nemusia byť, tak to bola vážne megablbosť. Asi keď sme boli v polovici, tak tie vlny dorazili. Pokojná hladina sa razom zmenila a dvojmetrové vlny nás tlačili nekompromisne ku skalám. Zdrapol som Aďu za nohu, vydoloval v sebe tie najskrytejšie rezervy energie a z celej sily plával smerom na otvorené more. Nakoniec to všetko skončilo len mojím rozbitým kolenom, ale poviem vám, že taký strach som ešte nikdy v živote nezažil, a to už mám za sebou traumatológiu, zubnú chirurgiu, maturitu, štátnice... Celý večer sme už nerozprávali o ničom inom.

KEFALONIA

Dnešný deň máme opäť presunový. Motorka je nabalená a keďže trajekt vyráža až napoludnie, zablúdime ešte na návštevu neďalekého rybárskeho prístavu Syvota. Nie je to ale nič ohurujúce, len pár taverien, malých hotelíkov a množstvo jácht cestovných spoločností, pripravených prijať dobrodružstva chtivých helmutov. Na mólo do Vasiliki prichádzame hodinu pred odchodom trajektu, takže musíme počkať, kým nás ta železná obluda pohltí a prepraví do Fiskarda.

Plavba trvá asi hodinu a sme vylodení na severnom cípe ostrova Kefalonia. Máme dosť času, preto sme rozhodnutí ostrov trošička preskúmať, skôr než si vyberieme základňu na ďalšie tri noci. Preto vyberám znova západnú stranu a bol to super výber. Cesta sa kľukatí strmými zrázmi nad morom a je z nej nádherný výhľad. Prechádzame okolo malebného ostrovčeka Assos s opevneným hradom a bodkou na záver je záliv Myrtos, s dych vyrážajúcou plážou. Z tadiaľto meníme kurz a prechádzame krížom cez ostrov, dolinou medzi pohoriami Oros Kalo a Oros Agia Dynati do prístavu na východnom pobreží Agia Efimia. Prístav na oko pekný, len ubytovanie nám tu nevyhovovalo, a tak pokračujeme ďalej, smerom na Sami, kde cesta vedie priamo pri mori s množstvom malých plážičiek, vhodných na kúpanie. Tesne pred mestom nevynecháme jaskynné jazerá Melissani. Tvorí ich jaskyňa z časti s prepadnutým stropom cez ktorý preniká slnko a vytvára neobvyklé farebné kombinácie, inak úplne priezračnej vody, ktorej hĺbka dosahuje neuveriteľných 39 metrov, aj keď tu má človek pocit, že tu nie je viac vody, ako po pás. Celú túto parádu sme si vychutnali z lodičky... bóže, zase romantika, čo to so mnou je??? V Sami sme si dali v prístavnej pasáži obed a zisťovali ďalej možnosti ubytovania. Ale ani cena, ani bývanie nad turistickou pasážou nie je to, čo by sme hľadali. Navyše, keď sme preskúmali pláž Antisamos za mestom, rozhodli sme sa tu neostať a vrátiť sa k Assosu na západnú stranu, ktorý vyzeral skutočne pekne. A nakoniec aj atmosféra tohto malinkého prístavu bola presne to, čo sme hľadali a my berieme tichý privát na tri noci.

Ráno vyrážame znova naľahko a prvým našim cieľom je jaskyňa Drongarati. Veľkosťou našinca odchovaného na Slovensku plnom jaskýň neohúri, sú to vlastne len dva väčšie podzemné priestory spojené dohromady, s vynikajúcou akustikou, ale aj skutočne bohatou výzdobou stalaktitmi aj stalagnitmi. Čo je ale strašné, že väčšina z tých drobných skončila zrejme ako suveníry v zbierke debilov, čo si myslia, že všetko môžu mať doma... Ale že kým tam „nakvapkajú“ nové, tak to neuvidia ani deti, deti, deti, deti ich detí, na to je intelekt „dekoratéra", ktorému sa to hodí do obývačky, zrejme slabý. Ďalej smerujeme do vnútrozemia ostrova, k pohoriu Oros Ainos, kde ak mapa neklame, malo by sa dať dostať až na vrchol vo výške 1627 m. Mapa neklamala a my po rozbitej lesnej ceste dosahujeme vrchol. Čo by ma normálne tešilo, ako vždy, keď dosiahnem vrchol, keby sme si miesto sľubovaného výhľadu, nemuseli vychutnať zimu a hmlu, v ktorej som nedovidel na budíky a nie ešte na cestu.

