Priatelia. Ani neviem odkiaľ začať. Prešiel rok a s ním okrem množstva šedivých vlasov pribudlo aj zopár zaujímavých situácií. Podeliť sa s nimi mi trvá nekonečne dlho, pretože toto písanie a zároveň aj čítanie sa bude trocha vymykať zo zabehnutého pravidla cestovania aké poznáme.

Dostať z hlavy na „papier“ myšlienky je tentoraz oveľa ťažšie a emotívnejšie. Písanie tejto zmesky niekedy až absurdných situácií začínam na Nový rok 2023 v čase lietajúcich ohňostrojov, kde keď sa zamyslím, v podstate som rád, že to môžem z časti oslavovať aj ja. Môj príbeh určite nie je z tých ktoré by mali čítať zarytí a tvrdí „adventure“ dobrodruhovia. Pre nich budem len slabým odvarom niečoho, čo zvládajú ľavou zadnou.

Tento príbeh je skôr na zamyslenie, niekedy úsmevné, niekedy menej. Písanie tentokrát nebude asi až také dlhé a náročné na čas. Skôr sa bude jednať o sériu kratších príbehov, príhod a skúseností, ako aj napovedá názov cestopisu. Pre názov tohtoročného diela som nemusel chodiť ďaleko, a zase mi dobre poslúžila moja knižnica, ktorá ma inšpirovala knihou od slovenského spisovateľa menom Jozef Ignác Bajza.

Jeho prvý slovenský román som si dovolil mierne pozmeniť a meno jeho hlavného hrdinu som nahradil svojím menom. A tak vznikol akýsi tragikomický nazvime to polo-cestopis ktorý práve začínate čítať.

Tieto riadky pre bežného čitateľa, turistu, cestovateľa, alebo jednoducho toho kto rád aspoň na chvíľu vypadne z reality zvanej „štandardný život“. Príjemné čítanie prajem, a ako sa hovorí, „keď sa nedarí, ani benzín nehorí“...

Od napísania môjho posledného cestopisu uplynul takmer rok. Áno beží to rýchlejšie ako si vieme a chcem pripustiť. Moje plány sa rokmi menia len čiastočne. Smer zostáva jasný a nemenný už roky. Cesta na východ a potom už konkrétnejšie podľa každoročného plánu.

Ten tohtoročný bol jasný z poslednej fotky v tom cestopise, kde v ruke držím môj cestovný pas, v ktorom sa leskne nové vízum do Ruska.

Ako je všeobecne známe, bolo cestovanie v rokoch 2020 a 2021 dosť komplikované a hneď pri prvej príležitosti ktorá sa naskytla som žiadal a dostal nové pracovné vízum bez obmedzenia vstupov na 1 rok, ktoré sa v tomto príbehu budem snažiť naplno využiť.

Legálny vstup by som mal teda zabezpečený (na rozdiel od toho minulého polo-legálneho) a moje plány na novú cestu začínajú prakticky dňom vydania posledného cestopisu 14.2.2022. Zakončil som tým sám pre seba jednu cestu a zároveň hneď začal prípravy na cestu novú.

Čas príprav a čakania na informácie si krátim v garáži, kde sa objavil trocha nečakane motocykel, o ktorom bude zmienka trocha neskôr. Rozborka – zborka sú moje obľúbené činnosti, a preto upravujem tento motocykel podľa svojich predstáv na cestovanie.

Nemenná situácia počas jari ma neteší, desiatky telefonátov nič nové neprinášajú. Pre objasnenie bežnému čitateľovi opíšem krátko v čom je háčik.

Vízum do Ruska síce mám, no vstup do Ruska je naďalej povolený len jediným spôsobom a to letecky. A to vôbec nehrá do karát mne, keďže motocykel letecky prepraviť je nereálne.

Obraciam sa preto na všetkých známych, rôzne inštitúcie, aj priamo na Veľvyslanectvo Ruskej federácie v Bratislave. Nie som sám, komu dané obmedzenia robia problémy, no ani na tomto najvyššom mieste mi nikto nevie povedať kedy a či vôbec sa dané opatrenie nejako upraví. Skôr to vidia tak, že tento rok to podľa všetkého zostane v rámci leteckého spojenia. Jednoducho povedané, priletíš do Moskvy ak máš vízum, a potom si už rob čo chceš. No a motorka? Tá sa tam asi tento rok nepozrie, tak to vyzerá.

V tomto duchu otázok a odpovedí prešla jar, a pomaly sa blížiace leto takisto nič nemení. Ja sa začínam pohrávať s myšlienkou cestovať po Rusku ako bežný turista a jednoducho vypustiť ako dopravný prostriedok motocykel.

Veľmi mi je ľúto faktu, že pred dvomi rokmi som jeden môj motocykel veľmi komplikovane dostával domov z Ruska, kde som ho nechával v roku 2019 s predstavou, že sa o rok vrátim a budem pokračovať v cestovaní. No ako vieme svet sa vtedy zmenil a ja som v roku 2021 riešil prevoz motocykla veľmi zaujímavým spôsobom domov. Kto nevie a zaujíma ho to tak tu je ten príbeh.

[clanok Denník stroskotanca ]

Dnes by som veľmi rád prijal, keby môj vtedajší motocykel bol naďalej v Rusku, aj keď absolútne nelegálne, no už na tom nič nezmením.

Počas mnohých telefonátov so známymi z Ruska, nadhodíme tému zaobstarania motocykla priamo v Rusku. Táto téma nakoniec prešla do reálneho zisťovania možností a ukázala sa ako celkom možný variant v danej chvíli.

Po dňoch riešenia a zisťovania potrebných formalít a iných obmedzujúcich faktorov, máme plán ktorý vyzerá viac ako sľubne. Motocykel si kúpim v Rusku sám, oficiálne ako cudzinec si ho na seba nemôžem registrovať, no v tomto mi pomôže môj kamarát v Moskve a ja si budem môcť spokojne cestovať po Rusku. Ako bonus to bude inkognito, keďže budem mať ruské evidenčné číslo a nebudem poburovať miestne osadenstvo nejakou imperialistickou „ešpézetkou“ z „Čechaslavákii“ (už dávno ma prestalo baviť vysvetľovať niekde na dedine hlboko v Rusku, že ČSSR už akosi nie je...)

Tieto situácie bývajú často veľmi úsmevné, hlavne keď si niektorý uvedomelý občas chce trocha napraviť svoju reputáciu pred svojimi okolostojacimi spoluobčanmi a „múdro“ kýva hlavou a spýta sa „a to bol u vás prevrat, potom bola vojna a potom ste sa rozdelili že?“... Vtedy dôjdu slová aj mne, a radšej zmením tému na niečo menej náročné, ako je napríklad cena benzínu, alebo cigariet. Táto téma ma už viackrát zachránila od pohromy zvanej „dáme 100 gramov?“ Legendárna veta, ktorej význam je jasný len tomu kto vie, že v Rusku sa nalieva na gramy nie na mililitre.

Ponuka väčšinou začína pri hmotnosti 100 gramov a nemá obmedzujúci limit v počte cyklov. Toto bola len malá bezplatná rada pre začínajúceho turistu po tejto krajine, spomeňte si nato pri podobnej situácii, vaša pečeň vám na druhý deň poďakuje.

Trocha som odbočil od témy a nechal sa uniesť v melanchólii toho, že moje dve motorky budú asi pravdepodobne doma a ja budem sedlať niečo iné. No predstava cestovania je silnejšia a predbežná dohoda v Moskve platí. Preto môžem postúpiť o krok ďalej. Začína prvý letný mesiac. Jún je tu a s ním žiadna zmena ohľadom otvorenia pozemných hraníc do Ruska.

Riešim môj presun do Moskvy. Letenky sú za šialené ceny, kde sú tie časy, keď som pred rokmi lietal do Moskvy za 60,-€. Dnes mám „akciovú“ ponuku na letenku Viedeň – Ankara(Turecko) – Moskva za skromných 460,-€. No neber to! Iná možnosť akosi nie je, alebo je ešte „akciovejšia“, to znamená drahšia a komplikovanejšia.

Začína týždeň príprav. Keďže musím so sebou brať všetko čo bežne nosím na motorke už z domu a do lietadla som limitovaný váhou batožiny, tak moje balenie začína vážením každého dielu a každej časti výbavy. Od oblečenia, cez môj pojazdný hotel vo forme stanu, spacáka a karimatky, až po základné náradie a iné dôležité veci potrebné k ceste.

Klasika balenia, vyhadzujem veci ktoré uznám za menej vhodné a balím to čo si myslím, že potrebujem viac. Oblečenie formou 1+1+1 zostáva už roky nemenné. Jedno tričko, jedny trenírky, jedny ponožky. A stačí! Druhý pár tohto oblečenia mám na sebe.

K tomu prirátam termo oblečenie, mikinu, maskáčové nohavice, ktoré sú zároveň aj kraťasy, a sandále. Koniec. Čo sa týka oblečenia, to sa vždy dá dokúpiť po ceste oveľa ľahšie ako napríklad nejaké veci na núdzový servis niekde v pustatine.

Veziem so sebou aj nejaké „padárky“ starým priateľom ako aj prípadným novým. Keďže ma mojom tamojšom motocykli budem potrebovať aj niekam uložiť batožinu, tak veziem so sebou aj bočné tašky a zadnú rolku. Tieto veci majú takisto svoju váhu, a tak sa ani nečudujem, že limit na podpalubnú batožinu hravo prekračujem.

Preto balím do príručnej batožiny maximum oblečenia, nepremokavý oblek do dažďa, plachtu na motorku a iné veci, ktoré môžem mať pri sebe. Tento limit spĺňam na hranici vyššie spomínaných 100 gramov, no tentoraz je to naozaj o váhe a nie o mililitroch alkoholu.

Zostali mi dve veci ktoré sú neskladné a ťažké. Bunda na motorku a čižmy. Rozhodujem sa, že jednoducho poletím v čižmách a bundu si dám na seba, alebo ponesiem v ruke. Ono sa to nezdá, ale sú to veci naozaj ťažké a nespratné.

Prilbu a nohavice na motorku sa mi podarilo zabaliť do podpalubnej batožiny, no tieto dve položky mi už nijako váhovo nevychádzajú, len ich mať na sebe. Budem asi vyzerať veľmi divne, no účel to splní a to je hlavné.

Tak prebehol celý týždeň v znamení príprav a balenia, že som sa ani nenazdal a je tu víkend a čas odchodu. Keďže mám plán na dlhšiu cestu, tak ešte riešim nejaké veci doma a je tu deň odchodu. Cítim sa akosi nesvoj, je to všetko nové, iné, nepoznané a zvláštne. No túžba cestovať je silná, preto som absolvoval celú túto tortúru s akousi zvláštnou radosťou. Nedeľa je deň štartu mojej cesty. Poďme nato!

1.deň, nedeľa 12.júna 2022

Pobedim – Viedeň – Ankara - Moskva

V nedeľu odlietam. Znie to zvláštne, pretože moja cesta nikdy takto nezačínala. Sadám do auta a na konci našej dediny si robím ako vždy fotku.

No teraz bez motorky a naľahko. Presun na letisko trval niečo okolo 1,5 hodiny a po menšej komplikácii s rozmermi batožiny ktorú som musel odovzdať na oddelení nadrozmernej batožiny, sa dostávam cez bežné kontroly do mojej odletovej haly. Jediný problém bol s mojimi čižmami, pretože obsahujú kovové prvky, tak som ich musel vyzuť a nechať prejsť cez skener a ja naboso absolvovať kontrolou.

Do odletu mi zostáva nejaká tá hodina, tak len pomaly prechádzam halami a nakoniec čakám v tej správnej, v ktorej prevláda čierna farba oblečenia moslimských žien, ktorým vidno len oči. Keďže letím cez Turecko dalo sa to očakávať, že tu bude taký mierny kultúrny šok.

Sedím na lavičke medzi touto celkom hlučnou a zvláštne „voňajúcou“ skupinou o počte pár stoviek kusov a rozmýšľam ako veselo bude asi v lietadle. Z mojich myšlienok a úvah ma vytrhne hlas nado mnou, „Ahoj, ty si Noro že?“.

Zodvihnem hlavu a hľadím na neznámeho chlapa, ktorý stojí pri mne a usmieva sa. Nič nechápem, no podávam neznámemu ruku som slovami, áno som Noro a ty si kto človeče?

Chlap sa znovu usmeje a hovorí, „ty ma nepoznáš, ja som Roman z Oravy, ale ja poznám teba a čítam tvoje cestopisy. Videl som ťa tu sedieť, v motorkárskej bunde, tak som ťa prišiel pozdraviť a spýtať sa kam ideš“...

Nečakané stretnutie s niekým, kto ma spoznal v dave ľudí na letisku, bolo veľmi príjemných spestrením čakania. Roman, ako som ti spomínal, spomeniem ťa v cestopise, tak to robím a prikladám aj našu spoločnú fotku.

Poprosím vedľa sediacu slečnu o fotku na môj fotoaparát do ktorého som dnes vložil novú čistú kartu. Urobila nám dve spoločné fotky. V tej chvíli som ešte netušil, že to budú jediné dve fotky ktoré počas mojej cesty fotoaparátom urobím....

Neskôr sediac v lietadle si uvedomujem, že pocit niečoho zvláštneho ma neopúšťa. No prikladám to k tomu nezvyčajnému spôsobu začiatku cestovania. Uvidíme...

Odlet a pristátie v Ankare zabrali asi necelé tri hodiny. Na prestupný let mám čas tiež asi tri hodiny, tak len posedávam na lavičke a pozorujem život v Turecku spoza okna, kým nie je celkom tma. Odlet je okolo 23.00 miestneho času a prílet do Moskvy je okolo 05.00 druhého dňa. Preto zakončím dnešný deň na letisku v Ankare a posuniem sa v čase do ďalšieho dňa.

2. deň, pondelok 13. júna 2022

Ankara – Moskva

Pristávam v Moskve, kde vychádza slnko a ja unavený vystupujem po celej noci bez spánku na ruskú zem. Počkám na batožinu a vychádzam z haly. Tu sa na mňa vrhá asi tisícka taxikárov, predavačov SIM kariet, dohadovačov hotela a iných potmavších tiežrusov. Tu treba slovo „chuj“ brať a používať s ohľadom, lebo hneď môžeš mať medzi rebrami oceľový nabrúsený pozdrav od horkokrvných gastarbajterov z bývalých krajín ZSSR.

Vychádzam na čerstvý vzduch a posielam sms môjmu kamarátovi Vasilijovi. Prichádza do 10 minút a sadám do auta. Ideme rovno k nemu domov na čaj, kde preberieme plány. Sme tu traja, pricestoval sem aj kamarát Oleg z Petrohradu. Vedel, že sem priletím, tak sadol na vlak a pricestoval ma pozdraviť. Len tak 700 kilometrov vlakom na otočku a večer ide domov. Tu v Rusku bežná vec, ísť takú vzdialenosť k niekomu na čaj a večer domov. U nás trocha nepochopiteľné, no tu sa to berie ako nič zvláštne.

Plán dňa znie, vymeniť peniaze, kúpiť SIM kartu a doriešiť motorku. Poradie sa počas dňa zmení a po výmene valuty a kúpe ruského čísla odchádzame na oslavu narodením miestneho predsedu motorkárskeho klubu. V garážach ktoré sú brlohom klubu sa postupne premelie asi stovka členov.

Nepreberné množstvo jedla a alkoholu ale vôbec nemá za následok bohapustú pitku, ale kultúrne posedenie do podvečera. Ja ako nepič šoférujem naspät k Vasilijovi domov, tu sa lúčime s Olegom ktorý odchádza na vlak do Petrohradu.

Ja už som úplne so silami na dne a preto nechávame ostatné veci na ráno. Dnešok bol aj tak dostatočne výživný na zážitky.

3. deň, utorok 14. júna 2022

Moskva – Moskva okolie - Moskva

Ráno sa budím v kuchyni na lavici úplne rozbitý. Vasilij musí ísť do roboty a kúpu motorky necháva na mňa a jeho ženu. Sadáme do jeho auta, ja za volant a jeho žena s 5 mesačnou dcérou dozadu ako navigátor. Ideme do dediny neďaleko Moskvy. No ono je to vlastne ešte časť Moskvy, no časovo to je asi hodina cesty a okolo 60 kilometrov.

