Predslov

Motorka mi učarovala asi pred 9-imi rokmi. Už vtedy som mal 29. Zrejme v mojom prípade platí, čím neskôr, tým intenzívnejšie, ale zato zodpovednejšie. Od začiatku pristupujem s obrovským rešpektom k motorke samotnej, ako aj k ostatným účastníkom premávky. Nikdy som nebol (a zrejme už ani nebudem) „kolienkový jazdec“ a 44 kw na mojej Afrike mi bohate stačí. Vozenie „okolo komína“ ma prestalo baviť po prvej sezóne a začali ma vábiť diaľky a cestovanie. Po prvom „oťukávacom“ výlete do „vyspelého“ ale zato „sterilného“ a predraženého západného sveta, keď sme s vtedy ešte priateľkou (terajšou manželkou) Jankou navštívili rakúske a talianske alpy , prišlo prvé Rumunsko, potom ďalšie balkánske krajiny. Časom som „privoňal“ aj k offroadu (veľká vďaka, Peťo). Offík Ti rozširuje možnosti toho, čo môžeš prejsť a vidieť minimálne o 50%. Navyše sa často vozíš ľudoprázdnymi cestičkami a navštíviš miesta, ktoré nemajú s komerciou nič spoločné. Jazdenie off je navyše, podľa môjho názoru, omnoho bezpečnejšie, ako jazdenie v premávke. Celkovo som Balkán navštívil sedemkrát. Zo všetkých krajín mi zatiaľ najviac učarovalo Albánsko. Prečo práve Albánsko? Túto otázku počúvam pomerne často. Zdôvodnenie si požičiam z fóra na motorkari.cz od Mariána Rabdziho Macka. Hádam mi prepáči, ale sám by som to lepšie nenapísal.

Citujem:
„Na SV krajiny prevláda kresťanstvo - Theth, ale zvyšok je už silne moslimský - zvlášť sa mi páčilo u Bektasov (odnož islamu) vzhľadom na ich pohostinnosť, nekonečnú láskavosť a celkovú kultúru správania sa, keď sme vybehli na moto na Tomorrit ...
Ak ste neboli v Albánsku nikdy, určite budete minimálne prekvapení ...
Mnohí ľudia majú z Albánska zbytočné obavy a hlúpe predsudky - je tu extrémna chudoba, žiadna práca, ľudia už z hôr pomaly odchádzajú - rodinka pri Nderlysaj smerom z Theth na Prekal tu býva už len počas leta - ináč sa sťahujú do Skadaru - každý rok si urobím foto s dcérkami majiteľa - a rastú ako z vody – prvý krát som sa s nimi odfotil, keď boli ešte maličké a už len čakám, že raz ich tu už nenájdem ...
Ľudia v horách a menej prístupných miestach su naozaj čarovní. Nikdy som nemal najmenší problém - ale vždy som si ich vážil a pristupoval k nim s obrovskou pokorou - takmer stále do Albánska namiesto milión nepotrebných chu...n beriem čosi pre deti - cukríky, omaľovánky, nejaké nálepky a pre ich rodičov minimálne nejaké cigarety - tá ich radosť v očiach ma stále dostane ...
Čím to je ?
Mal som v Albánii aj vážne poruchy na moto - odišiel, vytiekol mi zadný tlmič - odišiel mi regler dobíjania, rozleteli sa mi zadné ložiská a dokonca som mal aj vážnu haváriu s jeepom niekde nad Thethami a takmer mi odtrhlo ľadvinu - ale nikde som nikdy tak jednoducho a elegantne nevyriešil problémy, ako v Albánsku ... len a len vďaka ľudom.

Thank you, Albania, thank you...“

Více na: www.motorkari.cz/tema/?t=207942
Copyright © Motorkari.cz

Len dodám, že okrem podarúnkov pre deti mám vždy so sebou dobrú domácu slovenskú pálenku. Je to veľmi dobrý nástroj na zbližovanie a miestni vždy veľmi radi ochutnajú. Nie, nebavíme sa tu o ožieraní sa na mol. Cieľom je obdarovať, prípadne, odvďačiť sa za pomoc, alobo len milé slovo. Mimochodom, pálenku maj vždy v kovovej fľaši. Sklo rozbiješ pri prvom ľahšom offíku, plast tiež nie je výhra. Časom sa vplyvom otrasov prederaví. Už som z kufra utieral aj pálenku, aj motorový olej...

Ešte pár zaujímavostí o Albánsku

- V Albánsku nie sú obézni ľudia (čím to asi bude?).

- V časoch tvrdého komunizmu boli v Albánsku pracovné tábory – gulagy (podobné ako vo fašistickom Nemecku či Stalinovom Sovietskom zväze). Väzni (väčšinou politicky a spoločensky nepohodlní jedinci) tu žili častokrát v horších podmienkach ako povedzme v Osvienčime. Jeden z nich – Qafe Bari som onehdá navštívil aj osobne. Ťažila sa tu meď. Je iróniou, že v ňom, okrem iných, ako väzeň zahynul aj človek, ktorý ho slávnostne otváral.

- Lopata sa po albánsky povie Lopata.

- V roku 1968, na protest proti vpádu vojsk Varšavskej zmluvy do vtedajšieho Československa, Albánsko z tohto spolku vystúpilo.

- Polovica áut jazdiacich v Albánsku sú mercedesy. Bez rozdielu typu a veku. O pôvode hlavne tých novších radšej pomlčím.

- Áno znamená nie a nie znamená áno. Čo tým myslím? V Albánsku krútenie hlavou zo strany na stranu znamená áno. Naopak, kývanie hlavou zhora nadol znamená nesúhlas a aby to bolo úplne dokonalé, Albánci pritom hovoria „jo“, čo našinca môže zmiasť ešte viac. „Jo“ však znamená „nie“. Dobré, čo?

- Albánci, resp. všeobecne všetci Balkánci sú neskutoční bordelári. Áno, prevádzkovať akúkoľvek formu odpadového hospodárstva v odľahlých a riedko obývaných oblastiach je prakticky nemožné. Ale medzi miestnymi chýba čo i len najmenšia snaha sa s odpadom akokoľvek vysporiadať. To čo vyprodukujú jednoducho odhodia na zem. Tu a teraz. Preto Ti odpadky budú robiť spoločnosť prakticky neustále. Častokrát sú to smutné pohľady.

Na záver predslovu

Náš výlet nepovažujem za niečo špeciálne. Existujú ďaleko exotickejšie destinácie, o ktorých aj ja zatiaľ len snívam. V dnešnej digitálnej dobe si vieš na nete nájsť úplne všetko. Fejsbukové stránky a fóra sú plné cestopisov a videí z Balkánu a vydať sa prakticky kamkoľvek nie je takmer žiadny problém (musíš mať len čas a musíš chcieť). Budem ale písať tak, ako by si Ty, ktorý čítaš, šiel prvýkrát. Skúsim zhrnúť presne tie informácie, ktoré som postrádal ja, resp. nikde som ich nenašiel pokope, v jednom článku. Upozorňujem, že cestopis je dlhý. Ostrieľaní cestovatelia sa možno pousmejú, ale každý raz začínal... Takže, pohodlne sa usaďte, začíname aj my....

Cieľ: Macedónsko, Albánsko, Čierna Hora (ale hlavne Albánsko)

Dátum: 22. 8. – 4. 9.2021

Presun tam: Slovensko, Maďarsko, Srbsko.

Presun späť: Bosna a Hercegovina, Chorvátsko, Maďarsko, Slovensko.

Na presuny cez Maďarsko, Srbsko, Bosnu a čiastočne aj Macedónsko využívame diaľnice. Je to síce strašná nuda, ale ak sa chceme za 2 týždne dostať do Albánska a niečo tam aj pojazdiť, okresky nepripadajú do úvahy.

Nájazd: cca 3700 km

Celá trasa: sk.mapy.cz/s/caverureko

Účastníci zájazdu: Miňo – Honda Africa Twin RD04 (vedúci zájazdu)
Filip – Honda Africa Twin RD07 (zástupca vedúceho zájazdu)

Spanie: Penzióny, hotely, nie stan. Nie, naozaj sa mi nechce po celom dni v stupačkách rozkladať spanie a ohrievať si konzervu na plynovom variči, navyše bez sprchy. Okrem toho, stan a spacák sú váha navyše. V neposlednom rade, na Balkáne sú tieto služby naozaj "za babku". Samozrejme, nebavím sa o chorvátskych letoviskách. Ale to som ja. Ako sa vraví, sto ľudí, sto chutí. Takže kľudne stanujte!

Rozpočet: cca 1000 €

Platby: Takmer na každej (aj menšej) pumpe v pohode zaplatíš kartou. To sa týka celého Balkánu. Pri hlavných ťahoch sú terminály naozaj všade. Peniaze na tranzitné krajiny si zamieňať nemusíš. Míňaš len za PHM, ubytovanie a stravovanie s tým, že ubytko v pohode platíš eurami. Balkánci eurá ľúbia. Je dobré mať so sebou hotovosť v 5, 10 a 20€ bankovkách, aby Ti nemuseli vydávať, pretože väčšinou vydávajú v miestnej mene. Maj tiež pripravené mince 2, 1 € a 50 C na platby za mýto na diaľniciach. Peniaze v cieľovej destinácii je dobré si pri vstupe zameniť (v tomto prípade albánske leky), avšak najlepší kurz Ti dajú veksláci. Treba sa spýtať na pumpe, v obchode, reštaurácii, hoteli. Zmenárne nevyužívaj. Výber z bankomatu v miestnej mene je asi najhoršia alternatíva. V prípade núdze zaplatíš eurom aj v tej najzapadnutejšej „diere“, avšak tu si kurzy dosť upravujú. Platba eurom za ubytovanie je stále v pohode. (Zaujímavosť: v Čiernej Hore je oficiálna mena euro.)