Naším ďalším cieľom je hlavné mesto Kefalonie Agrostoli. Mesto je postavené na poloostrove v Agrostolskom zálive, ktorý s protiľahlým brehom spája zvláštny most Drapano. Prečo? No lebo aspoň doteraz, keď niekto povedal most, predstavil som si konštrukciu, ktorá vedie niečo ponad niečo iné. Drapanský most je jednoducho násyp, popod ktorý sa nedostanete ani keby ste ako chceli. V tomto meste sme sa dlho nezdržali. Zapchaté cesty, plno ľudí na promenádach, proste na môj vkus príliš rušno. A potom, čo som sa skoro pobil s frajírkom v žltom beetlee, ktorý zrejme často pozerá Fast and furious, vydali sme sa smerom na sever, popri Agrostolskom zálive, nájsť nejakú zabudnutú pláž len pre nás. A bolo ich tu dosť, ale na našu smolu, aj keď ich z úpätia vidíte hodne, máloktorá je dostupná inak ako po vode. A tak sa pokusy o ich dosiahnutie suchou nohou končia väčšinou ťažkým offroudom, bez výsledku. Keď konečne dosiahneme podľa sprievodcu malebný záliv Ag. Kyriakis, tak mu síce dáme za pravdu, škoda len, že tu nie je pláž, iba pristav. Je už pokročilý čas a Aďa znovu naznačuje, že dnes sme sa ešte nekúpali, takže ďalej nešpekulujem a ideme najkratšou možnou cestou na obrovskú pláž Myrtos. Aj keď tu nie sme sami, pláž je tak veľká, že na susednú deku ledva dovidím. Spokojne sme tam vydržali až do tmy.

Keďže včera vraj bolo málo opaľovania, dnes je jediný bod programu a tým je pláž Xi na opačnej strane ostrova. Neviem, či už aj názvom má vyjadrovať svoju netradičnosť, ale ak áno, tak sa to hodí. Patrí medzi veľké turistické pláže, takže prítomnosť plážových reštaurácií s množstvom vlajočiek európskych štátov hovorí za všetko. Už len čakám, kedy ma takto budú vítať koliby na Orave. Komu sa ale chce, tak sa môže pešo vydať na jej kraj za tabuľku „Falling rocks“ kde sa dá docieliť, aké-také súkromie. A čím je vlastne tá pláž zaujímavá??? No prvá zaujímavosť je, že je tu výrazne tmavočervený piesok, ktorý ostro prechádza v skalný zráz sivej farby. Už to je zaujímavé, že skala a piesok sú v úplne iných, kontrastných farbách a keď sa navyše postavíte k skale a chytíte sa jej, tak zistíte, že je to vápno. Teda, keď vynecháme Majgu, jedná sa o tú hmotu, čo ak ste niekedy muklovali na stavbe, mali ste tú česť hádzať ju do miešačky. Keď som sa dovenoval skúmaniu toho maglajzu, rozhodol som sa preskúmať podvodný svet. Sklamaním bolo, že nebolo čo skúmať. Hlboké to bolo ako detský bazén a keď si chcel človek zaplávať, tak musel odkráčať riadne ďaleko, aby bolo aspoň po pás vody. No a pod vodou, ako na Sahare piesok, kam sa pozrieš jednoducho nič. Takže sklamaný, rozhodol som sa presne to robiť. Ľahol som si do plytkej, od tmavého piesku prehriatej vody a robil NIČ. A robil som to tak dôkladne, že som tam na skoro 3 hodiny zaspal. Ten pocit teplej vody, pohody a jemného húpania bol jednoducho podmanivý a ja ani neviem ako, spal som ako po Rohypnole s pivom. Všetkým vám, ktorí sa už teraz smejete čo nasleduje, keď človek na 3 hodiny zaspí na slnku, odkazujem len toto. Každý si hovoríte, že vám sa to stať nemôže, lenže v živote nastávajú okolnosti, kedy je jednoducho všetko proti vám. Ale toto nie je môj prípad, pretože už keď som liezol do vody a my sme zabudli opaľovací krém, dal som si tričko, CHAAA. Večer, cestou nazad sme ešte prešli prístav Lixouri a hrad Assos, pod ktorým sme bývali. Cesta k nemu viedla po uzunkej šotoline, bol to skôr chodník, až na vrch kopca k hradnej bráne. Ďalej sme išli pešo, vyliezli sme až na samý vrch, odkiaľ bol dobrý rozhľad ako na Kefaloniu, tak na more. K rozvalinám sa ako vždy vyjadrovať nebudem, jednoducho historicko-kultúrny rozmer mojej osobnosti sa pohybuje v mínusových hodnotách.