Tu mám dohodnutý predaj motocykla, ktorý bol už Vasilij predtým pozrieť a nechal predajcovi aj nejakú zálohu. V tejto chvíli by som chcel vysvetliť, že tu v Rusku je oveľa ťažšie kúpiť akýkoľvek starší motocykel za normálnu cenu.

Príklad u nás. Nejaké staré enduro Honda , alebo stará Yamaha z konca 80-tych rokov sa dá u nás kúpiť za cenu povedzme okolo tisíc euro. No v Rusku je to problém nakoľko pri prihlasovaní sú tu pomerne vysoké ceny za clo a iné dovozné poplatky, takže ceny na predaj boli naozaj nad rámec mojich možností. Fakt som nemal záujem dať za napríklad Transalp z roku 1996 4000-5000 euro. O niečom novšom už ani nepíšem.

Počas našich rozhovorov so známymi, som predložil moje požiadavky. Spoľahlivosť, nenáročnosť a cena do 3000 euro. Vedel som, že chcem motorku na jednu cestu a po návrate sa bude predávať, tak zbytočne veľa peňazí do toho dať nechcem. Nezáležalo mi na objeme motora ani na rýchlosti. Času som mal dostatok, takže tento faktor nahrával nizkoobjemovej kubatúre motocykla.

Po tejto mojej požiadavke som dostal odpovede, kde traja zo štyroch mi povedali jedno a to isté. Bajaj Boxer 150. Ak ste nikdy nepočuli o značke Bajaj, tak sa ani niet čo čudovať. Pre našu slávnu EU nemá možnosť táto značka predávať, pretože normy ktoré sú u nás platné tieto motocykle nespĺňajú.

Táto indická značka je vraj štvrtým najväčším výrobcom motocyklov na svete a ročná produkcia je okolo 7 miliónov motocyklov, ktoré sú určené väčšinou na ázijský a východoeurópsky trh.

Keďže v Ázii jazdí na motocykli asi každý, má táto pre nás neznáme značka celkom dobre renomé a jej kvalita , ako aj odolnosť podmienkam sú dostatočné, aby mi tento motocykel odporučili, ako vhodný variant pri riešení mojej cesty. Problém nebude ani s nosnosť motocykla, keďže je to trojmiestny motocykel a ako dobre vieme v niektorých krajinách dokážu na podobných strojoch odviesť to, čo u nás nevlezie ani do dodávky.

Objem motora 150ccm, je úplne normálnym štandardom pre trh a jednoduchosť vzduchom chladeného motora s obyčajným karburátorom, 5-rýchlostnou prevodovkou a elektrickým štartérom je pri cene 2200,-euro za nový motocykel myslím, že dobrým základom pre moju cestu.

Ja práve odbočujem do dvora k predajcovi, ktorý má na predaj rovnaký motocykel ktorý je asi 1,5 roka starý s nájazdom okolo 4500 kilometrov. K motocyklu je množstvo doplnkov, ktoré sa mi hodia pri cestovaní. Padací rám, nosiče kufrov, zadný kufor, bočné tašky a úplne nové bočné plastová kufre, tankvak, druhá sada pneumatík, reťazová sada, oleje a filtre, a zopár iných vecí, ktoré mi pán ochotne pribalí k motocyklu.

Cena je prijateľná a v prepočte platím 2200,- euro spolu za všetko. Je to cena ako za nový motocykel, ale doplnky sa mi hodia, takže neľutujem. Podáme si ruky a spoločnou fotkou uzavrieme biznis. Ja sadám na môj nový dopravný prostriedok a Tatiana (Vasilijova žena) za volant auta. Mierime nazad do Moskvy na dopravný inšpektorát.

Cesta trvá asi 2 hodiny a je to zvláštne, no stále sme len v južnej časti Moskvy. Funguje to tu asi tak nejako ako u nás, s tým rozdielom, že u nás už nemusíte absolvovať fyzickú kontrolu vozidla a tu ešte áno. Policajt na pridelenom parkovisku skontroluje výrobné čísla a celkový stav či zodpovedá k predávanému modelu. Tu ma upozorňovali, aby som pre istotu zmontoval zadný kufor a iné doplnky ktoré neboli na motocykli od výroby, pretože by to mohlo spôsobiť nezrovnalosť s dokladmi. Inými slovami, ak sa policajt zle vyspal, môže robiť problémy.

Nič také sa ale neudialo a po krátkej kontrole pokračujem do budovy k okienku. Tatiana ktorá tu neďaleko pracovala vo firme ktorá sa zaoberá poisťovníctvom, mi vybavila zákonnú poistku do ktorej zapísala ako možného vodiča motocykla seba, mňa a Vasilija. Tým pádom som ako cudzinec oprávnený používať toto vozidlo k jazde, pretože moje meno figuruje priamo v poistke.

Na dopravnom inšpektoráte celkom jednoducho prebehne prepis motocykla, ku ktorému stačí len obyčajná kúpnopredajná zmluva bez overenia podpisu a technický preukaz. Vybavené asi za 20 minút, bez čakania. Všetci tu boli milí, slušní a dokonca sa zo srandy pýtali Tatiany, či chce do techničáku zapísať aj sajdku, keďže videli, že na rukách drží malú dcéru.

Ako hrdý spolumajiteľ čerstvého technického preukazu sa nechám odfotiť pred budovou a už mi nič nebráni vrátiť sa naspäť k Vasilijovi, no teraz už len do garáže. Tu začína moja príprava motocykla k ceste. Všetky úpravy a balenie trvajú dlho do noci. Prezúvam pneumatiky, a tie ktoré sú viac do terénu si beriem so sebou. Obúvam pneumatiky viac na cestu, keďže plánujem ísť najskôr určitú časť cesty po dobrej asfaltke.

Je dávno po polnoci, Vasilij odchádza domov spať, ráno ide do roboty. Ja zostávam v garáži, už to nemá význam ísť niekam k nemu spať. Podriemem si nadránom tu v garáži. Vraj v Rusku majú jedno pomenovanie na prípravy na cestu, keď ráno odchádzaš a večer je ešte motorka rozobratá na atómy. Volajú to že, „noc poslednej skrutky“.

Som zbalený a ráno doriešim už len nejaké detaily . Líham si okolo tretej ráno pospať, no spánok samozrejme neprichádza. Kto cestuje ten pozná taký pocit pred cestou.

4. deň, streda 15. júna 2022

Moskva – Podolsk – Vladimir – niekde (netuším kde)

Nemôžem povedať, že sa zobúdzam, pretože som prakticky nespal. Tak len vyliezam zo spacáka a vytlačím motorku z garáže, aby som ju o chvíľu zatlačil naspäť. Zadné koleso je prázdne. Zhadzujem ho a kontrolujem dušu. Nakoniec ju beriem do blízkeho pneuservisu. Ani tu nenájdu únik vzduchu. Montujem náhradnú a túto beriem ako tretiu rezervnú. Bajaj má tú výhodu, že obe kolesá sú rozmeru 17 palcov a tak sa dajú duše použiť bez problémov dopredu aj dozadu.

Prichádza takisto nevyspatý Vasilij. Ide do práce a prišiel sa so mnou rozlúčiť pred cestou. Podáva mi ruku so slovami, všetko najlepšie k narodeninám. Okrem štartu mojej cesty, mám dnes zase raz narodeniny. Bude sa to dobre pamätať. 15. júna som vyrazil na cestu... 15. júna mám narodeniny... 15. júna... hmmm....ale nepredbiehajme.

Je už skoro obed a ja štartujem. Zapisujem prvé riadky do môjho zápisníka. Robím prvé fotky naloženej motorky a riešim prvý problém hneď za prvou križovatkou. Nefunguje mi tachometer. Zle som zložil predné koleso a snímač tachometra je zaseknutý. Oprava asi na dve minúty, no aj tak sa pri mne stihol zastaviť miestny motorkár. Poďakujem a pokračujem von z Moskvy.

Von z mesta sa rozhodujem smerom na juh. Na MKAD (Moskovská okružná automobilová cesta) sa počas dňa nepustím. Tam je to permanentne plné a pripomína to skôr parkovisko ako mestský okruh. Južná cesta smerom na mesto Podolsk č. M2 ma vyvedie zo širšieho centra.

Tu sa napojím na cestu č. 113 a po nej idem až na križovatku cesty č.M7 Volga. Je zaujímavé že som prešiel 155 kilometrov a stále som v Moskve, teda na jej okraji.

Keďže táto cesta vedie priamo na východ, tak by bolo na tomto mieste dobré sa zastaviť a povedať si pár úprimných slov o cieli mojej cesty. Ja nikdy dopredu nehovorím kam idem, nerobím žiadne haló ohľadom cesty, ani nejdem vopred s nejakou prezentáciou, plánom, a už vôbec nie s nejakým zverejňovaním bombastických správ z príprav na cestu niekde na internete a podobne.

Ako je o mne trocha známe, vyhýbam sa akejkoľvek „spolupráci“ so sociálnymi sieťami a inými , pre mňa nepochopenými, oblasťami modernej doby. Naďalej obľubujem obyčajný telefón, obyčajný fotoaparát a obyčajné peniaze.

Z týchto dôvodov vedelo o mojom odchode na nejakú cestu len asi 5 osôb a to počítam aj členov rodiny. O plánovanom cieli vedeli len dvaja. Cieľ cesty vlastne nebol cieľom, ale len bodom na ceste ktorý som plánoval dosiahnuť. No k nemu sa vyjadrím trocha obšírnejšie a vrátim sa viac v čase.

Písal sa rok 2011, keď ma koncom toho roku oslovil môj kamarát a cestovateľ s návrhom, aby som sa pridal k nemu a ešte jednému kamarátovi na cestu tam a tam. Ja som v tom čase už ale bol dohodnutý s iným kamarátom, že začiatkom blížiaceho sa leta 2012 pôjdeme do Mongolska. Takže som s poďakovaním odmietol jeho ponuku.

Písal sa rok 2019, keď ma začiatkom toho roku oslovil iný môj kamarát a cestovateľ, aby som sa k nemu pridal na cestu tam a tam. Ja som v tom čase ale mal celkom iné starosti rôzneho charakteru a tak som zase raz poďakoval a aj keď som nakoniec v to leto roku 2019 dal jednu zaujímavú cestu na ostrov Sachalin, ktorá bola aj tak slabou náplasťou na ten smutný rok.

Roky 2020 a 2021 boli také aké boli, a nemá význam sa vracať k tomu čo sa vrátiť nedá, aj keď som si v podstate zacestoval celkom dobre. Sám pre seba som si hovoril, že hneď ako otvoria hranice to dám. Idem do toho naplno.

Hranice síce neotvorili tak ako som chcel. No ja som v Rusku. Sedím na motorke, nech už je akákoľvek, veziem sa po ceste M7 ktorá ide priamo smerom na východ. Nevyšlo to v roku 2012, nevyšlo to v roku 2019, no teraz do tretice to už musí vyjsť predsa!

Som tu, som v Rusku, som na motorke, dnes mám narodeniny tak to musí vyjsť! Veď som konečne vyrazil na Magadan!

Cesta M7 je rovná a zatiaľ aj plná kamiónov. Táto motorka nemá problém držať bežnú cestovnú rýchlosť okolo 90km/h, aj keď je objem motora menší. V prípade že sa mi niekto lepí na zadok, stiahnem sa na krajnicu a pustím ho pred seba. Väčšinou každý poďakuje.

Robím si krátku pauzu niekde po ceste a keďže som už opustil Moskovskú oblasť, tak na kufor mojej motorky s moskovskou značkou lepím nálepku EDU V MAGADAN (idem do Magadanu). Tieto nálepky, ako aj iné drobnosti mi doma vyrobil môj kamarát Andrej, ktorý bol tým pádom jeden z dvoch, ktorí vedeli o mojom plánovanom cieli.

Blíži sa podvečer a s ním aj moje prvé tankovanie. Keďže som motorku dostal s plnou nádržou, tak sa chystám urobiť prvé tankovanie a zistiť prvú priemernú spotrebu. Nádrž má 13 litrov objemu, takže dojazd by mal byť niekde okolo 350-400 kilometrov na nádrž, čo je slušné.

Obchádzam mesto Vladimir z južnej strany. Niekde za mestom zastavujem na benzínke. Tankujem za 580 rubľov a do nádrže dostanem 11.28 litra benzínu, čo je cena 51.80rub/liter a v prepočte asi 0.83€/liter. Zapisujem tieto údaje do zápisníka, no z benzínky hneď neodchádzam.

Cítim sa akosi zvláštne. Akási bolesť na mňa lezie. Pripisujem to únave, pretože za posledné tri dni som nespal dohromady viac ako osem hodín. A keďže dnes mám tie narodeniny a tým pádom už zase o rok viac, tak to pripisujem veku. Jednoducho už toľko nevládzem ako kedysi.

Otváram zápisník a ani neviem prečo tam dopisujem vetu, „idem ďalej bolí ma v boku“...

Táto veta je dodnes poslednou vetou v mojom zápisníku z tej cesty....

Ako som zapísal, tak aj robím, pokračujem ďalej. Po asi 10 kilometroch sa mi už zahmlieva pred očami. Zastavujem, predýcham a pokračujem. Po pár kilometroch odbočujem z cesty do lesa. Cestička vedie pomedzi stromy k nejakej čistinke. Tu sa snažím dať motorku na bočný stojan no padám na bok.

Vytiahnem nohu spod motorky, zhadzujem prilbu a obrovská bolesť mi otvára ústa. Všetko čo bolo v žalúdku sa prišlo pozrieť na svet, čo sa tam deje. Ležím v tráve a zvraciam. Chytá ma triaška na celom tele, vonku je asi 25 stupňov a mňa trasie od zimy. Snažím sa vodou vypláchnuť ústa, no spôsobí to len ďalšie napínanie na zvracanie.

Ten pocit... známy, veľmi známy...to sedím, to ležím. Snažím sa v hlave si usporiadať priority. Žiadne v tej chvíli nemám okrem jedinej. Jediná je jasná – preč odtiaľto! Vstávam a znovu padám. Začiatok konca je tu. A to som ani poriadne nezačal. V okruhu stoviek kilometrov nepoznám nikoho. Ako sa ukázalo neskôr, nebola to celkom pravda.

Celé toto trvá asi hodinu. Dúfal som, že sa tu niekto ukáže a pomôže mi postaviť motorku, no nikto sem nezablúdil. Nesmiem tu zostať, nesmiem, nesmiem! Troška sa mi uľavilo, postavím motorku na stojan, poutieram zo seba čo sa dá, nasadím prilbu zatvorím ju a ledva ju stihnem rýchlo otvoriť aby mali zvratky kam letieť.

Pomaly sa vrátim na cestu a otáčam to naspäť. Pár kilometrov predtým som si všimol veľké parkovisko pre kamióny s nejakým ubytovaním, sprchami a jedálňou. V tej chvíli pre mňa asi jediná blízka možnosť pomoci. Parkujem vo dvore a pýtam sa na ubytovanie. Dvojposteľová miestnosť bez sprchy a WC na chodbe za 800 rubľov (asi 13€). Je mi to jedno, len sa potrebujem niekde zložiť.

Doplazím sa do postele a vyzliekam veci. Bolesť neustupuje ani na sekundu. Rozmýšľam o teplej sprche. Platím 150rubľov a asi 20 minút stojím pod vodou ktorú si púšťam maximálne horúcu. Pomáha mi to a bolesť ustupuje celkom. Vrátim sa do postele, dokonca niečo skúšam zjesť a k tomu aj dve tabletky Ibalginu. Zaspávam asi na polhodinu od únavy.

Zobúdza ma bolesť a obsah žalúdka letí do koša. Škoda že ten kôš bol taký dierkovaný. Všetko tečie po podlahe. V tomto duchu prebieha celý večer a noc. Sú asi dve hodiny v noci a ja už od bolesti nevládzem nič. Schádzam dole k žene ktorá má nočnú službu a vedela o tom že mi je zle. Prosím ju, aby mi zavolala záchranku.