Čo si so sebou vziať

Nemusím Ti hovoriť, že ak ideš niekam na 2 týždne na motorke, je mimoriadne dôležité, čo si zbalíš. Ešte dôležitejšie však je to, čo si nezbalíš. Váha je tiež dôležitá, avšak pri motorke, ktorá samotná váži do 250 kg, nejaké to kilečko navyše nehrá až takú rolu. Obmedzený si skôr veľkosťou batožiny. Trvalo mi niekoľko rokov, kým som „vyhádzal“ všetky nepotrebné veci. Ja osobne som „kufromil“ (Filip ma tiež nazval kamionistom), ale ak máš len lodný vak, priestorové obmedzenia sú ešte väčšie. Čo si teda zbaliť / nezbaliť?

- Oblečenie: Merino forever! Naozaj! Je to neuveriteľné, ale na dva týždne stačia 2-3 tričká, 3 páry ponožiek a 3x spodné prádlo. Zabudni na športové oblečenie z umelých vlákien. Síce rýchlo schne, ale rovnako rýchlo chytí „gangsta smell“. Ku klasickej bavlne sa ani nevyjadrujem. To je smrť. Mimochodom, pamätám si, ako som si na prvý výlet zbalil 14x tričko, 14x ponožky a 14x spodné prádlo. Nevedel som sa pohodlne zbaliť nie do dvoch, ale troch kufrov. Určite si vezmi trochu pracieho gélu. V mnohých penziónoch je možnosť prania v práčke a napríklad v prípade moto nohavíc a bundy sa tomu nevyhneš, ak nechceš po týždni páchnuť ako vášnivý a dlhodobý konzument Šatolé de Hradná svieca, alebo Cabernet Sabinov. Svoje spraví aj antibakteriálny sprej, ale celý výlet s ním určite nedáš. Je vhodný najmä do prilby. Antibakteriálne vložky do čižiem sú doslova nutnosťou. Kúpiš v každej predajni za pár drobných a jedny Ti vydržia celý výlet. Ďalej potrebuješ niečo do chladnejšieho počasia. Platí zásada, že lepšie je viac tenkých vrstiev ako jedna hrubá. Najlepšie opäť Merino. Dobre je tiež mať dvoje rukavice. Tenké a hrubé. Nepremok na moto je samozrejmosťou (Mám reflexný. Safety first). Ja využívam na presuny aj chladiacu vestu. Ak ideš celý deň v 35°C, niekedy aj vyššie a slnko páli, naozaj ju oceníš (samozrejme, bavíme sa o presunoch. V teréne Ti je nanič). Ďalej kraťasy a šľapky na pešie výlety. Topánky neberiem. Ak je chladnejšie, dávam to na českého turistu s ponožkami. Takisto neberiem dlhé tepláky. Stačia motogate. Potom niečo na spanie a určite plavky a malý uterák. Na Balkáne máš množstvo príležitostí na prírodné kúpanie. Pre mňa nepostrádateľná vec sú chrániče sluchu, špeciálne navrhnuté tak, aby tlmili hlavne aerodynamický hluk (napr. tie od firmy Alpine). Aspoň mňa vie z hluku po celom dni poriadne bolieť hlava, nehovoriac o možnom poškodení sluchu. Možno by to vyriešila menej hlučná prilba, ale v kategórii enduro sa takáto hľadá dosť ťažko. Jazdím NEXX X.WED, čo teda rozhodne nie je low cost...

- Kozmetika: Každý podľa vlastného uváženia, ak máš citlivejší spánok, odporúčam pribaliť tlmiče do uší (Klasické. Tlmia omnoho viac ako tie motorkárske).

- Lekárnička: Okrem bežných vecí si vezmi lieky proti horúčke, bolesti a hnačke, nejaké širokospektrálne antibiotiká, sprej do nosa, framykoinovú masť, očné kvapky, „šicie“ náplaste a určite lieky, ktoré užívaš pravidelne (aj väčšie množstvo). Nikdy nevieš, čo sa môže stať a ak sa náhodou neplánovane „zdržíš“ dlhšie (z akéhokoľvek dôvodu), hlavne lieky na predpis sa zháňajú ťažko.

- Náradie: Skrutkovače, kľúče, najlepšie len tie, ktoré sa na moto nachádzajú - ja beriem aj jeden univerzálny kľúč, sviečkový kľúč, sprej na reťaz – prudko odporúčam teflónové mazanie „Interflon EP+“. Má síce výrazne vyššiu obstarávaciu cenu, ale výhody sú na nezaplatenie. Mazivo nelepí na seba prach, vydrží omnoho dlhšie, čistí a maže v jednom kroku (nepotrebuješ čistič) a v konečnom dôsledku ho minieš omnoho menej, takže Ťa to vyjde cca na rovnaké peniaze ako klasické mazanie. Motorový olej na dolievanie, náradie a sadu na opravu defektu, náhradné duše, monterpáky, jar ako lubrikant (ak nie si tubeless), ventilky, kompresor, izolačnú pásku, striebornú „americkú“ pásku (Tá skutočne zachraňuje životy! Napr, keď som si ňou na Kosovskej hranici prelepil nálepku Srbsko na kufri), zdrhovačky, kúsok viazacieho drôtu, špagát, gurtne, poistky, žiarovky, spojky na káble, skúšačku na 12V (vadaska), malé kliešte, orezávač, sekundové lepidlo, štartovacie káble, palivovú hadičku, kúsok autokábla.

- Náhradné diely (s ohľadom na Tvoju moto): reglér, cievky, sviečka, ložiská, brzdové platničky, spojka na reťaz, palivové čerpadlo, brzdová a spojková páčka, plynové a spojkové lanko, univerzálne relé

- Navigácia: Samsung Galaxy S5 mini s malou úpravou – meničom jednosmerného napätia, ktorý privádza 3,7 V priamo na batériové kontakty. Totižto... Nabíjačka nikdy nezabezpečuje chod telefónu priamo, aj keď je k nej pripojený. Telefón je vždy napájaný batériou, ktorá sa vybíja a súbežne s tým je nabíjaná nabíjačkou. Nabíjanie samo o sebe produkuje množstvo tepla. Ak k tomu pridáš displej, ktorý ide neustále na maximálny jas (displej je v telefóne najväčší žrút energie) a vysokú teplotu ovzdušia, prípadne priame slnečné žiarenie, veľmi rýchlo sa mobil prehreje a nabíjanie sa z bezpečnostných dôvodov automaticky preruší. A tak sa stane, že telefón, ktorý bol ráno nabitý na 100% a neustále pripojený je už okolo obeda „na nule“. Pripojením napätia priamo na batériové kontakty celý proces vybíjania a nabíjania obchádzaš. Jednoduché a pri tom geniálne. Samozrejme, nabíjačku nechávam pripojenú tiež. Celá sranda ma vyšla asi na 60€. Za pomoc s realizáciou tejto vychytávočky ďakujem Maťovi D. alias Montymu. Spolu s voľnou aplikáciou Mapy.cz tvorí, podľa mňa, bezkonkurenčnú navigáciu, čo do ovládania, aktuálnosti a detailnosti topografických máp, nahrávania a zálohy trás cez webové rozhranie, či samotného GPS trackingu. Na navigáciu po asfalte používam Google s offline mapami. Ďalšou výhodou je, že ak Ti takáto navigácia „kľakne“, zoženieš akýkoľvek mobil, prihlásiš sa do účtu a pokračuješ so svojimi trasami ďalej. Jedinou nevýhodou je to, že takéto zariadenie nie je vodotesné. Ja ho mám umiestnené pod predným plexi v „samodomo“ vyrobenom držiaku.
Ak si priemerne zručný a chceš si podobnú navi vyrobiť, menič napätia nájdeš tu:
www.gme.sk/napajaci-modul-3-40v-3a-step-down

- Ostatné: v závislosti od toho, koľko techniky berieš (ja jej mám pomerne dosť), vezmi si dostatok káblov a nabíjačiek a hlavne rozbočiek do zástrčky. Veľmi často sa stáva, že na ubytovaní máš k dispozícii len jednu zástrčku. To vie naštvať. Stiahni si tiež off-line prekladač do telefónu a GPS tracker. Okrem iného pomôže, ak sa stratíš. Vieš, kade sa vrátiť. Toaletný papier, nejaké sladkosti, Redbull a pitnú vodu, prípadne filter na výrobu pitnej vody. Vychádza na cca 30-50 € pomocou neho sa môžeš v prípade núdze napiť z akéhokoľvek potoka, rieky, či mláky (Voda je naozaj základ!!!).

- Cestovné poistenie: ja osobne uprednostňujem Allianz, výber je na Tebe. Daj si však pozor, aby si mal poistené aj náklady na pátranie. Ak napríklad s moto zbehneš 20 metrov do jarku a dolámeš sa pri tom, nachádzaš sa už mimo komunikácie a klasické poistenie Ti tu nestačí. Súčasťou takéhoto balíka je aj prevoz vrtuľníkom atď... Je to drahšie, ale myslím, že tu sa neoplatí šetriť. Náklady na záchranu a liečbu môžu vystreliť do astronomických výšok.

- Výber trás:
kniha Filip Weber -ALBÁNIE, OFF-ROADOVÝ RÁJ
www.transeurotrail.org ;
niečo poskytli internety a niečo poradili domáci.
Za Macedónske trasy ďakujem Mirovi J.

Nikdy nemám presný plán toho, čo a kedy prejdem. Snažím sa skôr o to, aby som mal čo najpodrobnejšie info o zaujímavých miestach v oblastiach v ktorých sa budem pohybovať. Nič nevie naštvať viac, ako keď sa pár dní po návrate dozvieš, že si niečo minul o pár kilometrov. Z rovnakého dôvodu tiež nezajednávam ubytovanie popredu. Bolo by to značne obmedzujúce. Nikdy totiž neviem, kde skončím (a to je na tom vlastne to krásne). Bú-king využívam maximálne na to, aby som si pozrel recenzie a následne hľadám cez gúgoľ. Aj ubytovateľ sa vždy poteší, že nemusí platiť províziu.

