Pondelok 14. 11. 2005, 05.00 h

Tá hmla mi nevadila, cestu poznám naspamäť, stredová čiara je moja. Hasím si to na plný kotol, vlastne kotlík. Funím si do novej prilby (Airoh SV 55) a nerosí sa, ale trošku do nej ťahá cez otvor na prst, ktorým otváraš prilbu. Som trochu sklamaný, čo by si chcel slovenský mužík za minimálnu slovenskú mzdu?

Na hranici striedajú službu, tak si dám horúci čaj z termosky. Vypíšem ten sprostý registračný papier. Ukrajinský policajt mi ho vráti, no vráti - vhodí do prepážky doklady a kričí, že zle! A že nikam nepôjdem. So stoickým kľudom trepem doklady naspäť. Samozrejme, že nemám ulicu, veď neviem aké sú ulice v Ľvove. Vybehne von. Takže som celý skontrolovaný. Nič som doma nezabudol. 3 x rukavice, ďalšie topánky, nepremoky, ponožky, čelovka, cyklistická blikačka, termoska 2 x Snickers, statív, fotoaparát, reťaz, zlá mapa. Výrobné čísla a lekárnička OK. Keďže som dopísal ulicu Užhorodská 3, smel som pokračovať . Ďalší colník mi povedal, že tam nedôjdem kvôli zlej ceste a snehu. Povedal som, že o tri hodiny som tam, veď je to len 170 km. Ale odporučil mi, aby som šiel do Užhorodu a po magistrále do Ľvova. Ja som mal svoju cestu. Takže po 20 min jazdy som si všimol kilometrovník 196 a potom 195... To bolo psycho.

Toto kruté zistenie si vyžadovalo prestávku na peknom odpočívadle, alebo to bol turistický prístrešok. Odparkoval som Qanga, šmykol sa v ruke foťák a statív, spadol na kríže a hlavou tak tresol o zem, že fólia proti zahmlievaniu sa odlepila, keď som dával pič... dole prilbu spadla do mokrej trávy. Neskôr som za to kruto zaplatil.

Cesta bola rozbitá, občas na 60, ale väčšinou do 50 km/h. Sneh nebol. Po hodine som musel zastať, nedokázal som držať riadidlá. Neverím, že ma skúter uštve, po polhodinke znova nutná zastávka, ale pristavil som sa pri nejakej strašne zamastenej moto, chlapík mal na nej cez 80 000 km a ručičku zaseknutú na 120 km/h. Zuby mal z nejakého strašného kovu, ale to sa nedalo odfotiť.

S babkou som porozprával asi 15 min a vyrazil, upozornili ma na tri kontroly, kde kontrolovali len doklady vojaci základnej služby. Po zistení, že skúter nebol Honda, nejavili záujem. To mi vyhovovalo, bol som v časovom sklze, pretože o 15 h som už musel z Ľvova odchádzať, aby som za svetla prišiel do Poľska. Popri ceste stáli občas

slušne oblečené ženy, nevyzerali na štetky, tak som si lámal hlavu prečo tam stoja, až keď som došiel do kopcov videl som to. Cesta ide priamo, nie cez obce, len cez strediskové.

Medziokresná doprava je realizovaná autobusmi na podvozku nákladných áut, zásadne 30 a viacročnými, jazdiacimi na LPG alebo zemný plyn. Zastávky autobusov boli socialisticky krásne. Posledných 80 km bola cesta v pohode na moju maximálku. Videl som počas cesty 4 vodičov s defektom a zo zarytého ateistu sa stával pomaly veriaci.

Príchod do Ľvova bol grandiózny, po 6-prúdovej ceste. Avšak keď som šiel do centra mesta, z mačacích hláv bola taká rozbitá, že viac ako 20 sa nedalo ísť. Naozaj. Všetci šli 20 a ja som mal problém, lebo aj táto rýchlosť bola priveľká, čakal som kedy plasty odpadnú, alebo sa niečo vibráciami povolí, jednoducho som mal pocit, že to preháňam a Qang si to nezaslúži.