Ona zalomí rukami, že nie je miestna, že ani poriadne nevie, kde sa nachádza, a že ju do práce vozí muž autom. Posiela ma za vrátnikom a ochrankárom v jednej osobe. Už dopredu mi je jasné, že na týchto pozíciách nepracujú géniovia, no to čo ma čakalo bolo aj nad moje sily.

Chlap pozerajúci televízor a v ňom nejaký program v jazyku ktorý mi nič nehovoril mi jasne dáva najavo, že s ruštinou on veru nebude moc kamarát. Gastarbajter z Tadžikistanu, vedel po rusky asi toľko ako ja to tadžicky. Ukázal len rukou že „ďežúrnaja“.. a hotovo. To je označenie pre ženu ktorá má službu a od ktorej som sa práve doplazil.

Vrátim sa k nej s jedinou vetou. Prosím pomôžte mi! A odchádzam do postele zvracať ďalej.

Asi po polhodine počujem na chodbe kroky. Niekto klope, otvárajú sa dvere a tá žena mi len krátko povie, „k vam skóraja jédet“ (ide za vami prvá pomoc). Po ďalšej asi polhodine prichádza pani v bielom plášti s taškou. Pýta sa na problémy, na jedlo, na všetko. Meria tlak, teplotu, a nakoniec mi pichne tri injekcie. Od bolesti, od napínania a na spanie.

Hovorí, že je to otrava z jedla, no ja dobre viem, že nie. Už som podobný stav mal pred rokmi a príznaky sú dnes rovnaké. Pýtam sa čo mám robiť keď to neustúpi, radí mi nemocnicu v meste. Napriek tomu, že som bol v takom stave akom som bol, som dokázal poprosiť „ďežúrnuju“ ktorá všetko pozorovala so zatajeným dychom, aby mi urobila zopár fotiek z tejto situácie.

Dnes sa na tie fotky pozerám už trocha inak, no vtedy mi nebolo všetko jedno.

Pomoc odchádza a za výjazd nechce nič zaplatiť. Poďakujem obom ženám, tak za pomoc lekárky ako aj za pomoc tej ženy, ktorá ani nevedela kde sme, ale nakoniec mi dokázala zabezpečiť pomoc.

Mne zostáva po pár minútach oveľa lepšie, no viem že je to všetko dočasne. Sú asi tri hodiny v noci a môj narodeninový deň s týmto darčekom bol už vlastne včera. Tak od únavy zaspávam, a tým pádom končím aj písanie o tomto dni...

Vždy na konci každého dňa píšem počet najazdených kilometrov, no v tomto prípade sem napíšem len hrubý odhad a to je približne 300 kilometrov.

5. deň, štvrtok 16. júna 2022

Niekde (netuším kde) – Vladimir

Zaspávam s pocitom, že úľava je len dočasná a budím sa v bolestiach. Tri injekcie pomohli len dočasne a viem, že musím situáciu inak riešiť. Ešte v noci som písal kamarátke do Petrohadu, ktorá pracuje ako lekárka.

Opísal som jej situáciu. Hneď ráno mi volá so slovami, „na nič nečakaj, choď rovno do nemocnice, môže byť len horšie ak tam zostaneš“.

Hádžem do seba dve tabletky Ibalginu od bolesti a jednu tabletku Paralenu od teploty. Viem, že tá kombinácia nebola príliš vhodná, no v tejto chvíli to neriešim. Cítim teplotu, ktorú si meriam.

Mám 38.6 a je mi jasné, že telo s niečím bojuje. Snažím sa do seba nasilu dostať veľa vody, aspoň kúsok suchého chleba. Poležím ešte asi hodinu, kým zaberú tabletky a balím veci.

Ráno sa už vymenila služba a nová pani ktorá tu pracuje, už o mne vie. Hneď mi radí miestnu nemocnicu pod názvom Krasnoj krest (Červený kríž), kde sama chodí a vraj je to najlepšia nemocnica v meste (neskôr zisťujem že tam boli štyri).

Sadám na motorku a v polohe ktorá je najmenej bolestivá mierim do mesta. Som asi 30 kilometrov vzdialený, no trvá mi to dlho. Stojím asi každých 5 kilometrov, predýcham, zmením poloho na sedadle a pokračujem.

Zahmlieva sa mi pred očami, bolesť ustúpila len málo a vo vlnách prichádza tlak ktorý po minúte oslabne a o chvíľu znovu zatlačí. Toto sa deje prakticky stále od včera, len chvíľkové uvoľnenie prišlo po podaní injekcií.

V meste na druhý pokus nachádzam nemocnicu a parkujem vo dvore pri budove príjmu. Vchádzam a hneď na recepcii, ktorá vyzerá naozaj dobre a kultúrne sa ma pýtajú na dôvod návštevy. Prakticky okamžite ma berie k sebe od ordinácie lekár, prikazuje vyzliecť sa a ľahnúť si. Okamžitý odber krvi, moču, kontrola tlaku, teploty, EKG, sonografia brucha a injekcia od bolesti.

Prístup som naozaj ocenil a hlavne fakt, že ležím. V tejto polohe mi je ľahšie ako sedieť a stáť. Po asi hodine tohto kolotoča, prichádza hlavný lekár zmeny a vyjadrí sa jednoznačne. „Váš stav je vážny, dôrazne neodporúčam pokračovať v akejkoľvek činnosti spojenej s cestovaním“. Odpovedám, že som si vedomý situácie a preto som sa obrátil na ich nemocnicu.

Lekár to berie na vedomie, no potom mi povie, že ich nemocnica ma ako cudzinca môže ošetriť, ale na hospitalizáciu ak budem súhlasiť musím byť preložený do miestnej Oblastnej nemocnice mesta Vladimir. Dostávam ponuku na prevoz sanitkou, no keďže mi je po injekcii trocha lepšie, tak riešim do tejto nemocnice prejsť sám. Poďakujem za naozaj okamžitú pomoc a odchádzam von z budovy.

Mám pred sebou len asi tri kilometre, no na nohách sa cítim oveľa horšie ako keď som tam ležal. Hlava sa mi točí, bolesť je silnejšia a znovu ma začína napínať. Mierim von z mesta a na jeho okraji vidím znak nemocnice. Odbočujem no musím zastaviť, lebo mi je naozaj už pomaly na odpadnutie.

Predýcham a potiahnem bližšie k bráne pred ktorou je spustená závora. Vychádza ochrankár, ktorému vysvetľujem, že mi je strašne zle a potrebujem na príjem. Odpovedá, že mám zaparkovať vonku na ulici a ísť pešo (asi 300metrov).

Snažím sa mu vysvetliť, že to neprejdem, že ledva stojím na nohách. Už sú tu dvaja, radia sa medzi sebou čo urobiť. Ja ich chápem, robia si len svoju robotu. Jeden z nich berie do ruky telefón a vidím cez okno ako sa chystá niekam volať.

Ja vyklápam prilbu úplne a na zem letí to čo som ráno dokázal dostať do seba. S dopadom mojich zvratkov na zem sa otvára závora a za sebou počujem už len slová „davaj idi davaj“...

Oddelenie príjmu vidím z diaľky. Parkujem vedľa sanitiek pod schodiskom, nikomu tu nezavadziam. Na chodbe je len zopár čakajúcich, tak si rovno ľahnem na lavicu. Je mi jasné že ma vidia cez kameru, tak nikde neklopem.

Po pár minútach je pri mne sestra, pýta sa na problémy, podávam jej lekársky záznam z nemocnice v meste. O chvíľu príde lekár, poprosí ma o strpenie, vraj majú vo vnútri naliehavý prípad a ukáže mi na chodbe lôžko, kde si môžem lepšie ľahnúť. Bolesť začína stupňovať a ja čakám. V motorkárskom oblečení tu pôsobím asi dosť divne, lebo tie pohľady okoloidúcich si nejde nevšimnúť.

Po asi polhodine čakania ma volajú do ordinácie. Znovu ihneď odber krvi a moču. Kontrola tlaku a teploty. Lekár váha, pretože prípadov hospitalizácie cudzincov tu veľa nebýva. Je mi jasné, že toto je neštandartná situácia aj pre nich.

Ja mám cestovné poistenie samozrejme so sebou, a je to prvé načo sa pýtajú. Po niekoľkých telefonátoch vidím súhlasné pokyvovanie hlavou, no ja v tej chvíli prosím lekára, že si musím ľahnúť lebo sedieť nevydržím a cítim, že o chvíľu idem k zemi.

Vedľa v miestnosti dostávam posteľ, nohy nad úroveň hlavy a hlavne nejakú injekciu, ktorá ma v tej chvíli zachraňuje od hanby, že sa tam zosypem celkom. Ono sa mi o tom dnes píše inak , ako to bolo v realite. Jednoducho si predstavte byť v zlom stave niekde ďaleko od domu, nič príjemné veru.

Po zase nejakej dobe ktorú ani neviem určiť, lebo sa mi zdá, že som tam na chvíľu zaspal od úľavy po injekcii, prichádza iný lekár a navrhne mi hospitalizáciu a vraj potom budeme riešiť ostatné veci ohľadom celej situácie, no najskôr je nutné ma dostať z najhorších bolestí. Vraj či súhlasím...

Odpovedám mu, že ja ani nič iné nechcem, len aby ma tu nechali a pomohli mi nejako. Veď čo iné mi zostávalo. Tu som sa cítil aspoň ako tak bezpečne.

Celý proces ešte chvíľu trvá, no potom prichádza sestra z oddelenia na ktoré ma prijmú a pýta sa či som schopný prejsť sám, alebo potrebujem odvoz. Ja som po injekcii na tom trocha lepšie, tak idem sám pešo.

Z motorky si beriem len zopár vecí z oblečenia. Ostatné v tejto chvíli neriešim. Vonku ma čaká člen ochrany nemocnice s odkazom, že motocykel v areáli nemocnice nemôžem nechať a musím ho vyviesť von. Odpovedám, že dobre, ale neskôr.

Príchod na oddelenie je ako z filmu...nepodareného filmu. Celebritu ako som ja si prišli obzrieť všetky sestry a upratovačky. Cítim sa dosť trápne, no dostávam podporu, že sa nemám báť, že sa postarajú o mňa. Stihol som sa len spýtať či tu už mali nejakého cudzinca, a vraj áno raz niekoho z Brazílie a teraz ja ako exot.

Zhadzujem zo seba handry a ľahnem si. Procedúra sa znovu opakuje, všetky možné merania a odbery. Prichádza lekár oddelenia. Predstavuje sa, podáva ruku, vysvetlí prvotný postup. Okamžite dostávam dve veľké infúzie a k nim nejaké lieky na tlmenie bolesti priamo do žily.

To čo nasledovalo po pár minútach bolo neskutočne uvoľňujúce. Lieky zaberajú takmer okamžite, bolesť ustupuje a ja zaspávam. Spím tuho, netuším koľko, no asi dosť nato, že keď sa prebudím tak sa najskôr musím zorientovať kde som.

Na telefóne vidím množstvo zmeškaných hovorov a správ. Asi ma fakt vyplo ako keď vyhodíte poistky. Začínam riešiť situáciu doma. Uspokojil som všetkých, že som v nemocnici a že tu je to lepšie ako niekde na ulici, alebo v lese. Potom začínam riešiť nahlásenie poistnej udalosti a žiadosť o pomoc cez poisťovňu u nás.

Spomínam si, že som volal kamarátovi Vasilijovi do Moskvy a objasnil mu v akej som zlej situácii a poprosil som ho, či nepozná niekoho tu v okolí kto by mi tu dokázal pomôcť riešiť problém spojený s motocyklom.

Vasilij to riešil spôsobom ktorý chcem opísať trocha viac podrobnejšie a nakoniec sem pripojiť aj zopár informácií, ktoré sa možno niekomu z vás hodia v budúcnosti...pretože človek nikdy nevie, kedy bude potrebovať náhle a nečakane pomoc tak, ako ja. Takže tieto nižšie napísané údaje možno nebudú na škodu.

Služba funguje nonstop, hovoria aj po anglicky a v prípade potreby vedia zabezpečiť pomoc v každom regióne a meste kdekoľvek v Rusku. Hlavne sa jedná o motocyklistov po nehode, alebo v problémoch. Dokážu zabezpečiť pomoc priamo v mieste kde sa nachádzate. Telefónne číslo 8-800-775-17-34

Cez stránku мотороссия.дтп bola zverejnená výzva o pomoc na ktorú o pár minút reagoval motorkár z mesta Norilsk za polárnym kruhom, ktorý mal kamaráta priamo v meste Vladimir, kde som sa nachádzal ja.

motorussia.pro/category/8-800-775-17-34

Takže trocha komplikovanejšie, ale výsledok bol ten, že do 20 minút od zverejnenia žiadosti mi zazvonil telefón a hlas mi jednoducho oznámil „ahoj, ja som Andrej, vraj si v núdzi a potrebuješ pomôcť, odchádzam z roboty rovno za tebou!“

Vysvetľujem Andrejovi, že som už v bezpečí nemocnice, takže kvôli mne nemusí bežať z práce, no on napriek tomu prichádza do hodiny. Zoznamujem sa s miestnym motorkárom, ktorý sa na najbližšie dni stane mojim denným hosťom a riešime môj problém s motocyklom.

Navrhuje mi možnosť, že ho odvezie k sebe domov, no potom sa rozhodne, že skúsi ísť na riaditeľstvo nemocnice sa porozprávať s niekým kompetentným.

Výsledok je po hodine chodenia od dverí k dverám taký, že v tejto výnimočnej situácii mi je umožnené parkovať v areáli nemocnice, neďaleko môjho oddelenia, čo mi veľmi vyhovuje. Všetky veci mám v blízkosti, a nikoho som nemusel zaťažovať prevozom motorky.

Posedíme s Andrejom asi hodinu a keďže mňa čakajú určité liečebné kroky, rozlúčime sa s tým, že zajtra príde zase.

Zvyšok dňa už len riešim komunikáciou ohľadom môjho pobytu v nemocnici s poisťovňou a debatami s kamarátmi čo ďalej.

Keďže som „napichaný“ rôznymi liekmi a infúziami, tak sa cítim pomerne dobre a bolesť je oveľa menšia. Od únavy zaspávam so západom slnka. V noci sa budím len pri výmene infúzie a naozaj tuho dospávam prebdené predošlé noci.

Zakončujem tento deň štatistikou najazdených kilometrov, ktorá je približne 40km.

6.deň, piatok 16. júna 2022

mesto Vladimir, nemocnica

Ešte Vás to baví čítať, no moc toho motorkárskeho tu fakt doteraz nebolo...ja som Vás upozorňoval, že tento „cestopis“ bude iný....

Zobúdzam sa nie celkom v dobrom stave. Cítim, že mi je akosi teplo. Ranná kontrola tlaku, teploty a iných faktorov, ukazuje nemilú vec. Mať skoro ráno teplotu 38.8 je zlým znakom. Aj keď sa necítim zle, no viem, že je to len utlmené liekmi od bolesti.

Sestrička mi oznamuje, že dnes ma čaká séria vyšetrení, ako rengen a CT. A tak od rána spoznávam všetky možné zákutia tejto nemocnice, exkurziu mám po rôznych kabinetoch, kde absolvujem množstvo procedúr. Posledným je spomínané CT vyšetrenie.

Po ňom sa stretávam s mojim ošetrujúcim lekárom. Už prvý pohľad na neho mi čosi naznačil. Predtým usmiaty, teraz viac zamyslený. V rukách moja dokumentácia a vážnym hlasom spustil.

„Váš stav je vážny, a to že sa cítite teraz lepšie, je len dočasné. Vysoká teplota je znak zápalu, po prehodnotení Vašich výsledkov sme sa rozhodli pre neodkladnú a okamžitú operáciu“.

Tak ako som stál, som si musel sadnúť. Chcel som sa spýtať niečo, možno máličko protestovať, no došli mi v tej chvíli slová. Asi to bude zase znieť zvláštne, no mňa v tej chvíli napadlo jediné, a to je „koniec cesty“.