- Ešte pár užitočných info: Podľa môjho názoru nie je dobré podnikať „veľrybárske výpravy“. Jednak väčšinou aj tak nevyjdu a nakoniec idete v lepšom prípade dvaja – traja, v horšom prípade ostaneš sám a jednak je to na palicu. Mám kamoša, čo organizuje výlet o pätnástich ľuďoch. Má z toho hlavu ako balón. Väčšia skupina ľudí vyžaduje viac organizácie, viac kompromisov a je menej flexibilná. Každý má svoje potreby s ktorými sa musí prispôsobovať ostatným a s ktorými sa musia prispôsobovať ostatní jemu. Aj ubytovanie ťažšie nájde početnejšia skupina. V zásade platí, že čím menej ľudí, tým lepšie. Absolútny ideál sú dvaja. Dôležitá zásada. Pri zastávke na benzínke tankujú vždy všetci. Aj keď len štvrť nádrže. Nemá zmysel riešiť „Však ja ešte mám“ a potom ostať na suchu. To sú naozaj problémy z kategórie "zbytočné".

Na vstup do všetkých balkánskych krajín (vrátane Kosova) Ti stačí občiansky preukaz (pasom samozrejme nepohrdnú). Inak na hraniciach ešte kontrolujú bielu kartu od PZP (bez nej máš fakt problém), zriedkavo aj TP od motorky. Tiež by si mal mať medzinárodný VP. Vybavíš normálne na dopravnom inšpektoráte. Je to taký prehnutý papier, ručne vypísaný a áno, naozaj naň v 21. storočí potrebuješ fotku ako kedysi na preukážku MHD. Ja osobne ho nenosím, lebo vždy zabudnem vybaviť. Mal som len raz, ale má krátku platnosť a tak už je dávno prepadnutý. Zatiaľ to odo mňa nikto nikdy nepýtal. Pozor, v Kosove Ti neplatí naše PZP, musíš si na hraniciach kúpiť krátkodobé kosovské PZP za cca 10 – 15 € (nepamätám si už presne). Všetky doklady, ktoré máš, si prefoť a ulož, ideálne aj s náhradnými kľúčmi od moto u niekoho z partie. Môžeš si tiež doklady nafotiť do mobilu a uložiť aj na e-mail.

---

Tak... je 21. augusta 2021 a ja balím posledné veci. Nejako mi to zatiaľ celkom nedochádza, ale po nútenej dvojročnej prestávke a niekoľkých presunoch termínu a zmenách v zostave zajtra predsa len vyrážame. Líham do postele a v cestovnej horúčke sobotňajšej noci zaspávam...

Deň 1. Vrátime sa?

Trasa: Prievidza – Žarnovica – Horné Hámre – Šahy – Budapest – Szeged – Beograd – Smederevo
Nájazd cca 650 km

Je 7 hodín. Posledná kontrola a vyrazil som do Žarnovice, kde sa máme stretnúť s Filipom. Je to vlastne kúsok za Žarnovicou. Už si to valím. Handlová, Žiar nad Hronom, R1-smer Nitra. Schádzam z "eR-ky", prechádzam Žarnovicou a kúsok za mestom... ticho... Motorka zhasla. Len sa mi podarilo "dokyvkať sa" na parkovisko pred požiarnou zbrojnicou. Zosadám a neviem, či mám smútiť, že hneď prvý deň, alebo sa radovať, že som si svoju dávku nešťastia hádam už vybral a to hneď kúsok od domu. Pri problémoch na predošlých výletoch som sa naučil, že žiadna kaša sa neje taká horúca, ako sa varí. Nechávam si teda päť minút na vychladnutie (keby som fajčil, dám si cigu) a volám Filipovi. Prišiel autom a motorku sme „natočili cez káble“. Baterka mŕtva. Po chvíľke pátrania som zistil, že príčinou bol zaoxidovaný kontakt na hlavnej 30A poistke, takže motorka vôbec nedobíjala. Išla len z baterky až kým ju úplne nevymlátila. Držiak vrátane poistky roztavený kompletne. Poistka paradoxne vydržala. Nuž darmo.. Moja RD04 budúci rok oslavuje tridsiatku a napriek tomu, že je považovaná za naozaj poctivý stroj, tento vek si predsa len vyberá svoju daň.

Veľmi rýchlo som u Filipa pred garážou preletoval univerzálny poistkový držiak a okolo jedenástej odchádzame smerom na Šaľu.

Cestou sa už nič zvláštne nestalo. Hranice, pumpa, bageta, káva, matrica a potom už len samá kukurica. No dobre... Stalo sa. Filip stratil uchytenie deflektoru na plexi (ešte v Maďarsku). Spíme v Srbsku v mestečku Smederevo – Hostel Vinceia. Spanie, večera a raňajky 23€ na hlavu. Prudko v pohode...

Deň 2. Nuda pokračuje

Trasa: Smederevo – Niš – Kumanovo – Skopje – Jezero Kozjak - Jurumleri
Nájazd cca 450 km

Diaľnica, teplo a pot. Presuny sú už také. Ale bez nich to žiaľ nejde. Minul som pumpu a došiel mi na diaľnici benzín. Našťastie má RD04 dva palivové kohúty a práve pre takéto prípady si jeden nechávam zatvorený. Do najbližšieho mestečka to stačilo. Samozrejme, že po natankovaní míňame pumpu každých 15 km. Ďakujem, pán Murphy.. Na podvečer dorážame do Macedónskeho Skopje a konečne vidíme prvé hory. Do večera stíhame ešte prvý ľahší offík, prvú mešitu a jazero Kozjak.

Gýč neobchádza ani moslimský svet

Ubytovanie sme našli v apartmáne v mestečku Jurumleri, blízko Skopje za pomoci veľmi ochotnej slečny z čerpacej stanice. Našla, zavolala, vybavila. Proste, Love Balkan... Spíme v penzióne s amerikánskym názvom Home Away From Home. Cena 25 € za oboch. Večera v potravinách.

Deň 3. Solunska Glava, alebo „Koga komanduva makedonskiot general (keď velí macedónsky generál)“

Trasa: Jurumleri – Drachevo – Dolno Kolichani – Solunska Glava – Gorno Jabolchiste – Veles

Rok a pol som nebol chorý a mňa musí chytiť nádcha práve na výlete. Je to ráno čo ráno horšie. Murphy, už zase? Dnes je na pláne prezúvanie zadných gúm na oboch Afrikách, keďže na diaľnici sme „dorážali ešte tie minulosezónne. Samozrejme mi nedá nevyjadriť sa k večnej a nekonečne vďačnej téme „gumy“. Dávame čierne a okrúhle, pretože tie sú najlepšie v celej galaxii a priľahlých obciach. Krútia sa až kým nezastavíš, držia až kým nepovolia a dezén vydrží až kým ho nezoderieš! Kto si myslí niečo iné, je sr.č! Howgh. Rozhodli sme sa, že raňajky dáme až po, ako odmenu. Okoloidúci pán nám núka pivo, ale vysvetľujeme, že „vozit motoor, noo alkohool“. Dal nám teda aspoň čokoládu, ktorú sme, mimochodom, nakoniec dopratali až domov. Servis sa samozrejme dosť natiahol a tak z raňajok bol nakoniec raňajkoobed.

Najedení a napití konečne vyrážame smer Solunska Glava, čo je s výškou 2580 m. n. m. druhý najvyšší bod celej našej výpravy. Na vrchol je to slušná štreka a je 13:00, takže už teraz je jasné, že do tmy to nestíhame. Ale čo by to bol za výlet bez nočného off-roadu, však? Navyše z neba kde-tu padne nejaká tá kvapka. Ale veď nejak bolo, nejak bude. Cestou sa stalo niečo veľmi zvláštne. Filip, ako prvý pokladá. Zvyčajne som v tejto disciplíne nedostižný a tak cítim neopísateľnú hrdosť! Ale z 2-ky do neutrálu miesto do 1-ky a ešte dolu kopcom Ťa dokáže celkom slušne rozhádzať.

Stúpame stále vyššie a užívame si prvé výhľady

Cesta je čím ďalej ťažšia a s prihliadnutím na pokročilý čas a na fakt, že na noc sa musíme vrátiť späť ku Skopje, pretože inak cesta nevedie, začínam uvažovať, že to otočíme.

Po schodoch, po schodoch, poznávam poschodia...