Bolo 12.15 (315 km za 7 h), colník mal pravdu. Pripútal som Qanga a začal sa pomaličky prechádzať a odpočívať. Centrum mesta je úplne normálne európske, akurát som nikde nevidel odpadkové koše, ale ani smeti po zemi. V miniatúrnej pešej zóne hrali dôchodcovia domino a šach, nie o peniaze a ako to prežívali. Sadol som si ďalej a pozeral na nich využívajúc 8-násobný opt. zoom. Kúpil som si výbornú mapu Ukrajiny za 40 Sk.

Spýtal som sa peknej dievčiny, čo je tu ešte pekné okrem nej a kde sa dá dobre najesť. Tá sa začervenala, odprevadila ma na námestíčko asi 600 m po ceste mi ukázala reštauráciu. Keď sme tam došli, zvrtla sa o šla naspäť. Tak som ju znova oslovil, že si prosím aspoň spoločné foto a rád by som jej poslal foto mailom. Prvá časť prosby bola realizovaná. Takže to nemala po ceste. Ďakujem.

V reštaurácii v centre mesta som si objednal čaj, tmavý chlieb, neskutočnú polievku (plno mäsa, olivy, plátok citrónu, zemiaky, cibuľa), druhé jedlo na dvoch tanieroch. Jedlo bolo fantastické (150 Sk). Po tom čaji som vedel, že do Košíc aj zabehnem so skútrom na pleci.

Na námestí som si vytipoval sviežeho 60-tnika. Rozprávali sme sa 45 min, ozrejmil mi osud ich národného poeta T. Ševčenka, spoločenskú situáciu, zaspomínal na priateľov v Martine, boli spolu v Líbyi na elektomontážach. Pýtal sa ma ako sa mi páči u nich. Bol som úprimný, až na úplatných, lenivých pohraničiarov som bol veľmi spokojný. Tvrdil, že je to hanba tí „vzaľčikovia“ osobne by sa chcel dožiť vstupu do EU, ale vedel, že tak dlho žiť nebude.

Na modernej pumpe ku mne beží obsluha a naradostnený chlapec sa pýta, či poznám mužstvo Artmedia. Je ich fanúšik a že sú neskutoční. Pani keď videla, že chcem z automatu čaj do termosky, tak mi uvarila znova čajík Redbull.

Smer poľský Przemysl

Plný plyn a jazda po strede prázdnej kvalitnej cesty. Po hodinke sa trošku zotmelo, zaregistroval som niečo na ceste, čo je to, veľký hrebeň? Nie písmeno Š v azbuke. Neuveriteľná rana do prednej vidličky, potom do zadku, som v lufte, držím sa riadidiel, bolesť v chrbte. Ustál som to. Prehliadol som retardér pri škole v obci v 80tke. Moja vina samozrejme. Zastavil som, seklo ma medzi lopatkami a nemôžem sa zhlboka nadýchnuť. Zbežne kontrolujem Qanga OK. Po 15 min pokračujem, ale sedím na sedadle ako by som chytil vlka.

Najhorší zážitok na hranici

Posledné lacné tankovanie, padla hmla. Cesta do EU je zaplnená natesno stojacimi autami v kilometrovej kolóne. Ledva so skútrikom na tesnučko prechádzam, autá sú preťažené. Každých 300 m je búdka a v nej policajt, ktorý len dohliada na poriadok, ale je tam brána a neviem prejsť . Poprosím ho, že by som chcel prejsť, (v podstate predbehnúť ostatných), súhlasí. To už bliká a kvikne skúter, pozerám a počerný chlapík stojí pri ňom. Chce, aby som ho previezol za hranicu. Je to sprostosť, pretože tá je blízko a pešiaci majú po letmej kontrole prakticky voľný pohyb. Slušne som mu odvetil, že nie. Počas ďalšieho plíženia rýchlosťou chôdze bol za mnou asi meter. Potreboval som ísť za policajtom, stál ako prikovaný pri skútri. Viackrát som mu povedal nech odo mňa vypadne. Nuž zásada trikrát a dosť bola naplnená. Chytil som ho pod krkom za golier a odtiahol. Vybral čelovku a začal dôkladne kontrolovať skúter. Najdôslednejšia kontrola kontrol. Nechcem, aby maličký policajný psík začal štekať na hranici.