Lekár pokračuje „v danej situácii naozaj nemáte na výber, v tomto stave sa Váš stav bude len zhoršovať, ak odmietnete operáciu, tak Vás musím upozorniť, že dnes je piatok a cez víkend sa u nás neplánuje s operáciami, a v tomto stave do pondelka čakať znamená, že v pondelok je veľká pravdepodobnosť nie operácie, ale na amputáciu orgánu“.

Cítim, ako sa mi začína točiť hlava. Lekár to všetko pochopí a už len jednou vetou konštatuje, „už som dal hlavnej sestre na Vašom oddelení pokyn, do dvoch hodín Vás pripraviť na operáciu“, držte sa! Podá mi ruku a odchádza.

Ja sa snažím rozdýchať túto naozaj nečakanú novinku. Oboznamujem so skutočnosťou doma, a hlavne v poisťovni z ktorej mi už včera 2x volali. Informácia o plánovanej operácii, rozbehla mašinériu telefonátov a jednaní.

Moja poisťovňa sa spojila so svojim ruským partnerom v Moskve. Ten sa spojil priamo s nemocnicou a tá riešila danú vec priamo s mojim lekárom. Odpoveď išla presne v opačnom postupe, lekár – ruská poisťovňa – slovenská poisťovňa – ja.

Hneď mi bolo oznámené, že akúkoľvek operáciu moja poisťovňa odmieta, bez posúdenia celej situácie svojimi lekármi u nás. Vraj chcú doložiť kompletné analýzy a správy o mojom aktuálnom stave. Samozrejme, nič také ja ako pacient som nemal a preto sa kolotoč telefonátov nezastavil.

Bolo mi jasné, že tu sa nehrá o moje zdravie, ale o nemalé peniaze spojené s celým procesom. Pri ďalšom telefonáte som sa priamo spýtal, aké teda navrhujú riešenie ak by bolo stanovisko k operácii odmietavé. Dostávam odpoveď „Váš prípadný prevoz do inej „našej“ zazmluvnenej nemocnice, alebo aj prípadný prevoz na Slovensko“.

Sám som sa musel pousmiať pri tej predstave, že asi ako by ma chceli dostať domov letecky z Ruska. Logisticky veľmi ťažko zvládnuteľné a o čase ani nehovorím. No zo strany poisťovne bol zámer jasný, keďže sa v tom točia asi veľmi veľké peniaze.

Ja som nesmelo zaklopal na dvere kabinetu môjho lekára, ktorý už bol mierne vytočený z toho koľko musel absolvovať telefonátov kvôli mne. Zopakoval som mu žiadosť o dokumentáciu a možnosť o transport domov, načo sa on len pousmial a predtým ako zatvoril dvere povedal „operácia o hodinu“!

Zase mi zvoní telefón a ja len sucho opakujem práve počutú vetu, „operácia o hodinu“. Naša poisťovňa si asi uvedomila, že v danej situácii niet veľa možností na nejakú lepšiu variantu riešenia problému, a preto dostávam súhlasné stanovisko s operáciou. Vraj sa naši lekári dohodli, že v prípade akútnej potreby povoľujú zákrok.

Toto sa udialo v priebehu dvoch hodín, ktoré mi ubehli asi ako dve minúty a vôbec mi nepridali na psychickej pohode. Medzitým som so sestrou vyplnil a podpísal niekoľko dokumentov pred operáciou a absolvoval rozhovor s anestéziológom a zopár predoperačných povinností.

Ďalšie kroky si pamätám trochu matnejšie a preto preskočím proces operácie, po ktorej som sa po zvyšok dňa vracal do reality.

Keď sa na to všetko pozriem s odstupom času, tak si myslím, že o mojej operácii bolo rozhodnuté už v deň môjho prijatia na oddelenie. Niektoré veci a úkony tomu nasvedčovali. Hlavne zákaz jesť a piť. Lekári chceli len mať istotu a počkali do druhého dňa, aby im výsledky vyšetrení potvrdili správnosť postupu.

Mne to oznámili, len chvíľu pred samotným zákrokom, a asi to riešenie v tej chvíli malo význam. Zbytočne by som bol vo väčšom napätí počas celej noci. Takto ma ráno postavili pred hotovú vec a celé to bolo jednoduchšie.

Aj tak som už väčšinu motorkárskej verejnosti dostatočne unudil mojim písaním niečoho, čo má s cestovaním len málo spoločné. Nuž verte mi, aj ja by som bol v tej chvíli určite radšej v sedle motorky, ako bezvládne ležal v ruskej nemocnici.

7. deň, sobota 17. júna 2022

mesto Vladimir, nemocnica

Prichádza Andrej, pustili ho až na oddelenie priamo k môjmu lôžku, a tak strávim hodinu aspoň trocha veselšie. Bavím e sa o motorkách, o cestovaní o všetkom možnom.

Zvyšok dňa už je v štandartnom nemocničnom režime a niet o čom písať. Lieky – spánok – lieky -- spánok.

8. deň, nedeľa 18. júna 2022

mesto Vladimir, nemocnica

Deň výnimočný len z dôvodu, že som konečne dostal jedlo a cítim sa oveľa lepšie. Čas sa samozrejme vlečie, a tak sa snažím len spať. Andrejovi píšem, že nič nepotrebujem, aby sa venoval rodine a dnes nechodil. Nechcem mu robiť príliš starosti so mnou. Aj tak mi ešte pomôže neskôr. Jediným spestrením víkendu je to, že mi dali konečne niečo jesť.

9. deň, pondelok 19. júna 2022

mesto Vladimir, nemocnica

Po nekonečnom víkende, je tu pracovný deň. Vyšetrenia a nastavenie liečebných postupov ďalších dní mi na vizite oznamuje lekár. Predpokladaný čas v nemocnici bude do piatku, potom ma prepustia do „domáceho“ ošetrenia, aj keď slovo domáce je trocha úsmevnejšie v mojej situácii.

10. deň, utorok 20. júna 2022

mesto Vladimir, nemocnica

Pri rannej vizite sa nesmelo pýtam lekára na možnosť cestovať ďalej, alebo aký je jeho názor na celú vec. Ten jeho pohľad na mňa stál teda zato. No nakoniec mi diplomaticky odvetil, že ak sa sám budem cítiť dostatočne silný na cestovanie, a nebude ma môj stav obmedzovať, tak je to na mne.

Ešte sa spýtal na cieľ mojej cesty. Na jazyku som mal názov mesta ku ktorému som smeroval, no zostalo len pri prvom písmene „M“....nakoniec zo mňa vypadlo slovo Bajkal.

Usmial sa a povedal niečo v tom zmysle, že pokúšať osud a riskovať zdravie mu v mojom veku príde nie celkom logické riešenie. A dodal, niečo v tom zmysle, že nie všetky nemocnice v Rusku sú také ako tá ich.

Jeho úsmev mi bol viac ako vysvetlením toho ako to myslel. Čo sa týka cestovania v tej chvíli, viem, že má pravdu. U nás sa tomu hovorí aj inak, „netlač na pílu“...

Poobede prichádza Andrej. Oznamujem mu, že moje rozhodnutie je nepokračovať v ceste. On mi dáva za pravdu a sám mi navrhuje možnosť, že moju motorku odvezie do Moskvy. Darujem mu jedno z mojich tričiek s logom mesta kam som smeroval.

Táto pomoc je z jeho strany veľmi nečakaná, hlavne keď si uvedomím fakt, že som pre neho úplne cudzí človek.

11. deň, streda 21. júna 2022

mesto Vladimir, nemocnica

Týmto dňom moja tohtoročná cesta definitívne končí. Andrej sa taxíkom privezie do nemocnice, ja si beriem zopár vecí z motorky a smutne sa lúčime. Urobím si fotku na pamiatku ako Andrej sedí na motorke pred bránou nemocnice a už ho niet.

V tejto chvíli zostalo moje cestovanie už len v rukách iných. Vraciam s na oddelenie a večer mi z oka vypadne slza. Asi mi tam spadla nejaká smietka, alebo niečo také, inak si to neviem vysvetliť.Určite to muselo byť tak...

12. deň, štvrtok 22. júna 2022

mesto Vladimir, nemocnica

Ráno mi lekár oznamuje, že na druhý deň budem prepustený z nemocnice. Môj stav je stabilizovaný, zápal sa podarilo zastaviť, celkový stav je uspokojivý, takže môžem začať pomýšľať na návrat domov.

Začínam teda zisťovať moje možnosti. Z poisťovne sa mi ozvali len s informáciou, že sa dozvedeli, že mám byť prepustený, no a potom zostalo ticho. Nikto sa v ten deň už neozval.

Andrej znovu prichádza a opisuje mi svoje pocity z prevozu motorky. Do Moskvy k Vasilijovi do garáže mu to trvalo asi niečo okolo štyroch hodín jazdy. Odtiaľ vlakom na metro, metrom na stanicu a ďalším vlakom domov. Vrátil sa okolo polnoci domov. Ani slovo nechcel počuť o tom, žeby som mu dal nejaké peniaze. Patrí mu moja veľká vďaka za tento jeho krok.

Dostávam od neho ako darček originálnu skrutku z nejakého raketoplánu. Dúfam, že niekde nebude nejakému kozmonautovi chýbať.

Sedíme v mojej nemocničnej „paláte“ ako sa nazýva nemocničná izba a dumáme, ako ma dostať domov. Okrem iného mi veľmi pomáhajú s hľadaním riešenia aj doma, no ceny na letenky zo dňa na deň sú nereálne. Pod 2000,-€ jednosmerná letenka nie je, a aj to s prestupom a dlhým čakaním. Ceny 3000-4000,-€ ktoré mi ponúkajú letecké spoločnosti sú len na zasmiatie, či skôr zaplakanie.

Nakoniec sa dostaneme k pozemnej variante, a tou je cesta vlakom z Moskvy do Kaliningradskej oblasti, kde som už predtým mal možnosť poslať moju motorku v roku 2021 a teraz tam mám možnosť poslať aj seba.

No to by som nebol ja, kedy nemám zase „šťastie“ a práve včera boli vlaky na trase Moskva – Kaliningrad pozastavené. Nakoľko trase prechádza cez územie EU, tak sa Litva rozhodla o nejakých obmedzeniach voči Rusku a tieto vlaky prestali premávať.

Bezmocnosť danej situácie s Andrejom zachraňujeme variantou leteckou. Moskva – Kaliningrad, letecky za necelé tri hodiny (let musel obchádzať územie EU, cez Petrohrad a ponad Baltské more. Inak by bol priamy do jednej hodiny)

Na počudovanie, letenka bola lacnejšia ako 20-hodinová cesta vlakom. Andrej svojou kartou na moje meno kupuje letenku, (keďže ja naďalej odolávam výdobytkom techniky, ako je účet v banke, sociálne siete a iné). No ale na svoju obranu v tejto chvíli napíšem, že v roku 2022 naše platobné karty v Rusku nefungovali žiadne.

Andrej teda kupuje letenku za približne 120,-€, ja mu dám túto sumu v rubľoch a v Kaliningrade si s mojou známou dohadujem „rande“ v podobe môjho prevozu z letiska Kaliningrad – Chrabrovo na hraničný prechod Mamonovo/RUS – Grzechotki/PL.

Túto informáciu som mal preverenú vopred, takže som vedel, že z Kaliningradskej oblasti do Poľska ma pustia von aj cestným hraničným prechodom (tu neplatilo obmedzenie na letecký vstup). Opačne z Poľska do Ruska to bolo možné len ruským občanom, tam by mi nepomohlo ani platné vízum v pase.

Na tento hraničný prechod mám milé spomienky z januára 2021, tu som si po viac ako dvoch rokoch prevzal moju motorku, ktorá precestovala vlakom cez celé Rusko až sem. Bol som tu vtedy v zime s mojim kamarátom Pavlom (jets) a dnes sa mi zase ponúkol, že v prípade potreby pre mňa príde na rovnaký prechod aj teraz.

Všetky tieto kombinácie boli teda minimálne o 80 % lacnejšie, ako najlacnejšia priama letenka domov. Dnes si teda ešte užijem pohodlie nemocničnej izby a kulinársky zážitok nemocničnej kuchyne (úplne v pohode strava) a zajtra sa teda začne môj ústup na západný front.

13. deň, piatok 23. júna 2022

mesto Vladimir, nemocnica – Moskva – Moskva Butovo

Ráno po vizite mi lekár oznamuje, že hneď ako pripraví moju dokumentáciu, budem prepustený. Toto sa udeje dopoludnia, dostávam kopec papierov, lieky na najbližšie tri dni a recepty na lieky na najbližší mesiac.

Môjho ošetrujúceho lekára, ktorý viedol aj môj zákrok ešte poprosím o spoločnú fotku a neskôr z domu mu ako poďakovanie poštou pošlem obrazovú knihu o Slovensku.

MuDr. Alexander Nikolajevič Kirilov

Nerozlučný Andrej ma už čaká pred nemocnicou na motorke. Taxíkom sa odveziem na stanicu a tu sa už definitívne lúčime. Poďakujem za naozaj nesmierne ľudský prístup neznámeho človeka a neskôr mu takisto posielam poštou poďakovanie.

Prvým vlakom mierim do Moskvy. Je zaujímavé, že vlak má označenie ako „prímestský“ a to je vzdialenosť do Moskvy okolo 350 kilometrov. Niektoré veci sa v Rusku chápu naozaj len s úsmevom.

Moskva „Jaroslavskyj vokzal“ (Jaroslavská stanica), spleť prechodov, nadchodov, budov a asi milión ľudí. Čakám na prípoj do miestnej časti Moskvy Butovo, kde býva Vasilij. Cesta trvá asi 90 minút a to som stále len na okraji Moskvy. Zo stanice do garáže to mám asi 5 kilometrov, tak beriem taxík.

Zvoní mi telefón a po dvoch dňoch si na mňa spomenuli v poisťovni. Vraj sa dozvedeli, že ma pustili z nemocnice a chcú vedieť, či sa mám ako dostať domov. Vysvetľujem, že ja už som v Moskve, tak chcú aby som si odložil všetky účtenky za vlak, a vraj či mám kde prespať, lebo ak nie rezervujú mi hotel.

Poďakujem, že dnes už mám kde spať a riešime, čo ďalej. Ja oznamujem akú variantu cesty domov mám zaplatenú a dohodnutú. Poisťovňa mi oznamuje, že sa bude snažiť mi zabezpečiť dopravu domov, keďže podľa poistnej zmluvy mám v mojom prípade nárok na “repatriáciu“, keďže môj stav nedovoľuje pokračovať v ceste.

Moc tomu neverím, ale na počudovanie o hodinu mi volajú znovu s ponukou, ktorá sa asi v takej situácii neodmieta. Vraj či mi vyhovuje na zajtra ráno let Moskva – Istanbul – Viedeň a vo Viedni ma bude čakať ich vozidlo ktoré ma odvezie priamo domov.

Tu fakt niet čo váhať a beriem to hneď. Neskôr v správe dostávam inštrukcie ohľadom letu. Ja večer ruším všetko vopred dohodnuté, no letenka Moskva – Kaliningrad sa stornovať nedá, tak nakoniec prepadne.

V garáži začína to, čo som tu robil pred viac ako týždňom, len teraz v opačnom poradí. Balenie z motorky do cestovnej tašky. Vasilij má svoju garáž prispôsobenú aj ako menší servis, tak mu nechávam ako poďakovanie všetko náradie ktoré som si priviezol. Nechám mu aj zopár vecí na cestovanie a kemping.

Motorku nafotíme so všetkými vecami, tak ako ju plánujem predávať. Je mi ľúto, že to je takto, no už to nezmením. Na motorkárske stránky je zverejnený inzerát o predaji a večer u Vasilija v kuchyni sedíme a preberáme celé tieto zvláštne dni.

Asi by to chcelo fakt na všetko zabudnúť, no nejde to a aj preto vznikol tento nazvime to „pohľad na svet“. Situácie bývajú fakt rôzne a plány sa menia nie vždy tak ako chceme. A toto je jeden z učebnicových príkladov ako sa to všetko môže zmeniť.