Moje úvahy sa po jednej ostrej ľavotočivke sk.mapy.cz/s/balenozehe takmer stali skutočnosťou. Vidím pred sebou strmý výjazd, veľké šutre, výmole... toto asi nedám. A ak áno, čo bude ďalej? Cieľ je ešte pomerne ďaleko. Na vrchole výjazdu však má rozložený tábor partia macedónskych vojakov. Volajú na nás zvrchu „Dojdi, dojdi!!“. Tak teda ideme. Prvý ide Filip. Pokladá. Druhý idem ja. Pokladám. Výjazdík sme nakoniec dali za výdatnej pomoci príslušníkov macedónskej armády, za čo by som chcel macedónskej vláde aj touto cestou vyjadriť neskonalú vďaku. Vojakov je cca 8, majú veľký vojenský stan a kopu jedla a pitia. Po chvíli oťukávania a poučení že „Kamera OFF! (fotky z tohto milého stretnutia teda nie sú žiadne)“ sedíme pri stole a tu voda, tam domáca klobása, slanina, divina, chlieb, syr, rakija. Spustíme už vyskúšané „vozit motoor, noo alkohool“, ale bez úspechu. Jeden z vojakov nám vysvetľuje, že je generál a že tu velí on. A že práve nám velí rakiju, lebo inak nás nikam ďalej nepustí. Kdo způsobil, že sám náčelník dával tak zvrácené rozkazy?? (úryvok z DJC) Nuž, rozkaz ale zněl jasně. Nesmí projet za žádnou cenu! A tak obraciam do seba tučné poldeci. Deje sa to vôbec prvýkrát v živote, že sadnem na moto potom, ako som niečo požil. Našťastie sa nám darí ďalším tekutým rozkazom odolávať a generál sa časom ukľudnil. Vyťahujem teda aj ja 51% marhuľovicu, ktorú so sebou presne pre takéto prípady vozím. Príslušníci si veeelice pochvaľujú. Pssst, nikomu nepovieme, že chlastali v pracovnej dobe... Týmto pozdravujem Duškana alias Panáčika do Cífera "ej kej ej" stvoriteľa tejto dobrôtky. Sedíme a debatujeme už vyše hodiny a ja sa začínam sám seba pýtať, čo tu vlastne robím, keďže už pred touto neplánovanou zastávkou sme mali časový sklz. Ahá.. nočný off-road. Už viem. Ale vraj, keby bolo najhoršie, môžeme prespať tu s nimi v stane. Táto myšlienka sa nám s Filipom až tak nepáči a tak, obohatení o informáciu, že toto bol najťažší úsek a ďalej je to už relatívne pohodička, sa posúvame ďalej. Navyše, vojáčkovia nám poradili jednu neznačenú cestu, ktorá nám výrazne skráti presun do civilizácie, dokonca smerom, ktorým sa chceme zajtra uberať. Nemusíme sa teda vracať späť ku Skopje. O tejto ceste sme nevedeli, pretože vôbec nie je na mape (Aktualizácia: V dobe keď píšem, táto cesta na topo mapách už je). Paráda. To už je lepšie. Lúčime sa teda a pálime hore.

Onedlho sa nám "otvorila" nádherná náhorná plošina, nad ktorou sa týči aj náš dnešný cieľ. Moje telo pozvoľne, ale isto začína produkovať hormón "Endurofín" a prvý krát na výlete mám motýliky v brušku...

Cesta je zvládnuteľná, ale nie najľahšia. Pokladám ešte asi dvakrát. Konečne vrchol. Oplotený areál, vo vnútri pár budov, vysielačov a rádiolokátorov. Na plote nápis „Military zone“ a „No photo!“. Nikde nikoho a tak točíme a fotíme. Dron ale nechávam radšej spinkať v kufri. Nechcem dráždiť bossa haďou nohou.... či... hada bosou nohou. Či tak nejak to bolo...

Času nie je veľa a tak sa otáčame. Na druhýkrát nachádzame spomínanú cestu. Odbočka je tu: sk.mapy.cz/s/nubalotato Je to dosť brutal. Strašná strmina. Dole ideme na 1-ke s vypnutým zapaľovaním a aj tak musíme brzdiť. Filip dokonca uvaril zadnú brzdu! Zmäkla ako dvojtýždňové hrušky. Ale nie je to taká tragédia ako sa na prvý pohľad zdá. Ak by sa Ti niečo podobné stalo, zachovaj paniku, počkaj 10 minút a je po probléme. Ihneď, ako brzda vychladne, všetko sa vráti do pôvodného stavu a Ty môžeš pokračovať v ceste. V žiadnom prípade sa nesnaž brzdy schladiť studenou vodou!!! Tu sa ukazuje, na čo je dobré používať brzdovku s vyšším bodom varu, aj keď nejazdíš zrovna okruhy.

Z lesa sme vyšli v dedine Gorno Jabolchiste. Tu som doslova onemel. Rozostavané, neomietnuté domy, často bez okien, alebo aspoň vstupných dverí. Napriek tomu obývané. Všade sa vznáša smrad spáleniny. Proste „back to wild“... Zastavil som pri potravinách a len tak z motorky sa pýtam predavača, ktorý stojí vonku, ako ďaleko je to k nejakému mestu s ubytkom. Vraj musíme ešte 45 km do mesta Veles. Ale to už je asfaltka. Popritom sa pýta, či si dáme kolu. Neodmietneme a o chvíľu dostávame aj obrovský sendvič. Ani ho nevládzem zjesť. Peniaze nechce a tak tasím domácu. Nepochodil som. Pán je moslim a nepožíva. Sakra... Rozdávam teda aspoň deťom, ktorých sa okolo zhŕklo ako maku, cukríky, čo som vzal z domu. Bolo ich pomerne dosť a mali vydržať celý výlet. Ale padli všetky. Nevadí. Za tú radosť to stálo.

Keď sme opúšťali dedinu, míňali sme niekoľko sudov na olej, v ktorých horeli odpadky. Odpadové hospodárstvo tu majú naozaj rozvinuté. Ostáva už len zakázať plastové slamky. Aj ten všadeprítomný smrad mi už dáva zmysel. Najedení a plní pozitívnych emócií sme sa teda presunuli do Velesu. Pumpa, tankovanie, wifi, pokec s miestnym pripitým týpkom na bmw. Poradil 2 hotely. Vyberáme ten lacnejší. 5* naozaj nepotrebujeme. Platíme 20 na hlavu bez jedla. Je to jedno z tých drahších ubytovaní. Sprcha, pivo, dobrú noc...

Video – výjazd na Solunsku Glavu (360°):
www.youtube.com/watch?v=_NFwtWlfCJ0
www.youtube.com/watch?v=HfCZYonEjq0&t=105s
youtube.com/shorts/6PHu_vFae0o
www.youtube.com/watch?v=zRA6wmvLN0s&t=11s
youtube.com/shorts/jNcboMqBeoA?feature=share
www.youtube.com/watch?v=DZWLggWIBm8

Video – pohostenie - Gorno Jabolchiste (360°)
www.youtube.com/watch?v=Jzyxefv92yc&t=622s

Deň 4. Vyššie to už nejde

Trasa: Veles – Gradsko – Belovodica – Prilep – Bitola – Pelister (Baba) –Golemo Ezero - Bitola

Aby som nezabudol. Stále je tu nechutné teplo. 30+. Na off ako „stvorené“. Dnešná prvá zastávka je nad dedinou Belovodica, kde sa nachádza v súčasnosti opäť aktívny mramorový lom s prekrásnym jazerom. sk.mapy.cz/s/racahazaje Kedysi sa v doslova modrej vode dalo kúpať, ale teraz sme radi, že nás vôbec pustia do areálu. Na internete som čítal rôzne historky so strážnymi psami. Asi je dobré lom navštíviť v pracovný deň. Psy sú vtedy uviazané. Obdivujeme, točíme, fotíme a ja si beriem do kufra dva kúsky pravého mramoru. Mám slabosť na šutre. Malá rada. Na návštevu lomu prudko odporúčam slnečné okuliare. Mramor silno odráža slnko a celý čas sme žmúrili, ako by nám niekto nasypal do očí soľ. Koniec koncov, zamestnanci ich mali všetci do jedného.

Video – mramorový lom:
www.youtube.com/watch?v=KQUUn53z6vs
www.youtube.com/watch?v=-RXAtf6OHsU

Ďalej pokračujeme cez mestá Prilep a Bitola na vrch Pelister, na mapách nazývaný tiež Baba. sk.mapy.cz/s/pomazubaze Neviem prečo, ale veta „Fotil niekto na Babe?“ tu naberá úplne nový rozmer. Podľa môjho názoru, konečne ten pravý... S výškou 2601 m. n. m. je najvyšším kopcom pohoria Pelister a rovnako aj najvyšším bodom našej výpravy. Zároveň je to najvyššie miesto, aké som doteraz navštívil, nielen na motorke ale aj všeobecne.

Cesta na vrch je neľahká, ale napriek výstrahám istého holandského turistu, ktorý bol súčasťou komerčnej výpravy na džípoch, že bububu a že až hore to určite nedáme, sme sa hore dostali.

Výhľady sú super, ale je trochu „opar“. Vidno odtiaľto do troch štátov. Macedónska, Grécka a Albánska. Hranice všetkých štátov sa stretajú v Prespanskom jazere, ktoré vidíme takmer celé. Na vrchole klasika - budova s vysielačmi. Tentokrát žiadna military zone. Dron napriek tomu aj dnes spinká, lebo hodne fúka a s tým ja už mám svoje neblahé skúsenosti. Ak by si, napríklad, niekde pod Llogara pass v Albánsku jeden dron našiel, pošli mi z neho aspoň SD kartu. Potešila by. Dron si pochopiteľne môžeš nechať a z vďačnosti Ti k nemu zdarma pribalím aj ovládač. Ale to už bolo dávno...

Cestou dole ešte odbáčame k jazeru „Golemo Ezero“ sk.mapy.cz/s/cafemogozo a dúfame, že sa budeme vedieť dostať ďalej do mesta. Miestni zberači čučoriedok nám však vravia, že EÉ..., ďalej je to len pre peších a tak sa vraciame tou istou cestou do mesta Bitola.

Cestou Filipko stratil uchytenie plexi na prilbe. Proste odpadlo. Takže odteraz už len slnečná clona. Zo súcitu mu do konca výletu požičiavam svoje okuliare. Proste #BFF! V Bitole nachádzame ubytovanie v Hoteli Teatar. Cena 32 € za oboch aj s raňajkami. Večeru dávame v reštaurácii a ja porušujem tradíciu balkánskeho trojboja – Mješano meso, omelet a pizza a dávam si bolognese špagety. Samozrejme, pivko nesmie chýbať. Zajtra konečne Albánsko.