ZAKYNTHOS

Tak to ráno bolo ťažké, už o pol piatej štartujeme s nabalenou motorkou do Pesady, odkiaľ vyráža náš trajekt na Zakynthos. Ten síce ide až o siedmej, ale my musíme prejsť krížom cez celý ostrov a hlavne nájsť tu správnu cestu v neprehľadnom bludisku na juhu ostrova. Ale darí sa a my okolo pol siedmej spolu s brieždením stojíme na konci cesty, s malým betónovým mólom a ukotveným iónskym Pelikánom. Na to, že to bolo pravidelné medziostrovné spojenie, zdalo sa mi to akési skromné. Na druhej strane aj cena bola najnižšia, akú som za trajekt v Grécku platil. Takže dve hodiny som na palube dospal, čo sa mi v noci nepodarilo a v dohľade bol Zakynthos, najznámejší z iónskych ostrovov. Ešte míňame na pravoboku mys Skinary s modrými jaskyňami vytvorenými vodnou eróziou. Sú to dokonale rozobraté skalné zrázy končiace v mori a vzápätí kotvíme v malinkom prístave Ag. Nikolaos.

Je deväť hodín ráno, a tak sa rozhodujeme obkrúžiť ostrov a nájsť to najlepšie miesto na základňu. Tentoraz porušujem tradíciu a namiesto na západ vyrážame juhovýchodným smerom, v ktorom sú podľa mapy turistické centrá. Ešte pred príchodom do hlavného mesta Zakynthos, zisťujeme, že tento ostrov je iný ako Levkada alebo Kefalonia. Je tvrdo turistický aj keď to sú aj ostatné dva, ale tu je to brutálne. Míňame pieskové pláže, ľudia sú tu hlava na hlave, zo všadiaľ hučí nejaká hudba a stále nám tlačia do rúk propagačné letáky na okružnú plavbu, diskotéku, Safari... Sme dosť sklamaní a zo Zakynthosu smerujeme do Laganskeho zálivu, ktorý je chránenou oblasťou, kvôli výskytu karety v jeho vodách. Ak sme boli doteraz sklamaní, tak tento záliv bol úplný šok. Teda ja celkom dobre neviem, čo tu chránia, ale tie pláže boli nabité do prasknutia, hluku tam bolo ako u nás na baníckom jarmoku a aj také miesta, ako je ostrovček Aghios Sostis, kvôli ktorému ma sem ťahalo, bol sklamaním. Prečo? Keď vo svojich predstavách podporených fotkami z bedekerov, na ktorých vidíte prekrásny malebný ostrovček v tvare U, vo vnútri s ukrytou plážou, vás však presvedčí o tom, že sa jedná o plážovú diskotéku, na ktorej sa v psychodelických technorytmoch motajú sfetovaní adolescenti a zrejme to nie je to, čo ste čakali. Takže biznis je biznis a čo tam po karetách.

Po tomto sklamaní stretávame dobre naladeného bratislavčana, ktorý si fantasticky pochvaľuje zábavu na ostrove a nedokáže pochopiť, prečo sa sem trepem motorkou, keď sa tam dá ísť lietadlom. Sme si jedna jedna a ani ja nechápem jeho. Na moje argumenty, že chcem tento, ako aj ostatné ostrovy preliezť, len sucho odvetil “Šak si tu móžeš kúpiť okružnú plavbu“ a nezabudol pridať historku, aký bol king, keď sa takej plavby zúčastnil a všetci okrem neho kŕmili ryby, keď ich loď ako jediná v ten deň oboplávala ostrov napriek zlým podmienkam na severnej strane. Takže stretol som predstaviteľa cieľovej skupiny, na ktorú je táto časť ostrova zameraná a pobrali sme sa radšej preč. Dosiahli sme najjužnejšiu časť ostrova, kde mapa hovorila čosi o pláži. No čo, bola to grécka mapa, niet sa čo čudovať, že tu žiadna pláž nie je. Ale nevadí. Keď sme motorku nechali na malom parkovisku a zostúpili po kopci dolu, zastavil nás len kolmý zráz a znova nádherné pohľady na eróziou narušené nedostupné pobrežie.