14. deň, sobota 24. júna 2022

Moskva – Istanbul – Viedeň – Pobedim

Ráno je tu akosi rýchlo. Večer sme sedeli a rozprávali dlho do noci. Teraz ja vstávam na lietadlo a Vasilij do roboty. Lúčime sa pred domov, naozaj mi pomohol vo veľa veciach. A ešte pomôže pri predaji motorky.

Ja sadám zase do taxíka smer Vnukovo. Z tohto letiska odlietam. Proces je rovnaký ako všade. Let do Istanbulu trvá viac ako päť hodín, zase je to kvôli rôznym obmedzeniam na trase.

Prestup na linku Istanbul – Viedeň je asi viackrát zmenený a meškanie naberá takmer tri hodiny. Nakoniec okolo 21.00 pristávam vo Viedni, kde ma už dlho čaká človek s mojou menovkou. Odvezie ma priamo domov a na začiatku našej dediny ho poprosím o zvyčajnú fotku. Tak netradične ako táto cesta začala, tak netradične aj skončila. Je tesne pred polnocou a ja som doma.

Pocity? Zvláštne. Z jednej strany je človek asi rád, že je doma, no z druhej strany je mu veľmi ľúto toho všetkého. No zmeniť minulosť nevieme, naopak vieme sa poučiť do budúcnosti a o tom bol tento príbeh. Sedím doma len tak pri stole a tok myšlienok je nekonečný.

Neskôr v posteli to takisto neviem rozumne predýchať a celú noc sa prehadzujem zo strany na stranu. Otázok je viac ako odpovedí. Únava je ale silnejšia a tak vyhadzujem hlavný istič v hlave a zaspávam s vedomím, že aj po tretí krát mi jednoducho nevyšiel...... Magadan.

Ráno si ešte urobím doma na dvore jednu fotku s batožinou a mojou motorkou v pozadí. Určite som nečakal, že sa tak rýchlo vrátim.

Som doma. A nič na tom nezmení žiaden fakt. Návrat do reality býva pre mňa vždy ťažký, no a hlavne po takomto fiasku. A preto sa do zabehnutých koľají budem dostávať ako vždy mne bežným spôsobom, a to je niekam vypadnúť.

Nedeľa prešla v znamení vybaľovania a triedenia vecí, a spánkom po ceste. Keďže takmer nikto nevedel, že niekam idem, tak ani nemám moc komu oznamovať, že som sa vrátil.

V pondelok ráno idem k lekárovi, pretože môj stav je zatiaľ len stabilizovaný, ale riešiť treba ešte ďalšie veci. U lekára ma najskôr pošlú kade ľahšie, že som nebol objednaný, no ja sa nedám a argumentujem, že mám na to vážny dôvod, na dnešnú návštevu.

Lekárka najskôr trocha pochybovačne pozerá na mňa, potom pozrie na papiere v azbuke a vyvalí oči. Vidím, že sa jej celý môj prípad začína páčiť, a preto jej predložím preklad do slovenčiny, ktorý som si vopred nechal urobiť.

Tým som si ju celkom získal na svoju stranu a po celkom milej debate, kde bola viac zvedavá na to aké to je v ruskej nemocnici, ako na môj zdravotný stav, mi pridelí vraj výnimočne dobrý dátum na ďalšiu operáciu.

Pondelok 2. augusta 2022 je príšerne ďaleký termín, keďže dnes je pondelok 26. júna 2022. No dozvedám sa, že je to naozaj najskorší termín kedy môžem byť hospitalizovaný. Takže leto je definitívne v prdeli poviem si. Odchádzam domov a hneď riešim čo ďalej.

Nič rozumnejšie ma nenapadlo ako cez víkend niekam vypadnúť. A tak sa začala séria kratších, no niekedy aj dlhších ciest, ktoré boli akousi slabou náplasťou mojej cestovateľskej duši.

Keďže som bol obmedzený čo sa týka síl a hlavne s ohľadom na zdravie, nie všetky cesty boli v sedle motocykla. No ako nejaká náhrada to bolo postačujúce.

V ten deň mi ešte volali z poisťovne, že či moja cesta domov dopadla dobre, či na ich vodič doviezol až domov, a či mám nejaké žiadosti, protesty, otázky a iné. Povedal som, že všetko bolo v poriadku a mám len jednu otázku, ktorá je skôr len zo zvedavosti a ak na túto otázku nemôžu odpovedať tak to chápem.

Pýtal som sa, že či smiem vedieť koľko stála celá táto moja „kultúrna vložka“. Pani sa usmiala a zjavne asi čakala podobnú informáciu. Povedala mi, že z toho čo vidí v systéme likvidácie môjho prípadu je cena letenky približne 1700,-€ + odvoz z letiska 400,-€.

Cena operácie, hospitalizácie a ostatných úkonov spojených s mojim pobytom v zdravotníckom zariadení v Rusku sa predbežne pohybuje v niekoľkých desiatkach tisíc euro.

Cena vraj ešte nie je presná, nakoľko ich ruský partner danú vec ešte celkom neuzatvoril, ale mne bolo od začiatku jasné, prečo tak veľmi trvali na mojom prevoze na Slovensko, alebo do inej ich partnerskej nemocnice niekde v inom meste v Rusku. Točia sa v tom biznise obrovské prachy. A každý sa snaží ušetriť kde sa dá.

Ale vrátim sa k cestovaniu, pretože o tom sa mi ľahšie píše, aj keď v tomto prípade zatiaľ moc nebolo o čom písať. Prichádza víkend a ja riešim krátku cestu do Rumunska.

Len tak na víkend na otočku a ako je vidno na mape, jednalo sa skutočne len o jednoduchý víkendový trip si trochu ustáliť hlavu po tom všetkom. No v tomto prípade som bol rád aj takému cestovaniu. Dal som len okolo 1200 kilometrov, ale to v pohode stačilo na to, aby som bol spokojný.

Ďalší týždeň som si dal pauzu od podobných aktivít, no potom ma zase začalo hlodať cestovateľské svedomie, pri ktorom som si spomenul na slová lekárky, ktorej som sa pýtal, či môžem jazdiť na motorke. Odpovedala, „ak Vás to nebude zdravotne obmedzovať, je to na Vašom rozhodnutí“.

Domov z Rumunska som sa takmer vrátil s tým malým bielym psíkom.

V čase keď som ležal v nemocnici, mi môj známy z Ruska volal, pýtal sa ako sa mám a iné bežné veci. Vraj mi chcel niečo ešte povedať, ale ma nechcel zbytočne dráždiť v tej chvíli. Ja som presne vedel, čo má na mysli.

V čase keď som si ja užíval pohodlie nemocnice, vydala ruská strana informáciu, že obmedzenie na hraniciach sa od určitého dňa končí a bude možno vstúpiť na územie Ruska bežnými hraničnými prechodmi.

Dátum si už presne nepamätám, no je to vlastne jedno. Dnes je situácia iná a ja sa rozhodujem, že keďže sa cítim relatívne v poriadku, lekárka nebola vyslovene proti jazde na motorke, tak by bolo vhodné preveriť situáciu na hraničnom prechode.

Je to asi dosť zvláštne, ale ja sa do necelých dvoch týždňoch vraciam do Ruska. A ako bonus na svojej motorke!

Kaliningradská oblasť je pre niekoho Rusko a pre niekoho takmer ako niekde u nás. Zhodli sme sa na tom, že ak by nebolo na autách ruských evidenčných čísiel, človek takmer ani nepozná, že je v Rusku. Na hraniciach takmer nikoho a po hodine som úplne bez problémov prešiel. Nikto nič neriešil. Pas, technický preukaz, pár minút čakania a choď kam chceš.

Cestu cez Poľsko som si rozdelil na dva dni, prespal som priamo na parkovisku nového ešte zatvoreného parkoviska priamo na diaľnici. Kaliningradská oblasť mi dala príjemné takmer štyri dni , pri brehoch Baltského mora. Minimum ľudí a bez dažďa.

Zopár porcií šašliku a zopár litrov kvasu mi urobilo príjemný predĺžený víkend. Kempovanie na pieskovej pláži kde v závetrí za dunou rozkladám stan na tri dni bol príjemný oddych. Napriek tomu, že je teplo, tak tu prichádza len minimum návštevníkov a počas večera tu stanujem sám.

Cez deň vyrážam na krátke spoznávanie okolia, neďalekého mesta Jantarnij a s udicou v ruke skúšam uloviť miestnu šťuku v "karieri". Tak sa nazývajú umelo vytvorené vodné plochy, ktoré vznikli po ťažbe jantáru. Voda sa tu mieša sladká s morskou. No očividne to rybám príliš nevadí.

Je sobota a volá mi Vasilij z Moskvy. Našiel sa záujemca o môj motocykel. Dohadujeme možný predaj. Poobede naozaj prichádza kupec k nemu do garáže a nakoniec je ruka v rukáve. Keďže som aj ja teraz v Rusku, tak hneď riešime prevod peňazí mne do ruky.

Volám kamarátke ktorá žije v Kaliningrade a na jej účet nechám poslať peniaze. Stretávam sa s ňou v meste, ona v banke vyberie ruble a v zmenárni pri výhodnejšom kurze ich mením na eurá. Ja tým uzatváram kapitolu môjho krátkodobého vlastníctva ruskej motorky.

Prešiel som okolo 2500 kilometrov , a na motorke som si naozaj užíval každý meter. Cestu domov som absolvoval na jeden záťah, bez akýchkoľvek zdržaní na hranici. Zase nikto nič neriešil a po hodine som v Poľsku. Touto cestou som otestoval, moju staro – novú motorku, ktorú mám v garáži.

Cez zimu mi prišla pod ruku za veľmi slušné peniaze spoľahlivá motorka, ktorú som už kedysi mal. Suzuki V Strom 650. Upravil som si ju podľa seba a som spokojný. Skvelá a jednoduchá motorka na nenáročné cestovanie. Teda aspoň moja mienka.

Zámerne píšem nenáročné cestovanie, keďže každý má inak nastavené svoje limity. Dnes (január 2023) je v garáži zase trocha tesnejšie a ocitol sa tu ďalší stroj o ktorom bude reč snáď v inom cestopise.

Blíži sa termín mojej hospitalizácie v nemocnici. Pondelok 2. august sa blíži, ja predtým absolvujem nejaké vyšetrenia u rôznych lekárov a pri pohľade do kalendára tam vidím akési biele miesto, a tým je víkend pred operáciou.

Rozhodnutie padá rýchle. Víkend na východe. Beriem moju starú spoľahlivú Hondu XL 600 a víkend na Ukrajine môže začať.

Na hraničnom prechode sa nič zvláštne nedeje. Dokonca sám ukrajinský policajt máva rukou, že treba ísť s motorkou dopredu. Vybavené za 15 minút.

Času je málo, víkend je krátky a preto len pohodová jazda Ukrajinou po známych cestách Karpatmi, kde som už toľkokrát bol, no vždy ma teší jazda týmito cestičkami smerom na Synevyrský národný park.

Rýchly obed „u Leva“, kde je pusto. Sám majiteľ sa zastaví na kus reči a hodnotí sezónu za slabú.

Jedna noc v Pilipci a pomaly treba myslieť na návrat domov. Zámerne je tá cesta dlhšia a vedie po dedinách a veľkou obkľukou cez Užanský národný park.

Celodenné jazdenie ukrajinským vidiekom je príjemné, no večer sa blíži a s ním aj tmavé mraky na oblohe. Na hraničnom prechode zase úplná pohoda, až neskôr trocha pokazí cestu vynútená prestávka kvôli dažďu.

Je večer a ja mám byť ráno na príjme v nemocnici. A som len pár kilometrov od hranice. Takže ma čaká veselá noc ešte. Nakoniec som všetko zvládol a po príjme na oddelenie v nemocnici som sa snažil dospať zameškanú noc. Aj keď spánok pred operáciou akosi neprichádzal vôbec.

Cestovanie sa dostáva na vedľajšiu koľaj. Som doma na PN a riešim sám seba. August sa snažím, aby bol v znamení doriešenia zdravia. Preto odkladám kľúče od motorky niekam mimo dosah. Blížiaci sa koniec leta asi nepridáva na nálade nikomu. No koniec prázdnin prináša možnosť sa niekam pozrieť.

Asi tu bude málokto prekvapený s výberom krajiny. Dávno som nebol v Rusku, už je tomu mesiac, tak prečo sa tam neskúsiť pozrieť? Plán bol nasledovný. Petrohrad a potom sa uvidí. Cesta cez Poľsko, Litvu a Lotyšsko je presunom. Niekomu vadia nekonečné poľské cesty, ja s tým problém nemám. Na druhý deň v podvečer padá rozhodnutie prejsť hranicu do Ruska až ráno, nie večer. Toto riešenie sa ukázalo ako veľmi rozumné.

Pred hraničným prechodom Grebneva stojí strašidelná 12 kilometrová kolóna kamiónov. V nej aj zopár našich vodičov zo Slovenska. Pýtam sa jedného z nich, koľko tam už stojí, vraj zatiaľ len tretí deň. Osobných áut tu stojí len zopár a všetky majú ukrajinské evidenčné čísla. Z opačnej strany je to vraj oveľa horšie, na výstup z Ruska tam čakajú stovky áut a mikrobusov, len s občanmi Ukrajiny.

Kolóna sa nehýbe vôbec. Riešenie je hľadať iný prechod. Tým je hraničný prechod Bruniševo vzdialený asi 130 kilometrov severnejšie a vedie k nemu prevažne šotolinová cesta. Na prechode nieto jediného kolesa.

Teda okrem tých troch, ktorý má chalan na Urale so sajdkou, na ktorom ide do Portugalska. Má tú výhodu, že on týmto prechodom z Ruska do Lotyšska aj opačne prejde, ale len v prípade, že cestujúci má ruský, alebo lotyšský pas. Hraničný prechod je totiž len miestny. Takže zase nič z toho.

Asi o 50 kilometrov ďalej je ďalší prechod. No to už je v Estónsku. Nič na tom nemení fakt, že kolóna vozidiel s ukrajinskými číslami je aj tu veľká. Okrem nich len jediná iná slovenská. Po hodine bez pohnutia niekto poradí, že o kúsok vyššie je malý hraničný prechod. Vedľa stojaci chalan sa rozhoduje tam ísť, a vraj mi zavolá ako to tam vyzerá.

Je to asi 35 kilometrov, no stálo to zato. Chalan mi naozaj volá, že je tam minimum vozidiel. No aj tak je prechod dosť zdĺhavý a až v podvečer sa môžem tešiť z úspešnej celodennej poznávacej jazdy po miestnych hraničných prechodoch.

Túto cestu beriem ako menej „dôležitú“, ako prvú neúspešnú cestu ktorou som začal tento cestopis. A preto tu nebudem rozpisovať príliš údaje o dňoch a miestach. Ďalší deň sa niesol v znamení prejazdu do Petrohradu, ktorý sa na najbližšie dni zatiahol oblakmi a neumožnil celkom si vychutnať toto mesto tak,ako by sa patrilo.

Návšteva Bogoslovského cintorína a hrobu významného ruského hudobníka možno prinesie spomienku niekomu zo staršej generácie. Viktor Coj bol známy ako spevák legendárnej skupiny Kino, a aj mnoho rokov po jeho smrti je jeho hrob plný čerstvých kvetov. Od roku 1990, keď za dodnes nie celkom jasných udalostí prišiel o život, sa jeho meno skloňuje len v dobrom. Počas tých pár minút na tomto mieste sa tu zastavilo asi desať ľudí.

Večer v Petrohrade je pre väčšinu turistov spojený s otváraním mostov na rieke Neva, no aj malý koncert v klube Kamčatka, na mieste kde kedysi pracoval Viktor Coj v bývalej kotolni má svoje čaro. Každý večer tu hrajú rôzny umelci piesne skupiny Kino a bol to naozaj zážitok stráviť večer na tomto mieste.