Video – stretnutie s jeepmi:
www.youtube.com/watch?v=J5r5bCQeibQ

Video – výjazd na Pelister (GoPro):
www.youtube.com/watch?v=MNqW6uHHL-U

Video – Pelister - vrchol:
www.youtube.com/watch?v=cObVVCtKuvU

Video - Golemo ezero:
www.youtube.com/watch?v=KVNtazm-vFA

Deň 5. Konečne krajina mercedesov!

Trasa: Bitola – Resen – Prespansko jezero – n. p. Galichica – Ohricko jezero – Pogradec – Stropckë – Guri i Kamjes – Stërkanj – Lozhan i Ri - Maliq

Po raňajkách už v sedle hľadáme obchod so suvenírmi. Komplet oblečení po meste... vonku opäť hic. Ou jee.. Nasleduje Prespanské jazero, od ktorého pekne vidieť včerajší Pelister.

Ďalej cez Nacionalni park Galicica k Ohridskému jazeru. Túto cestu som už raz išiel v opačnom smere, ale tentokrát je na dosť veľkom kuse v smere od Prespanského jazera novučičký asfalt a to chceš. Btw.. fotil teda niekto na tej babe???

Na konci vyberá ujko 2 € za prejazd parkom. Ach, ten pokrok... Kde se to zastaví...? Konečne prechádzame albánsku hranicu. Míňame Ohridské jazero. Pláže sú na nerozoznanie od tých morských, i keď vidno, že už je po sezóne. Má to tu dosť komerčný nádych. Takéto Albánsko si neprosím. Ani nestojíme.

Za mestom Pogradec na pumpe jedlo z obchodu a káva. Začína pršať a ja sa v podstate teším, že sa trochu schladím. Aj predpovede spomínali dážď. Naša „radosť“ sa však rozplynula rovnako rýchlo ako mraky, teda asi po pol hodine. Stúpame ku skalnému monumentu Guri i Kamjes. Už z diaľky je ho dobre vidieť. Na mieste sme sa dali do reči s miestnymi Albáncami, ponúkame domácu a dostávame 2 pivá v plechovke. Malé Albánčiatko sa fotí na mojej Afrike. Tiež sa pýtame na cestu do dediny Selcë, keďže podľa knižky už možno neexistuje. Vraj je to OK. Tu má konečne premiéru aj dron.

Video – výjazd na Guri i Kajmes:
youtu.be/bizWJdYzdPE

Video – Guri i Kajmes (dron):
www.youtube.com/watch?v=qQpUViuRpuo

Ďalej cesta pokračuje horami. Konečne. Toto je to Albánsko, ktoré milujem. Divoká príroda, ostré skaliská, hlboké zrázy, dedinky na miestach, kde by si ich naozaj nečakal. Toto chceš!

Cestou máme nútenú prestávku, lebo na ceste stojí nákladiak a miestna partia ho plní drevom. Vraj nefotiť, lebo sú za to želiezka... No prepáč, mal si to povedať skôr, ako som pustil 360° kameru. Ale neboj bratu, budem mlčať ako partizán.

Video – zvážanie dreva (360°):
www.youtube.com/watch?v=6heY34msqdQ&t=59s

Za dedinou Stërkanj sa cesta výrazne zhoršuje a kúsok dokonca ide korytom rieky Devoli. Pýtame sa teda miestnych na zjazdnosť. Komunikácia je dosť komická, ale vyrozumel som, že prejsť sa dá.

Video – rozhovor (GoPro):
youtu.be/Oi9OyRZK_KM

Video – brod (360°):
youtu.be/ddN2Xr-VFqc

A naozaj. Onedlho už uháňame luxusnou šotolinkou. Rieka Devoli tu tečie krásnym hlbokým kaňonom. Opäť dron.

Video – cestou do Maliqu (dron):
www.youtube.com/watch?v=RGao7cO8aIE

Spíme v meste Maliq asi v najhoršom ubytku. Izba malá, niet kam rozvešať „voňavé“ motorkárske oblečenie. Albánskou špecialitou je tiež „záchodo-kúpelňo-sprcha (i keď tu ešte celkom priestranná). Reštika nie je vôbec, pani domáca pýta peniaze asi za všetko. Na večeru znova pizza, pojedáme v obývačke s domácimi. No ale čo už, nie je každý deň nedeľa. Tak napríklad dnes je štvrtok...

Video – cestou do Maliqu:
youtu.be/HiAvV1TGx-g

Deň 6. V znamení blata a pádov (hlavne mojich)

Trasa: Maliq – Lozhan – Krusovë – Voskopojë – Marjan – Çemericë – Shtyllë – Vithkuq – Ujë Bardhë - Korçë

Dnes je na pláne trasa z knižky do dedinky Voskopoje. Z popisu vyberám:
„Tady začíná jediný opravdu obtížný úsek na cestě. Jsou tu buky, ty drží vodu, a tak je zde prudké klesání vyjetými kolejemi s vodou. Následuje přejezd závalu, za sucha bez problémů, za mokra hrozí velké nebezpečí sklouznití do strany – kaňon Devolije asi 300 m rovnou dolů. Kvůli tomuto místu nelze trasu doporučit za deště ve směru Maliq – Voskopojë.“

Áno, tušíš správne, v noci jemne spŕchlo a áno, šli sme v smere Maliq – Voskopojë. Prejazd závalu sa síce nekonal (buď sme ho prešli asfaltkou, alebo sme ho úplne obišli, skrátka vôbec som ho nezaregistroval), všetko ostatné však sedelo. Vlhko, koľaje, voda, skaly a miestami doslova schody. Prisámbohu, po návrate začínam jazdiť trial. A to bola zem (až na pár miest) naozaj len vlhká. Myslím, že po naozajstnom výdatnom daždi by to tu bolo s veľkým endurom neprejazdné. Skoro by som zabudol. Zase je hic a moja nádcha ma stále drží. Dnes ráno ma dokonca začalo pobolievať ucho. To proste nechceš! Položil som nespočetne krát.. Filipko asi dvakrát, najmä kvôli zámene 1-ky a neutrálu. Sa mu to nejak zapáčilo... Pre mňa veľké trápenie a celkovo ma dnešok zatiaľ vôbec nebaví. Bez mučenia sa priznávam, že napríklad Rally Tuhrina v roku 2020 som po troch kilometroch vzdal. Filip si naopak pochvaľuje. Jeho takéto terény bavia. Odmenou mal byť (podľa knižky) výhľad z vrchu Maja Plerinati s výškou 1555 m. n. m. Knižka však už má svoje roky a od jej vydania stihol vrch zarásť stromami.

Video – pár výjazdov:
youtu.be/KzHtaBR8RCQ
youtu.be/W2ddZyh5BIs
youtu.be/zkzHkswzRr4
youtu.be/AY5NAc0l9lo

V dedinke Voskopoje dosť drahý obed a nepodarený stejk pre Filipa. Benzín tu nakúpiš v potravinách. Chlapík Ti načapuje do bandasky koľko si povieš. Bandaska samozrejme not included... Ďalej pokračujeme pohorím Ostrovicës. V knižke sa píše, že je jedno z najkrajších v Albánsku. Je to pravda. Stojíme nespočetkrát, fotíme, točíme, vychutnávame.

Od miestnych zisťujeme, že cesta z Marjan do Çemericë a Shtyllë je spravená nanovo najmä vďaka výstavbe priehrady na Rieke Osum. Podľa knižky táto cesta už neexistuje. Dorazili sme až do mesta Korçë. Ako vždy už po tme. Internet na pumpe požičaný od miestneho chlapíka, ktorý nám k nemu pribalil aj fľašku morušovej rakije. Na oplátku ho ponúkame slovenským produktom. Opäť Vivat Dušan! Ubytovanie v apartmáne Shtepi Pushimi Xhoi je skutočne asi to najluxusnejšie, čo sme zatiaľ mali. Cena 25 € za oboch. Majitelia sú veľmi milí a prívetiví. Vybavili bezpečné parkovanie vo dvore u známeho a obdarovali nás hroznovou rakijou. Žiaľ, táto sa nedočkala konzumácie, nakoľko plastová fľaša sa neskôr pod náporom krutého off-roadu prederavila. Proste, hevymetal si nevyberá. Večera a pivo už len z obchodu.

Deň 7. Nestačí už?

Trasa: Korçë – Drenovë – Guri i Cjapit – Drenovë– Ujë Bardhë – Boshanj – Çlirim – Orgockë – Frashër – Ogren-Kostrec

Na raňajky kebab v miestnom fastfoode. Vzali sme aj niečo do zásoby. Celý účet za 3 kebaby, pol kuraťa s hranolkami a 2 kávy bol 10 €. To chceš... Z Korçë sa vydávame do národného parku Bredhi i Drenovës, kde chceme navštíviť zlepencový skalný monument Guri i Cjarpit. sk.mapy.cz/s/nacatekaso Vo vnútri tohto skalného útvaru sa nachádzajú rozsiahle dutiny a chodby, ktoré boli do roku 1995 využívané na vojenské účely. Verejnosti bolo toto miesto neprístupné. Na mieste stretávame prvých dvoch (a nadlho aj posledných) motorkárov v Albánsku. Pre väčšinu cestovateľov totižto Albánsko končí v Thethe. Ani len netušíte, o čo prichádzate! Bol to miestny Albánec s tureckým priateľom a boli „naľahko“, takže vlastne ani toto neboli originál cestovatelia. Albánec vedel celkom dobre anglicky a tak sme družne pokecali. Po odchode samozrejme vyťahujem dron. Tu by bol hriech nelietať. Jedna z vecí, ktorú mám na Albánsku strašne rád, je rozmanitosť krajiny. Nikde inde som sa s tým doteraz nestretol. Konkrétny príklad z dnešného dňa. Vychádzaš z mesta Korçë, čo je čistá rovina a doslova behom minúty sa okolie zmení a Ty si uprostred vysokých skalistých hôr, pripomínajúcich Turecko. (Nikdy somv Turecku síce nebol, ale porovnávam s fotografiami a videami, čo som zatiaľ videl). Nasleduje les a na vrchole sa týči spomínaný masív Guri i Cjarpit, ktorý akoby sem ani nepatril. A toto nie je záležitosť len tohto jedného pohoria. Toto je proste Albánsko...