Obraciame teda smer a mierime do hornatej časti severozápadnej časti ostrova. Turizmus zmizol skoro okamžite a my si vychutnávame samotu a kopce. Snažíme sa kopírovať západné pobrežie a nájsť si vhodné miesto na kúpanie. Ale nejako sa nám nedarí, pobrežie je veľmi členité a málokedy dostupné. Nachádzame pláž KOKINOS VRAHOS, ale je to len jedno veľké sklamanie. Nikde nikto, čo je teda plus, ale ako sa tu lezie z tých kameňov do rozbúrenej vody, to vážne neviem a po skúsenostiach z Levkady, ani skúšať nechcem. Navyše krajina okolo je spálená, nie slnkom ale ohňom a v týchto čiernych plochách dosť komicky vyznievajú tabuľky so zákazom manipulácie s otvoreným plameňom. No jednoducho to tu celé korešponduje s tým názvom, a tak si podvedome v prilbe spievam “skús škrtnúť zápalkou...“ Ďalšou našou zastávkou bol Porto Limnionas, rybársky prístavček v malinkom zálive s príjemnou tavernou na útese nad ním. A znova nádherne členité pobrežie, avšak vďaka niekoľkým betónovým plochám slúžiacim pôvodne na „uskladnenie“ lodí aj dostupné na kúpanie. To ale dnes nie je v pláne, stále sme v plnej poľnej a rozbaľovať sa nám nechcelo. Navyše sa podľa mapy blížime k pláži Navagio, ktorá je snáď jedna z najgýčovejších a najviac fotených pláží sveta. Po niekoľkých kilometroch sme na mieste. Chvatom kráčam ku koncu útesu, z ktorého je kvôli výhľadu vysunutá oceľová lávka. Urputne bojujem so svojou vyskofóbiou ale jama, ktorú som mal pod nohami v kombinácii s roštovou podlahou lávky, nútila ma držať sa oboma rukami. Takže kvôli foteniu si radšej nabehnem nejakých pár metrov po hrebeni, ktoré ale stáli za to, aby som si tento prírodný výtvor odfotil. Naživo to jednoducho vyráža dych. Hĺbka, veľkosť aj sila s akou sa more zakuslo do tejto skaly je nepredstaviteľná a do toho vrak lode na pláži, jednoducho som stratil slová. Hlavné je, že už viem, že zajtra sa musím nejakou loďou dostať dole na pláž.

Pri odchode z parkoviska ešte stretáme rakúske "Geeso". Začínam dialóg svojou angličtinou hodnou krvavého začiatočníka, ale uľaví sa mi, keď dostanem odpoveď v češtine. No hold, kočka si nabalila rakušáka. Andreas s Helenou boli na ostrove o deň dlhšie a radia nám, aby sme ostali na severe, pokiaľ sa chceme vyhnúť hluku. Deň je pomaly za nami a my stojíme znova v prístave Agio Nikolaos, odkiaľ sme ráno vyrazili. Navrhujem presun na najsevernejší cíp ostrova Skinari, odkiaľ podľa mapy vyrážajú lode na Wreckship, ako tu nazývajú pláž Navagio. Keď mi tam ale povedali, že kvôli veľkým vlnám tam už viac ako týždeň nejazdia, pomyslel som si "Sráči". Keď však za ubytovanie v gýčových veterných mlynoch zapýtali neuveriteľných 75 euro, otáčam sa späť na Agio Nikolaos. Okrádať sa predsa nenechám. V prístave nakoniec nachádzame nádhernú vilu, kde máme izbu s terasou nad morom a komfortom klimatizácie, kúpeľne a kuchynky za dvacku. Na večeru sme vybehli do prístavu, kde sa znova stretáme s Andreasom a Helenou a do neskorej noci spolu večeriame, aby som to povedal jemne.

Ráno vstávame na naše pomery zavčasu a už o pol deviatej odchádzame do Porto Vromi, aby sme stihli loď na Wreckship. Lode tam chodia už ráno, pretože pláž je orientovaná tak, že celé popoludnie je tam tieň. Do Porto Vromi vedú ale dve cesty, jedna zo severu a jedna z juhu. Vyberám si samozrejme tú severnú, keď idem zo severu, mysliac si, že je to jedno. Keď si vychutnám perfektné klesanie s niekoľkými skvelými výhľadmi na fotenie, tak dole v mini prístave zistím, že loď, ktorou chcem ísť, je na druhej strane prístavu a vedie k nej práve južná cesta.