Pred samotnou hranicou sa cesta rozšírila, vidím prilby, reku pripojím sa k nim. Omyl. Miestni prievozníci benzínu a cigariet, na skútroch privarené plechové bandasky a na chrbte krabice cigariet. Plechovkoví priekupníci vynervovaní po mnohohodinovom čakaní sa začali hádať s motopriekupníkmi, ale naozaj vážne. No a do toho som prišiel ja, nevinný výletník. Vybehli policajti, všetkých „motorkárov“ vykázali. Prišiel ku mne, dôrazne sa ma opýtal, či som rozumel. Maximálne slušne som odpovedal, že áno, ale nič neveziem, som turista, prešiel som vyše 400 km a skoro 300 km mám pred sebou a chcel by som prejsť. Nadýchol sa a... čakal som, prejdem alebo chlap exploduje. Mal som vo vrecku pripravené eso, ale čakal som. Zobral ma dopredu, skontroloval, zobral doklady na skontrolovanie. Medzitým som si všimol, že policajti a colníci neuveriteľne makajú, všetky autá kontrolovali aj poklopávaním po čalúnení, motorový priestor, kufre, tašky, vyložiť jedno auto asi 3 min, čo pri ich rutine bolo vcelku dôkladné. Bolo to ako na páse. Žiadne leňošenie, ciga v ruke a muflóniky majú čas, počkajú. Niečo iné ako u nás. Väčšinou boli v aute 4 osoby, aby sa tovar rozpísal. Chlap mi dal doklady a poprial šťastnú cestu. To som potreboval.

Čakanie na blázna

Viditeľnosť 6 m. Idem 20tkou, dobehne ma auto, bliknem nech ma predbehne, potom on ide 20tkou. To nikam nevedie. Samozrejme fólia proti zahmlievaniu v taške. Odbočujem z cesty a čakám na xenóny. Po 20 min prichádzajú. A ešte aj ŠPZ Krosna. To som potreboval. Šiel som za chlapom asi hodinu, rýchlosť neviem, štít hore, tvár zamrznutá, neviem kade sme šli, keby býval na samotke, musel by som uňho prespať. Pred Krosnom zmizla hmla aj auto. Profesor na biológií tvrdil, že jediné miesto na tele, na ktoré ti nebude nikdy zima je očná buľva, lebo nemá receptory na chlad. Podľa mňa je to blbosť. Boleli ma oči a dutiny. Zastal som, zložil prilbu, tvár ohrieval na výfuku, muselo to vyzerať divne. Od mekky lacných nákupov (Krosna) na hranicu bola celkom fajn suchá cesta. Na hranici so SR chlap neveril, keď videl dnešnú pečiatku Ubľa a potom tú z poľsko-ukrajinskej strany. Krútil hlavou, bolo –1 alebo 0 stupňov. Na skútriku zamrznuté kvapky vody. Bolo 20.00 h. Zavolal som rodičom do BJ, nech o hodinku napustia vriacu vodu do vane. Dostal som krik ako malý chlapec, ale bola sranda. O polnoci som bol v Košiciach.

Výlet trval 19 hodín, z toho 14 odsedených na skútri. 680 km stálo 600 Sk na benzín, spotreba 3 l, na Ukrajine cena 1 l benzínu 25 Sk, mapa Ukrajiny za 40 Sk a jedlo, ktoré ako viete, v strednej Európe nerátam, 200 Sk.

Povyšujem

Povyšujem Ťa, môj spoľahlivý skúter Keeway Viva 125, do stavu motocyklového, aj keď nemáš domeček plný koleček, za to, že si znášal moje dvojročné besnenie (13 500km) po cestách-necestách. Odteraz len motocykel.