Video – cesta na Guri i Cjapit (360°):
youtu.be/W3hgZZ8vXrU

Video – vo vnútri Guri i Cjapit:
youtu.be/36DveTvUdQ8
youtu.be/xWYb67gpJR0

Video – Guri i Cjapit (dron):
youtu.be/J3u5u-EwOVU
youtu.be/6ZkIZqaFAPQ
youtu.be/KWY1ytHqwTg

Oproti pôvodnému plánu pokračovať ďalej do Bradvicë sa po radách miestneho motorkára vraciame späť smerom na Korçë, lebo že cesta nič moc, čo by nebol až taký problém, ale že tam nie je nič zaujímavé k videniu.

Blízko Korçë dávame kávu a pokračujeme podľa knižky do dediny Orgockë, Frashër a Çlirim smerom do Permëtu. Cesta je veľmi náročná. Zatvrdnuté blato a v ňom vyjazdené hlboké koľaje. Nemá to konca. Rozmýšľam, načo mi je vlastne prevodovka. 2-ku niekedy nezaradím aj kilometer. Ruky mám doslova v ohni.

Prichádzame až k rieke Osum, cez ktorú vedie, teda vlastne nevedie, už asi dosť dávno zrútený most. sk.mapy.cz/s/megukunevu Využívame neďaleký brod. Ešte pred tým Filip vybaľuje a utiera šampón, ktorý sa mu vylial do všetkých vecí v lodnom vaku. Au.. to nechceš (Spomínal som, že mám radšej kufre?).

Video – zrútený most:
youtu.be/67sdqd1o0ns

Video – brod (360°):
youtu.be/1NHi97tC7vo

Za riekou sa cesta zmenila zo sucho-blatitej na skalistú. Je to iné a o málinko lepšie, ale dvojku stále moc nepoužívam. Jediná vec, ktorá ma mrzí je, že sa začína stmievať. Nieže by som pohŕdal nočným off-roadom, ale výhľady sú tu doslova dych berúce, zrázy nekonečné, krajina sa opäť výrazne zmenila a ja si to nebudem môcť užiť. Túto cestu si, napriek jej náročnosti, budem musieť ešte zopakovať.

Tma je už za rohom a my stretáme dvoch peších turistov. Smerujú do Frashëru. Radia nám, že v dedine Ogren je ubytovanie pod názvom Guesthouse 3 Brezat. sk.mapy.cz/s/furebevade Pozerám do mapy, je to síce dosť odbočka z trasy do Përmetu, ale máme to len 13 km. Do Përmetu je to 40. Volíme teda Ogren. Aká veľká bola moja neskoršia radosť, keď som zistil, že navigáciu som mal nastavenú nesprávne do mesta Këlcyrë a že skutočná cesta do Përmetu vedie práve cez Ogren. Na to som prišiel až ráno. Do Ogrenu dorážame potme a vôbec nám nie je do reči. Okrem iného máme za sebou celkom slušnú zdrhačku pred svorkou psov. V ťažkom teréne, v úplnej tme. Nedali nám pokoj dobrý kilometer. Razom sa mi moja Africa zdala tak o 100 kíl ľahšia. Doslova som sa vznášal nad cestou. “Teď kdybychom spadli, zabijeme dvojnásobný počet lidí... než minule!” (zase Cimrman). Našťastie sme to dali. Toto je naozaj jedna z mála vecí, ktoré sú na Balkáne nebezpečné. Väčšina psov si Ťa ani nevšimne, prípadne ak aj vyštartujú, po pár metroch ich to prejde. Ale toto boli ostrí a vytrvalí chlapci. A možno si len mysleli, že sme Srbi... Kto vie... Takže. Podľa mapy sme na mieste a guesthouse má byť napravo, kúsok nad cestou. Nič však nenasvedčovalo tomu, že by sa tu niečo nachádzalo, žiadna tabuľa, žiadna príjazdová cesta, nič... Už som sa videl ako sa potme borím ďalších 20 km ponad strmé zrázy. To nechceš. Našli sme len prázdny drevený stojan, na ktorom kedysi tabuľa visela. Toto nás ešte viac utvrdilo v tom, že ak tu aj niekedy niečo bolo, už to tu určite nie je. Pomaly sme sa začínali zberať na odchod, keď som hore nad cestou zahliadol svetlo. Niečo ako osvetlenie terasy, gánku, alebo priestoru pred domom. Bolo to ťažko viditeľné, len pomedzi stromy. Vypínam teda motor a rád-nerád kričím „Haló! Haló!“ Filip sa zatiaľ vydal na peší prieskum. Po chvíli sa spomedzi kríkov vynorí asi 50-ročný pán a my sa pýtame: „Gesthaus??“ Pánko najprv chvíľu mlčí, premeriava si nás pohľadom a potom krúti hlavou. Pocit zúfalstva sa stupňuje. Až po chvíli mi docvaklo. Spomínaš si, čo som písal v predslove? Krútenie hlavou znamená "áno". V návale únavy som na to nachvíľu pozabudol... Hurá, sme zachránení! Parkujeme motorky na lúke kúsok nad cestou a ďalej ideme ešte asi 150 m pešo. Úplne k domu sa proste inak nedá. To je jeden z dôvodov, prečo sme to nevedeli nájsť. Z ubytovania sme absolútne užasnutí. Malá chalúpka s kamennou strechou, pred ňou teraska so sedením. Vo vnútri kuchyňa a miestnosť na spanie. Všetko zariadené v tradičnom štýle, starým nábytkom, na stenách visia rodinné fotografie. Napriek tomu je tu veľmi čisto a útulne. Priam sa až snažím zachytiť ten typický pach stariny a plesne, ktorý by sa k tomuto miestu hodil, ale márne. Je to dokonalé. Na privítanie dostávame rakiju a tradičnú albánsku pochúťku – orechy namočené v mede. Jedná sa o úplne mladé plody, ktoré sa zberajú začiatkom leta a do medu sa nakladajú aj s tou zelenou šupkou. Chuť dokážem ťažko opísať. Pani domáca podáva večeru. Zvláštny, polohustý vývar s kuracím mäsom s príchuťou citróna. Chlieb, maslo syr, zelenina, figový a dulový džem. Všetko domáceho pôvodu. Vraj „no market“. Okrem piva a toho citróna. Domáci majú nulovú znalosť angličtiny, ale za pomoci prekladača, mimiky a všetkých končatín družne debatíme. Aj tá rakija sa nejak nápadne rýchlo míňa. Neskôr sa pridal ešte mladší sused. Vychutnávame si tieto vzácne chvíle dlho do noci. Zajtra sa bude ťažšie vstávať... Trrrška smm sa zdrrržal...

Video – cesta do Frashëru:
youtu.be/3S0tLxTjwWA
youtu.be/EuXR9mF5ydI
youtu.be/j0C82Ri9O1w
youtu.be/wHCJBJv39KM
youtu.be/rXmsojReOv0
youtu.be/Zk0TFqMBTxY

Deň 8. Oddychovka

Trasa: Orgen-Kostrec – Gostivisht – Benjat e Benjës - Badilonje – Përmet

Ako som spomínal, vstávanie je dnes o čosi ťažšie, ale určite to nie je len rakijou. Posledné dni boli dosť náročné a včerajšok asi najviac. Vychádzam z chalúpky a rozhliadam sa okolo seba. Až teraz vidím, kde sme to vlastne spali. Sme uprostred ničoho. Všade naokolo len hory. Dedinka Ogren má len pár domčekov a aj to sme na jej okraji. Takto som si to predstavoval... Sprcha, raňajky, káva, balenie, lúčenie... Pýtajú 44 € za oboch. Nocľah, večera, raňajky, pivko. Plní pozitívnej energie nechávame 50. Pani nám na cestu pribalila za tašku fíg.

Video – ubytovanie:
youtu.be/2tFjQlo1OvM
youtu.be/IUm7ReFx2cs

Presúvame sa horami k termálnym prameňom Benjat e Benjës pri Përmete. sk.mapy.cz/s/pefutefena Cesta opäť na jednotku! Horšie je, keď chceš zaradiť dvojku. Napriek tradične nádherným výhľadom akosi melieme z posledného. Navyše je neznesiteľne teplo. Aká novinka...

Video – cesta do Përmetu (360°):
youtu.be/yDT-j1cfCFA

Video – príchod do kúpeľov (360°):
youtu.be/iZYuUQTrwh0

Konečne kúpele. Po posledných dňoch je vykúpanie doslova vykúpenie. Teplotu vody odhadujem na max 30°C, takže osvieženie príjemné. Nad prameňmi sa týči vysoký turecký most Ura e Kadiut. Nachádza sa tu aj jaskyňa, o ktorej existencii som opäť raz nemal vedomosť. Tak nabudúce... Lietam. Pán dron mal dnes hodne šťastia. Nechýbalo veľa a bolo by bumbác. Naštastie som to nejako ukaroval.

Video – kúpele (dron):
youtu.be/rx5L0_GOXB0

Video – Dron skorobumbác:
youtu.be/5ABblbSU72I

Pri prameňoch sme sa zdržali dosť dlho a tak usudzujeme, že dnes nemá zmysel ďalší offík. Presúvame sa teda priamo do Përmetu a ubytovávame sa v penzióne Ilir Guest House. Penzión vlastní veľmi prívetivý starší manželský pár. Ujo sa na nás snaží trochu po rusky. Charašó sem, charašó tam... Samozrejme, vymieňame si tekuté pochúťky. Platíme 25 € za oboch aj s raňajkami. To je fakt super. Penzión sa nachádza uprostred sídliska vybudovaného za čias Envera Hodžu. Typická komunistická architektúra, niektoré domy bez omietky, iné opäť bez okien. Máme dnes viac času a tak perieme. Dnešný nájazd je len chabých cca 40km.