Od našej lode nás delí necelých sto metrov vody a podľa mapy nás čaká ďalších 25 kilometrov pevniny. Tentoraz tú cestu vážne nejdem na kochačku a dávam 25 km regulérnej streľby. Keď zastavím na druhej strane s fialovými kotúčmi, za jemného vrnenia ventilátora a drsných nadávok od Adi, loď je stále ešte ukotvená. Na nešťastie sa dozvedám, že dnes sa ani nikde nepôjde kvôli počasiu a veľkým vlnám a podľa predpovede na ďalšie dni to vyzerá tak, že sa na tú pláž nedostanem. Dnešný program je v ťahu, tak si aspoň požičiavame vodný bicykel a ideme preskúmať vodné jaskyne v tomto zálive. Zámer je to pekný, ale neuskutočniteľný pri vlnách, aké tu boli. Bol som rád, že sa mi podarilo udržať ako-tak smer a nie sa ešte triafať do nejakých malých otvorov. Nie, že by ma to nebavilo, ale všetko chce svoje podmienky... Vystresovaní vraciame bicykel a radšej sa ideme kúpať do Porto Limnionas. Ako som už spomínal, pekné miesto, perfektné členité pobrežie, vďaka tomu výborné šnorchlovanie, množstvo rýb, veľa hviezdic, ale akási veľmi studená voda tu bola a pri každom ponorení spôsobovala pískanie v ušiach, niečo ako "Xiiiiiiiiiibeeeeeach". Cestou nazad sme ešte chceli navštíviť Stone park ASKOS, mala to byť ZOO, v ktorej je zastúpená miestna fauna. Overiť sme to ale nemohli, lebo mali zavreté. Večeru opäť absolvujeme s Andreasom a Helenou, ktorí ráno odchádzajú domov. My chceme zostať ešte jeden deň, ale sme na pochybách. Predpoveď je zlá, od zajtra hlásia dlhodobo dážď, a to znemožňuje akýkoľvek zmysluplný program okrem odchodu domov. Nakoniec sme sa dohodli, že ak ráno bude pršať, ideme domov a ak nie, zostávame.

A ráno pršalo. Bol som teda za pani domácou, či by nemala nič proti tomu, keby sme si náš pobyt o jeden deň skrátili. Na moje prekvapenie bola dokonca rada, pretože už čakali pokým vypadneme, aby mohli ísť domov, do Atén. Pomaly sme sa zabalili, rozlúčili a vypadli. Ešte sme skočili do prístavu natankovať, čo nie je nič pozoruhodné, keby som ale nezistil v momente, keď som už mal plnú, že pumpa je vlastne zavretá. Oznámila mi to predavačka z vedľajšieho obchodu, ktorá s bordovým ksichtom vrieskala, ako keby som jej prinajmenšom sprznil maloletú dcéru. Na moju obranu som vravel, že nemám ako vedieť, že je zavreté, keď všetko funguje a navyše pumpy sú tu samoobslužné. Ale ona len ďalej hučí, že predsa nie som sprostý a viem, že je sobota. Tak ahaaa. Navrhol som jej, že peniaze nechám u nej, keď majú obchody vedľa seba. Noo, ale tak to teda nie, to nie je jej a do toho ju nič. Wau, že by práve dokončila kurz asertívneho spravania, nedá sa povedať. Vytočený už len zastrčím 20 eurovku pod pištoľ na stojane a vztýčeným prostredníkom zamávam na pozdrav. Krížom cez ostrov prechádzame do hlavného mesta, kupujeme lodné lístky, ešte stihneme obed a už sedíme na trajekte smerom na Peloponéz.

Loď vyrazila o druhej. Postupne prestalo pršať, fúkal iba silný vietor a ja na palube rozmýšľam, či som sa zase niekde neprepočítal. Z Kilini vyrazíme najskôr o pol štvrtej a do Igoumenitsi je to tak 400 km po gréckych cestách. Ale čo už teraz, že? Z Kilini do Patry po preplnej ceste úplná katastrofa, ale bez dažďa. V Patre si vychutnávame pohľady na most spájajúci kontinent s Peloponézom. Pred troma rokmi tu o ňom nebolo ani zmienky a nedá mi v duchu neporovnať tento nový kolos s jedným novým, okopírovaným mostíkom a jeho nafúkanými tvorcami, ktorí si zrejme doteraz myslia, že prinajmenšom otočili rotáciu Zeme. Na druhú stranu, 4 euráče padli za povozenie sa po moste.