Aká by to bola kultúra bez návštevy Ermitáže. O tomto svetoznámom mieste asi nemá význam písať, no dve hodiny prechádzky je príliš málo, aby človek videl čo i len desatinu toho, čo sa tu nachádza. Celkovo má Petrohrad svoje čaro, len to nesmie pokaziť priam jesenný chladný dážď, ako v tomto prípade.

Severná cesta A-121 okolo Ladožského jazera je neskutočne krásna. Príroda sa mení z hodiny na hodinu a divočina začína priam pár kilometrov od Petrohradu. Je tu cítiť pozostatok toho, že toto územie patrilo kedysi Fínsku a architektúra ako aj názvy miest a obcí majú dodnes fínsky nádych.

Karélia je pre mňa asi jedna z najkrajších ruských oblastí. Rieky, jazerá, nedotknutá príroda a desiatky kilometrov nikoho. Medveď, ktorý len tesne prebehne cez cestu, mi nedovolí v žiadnom prípade urobiť fotku a mizne v lese.

Cesta po mesto Petrozavodsk je skutočne nádherná a asfalt je v skvelom stave. Len natankovať treba naozaj zavčasu. Začínajú obrovské vzdialenosti, kde dlho predlho nič nie je, len lesy, jazerá a ohlušujúce ticho. Ak si chce človek oddýchnuť niekde od civilizácie, tak toto je jedno zo zaujímavých miest.

Medzinárodná cesta E-105 od Petrozavodsku po Murmansk má asi tisíc kilometrov. Už som ju detailnejšie opisoval v minulom cestopise, no po roku som rád, že som tu zase. Kto má rád zelenú a modrú farbu, ten si príde na svoje. Nekončiace lesy a trblietavé hladiny nespočetných jazier nabijú človeka energiou ako nikdy. A to je len zlomok toho, čo sa dá vidieť z cesty. Koľko krásy musí byť tam ďalej si je ťažké predstaviť.

Aký by to bol prechod Polárneho kruhu bez povinnej fotky? Za nim začína polostrov Koľa. Týchto takmer 130 tisíc štvorcových kilometrov medzi Barentsovým a Bielym morom je zmesou nielen vodnou, ale aj vegetačnou. Delia si tu svoje panstvo tundra a tajga, čo pridáva len na atraktivite celého polostrova. Arktída je to správne pomenovanie celej oblasti.

Horský masív Chibiny, ktorý ma rok predtým v polovici júna vítal lavínami zasypanými údoliami sa týči do výšky cez tisícsto metrov. Opačným smerom, a to do útrob zeme sa tu neďaleko nachádza aj „diera do pekla“ ako sa neoficiálne nazýva najhlbší vrt na svete pod názvom Kolský vrt. S hĺbkou 12 kilometrov a 261 metrov ho sovietsky vedci v závode s USA vrtali v rokoch 1970 – 1994. Vrt sa nachádza neďaleko mesta Zapolarnij a z pochopiteľných dôvodov je prístup k nemu povolený len s „bumažkou“ (papierom).

Mesto Murmansk je síce pekné, no pre našinca trochu chladné mesto. Nekonečné vlakové súpravy s jedinou komoditou – uhlie, sú všadeprítomné. Mesto ale pôsobí kompaktne a príjemne. Krátke leto a nekonečné zimy, ale asi dajú obyvateľom poriadne zabrať. Za návštevu určite stojí ľadoborec Lenin, ktorý trvale kotví v prístave a je na ňom možná prehliadka s výkladom.

Upozorňujem, že tu treba mať dostatočnú časovú rezervu, nakoľko prehliadka trvá asi hodinu a každá skupina je limitovaná počtom 20 osôb. Takže už hodinu pred otvorením sa v prístave tvorí početná skupina čakajúcich.

Naozaj zaujímavým miestom v Murmansku je socha menom Alioša, ktorá sa týči do výšky 42 metrov. Nachádza sa na kopci nad mestom a je z toho miesta krásny výhľad na záliv, prístav a celú oblasť.

Teriberka. Veľmi známe miesto na polostrove Koľa. Každý sa vás bude pýtať ako sa vám páčilo v Teriberke. Predtým, ako tam prídete cestou z Murmansku je treba myslieť na to, že cesta vedie tundrou, kde sa príroda mení každým kilometrom. Na celej ceste nie je jediná možnosť natankovať (možno skúsiť kúpiť u domácich v prípade núdze). Po celej ceste sa nachádza len niekoľko väčšinou vojenských základní, alebo obytných blokov, ku ktorým podľa všetkého bude vstup zakázaný.

Cesta je trocha horšieho charakteru, asfalt v drsnej prírode je hrubší a asi jedna tretina cesty je vo výstavbe. Šotolinové úseky sa striedajú s pieskovými, nákladné vozidlá pracujúce na výstavbe cesty neberú príliš ohľad na osobné vozidlá. Oproti idúci plne naložený kamión zo zeme zdvíha mrak prachu a kameňov. Vždy je lepšie sa uhnúť a chvíľu počkať.

Môj názor na Teriberku? Taký menší koniec sveta. Množstvo opustených budov, všadeprítomný neporiadok, miestami mi to pripomínalo mesto duchov. Samozrejme, že ak by bol čas prejsť všetky tie krásne zátoky a kopce v okolí, tak by to bolo oveľa krajšie.

No jeden deň na tomto mieste je príliš málo na hodnotenie. A hlavne načasovanie príjazdu. V septembri, v chlade a daždi tu nestretnete živej duše. Jediný otvorený obchod s potravinami mimo sezóny je jasným znakom, že sa sem treba vybrať cez naozaj krátke leto.

Nad jednou zo zátok sa nachádza krásna presklená reštaurácia, s dychberúcim výhľadom na celú oblasť. Pováľané kosti z veľryby ležiace neďaleko ten pohľad len umocňujú. Funguje tu aj škola, škôlka a nejaká miestna fabrika.

No podľa odstaveného množstva lodí a člnov, tu funguje biznis hlavne v lete na tisíckach turistov. Široké pláže, nekonečné miesta na stanovanie tu v lete isto prinášajú nezabudnuteľný oddych pre každého. No mne osobne viac vyhovovalo to, že tu niet nikoho.

Jediný domáci, ktorého som sa chcel na niečo spýtať, mi na otázku „čo sa tu dá pekné vidieť?“ odpovedal bez emócií „ničego“... No ja viem, že to pravda nie je. Teriberka si žije svoj život. Okrem iného sa tu natáčal film Leviathan.

Návrat do Murmansku sa nesie v znamení plánovania ďalšej cesty. Na sever to už ďalej moc nejde. Plán je preto cesta na juh. Mesto Kandalakša pri Bielom mori a príjemná možnosť ubytovania, kde som sa predtým zoznámil s kamarátom Olegom a jeho ženou, ktorý boli na motorkách tu na výlete mi je jasným cieľom.

V miestnych potravinách kupujem kilogram mäsa na šašlik a o večeru mám postarané. Ubytovanie je super, vonkajší mangal (gril) je k dispozícii a večera rozvoniava určite aj miestnym medveďom do lesa. Rozvoniaval natoľko, až jeden medveď prišiel. Len mal štyri kolesá.

Vystúpil z neho mladý štíhly švihák, dohladka oholený, s perfektným krátkym strihom, v poltopánkach zrkadlového lesku, čiernych vyžehlených nohaviciach, čiernom roláku a čiernom kabáte. V hlave mi preblesklo, ten vyzerá ako z filmu James Bond.

Stretli sa nám pohľady, on vedel, že som to ja, ja som vedel, že to je on. Pristúpil bližšie a spýtal sa, „dopravný prostriedok je váš?“. Odpoveď asi inú ako kladnú nečakal. Áno odpovedám. Gentlemansky vyťahuje z náprsného vrecka preukaz, predstaví sa a povie, „mám na vás zopár otázok“.

Nebol to žiadne James ani žiaden Bond. Nazvime ho povedzme Sergej a nebol to nik iný ako ukázal môj prvý odhad, bol to príslušník FSB (Federalnaja Služba Bezopasnosti), inými slovami bývalá KGB. Keďže ja už som mal s podobnými osobami do činenia dvakrát, jeho preukaz ma nechal chladným.

Naopak veľmi roztrasenou bola dievčina na recepcii, ktorá sa mi neskôr ospravedlňovala, že sama toto nikdy nezažila. Vraj maximálne len zavolali a spýtali sa niečo, no žeby prišli osobne a tak rýchlo to tu vraj ešte nemali.

Keďže sa nachádzame v prihraničnej zóne, tak všetky ubytované osoby a ich dokumenty sa posielajú niekam vyššie. No a za posledné dva roky bol turizmus celkovo obmedzený, prítomnosť cudzinca v tejto oblasti je asi podozrivá. Preto bol vyslaný na previerku tento človek.

Debata s ním bola ale veľmi príjemná, položil len niekoľko otázok, nič si nezapisoval, no osobne si myslím, že náš rozhovor bol nahrávaný. Spýtal sa bežné veci, odkiaľ, kam, ako dlho, predchádzajúce ubytovanie, práca, atď. Odpovedal som podľa uváženia, niečo by si dokázal overiť sám, niečo som nedopovedal.

Kládol otázky premyslene a logicky. Snažil sa niektoré otázky opakovať v inom význame a hľadal nezrovnalosti. Bolo vidieť, že je výborne vyškolený, priam psychologické vzdelanie. Pozorne ma sledoval a čítal.. Po chvíli tejto debaty, ktorá nikam zlým smerom neviedla bolo jasné, že jeho predtucha o bežnej turistike sa potvrdila, no preveriť prísť situáciu musel. Príkaz zhora, ako to nazval.

Zdržal sa asi tridsať minút, počas ktorých som mu ponúkol čerstvo pripravený šašlik. Bolo na ňom vidieť, žeby sa aj nechal ponúknuť jedlom, no profesionalita mu v to nedovolila. Na mojich zopár zvedavých otázok odpovedal do stratena, samozrejme, že odpovedať nemohol čestne.

Jemu bolo jasné, že ja nehovorím vo všetkom pravdu (pýtal sa či používam ruskú simkartu) a mne bolo jasné, že mi tiež nepovie, na koľko rokov podpísal kontrakt.

Ale musím uznať, že stretnutie s týmto človekom bolo, ak si odmyslím účel jeho práce, veľmi zaujímavým a poučným momentom. Rozlúčili sme sa podaním rúk a on si na recepcii prevzal skopírované všetky strany cestovného pasu. Predtým, ako sadol do auta som sa ho kamarátsky ešte raz spýtal. No na koľko rokov si podpísal? Desať? On sa len usmial a odpovedal, „oveľa viac“...

Ráno je tu znovu. Rozhodovanie kam sa pustiť je ťažké, no celkom zaujímavá sa zdá cesta Kandalakša – Appakurti – Salla. Dvesto kilometrov cez ruskú tajgu po ceste ktorú som ešte neskúsil.

Nakoniec z toho bola krásna jazda úplne pustým územím, kde stretnúť oproti idúce vozidlo bol veľmi zriedkavý jav. Pred hraničným prechodom sú dva, alebo tri kontrolné body, ale stačí ukázať pas a pustia hneď ďalej, len si zapíšu meno a číslo vozidla.

Priamo na hraničnom prechode je benzínka, ktorú vo veľkou využívajú hlavne Fíni. Tankovanie tu je podstatne drahšie ako všade v Rusku, no podstatne lacnejšie ako všade vo Fínsku.

Samotný hraničný prechod mi doslova vyrazil dych.Nová budova na ruskej strane, všetko čisté, moderné. Na hranici úplne nikto. Colná kontrola na profesionálnej úrovni vybavená za pár minút, pasová kontrola ako na letisku, samostatný koridor, všade sklá, nerezové materiály, čisté uniformy a hlavne normálny úsmev u každého pracovníka.

Nachádzať sa v tak odľahlej oblasti Ruska a zažiť taký prístup, je naozaj príjemný pocit. Prešiel som už množstvo colníc, no túto suverénne hodnotím ako najlepšiu, akú som kedy prechádzal. Ak niekto budete v tejto oblasti a budete uvažovať o prechode Rusko/Fínsko, tak odporúčam KPP Salla. Nepamätám si na označenie cesty z ruskej strany, no na fínskej strane je to cesta č. 82.

Prechod do Fínska bol tiež úsmevný. Fíni hovorili plynule po rusky a slovenský pas vraj vidia po prvýkrát. Tu nastal jediný problém celej cesty a to nevedomosť o obmedzení dovozu alkoholu. V hlave som mal zafixované, že na osobu jeden liter.

No doba sa trocha zmenila a obmedzenia sa dotkli aj tohto dovozu. Je možné prevážať len likéry do 22 percent alkoholu. Takže malé fľašky koňaku, ktoré boli určené ako darčeky museli ísť do kontajnera. Daň za nevedomosť.

Cesta cez Fínsko viedla do mesta Rovaniemi a Kemi, s odskočením cez rieku Torne, do mesta Haparanda, ktoré je už vo Švédsku. Len tak, aby som si akože mohol povedať, že som toto leto bol aj vo Švédsku. Síce len polhodinu, ale bol. Ďalej cesta popri Botnickom zálive a už len ja juh.

Mesto Oulu, Jyväskylä a Helsinki na druhý deň ráno. Krátka poznávačka centra mesta po rokoch a výborná polievka z lososa na tržnici. Stále chutí výborne, len cena sa zdvojnásobila. Z päť euro na desať euro za plastovú misku polievky mi príde už dosť veľa.

Trajekt Helsinki – Tallinn som už absolvoval viackrát, a tak po nejakých dvoch hodinách mierim do centra mesta. Dnes chcem zostať v tomto meste do zajtra. Centrum sa mi veľmi páči a keďže nie je víkend, aj fínskych alkoturistov je tu pomenej. Mne osobne sa Tallinn páči asi najviac zo všetkých hlavných miest Európy, kde som kedy bol.

Ráno cestou č.4 priamo ja juh popri Rižskom zálive. Cesta vedie popri mori a je zaujímavá. Borovicové lesy kam sa pozrieš. A rovina samozrejme. Také je tunajšie Estónsko, ktoré poobede je zase raz minulosťou. Mesto Riga je len čiastkovým cieľom cesty.

Dávno som nebol v centre tejto metropoly, dnes si to zopakujem. Je vidno, že už je po sezóne, mesto je večer pokojné a to mi vyhovuje. Zámerne som tu chcel zostať do druhého dňa, aby som si ráno prešiel cestu do okresu Tukums. Tu na ceste č. P-128 približne dva kilometre od kruhového objazdu s cestou č. P-131 sa nachádza pamätník už raz spomínaného človeka.

Viktor Coj ktorého som spomínal vyššie pri návšteve Petrohradu, má na tomto mieste pamätník. Práve tu 15. augusta 1990 mal dopravnú nehodu, ktorá je dodnes pre niekoho záhadou. Rokmi tu vznikol tento monument, ktorý pripomína jeho osobu. Každý rok sa tu koná spomienkové stretnutie v deň tejto udalosti. V prípade záujmu o viac informácií prikladám stránku www.35km.lv

Z tohto miesta už zostáva domov len niečo cez tisíc kilometrov. Rozdeľujem to na dve časti a cez Litvu a Poľsko sa po šestnástich dňoch vraciam domov. Bola to veľmi zaujímavá cesta, ktorú som už z veľkej časti absolvoval viackrát, no stále je niečo nové čo sa na severe dá spoznávať. No základom pre mňa je neskutočná severská príroda, nekonečné lesy a kilometre jazier.

Tento okruh mal približne 7500 kilometrov a každý jeden z nich som si užil naplno. Z môjho pohľadu, ak niekam za drsnou no krásnou prírodou a aby to nebolo príliš ďaleko, tak jednoznačne odporúčam Karéliu.

Návraty domov bývajú ťažké. A vždy je ešte ťažšie sa vrátiť do reality práce a bežného života. Je pondelok a ja sa snažím sám seba ustáliť doma. K tomu potrebujem pár dní na aklimatizáciu no a pri pohľade do kalendára vidím že vo štvrtok 15. septembra je sviatok

.