Večer vyrážame do mesta. Përmet je neveľké mesto s menej ako 11 000 obyvateľmi. Napriek tomu to v centre náramne žije. Všade je plno ľudí. Ako u nás na blšáku. Nechápem... oni nemajú doma počítače, za ktorými by sedeli? Kupujeme suveníry. Synčekovi som zadovážil auto na diaľkové ovládanie. Je to Bugatti Veyron. To bude radosti! Potom dávame večeru v reštike. Samozrejme mäso. Tentokrát mimoriadne vydarené. Cena 25 € aj s pivom za oboch. Presun do penziónu a spánok...

Deň 9. Otočka

Trasa: Përmet – Piskovë – Këlcyrë – Buz – Maja Komarit – Rehovë – Most Ura e Vokopoles – Pronovik – Poliçan – Berat – Otllak – Lapardha – Sarasel – Katerlis – Tunjë – Gramsh

Raňajky si dávame na terase penziónu. Terasa pokrýva celú strechu. Luxus. Haluz dňa: dávame sa do reči so starším manželským párom od vedľajšieho stola. Sú to Albánci a už 25 rokov žijú v Amerike. Teraz sú doma na návšteve. My, že Slovakia. Pán vraví, že Slovensko pozná, ale len jedno mesto. Raz tam vraj bol na nejakom pracovnom sústredení. Že Prievidza. Badumm tss.. ! Skoro mi zabehlo. Chlapci z Karpiny, teraz buďte frajeri! Od dnes sa začíname ťahať späť na sever. Za mestom Këlcyrë raz pohodová šotolinka, inokedy stará kamenná turecká cesta, že Ti idú ruky odpadnúť. Opäť výhľady.

Video - terasa Ilir Guest House:
youtu.be/18uy-ZH9WEg

Video - Odchod z ubytovania, milá rozlúčka + miestny maskot (GoPro):
youtu.be/o1ngwCKtOzg

Cesta ubieha relatívne rýchlo. Radíme aj trojku. V dedinke Buz si dávame kávu. Inak... je to taká albánska zvláštnosť. Stretol som sa s tým už na viacerých miestach. Buz je dedinka, ktorej počet obyvateľov si netrúfam odhadnúť, ale isto to bude žalostne málo. Nevedie do nej asfaltka a nevie o nej nič ani gúgoľ, a to už je čo povedať. Napriek tomu, v centre, ak toto miesto môžem takto honosne nazvať, sú vedľa seba 4 krčmy, v ktorých takmer nikto nie je. Hlava mi neberie, ako môžu prežiť. Nezdržíme sa dlho, lebo do krčmy oproti zavítal strašný čhaavo na thouaregu, tak okolo 25 rokov, s veľkými okuliarmi, vážiaci asi 50 kg – ako vystrihnutý z klipu moderného albánskeho homo-popu (ak nevieš, o čom hovorím, skús youtube. Je to fakt šupa. Sestry dízlové či maduar sú oproti tomu čajový odvar). Spolu s ním vyskákali z auta tri bezkrké gorily a strašne sa bavia na tom, ako čhaavo strieľa z praku kamienky do naokolo zaparkovaných áut. Vlastne, najsmiešnejšie je to jemu samému. Popritom sa tvári, akoby mu dedina patrila. Myslíme si, že si šlahol nejakú dobrôtku. Ku žiadnemu konfliktu (dokonca ani len k očnému kontaktu) nedošlo, ale vôbec z neho nemáme dobrý pocit a tak sa radšej vyparíme. Je to vôbec jedinýkrát, čo som mal z niekoho na Balkáne tak blbý pocit. A možno to bol len pocit...

Video – Cesta do Buz (GoPro):
youtu.be/EOV2MT4IFx4
youtu.be/5zeqpQSyp9Q

Video – Káva v Buz:
youtu.be/DgVjR0JbaI8

Cestou sme si ešte všimli veľmi nápadne sa týčiacu a už z diaľky dobre viditeľnú horu Maja Komarit (1132 m. n. m.). V pláne síce nebola, ale samozrejme neodoláme. Je odtiaľto pekný výhľad na všetky strany a na vrchole sa nachádzajú televízne a telekomunikačné vysielače. Prebehne dosť komická debata so strážnikom (nerozumeli sme si absolútne nič) a pokračujeme ďalej.

Video – Maja Komarit:
youtu.be/HXd4VR69ZLw

Video - Maja Komarit, rozhorov so strážnikom:
youtu.be/pTOEPF9Ewck

Za dedinou Paraspuar je cesta, zrejme po ťažbe kameňa, zavalená. Našťastie obchádzka už existuje. Ďalšia zastávka je turecký most na rieke Vokopolës. Fotíme a droníme.

Video – cesta po most (360°):
youtu.be/ZrPCNLYNWHA
youtu.be/AJD62ax_Ac0
youtu.be/r917HuJEkWw
youtu.be/BuGDPVps2hs
youtu.be/Pt8y4x6gnU0

Video – most Ura e Vokopole:
youtu.be/JhaiD9xsng8

Video – most Ura e Vokopole (dron):
youtu.be/X8hDGWqVYQ4

Video – cesta od mosta po asfalt (360°):
youtu.be/5KOn218txeU

A jedeeeem!!
youtu.be/Drsn1N5dIUU

Medzi Poliçan a Berat je super asfalt a široká cesta. A minimálna premávka (to chceš). Za Beratom odbáčame cez národný park Tomorrit smerom na Gramsh. Druhý najvyšší vrch Maja e Tomorrit s výškou 2380 m. n. m. tentokrát obchádzame. Navštívil som ho pred dvoma rokmi. V týchto dňoch je hore príšerný smrad, pretože každoročne koncom leta sa tam koná akýsi festival na počesť proroka menom Abbas Ali, ktorý je na vrchole aj pochovaný. Počas tohto 6 dňového podujatia na vrchole obetujú (zabijú) 10 000 oviec. Mäso potom síce rozdajú chudobe, ale ovce sú sťahované z kože zaživa. Neskutočné jatky, ktoré si neviem ani predstaviť. Vrch som navštívil zhruba v tomto istom ročnom období a mal som čo robiť, aby som v sebe udržal obsah svojho žalúdka. Pohľad na Maja e Tomorrit 2380 m. n. m.

Strmé výjazdy striedajú bohom zabudnuté, ale predsa obývané, dedinky a lazy. Z hrebeňa je výhľad na Maja e Partizanit, ktorý je s výškou 2416 m. n. m. najvyšším vrchom pohoria Tomorrit. V diaľke dokonca vidíme more okolo mesta Vlorë. Z druhej strany hrebeňa sa pred nami otvorila malebná dolina okolo mesta Gramsh. To je náš dnešný cieľ. Na asfalt sa napájame tesne pred veľkým mostom cez rieku Devoli. Rieka je v týchto obdobiach takmer suchá. Chcel by som raz vidieť ako vyzerá na jar, keď sa v horách topí sneh... Cestou do mesta ešte stretávame belgický pár na bicykloch. Dnes cestujú z mesta Maliq. Je to asi 70 km cez kopce a sú plne naložení. Obrovský rešpekt. V centre sa ubytovávame v už osvedčenom hoteli Piazza 4* za 20 € na hlavu aj s raňajkami. Z hotelovej reštaurácie, kde večeriame, je výhľad na námestie. Je tu ešte viac ľudí ako v Përmete (Gramsh má asi 9 000 obyvateľov). V baroch si pomaly nemáš kde sadnúť. Darmo.. iný kraj, iný mrav...

Video – n. p. Tomorrit:
youtu.be/hN91u7NfP3o
youtu.be/T-KZOFYjVXs
youtu.be/I94cdkjTyTo

Video - most cez Devoli:
youtu.be/E0D6YknBiKk

Deň 10. – deň defektov (nemám na mysli nás dvoch...)

Trasa: Gramsh – Kotorr – Kanioni i Holtës – Jeronisht – Zavalinë – Burrishtë – Nezhan – Selitë – Čierny chrbát – Kotorr – Cërrik – Elbasan

Z dnešného dňa sem nahrávam veeeľa fotiek lebo proste musím. Ráno sa Filip zdržal na pošte a tak vyrážame neskôr. Ehm... Niežeby sme inokedy vyrážali skôr, ale teraz to mám aspoň na koho zvaliť. Prvá zastávka je Kanioni i Holtës (kaňon Holta) kúsok od Gramshu. Toto miesto som navštívil už pred dvoma rokmi, ale tentokrát mi doslova vyrazilo dych. Odvážil som sa totiž nazrieť dnu. Nič podobné som ešte nikdy nevidel. Kaňon je vysoký miestami až 150 m a v najužších častiach má šírku len niečo cez 2 m. Stredom tečie riečka s rovnakým názvom, ktorá celý kaňon do vápencového masívu vyhĺbila. Obliekam plavky, obúvam šľapky a do ruky beriem 360° kameru (strašne som doma nadával, keď som zistil, že bola nastavená len na 180°. A vlastne tak ostala už do konca výletu. Coška som posciskal a ňeznam co... Ta, me to mrzi jako..). Voda je plytká, prúd takmer žiadny. Strmé steny kaňonu sa miestami až prekrývajú, takže vo vnútri je trochu nepríjemné prítmie. Idem hlbšie a hlbšie a za každým rohom čakám, že ďalej sa už nebude dať. Ono sa ale stále dá. Asi dvakrát sa brodím vo vode po pás. Ale je to vždy len pár metrov. Po chvíľke som opäť na suchu. Po daždi, alebo v prípade hroziacich búrok by som sem ale nešiel. Podľa mňa sa to tu naplní rýchlosťou svetla. Teda vlastne rýchlosťou vody (to bolo malé fyzikálne okienko). Vo vzduchu je cítiť síru. Zápach pochádza z niekoľkých termálnych prameňov nachádzajúcich sa vnútri kaňonu. Po asi 20-tich minútach sa otáčam, lebo usudzujem, že už som dosť hlboko a som tu sám. Filipko sa totiž nechal zlákať vôňou grilovaného mäska z malej reštaurácie pri ústí kaňonu. Kým schnem, tak sa tiež napchávam. Ako som sa dozvedel neskôr, kaňon má dĺžku skoro 3 km, končí sa malým vodopádom a dá sa prejsť celý. Vrátiť sa však treba tou istou cestou. Podľa GPS trackeru som prešiel asi jednu pätinu. Takže mi pribudlo ďalšie miesto do zbierky, kam sa musím ešte vrátiť.