Čo ma ale hlavne znepokojovalo bolo to, že smer našej cesty viedol rovno do najväčšej oblačnosti. Po Agrinio ešte dobre, neprší, len silný vietor, dokonca tu ešte zastavujem na kratučkú prehliadku kláštora vytesaného priamo v skale, niečo podobné, ako hrad v Postojnej. Ale potom to prišlo. Medzi horami smerom k Amfilochia sa strhla prudká prietrž, ktorá nás s menšími výkyvmi sprevádzala až do Platarie. Pršalo tak prudko, že som musel mať otvorený štít, ísť maximálne 50-kou, aby som aspoň približne tušil, kde je cesta a navyše mi Aďa držala regenku okolo krku, lebo voda sa mi odrážala od pliec a stekala za golier. Kľudne by sa to dalo použiť ako kulisa k hororovému filmu, keď v tme a silnom vetre blesky osvetľovali údolia, cez ktoré sme prechádzali a ja som len čakal, kedy sa predo mnou zjaví Fredy. Za takejto idylky sme premočení dorazili okolo deviatej večer do Platarie a zamierili rovno k Gorge na privat. Vonku prestalo pršať, my sme sa prezliekli do suchého a ešte sme skočili do Igoumenitsi vybaviť lodné karty, aby sme to nenechali na poslednú chvíľu tak, ako minule a vyhli sa tak zbytočnému stresu. A my si o to môžeme ráno dlhšie pospať, lebo loď odchádza už o ôsmej.
Ráno mierne mrholí, ale pri klesaní do prístavu sa teším. Miesto nášho starého známeho Sofokla V., stojí tam zakotvená vlajková loď spoločnosti Anek Line. To bude odvoz, tešili sme sa, aspoň do chvíle, pokým nám v prístave nepovedali, že kvôli nepriaznivému počasiu sa úplne pomenili odchody lodí. Túto nádheru zdržali v prístave a náš Sofokles bude trochu meškať. Keby ste nevedeli čo je to trocha, tak vedzte, že je to päť hodín. Takže nudu v prístavnej budove zajedám kroasantom a už dopredu sa teším na loď nabitú slovinskou mládežou. Dúfam len, že po dovolenke nebudú mať toľko energie. Keď sme o jednej vyrazili, tešil som sa ešte viac. Loď síce nebola prázdna, ale po mladých slovincoch tu nikdo ani nechyroval. Chytám si pekný flek na spanie pod schodmi a navyše bezpečný, hneď vedľa hasiaceho prístroja. Loď ale nabrala divný kurz a my namiesto do Talianska, smerujeme ešte na Korfu. Plávame okolo starobylej prístavnej pevnosti a pohľad na mólo ma vracia do reality. Môžete hádať, kto tam čakal na nalodenie? Ale aspoň že už vážne nemali toľko energie a na lodi bolo síce plno, ale kľud. Večer sme na palube znova stretli Andreasa a Helenu, dali si pár pív a išli spať. Oni do kajuty a my pri hasiaci prístroj. Na lodi sme sa potom už len klasicky nudili aj keď malinké spestrenie vo forme mini tornáda príde vhod. Na druhej strane si tie vlny mohli odpustiť, pretože vidieť spolunocľažníkov trénovať kosenie, nie je nič príjemné.
Cesta z Terstu je už tak notoricky známa a nezáživná, že keby mi znova nezačalo fučať koleso ani nie je o čom písať. Takto sme išli od pumpy k pumpe a dofukovali až po Prievidzu.
Čo k tomu dodať záverom? Asi len toľko, že vďaka Vadimovi sme aj tento rok prešli ďalší kus Grécka. Že Iónske ostrovy sú nádherné, ale všetky trochu iné. Levkada má jednoznačne najkrajšie pláže, Kefalonia je určite najromantickejšia a najtichšia a Zakynthos aj keď jeho meno najzvučnejšie znie, ponúkne viac spotrebným turistom. A najväčšie prekvapenie pre mňa bolo, že aj cesta vo dvojici nemusí nutne skončiť ponorkou, ale naopak pohodou, akú som v skupine nikdy nezažil. Pravdaže ak cestujete s takým fantastickým človekom, akým moja manželka bezpochyby je.