Je rozhodnuté. Aklimatizácie bude niekde mimo Slovenska. Balím veci a v stredu poobede sadám na motorku. V hlave je rýchly presun na juhovýchod a potom sa uvidí.

Je príjemne teplo a ja z domu letím na juh cez Dunaj do Maďarska. Obchádzam Budapešť a v podvečer robím jedinú zastávku na tankovanie lacnejšieho maďarského benzínu. Pri vstupe na benzínku sa hlboko pokloním premiérovi Orbánovi za výhodnú cenu benzínu, a to až tak hlbokým poklonom, že s motorkou pobozkám maďarskú zem na parkovisku benzínky.

Jednoducho kamienky a predná brzda urobili svoje a tak som sa tu zvalil na bok. Ostuda našťastie nebola veľká, nikto ma nevidel, postavím motorku, natankujem a zdrhám preč. O pár kilometrov som už v Rumunsku. V meste Arad prespím a nečakaný výlet ráno pokračuje smerom na východ.

K delte Dunaja pri Čiernom mori je to viac ako sedemsto kilometrov, a dnešný deň preto považujem za tranzitný. Snažím sa ísť bez väčších prestávok, no vyhľadávam cesty nižšej triedy, kde je aj premávka menšia. Rumunsko asi nikdy nesklame. Počasie síce na mňa zhodí zopár kvapiek vody z rána, no potom už vidím len modrú oblohu.

Stále je čo obdivovať v tejto krajine. Do večera sa lien užívam cestovanie a deň mi ušiel naozaj výnimočne pohodovo. S nocľahom si tu hlavu nelámem. Mám síce so sebou stan aj kompletnú výbavu, no penziónov je tu vidno na každom rohu. Nocujem v jednom z nich za dvadsať eur s raňajkami.

Ráno sa obloha na chvíľu zatiahla, ale po hodine už po zrážkach ani pamiatky. Mesto Galati leží na mieste, kde sa stretajú hranice troch štátov. Rumunsko, Moldavsko a Ukrajina. Rozhodnutie je jasné. Pokračujem na hraničný prechod, kde sa tvorí nekonečný rad kamiónov prevážajúcich obilie. Nič iné len táto komodita tvorí v týchto týždňoch biznis v tejto oblasti.

Pšenica sa vozí z Ukrajiny do prístavov a v tejto spleti vozidiel pokračujem k hraničnému prechodu. Rumuni neriešili nič, o minútu som v Moldavsku. Tu hádžu do počítača moje údaje a o pár minút pokračujem. Ešte si vraj mám zaplatiť nejak´ý poplatok za používanie ciest, no robím sa, že toto nepočujem.

Keďže v Moldavsku som strávil asi tri minúty na trase dlhej asi tri kilometre, tak nemám záujem nič platiť. Taká bola vzdialenosť medzi moldavskou a ukrajinskou hranicou. Takže o pár minút už zase podávam pas do okienka a tu ma čaká kolotoč zbierania pečiatok na hraničnom prechode Reni.

Po asi polhodine prechádzam na Ukrajinu a mením si nejaké eurá za hrivny. Je veľmi teplo. Okolo obeda je tridsať stupňov a ja v meste Izmail kupujem ukrajinskú simkartu. No a samozrejme v obchode kvas na dnešný deň. Bez neho ani na krok! Tento čierny zázrak východnej gastronómie v tekutom stave, je pre niekoho nepožívateľný, no mne chutí. Robím pauzu v tieni stromov. Je až neuveriteľne teplo.

Z minulých ciest si pamätám, že sa tu dá fajn oddýchnuť na plážach Čierneho mora v okolí mesta Zatoka. Hlavný ťah je plný dymiacej techniky rôzneho polčasu rozpadu. Od sovietskej éry Kamazov až po najnovšie z moderných vozidiel. No mne sa medzi nimi nechce kľučkovať, preto volím cestu popri pobreží.

Miestne cesty nižšej triedy sú ale v hroznom stave, a mojich tristo kilometrov sú otázkou celého dňa jazdenia. Podvečer stretávam menej a menej vozidiel. Nakoniec som na ceste sám. Zátarasy na ceste sú čoraz častejšie a kontroly armádou pribúdajú.

No na motorkára nikto neberie zvlášť pozornosť. Len mávnutie rukou a pokračujem. Blížiace sa mesto Odesa malo byť znakom vyššej koncentrácie či už vozidiel, alebo obyvateľstva. No ja idem takmer pustým územím.

Potrebujem tankovať. Zastavujem na benzínke, kde takisto niet nikoho. Snažím sa vziať tankovaciu hadicu no nejde to. Prichádza chlapík so slovami „ja sám“. Odomyká stojan z reťazového zámku a tankuje. Pýtam sa prečo je to tak, on odpovedá, že nariadenie zhora. Jednoducho tankovanie, je v tejto oblasti pod kontrolou.

Ešte sa ho pýtam, že prečo je tu tak pusto a cesta prázdna. Tu sa dostávam do situácie, ktorá mení večerné plány. Most na ceste P-70 medzi mestami Zatoka a Odesa je uzatvorený. Inými slovami, leží na dne mora.

Celá oblasť tým smerom je neprístupná a strážená. Mne nezostáva nič iné len veľkou obchádzkou obísť túto oblasť. Trvá mi to až do večera kým sa dostanem k mestu Černomorsk. Tu by som rád sa rozložil na niektorej z pláží, no som uvedený do reality, že z pláže by ma o chvíľu vyhnala pobrežná stráž a jediná možnosť v tejto dobe, kam ísť bezpečne k moru je zopár mestských pláží v Odese.

Ako dôkaz pravdivosti informácií mi ukazujú správy na internete, kde sa stali prípady, že návštevníci miestneho pobrežia, od radosti že sú pri mori a na pieskových plážach sami, rozhadzovali rukami a nohami na desiatky metrov.

Pláže sú vraj zamínované a jediné bezpečné miesta sú práve v meste, kde je povolené sa zdržiavať pri mori, no len počas dňa a to vraj bývajú tieto miesta totálne preplnené. Takže žiadne kempovanie na brehu mora vôbec nehrozí.

Z jednej strany smutný, no z druhej strany som rád za tieto informácie, ktoré mi možno uľahčili nejaké vysvetľovanie niekomu prečo som tam kde som a prečo to a prečo tamto. Narobil by som si len zbytočné starosti. A to radšej nemyslím na nič horšie. Mierim do Odesy. Mesto zbežne poznám.

S ubytovaním problém nebude, a priamo v centre dostávam 4* hotel za dvadsaťdva euro. Som v samom centre mesta, pár krokov od slávneho miesta pod názvom Potemkinove schody. Pôvodný názov „Primorsky schody“ sa dnes už málo používa. Toto kultové miesto mesta Odesa si dnes ale nepozriem.

V dolnej aj v hornej časti schodov sú barikády a hliadka ma otáča nazad. Takže miestnych 192 schodov si pozriem zase snáď inokedy. A okrem toho je tu úplná tma. Verejné osvetlenie je tu vypnuté a na uliciach v tejto časti si chodci svietia telefónmi.

Centrum mesta je pravý opak. Je tu hlava na hlave, reštaurácie, bary, ulice, parky všetko je plné. Ohlušujúca hudba z diskoték, sa mieša s vodou padajúcou z fontán. Nájsť miesto na lavičke takmer nemožné. Každý sa snaží si užiť deň a večer kým príde hodina H.

V meste platí zákaz vychádzania po 23.00. Takže okolo desiatej večer sa dav pomaly začína rozchádzať. Na uliciach ich nahradia skupinky v nepriestrelných vestách s kuklami na hlavách, a so zbraňami na prsiach. Len sa prechádzajú ulicami, a ako vidno domáci nariadenie slušne rešpektujú.

Ja sa pomaly vraciam zrazu opustenými ulicami k hotelu, cestou dostávam ponuku na posedenie v bare od naháňačov zákazníkov. Pre vysvetlenie – bary sú otvorené po celú noc, no po 23.00 nikoho nepúšťajú na ulicu. Takže ak prídete večer do baru, tak tam zostanete až do šiestej ráno.

Pre niekoho asi dosť ťažké, no niekto by si z toho mohol urobiť celkom slušné a nepriestrelné (dobrý dvojzmysel na Ukrajine) aliby. Jednoducho prísť ráno domov našrot a povedať žene, že musel byť v bare celú noc kvôli zákazu vychádzania má svoje čaro.

Prichádzam do hotela tesne pred jedenástou. Príjemná večerná prechádzka mestom je zakončená sirénou. Pýtal som sa recepčnej, či sa o jedenástej nejakým hlásením, alebo signálom oznamuje začiatok zákazu vychádzania, keď tu sa rozozneli sirény a s nimi aj oznam o použití krytov . Recepčná sa len usmeje a mávne rukou. Vraj, „nič sa neoznamuje, pretože všetci vedia o zákaze vychádzania“

A sirény? Na tie si vraj zvykli a nikto nič nerieši. V telefóne mi ukazuje sms správu, ktorú o chvíľu dostávam aj ja, keďže som si kúpil miestnu simkartu. Píše sa v nej v podstate to isté ako hlási miestny rozhlas.

Recepčná mi ešte ukáže na počítači mapu Ukrajiny, kde je v tejto chvíli vyznačená Odeská oblasť ako cieľ letiacej rakety. No potom dodá, že rovnako sa to stáva aj trikrát za noc a preto nikto nikam nebeží a všetci spokojne spia. Sirény o pár minút prestali a do rána bolo ticho.

Ráno sa rozhodujem opustiť Odesu a pokračovať cestou popri Čiernom mori, pokiaľ mi to situácia umožní. Cesta M-14 na Mikolajiv je plná a časté sú aj kontroly. Blokposty ako ich tu nazývajú sú prakticky pred každým mestom a pri každej väčšej križovatke.

Len jediný raz som musel vytiahnuť pas, lebo ho chceli aj vidieť. Inak sa všetky kontroly udiali len zastavením na značke stop a mávnutím ruky. Počasie sa mení a prichádza ochladenie s dažďom. Na jednom z blokpostov mi neodporúčajú pokračovať ďalej za mesto smerom na Cherson.

Situácia tam je vraj neprehľadná mení sa denne. A aj začínajúci dážď sa mi nepáči. Zatáčam preto viac na sever a snažím sa držať smer Kyjev a potom smer západ na mesto Umaň.

Keďže idem len podľa mojich znalostí a papierovej mapy, tak sa držím radšej vedľajších ciest, ako hlavných ťahov. Zaujímavosťou no aj problémom je fakt, že väčšina dopravných značiek s označením ciest, alebo miest je zmontovaná. Kvôli orientácii nepriateľa by som to chápal možno počas 1. svetovej vojny. No dnes v dobe navigácií a inej modernej techniky, ktorú nepoužívam som tu asi jediný blúdiaci partizán ja.

Dokonca vždy krásne upravené a vymaľované obrovské monumenty s názvom mesta sú dnes zabalené nepriehľadnými plachtami, takže si ani poriadne nemám čo odfotiť. Cesty začínajú byť čoraz horšie. Nakoniec idem úsekmi kde dlhé kilometre nestretám nikoho a mokré mačacie hlavy z ktorých je cesta pozliepaná sa šmýkajú ako na snehu.

Pri jednej autobusovej prestávke, ktorú si chcem odfotiť, kvôli jej jedninečnému zvzhľadu si ich tvrdosť skúsim aj s motorkou. Bez utrpenej škody ju staviam a pokračujem.

V nejakej zapadnutej dedine spôsobuje trocha rozruch pred miestnym obchodom, kde si kupujem nejaký proviant. Turistu tu asi dlhšie nevideli a motorka je tiež lákadlom pre zopár fotiek. Miestna babka ktorá všetko vie, mi asi polhodinu opisuje miestny život. Zmohol som sa na tri slová pri nej, „dobrý deň“ a „dovidenia“. Viac ma k slovu nepustila.

Na lavičke pred obchodom som si chcel dať ako sa hovorí „dvadsať“. No ani z krátkeho spánku nič nebolo, známy hlas nado mnou ma budí so slovami „ja zdes velosipéd zabyla“ (zabudla som tu bicykel). Dodnes si myslím, že to bola len výhovorka, aby mi mohla dať druhú časť jej monológu.

Ja sa rozhodujem pre slušný ústup z tejto frontovej pozície a sadám na motorku. Pri nasadení prilby na zlomok sekundy zaváham, a to v momente keď babka hovorí o svojej vnučke ktorá vyhrala Miss Odesa a keby som chcel tak...ostatné som už nepočul, lebo jej kanonádu slov prerušil zvuk mojej motorky.

Mohol som si len domyslieť, čo chcela a čo asi hovorila. Mávnutím ruky akože pozdravím a porúčam sa. V zrkadle vidím, ako sa babka prežehnáva a odchádza domov. Samozrejme bez bicykla. Pretože aj tak pred obchodom žiaden nebol odstavený.

Trmácam sa naďalej ukrajinským vidiekom, aj si posedím na zastávke lebo začal poriadny lejak. Cesty sú katastrofálne. No okolie sa mi páči. Vidiek na Ukrajine je návrat o minimálne šesťdesiat rokov ako u nás.

Drevenice, kravky, traktory z doby keď tu vládol Josip Stalin. Jednoducho živý skanzen. Mám rád túto časovú kapsulu, len oči musím mať prilepené k zvyškom cesty po ktorej idem.

V podvečer vychádzam na hlavný ťah M-17 pri meste Krasnopilka a som nakoniec aj rád, že dokážem ísť trocha rýchlejšie. Od rána mám za sebou viac ako štyristo kilometrov po naozaj zlých cestách a poobedie už takmer stále idem v daždi.

Mesto Vinnicja si dnes vyberám ako útočisko pred dažďom. Stanovanie fakt neprichádza do úvahy všade je voda a ochladilo sa. Keďže som mal včera 4* hotel v Odese, dnes nemôžem predsa klesnúť na úrovni. Nikdy som nespával v hoteloch podobnej úrovne, takže ich nemám ako porovnať, no za tie peniaze (24,-€) to bol riadny luxus s raňajkami. Aj keď pre mňa zbytočné a nevyužité.

Motorka vo dvore hotela, to je dôležitý faktor. Večer do jedenástej kým nezačne platiť zase zákaz vychádzania si prejdem mestom, z ktorého mám úsmevnú príhodu spred rokov, keď a ma tu pýtali, či som si sem prišiel vybrať nevestu.

Vtedy som nechápavo pozeral, kým mi bolo vysvetlené, že tu bývajú akési „burzy“ s ponukou miestnych krásavíc vhodných na ďalšiu plemenitbu. Vraj sem chodí (alebo chodilo) množstvo cudzincov kvôli tejto veci.

Vtedy som sa len zasmial, že ja som tu len akosi omylom zavítal cestou. Dnes som tu nie celkom omylom, no o „burzu“ nemám záujem, a okrem iného dnes som už takmer dostal ponuku na niečo podobné v tom zmysle, ale podarilo sa mi z toho galantne ujsť.

Chudák babka dohadzovačka, možno tam stále stojí a čaká. Kto by mal záujem tak za menšiu províziu si spomeniem ako sa tá dedina volala.

Do jedenástej večer si pozriem mesto a dám niečo pod zub. Mesto je ale dosť ponorené do tmy a most cez rieku je osvetlený len prechádzajúcimi autami. Tápam v tme a vraciam sa do hotela. Ráno ma budí tma a dážď.

Tma preto lebo nefunguje elektrika a dážď je tu od včera. Raňajky sú zrušené a ja čakám až do obeda na zlepšenie počasia ktoré sa nekoná. So slabším dažďom prichádza aj elektrika a tak nakoniec raňajkujem na obed.

Potom držím plyn smerom na Ľvov. Dnes už nikam neschádzam z hlavného ťahu a jediná zastávka je v obrovskej prietrži mračien, keď stojím asi dve hodiny na benzínke a prezliekam si úplne premočené oblečenie, niečo také som dlho nezažil. Dnešné stretnutie s kamarátom Olegom neďaleko Ľvova sa presúva na večer, a po dvoch rokoch s ním, jeho ženou a každým rokov sa rastúcou rodinou malých motorkárov posedíme pri večeri v meste.

Na jeho a ženinej motorke je vrstva trojročného prachu. Na dôvod sa nepýtam, keď vidím tri malé dôvody pobehujúce dookola. Večer sa nakoniec aj počasie umúdrilo a ja môžem pokračovať smerom k domovu. Dnešok zakončujem ubytovaním popri ceste, ktoré sa už nieslo v mojej zabehnutej kategórii, čo je nižší až veľmi nízky štandart.

Ráno je veľmi zima, obliekam čo mám po ruke a krásnou cestou H-13 smerujem na mesto Sambir k hraničnému prechodu Smiľnicja/UA – Krosienko/PL. Je tu len zopár áut, no ja sem asi nie celkom zapadám a môj pas sa tu stretáva s nie celkom milým prijatím.

Dôvodom je množstvo víz a pečiatok z Ruska. Pohadzujú si ma kade tade, potom prichádza nejaký mladý arogantný chlap (podľa všetkého ukrajinská odnož FSB) a vypytuje sa s takým povýšeneckým tónom. Dostáva rovnakým tónom odpovede, no nakoniec je z toho slušná debata. Jediné čo ich v tej chvíli zaujímalo bol fakt, že mám pracovné vízum do Ruska a nepracujem tam.

Cez Poľsko si skracujem cestu domov a cez hraničný prechod Palota a prejazdom Slovenskom končím túto cestu po niečo cez tritisíc kilometroch doma. Nečakaná a zaujímavá cesta, kde sa predĺžený víkend zmenil na týždeň. Ukrajina zase raz nesklamala a rád sa tam vraciam pre osobité čaro vidieka.

Doma sa držím pri zemi asi týždeň, kľúče od motorky schovávam z môjho dosahu a tvárim sa ako bežný biely pracujúci človek. Táto pretvárka mi vydrží presne sedem dní. Počasie hlásia nad mieru uspokojivé.

Nenápadná poznámka „niekam na jeden deň“ sa v momente mení na realitu, ktorá znamená len jediné. Poobede už stojím na hraničnom prechode Ubľa a vchádzam na Ukrajinu. Večer v meste Ľvov si vychutnávam v obľúbenej gruzínskej reštaurácii jedlo a zase som v tom svojom živle. Aspoň na pár dní.

Prvý deň bol veľmi príjemný a jesenné cesty a výhľady na pestrofarebné lesy a lúky Ukrajiny sú pastvou pre oči a balzamom duše. Druhý deň cesty nemal žiaden plán, no cesta na juhovýchod Ukrajiny skončila v meste Černivci. V tento deň bolo tak teplo a krásne slnečno, že ani niektoré letné dni sa tomu nevyrovnajú.

Prázdne a na počudovanie dobré cesty vedúce krajinou, takmer bezcieľne sa túlajúceho mototuláka priniesli výnimočný aj keď obyčajný deň. Ako bonus v tejto oblasti potešila absencia blokpostov, a ak aj boli tak len zopár malých a bez zdržania.

Mesto Černivci a jeho cesty sú kapitola sama o sebe. Toto mesto si v 20.storočí pohadzovali medzi sebou ZSSR a Rumunsko. Podľa situácie raz mesto pripadlo jednému a po chvíli zase druhému štátu. Cesty v meste vraj robili za rumunského bačovania, a sú zážitkom.

Myslím, že najlepším povolaním v meste bude automechanik špecialista na tlmiče. Toto len tak niekde nevidíš a nezažiješ. Ale na obranu mesta treba priznať , že centrum mesta je pekné, aj keď večer sa takmer nedalo prejsť cez pešiu zónu, kde sa sústredila asi kompletná časť obyvateľstva a užívala si na plné hrdlo sobotný večer.

Ale netreba im odoprieť tento druh zábavy. Veď Černivci sú mesto kde vznikla ukrajinská hymna, tak nech si spievajú koľko treba.

Ceny v hoteli v tejto časti Ukrajiny boli už „európskejšie“ a po raňajkách je čas pokračovať ďalej. Blízke Moldavsko láka na jednodňovú zachádzku, no čas nepustí. Dnes je nedeľa a preto smer hranica do Rumunska.

Kolóna kamiónov začína hneď za mestom a má obludných asi tridsať kilometrov. No prejsť hranicu je otázkou asi tridsať minút,. Ukrajinci tentoraz milí, ochotní, fakt sa snažili. Bez jedinej otázky, pas, techničák a čau.

Rumunský policajt mal jedinú otázku. „Transalpina?“ Odpovedám záporne a on vyťahuje telefón a ukazuje fotky. Transalpina na bicykli, dobrý výkon chlape!

Cesta Rumunskom popri hranici s Ukrajinou je nádherná. Národná park Maramureš je pustý. Za celý deň asi desať motoriek je vidno. A to cez sezónu tu býva plnka každý deň. Citeľne sa ochladilo a vhod prichádza všetko čo sa dá obliecť.

Tu je už jeseň v plnom prúde aj teplotne. Dnes bude aj skoršie ukončenie jazdenia. V meste Sighetu Marmatiei už hrejú aj radiátory v penzióne.

Ráno je chladné ešte viac, no cez deň sa to zlepšuje. Zvyšok Rumunska prebehne v pokojnom duchu, a povinná, nutná jazda Maďarskom domov je dnes akási tiež milšia. Je to asi tým, že táto sezóna sa definitívne touto cestou končí.

Prejazd Slovenskom domov je záverom, ktorý som si nakoniec rozdelil na dva dni. Tým pádom som si predĺžil cestovanie o nejaké tie kilometre a kľučkovaním z východného Slovenska, cez Spiš, Liptov, Pohronie sa dostávam domov. Niečo cez dvetisíc kilometrov malo zakončiť sezónu. No zostalo len pri malo.

Niekde v diaľke v kalendári vidím deň voľna. Je to 1. November. Je to utorok a pred ním sa rysuje celkom pekný predĺžený víkend. Počasie stále v norme. Žiaden dážď, primeraná teplota. Kde som dávno nebol? Znie to tak netradične, ale v Rusku.

Do Kaliningradskej oblasti som sa už toto leto pozrel, no jeseň tam musí byť tiež zaujímavá. Štvrtok – pondelok, je päť plných dní. To by mohlo stačiť. Pre istotu vyrážam už v stredu večer. Jedna noc v Poľsku a na druhý deň dopoludnia už klopem na okienko na hraničnom prechode.

Poľská a ruská colnica v pohode, do hodiny vybavené. Mesto Kaliningrad si toho tiež prežilo veľa, no na históriu nehľadím teraz. Viac sa sústreďujem za kurz rubľa v banke. Mením v meste nejaké eurá a popri mori pokračujem prázdnymi cestami oblasti. Borovice, piesok, duny, nemecká architektúra, a vietor. Zmes ktorá tu asi zostane navždy.

Primorsk, Jantarnij, Svetlogorsk. Mestá a miesta, kde sa dá príjemne oddýchnuť, ja keď ceny sú tu už celkom európske. Dostať od potápača na pláži kúsok z mora práve vyloveného jantáru sa nestáva každý deň.

Kilometre prázdnych pláží a miestnych cestičiek, ktoré vedú nikam, len lákajú prísť sem s malým, ľahkým endurom a jazdiť celé dni. Žiadne obmedzenia, oplotenia, žiadne zákazy nevidno. Jedine blízkosť vojenských objektov, tam treba rozumne dodržať vhodnú vzdialenosť k nim.

Ďalší deň cesta do mesta Zelenogradsk, kde je vstup na Kurskú kosu. Vstup je tu spoplatnený bez rozdielu. Každá osoba, každý dopravný prostriedok. A samozrejme kopec zákazov. Národný park je úzkym pásom zeme ktorý sa tiahne v dĺžke okolo sto kilometrov cez územie Litvy a Kaliningradskej oblasti.

Niekde je široký len asi dva kilometre. Zo strany Litvy je oveľa viac rozvinutý turizmus a možnosti oddychu. Zo strany ruskej je to viac ponechané na prírodu. Prešiel som touto oblasťou už viackrát a obe majú svoje čaro. Dominantou a asi najväčším lákadlom je "tancujúci les". Anomália prírody ktorá pokrútila borovice do nevýdaných tvarov láka množstvo turistov vidieť tento úkaz prírody.

Jedinou nevýhodou je to, že prípadný prechod do Litvy cez tento národný park je od roku 2020 nemožný a nikto nevie, kedy sa to vráti do normálu. A preto otočka a nazad do mesta Svetlogorsk. Malé kompaktné mesto, kde takmer každá vila nesie nemecké meno.

Promenáda pri mori, a večer celkom rušno v uliciach. Ono to tu vlastne nevyzerá vôbec ako v Rusku. Ako som spomínal. Len jazyk a značky na autách. Všetko ostatné je už celkom iný svet od toho „veľkého“ Ruska.

S ránom prichádza nutnosť ísť domov. Návšteva centra Kaliningradu, zopár hodín v meste stačí na bežnú prehliadku. Neuveriteľná je tržnica (rinok) je zážitok sám o sebe. Na naše pomery neskutočne veľký, priam bludisko v halách a dvoroch.

Cesta na hranicu je dlhá, rovná a smutná. Zopár áut v kolóne, všetky majú nemecké značky. No originál tam nebude žiaden nemčúr. Všetko sú to rusky hovoriaci občania, a väčšina z nich slúžila vo východnom Nemecku a nakoniec tam aj zostali. Tu majú tiež rodiny aj jazdia sem na dovolenky.

Len fotka cien paliva v tom čase a už je tu hranica. Prechod je zase do hodiny, jediná otázka na poľskej strane „alkogol i papirosy ile ma pan“?

Zostáva v rukáve ako eso jeden voľný deň. Neďaleké mesto Malbork láka už dlhšie. Jeho svetoznámy hrad, je niečo tak obrovské, že opisovať to tu nemá význam. Spočítať tehly z ktorých je postavený by musel byť tiež zážitok. Určite stojí za návštevu, aj keď to nie je celkom blízko od nás.

Dopoludnie strávené v tomto meste ubehlo rýchlo a domov zostáva asi osemsto kilometrov. V tejto sezóne budú definitívne posledné cestovateľské. Táto cesta mala približne 2500 kilometrov. A uzatvorila tento rok. Som doma a prichádza zima.

Kým mám niečo v hlave, tak sa musím dokopať k tomu napísať toto, čo ste práve dočítali. Kým mi to nevyprchá s vidinou nového príbehu novej cestovateľskej sezóny. Na záver som si v ďalšej časti dovolil napísať ešte zopár slov na záver.

Ako som spomínal na začiatku. Moje písanie a vaše čítanie sa skladalo z rôznych situácií a príbehov. Nepodarilo sa mi naplniť si svoje plány, a akýmsi iným spôsobom som sa sám sebe chcel ospravedlniť za neúspech. No keď sa vlastne pozriem naspäť, nesplnený predsavzatý cieľ, som vymenil za množstvo iných nečakaných cieľov. Ono vlastne cieľ bol, je a bude nejakým spôsobom sa vždy dostať tam kde som začal...

Možno si niekto teraz povie, „veď si za sezónu prešiel viac ako ja za desať sezón“. Možno je to tak, ale ak ste mysľou pripravený na niečo iné a život, osud a v mojom prípade zdravie vám to zariadi inak, tak z jednej strany ste šťastný, že je to tak a z druhej strany tam stále bude ten smútok. Jedno oko sa smeje, druhé akoby plače. Tak to býva často a nielen v mojom prípade.

Dokončenie tohto príbehu sa natiahlo na takmer mesiac písania. Boli dni plodné, keď som dokázal napísať veľa strán. A boli dni ťažké, keď som viac vymazal, ako napísal. Viem, že nie každému je moje písanie ľahko stráviteľné spôsobom akým píšem a opisujem veci a dni. A aj (čitateľom z Českej republiky ktorým sa ťažšie číta slovenčina sa ospravedlňujem). No hlavne niekto nie je ochotný čítať romány na dlhá hodiny, ako tento práve dočítaný.

A tomu kto sa dokázal cez toto povzniesť, nevzdal čítanie a dostal sa až k týmto riadkom, patrí moje poďakovanie a poklona. Sám si rád a so záujmom prečítam niečo od iných autorov a nemusí to byť len o cestovaní a už vôbec to nemusí byť len o motocykloch.

Verím, že je množstvo geniálnych a iným spôsobom zaujímavých ľudí schopných napísať množstvo rôznych príbehov, ale často to stojí a padá len na tom, že treba zodvihnúť zadok a pustiť sa do písania.

Sám viem aké je ťažké sa k tomu dokopať, no ak by bol môj príbeh inšpiráciou na písanie, čo i len pre jediného z vás, tak v tej chvíli budem vedieť, že moja robota s písaním týchto riadkov nebola márna.

Na tomto mieste by som, sa chcel poďakovať zopár osobám, ktoré mi naozaj veľmi pomohli. Niektorí toto budú čítať, niektorí nie. No tí, ktorým patrí moja vďaka za nezištnú pomoc v mojej situácii, ako aj v riešení pomoci, potrebnej zvládnuť či už administratívne, logistické a iné problémy týmto veľmi ĎAKUJEM. Veď vy viete o kom z vás píšem aj bez menovania!

Ešte by som rád dodal, že v prípadných otázkach a komentároch nechcem rozoberať nejaké osobné detailné veci ohľadom zdravia, ako aj destinácií do ktorých cestujem. Jediným slovom nikde neriešim žiadnu politickú, finančnú, vojenskú, časovú ani inú situáciu. Vaše názory, ktoré sa samozrejme líšia u každého z nás samozrejme akceptujem. Zostaňme v rovine cestovania a motocyklov prosím. Ďakujem.

Prípadné otázky ohľadom cestovania, rád odpoviem v súkromných správach. Ak budem vedieť v niečom poradiť, pomôcť svojimi skúsenosťami rád tak urobím.

Jaj, a aby som nezabudol. Výpovedná hodnota mojich fotografií nie je veľká. Nerobím žiadne profesionálne fotky, a tak to prosím berte ako fakt a moju slabinu. Ono nakoniec ani tento môj výtvor nebola žiadna sláva. Všetko podstatné si ukladám v hlave a žiadna fotka nedokáže preniesť to, čo som mohol tam niekde vidieť na vlastné oči.

A ako vždy sa ospravedlňujem, ak ste tu našli nejaký „chibi“ a iné preklepy. Snažil som sa to opraviť aj s pomocou koľko sa dalo, čítal som to po sebe veľakrát, no určite sa niečo prehliadnuté neopravené nájde. Ďakujem za pochopenie.

Dobre Noro, dosť bolo drístania, ľudia ťa už majú plné zuby a hlavne plné oči. Tak sa teraz pekne rozlúčime priatelia. Ďakujem za prečítanie ešte raz, všetkým želám pevné zdravie, hlavne po mojich zážitkoch. Ak sa podarí tak o rok sa budem snažiť zosmoliť zase nejaký výplod z mojej hlavy. Uvidíme kam sa mi podarí sa dostať - nedostať. Ako vždy ja vopred nič neprezrádzam a tak to zostáva aj naďalej.

Prajem veľa radosti zo života a cestovateľom veľa možností pretaviť svoje predstavy do reality.

Jedna pamätná veta na záver, ktorá ma sprevádzala počas tej prvej časti cesty a ktorá mi vlastne aj pomohla si trocha uvedomiť súvis.

Ten pocit... známy, veľmi známy...to sedím, to ležím. Snažím sa v hlave si usporiadať priority. Žiadne v tej chvíli nemám okrem jedinej. Jediná je jasná – preč odtiaľto! Vstávam a znovu padám. Začiatok konca je tu....

V tej chvíli ako som tam ležal a v mysli videl začiatok konca, tak som si vlastne neuvedomoval, že žiaden koniec nezačal. Bolo to len zastavenie. Aby som mohol pokračovať. Až neskôr mi to celé dalo súvis.

Tá veta je až smiešne jednoduchá, no pritom logická a pochopiteľná.

„Stalo sa ti niečo zlé a to ťa zastavilo, aby sa ti nestalo niečo ešte horšie“...

....s úctou Noro.