Video: Kanioni i Holtës (dron):
youtu.be/ewzicGAOVd4

Pokračujeme ďalej k miestu, ktoré som objavil pred dvoma rokmi a nazval som si ho „Čierny chrbát“ (nič originálnejšie mi nenpadlo). Jedná sa o akýsi hrebeň zo zvláštnej čiernej horniny, ktorý sa tiahne naprieč dolinou medzi dvoma kopcami. Vrchom hrebeňa vedie síce úzka, ale predsa cesta, po oboch stranách zrázy odhadom 100 m. Toto je rozhodne jedno z miest z kategórie „must see“! Tento prírodný útvar nemá nikde obdobu. Priama cesta k nemu už v mape nie je značená, preto sme sa od kaňonu omylom vybrali dlhšou trasou cez dediny Jeronisht, Zavalinë, Burishtë, Nezhan a Selitë. V tomto smere sa Čierny chrbát nachádza kúsok za dedinou Selitë. Aj keď, ako som spomínal, priamu cestu na mape už nenájdeš, fyzicky stále existuje a na motorke je v pohode zvládnuteľná (až na pár kritických úsekov, kde sú hlboké výmole od dažďov). Je vidno, že autá už ňou nejazdia, ale stále je vyjazdená jedna stopa od skútrov, ktoré tu domáci hojne využívajú. Ak chceš ísť touto cestou, musíš sa držať smer na dedinu Selitë hneď od odbočky k jaskyni Sphella e Kabashit. Pozor, práve cesta smerom k jaskyni je obchádzka! Obe cesty začínajú takmer v jednom mieste. Na Čierny chrbát narazíš kúsok pred Selitë. Aktualizácia: V čase, keď píšem tento cestopis (03/2022), sa cesta do Selitë aspoň na topo-mape opäť nachádza.. Dobre?? My sme teda išli dlhšou trasou, aj to sme ešte párkrát poblúdili. Už, už sme boli takmer na mieste, keď tu zrazu... Ucítil som ten známy nepríjemný pocit v riadidlách. Stojím a o pár sekúnd už aj oči potvrdzujú, čo ruky cítili. Mám defekt. Je to vôbec môj prvý „ozajstný“ – v teréne. Púšťame sa teda do práce a keďže ťažko na cvičisku - ľahko na bojisku, opravu mám celkom slušne nacvičenú. O slabú polhodinku máme hotovo. Dôležitá rada: Opravu defektu v teréne si výrazne uľahčíš, ak pred odchodom na výlet zhodíš kolesá a na stroji "odlepíš" plášte od ráfikov. Ak sú gumy na kolesách nahodené rok a viac, na ráfik sa prilepia a monterpákami sa odliepajú veľmi ťažko. "Čerstvo nahodené" odlepíš ako nič...

Video - oprava defektu (timelaps):
youtu.be/XDpJfPMHFE0

Dorazili sme teda až na onen Čierny chrbát. Áno, toto miesto je pecka. Vychutnávame, fotíme a ja samozrejme lietam. „Vylietal“ som skoro dve plnenabité batérie.

Video – Čierny chrbát (dron): youtu.be/kypgGtz_RKE youtu.be/jnp6YxBttfA youtu.be/idrTL6WrGjY

Keďže časový plán dnes vôbec nevychádza, rozhodujeme sa, že presun do Elbasanu bude už len po asfalte a nie off cez Pashtresh, Derstillë a Shelcan, ako bolo pôvodne v pláne. V tej chvíli sme ešte netušili, aké dobré bolo toto rozhodnutie. Dám Ti cennú radu. Nikdy, ale naozaj nikdy nepoužívaj na opravu duše samolepiace záplaty. Áno, tušíš správne. Opravený defekt povolil. Len chvíľu potom, ako sme sa napojili na asfaltovú cestu, kúsok za dedinou Kotorr. Dušu už neopravujem, ale vybaľujem náhradnú. Spoločnosť nám robí miestny pastier, ktorý striedavo od nás vypytuje peniaze a naháňa kozy, ktoré mu niekoľkokrát ušli po ceste jedným smerom a somára, ktorý si to namieril opačne. Je to fakt dosť smiešne. Tesne pred zotmením sme hotoví. V lese by bola tma už dávno. Do Elbasanu dorážame okolo deviatej večer a cez wifi z reštaurácie pri pumpe nachádzame ubytovanie za 25 € za oboch. Večera – 2x pizza a nejaké pivá aj s dovozom, 15 €. Parkujeme vo dvore u domácich a ja musím zhodiť kufor, lebo sa nezmestím cez dvere. Navyše treba vyjsť po dvoch schodoch. Našťastie sme už po tých dňoch na výlete ostrieľaní a dávame to bez pádu. Aby som nezabudol... večer sme sa ešte stihli v apartmáne vymknúť. Filip dnu, strategicky, v prítomnosti teplej pizze (šípim v tom úmysel), ja von. Zasekol sa jazýček na dverách. Po tretíkrát dnes teda vyťahujem z motorky náradie. Dali sme to, za výdatného zalamovania rukami pani domácej. Len pizzu som už jedol studenú. Dnes bol zvláštny deň...

Tip: Ak sa budeš túlať v okolí Gramshu, nezabudni navštíviť vodopád Sotira, ktoý je zvláštny tým, že vyviera priamo zo skaly. Je to vlastne vyústenie podzemnej rieky. Naozaj jedinečné a impozantné.
Taktež navštív jaskyňu Sphella e Kabashit. Vhodné je ísť od Poroçan. Tak sa dostaneš autom takmer až ku nej. O oboch miestach som v čase výletu ešte nevedel. Takže o dôvod viac sa vrátiť. Áno, plánovanie je dôležité.

Deň 11. Mekka motorkárov

Trasa: Elbasan – Tiranë – Lezhë – Shkodër – Prekal – Theth - Bogë

Dnes je na programe mekka všetkých motorkárov a zároveň miesto, v ktorom Albánsko pre väčšinu z nich končí – ikonická dedina Theth. Mimochodom, správna výslovnosť pomenovania tejto dedinky je “ θet“, nie „Tet“ (Th na začiatku sa vyslovuje rovnako , ako anglické Th). Samozrejme, volíme trasu z Prekalu, lebo z Bogë je to už komplet asfalt až dolu. Theth som prvý krát navštívil v r. 2018, ale vtedy som si GoPro kameru zabudol v hoteli (na druhý deň som sa po ňu vracal), cestou som kufrom trafil vyčnievajúcu skalu a mal som asi najvážnejší pád na motorke v živote (mne sa nestalo nič, ale motorku sme chvíľu oživovali. Kufor som musel zviazať gurtňami) a celkovo sme sa kvôli kamošovi dosť hnali (Peťo, neuraz sa). Vtedy som si povedal, že napriek tomu, že dedina samotná je už dosť komercia, sa sem ešte vrátim.

Ráno prechádzka po meste, raňajky a káva. Zase kebab. Vážne sa začínam tešiť domov na ovsené vločky s nízkotučným jogurtom s vysokým obsahom bielkovín a biočučoriedkami. Potom presun diaľnicou a okreskami smerom na Shkodër. Stretávame dokonca prvých motorkárov. Predsa len, Theth je blízko. Najmä v okolí miest a mimo diaľnic je premávka katastrofálna. Kolóny sú nekonečné a takmer stále stoja. Ešteže sú tie krajnice. Obiehame čo sa dá. Samozrejme, opatrne a zodpovedne. Ten pravý záhul prišiel v Shkodëre. Premávka je tu ozajstný chaos a oči musíš mať všade. Na značku „Hlavná cesta“ vo vlastnom záujme zabudni. Čerešničkou na torte sú cylkisti a skútristi. Jazdia, ako príde. V smere, v protismere, krížom, hociako... Za mestom sme navštívili most Ura e Mesit cer rieku Kir. Je to najdlhší turecký most v Albánsku. Je už len pre peších, ale s motorkou sa naň dostať dá. Tomu sa samozrejme nedá odolať.

Video – prejazd Shkodërom:
youtu.be/0fqUaDv-mAM

Fotka a pokračujeme ďalej do dedinky Prekal. Cesta je úzka, kľukatá a vedie popri riečke Kir. Míňame niekoľko nádherných miest na kúpanie, ale na to dnes čas nie je. Ale však toto už všetci poznajú. Navyše sa zamračilo a vyzerá, že aj zmokneme. Weheej. V Prekale, kúsok pred koncom asfaltu dávame neskorý obed a kávu. Mješano meso, of kórs... Začína pršať a možno aj vďaka tomu je premávka na tunajšie pomery prudko v pohode. Asi po 10-ich kilometroch stretávame Taliana „naľahko“. Vraj už druhý deň posebe sa otočil, lebo veľa pršalo a nedalo sa prejsť. Pche! Síce trochu zneistení, ale pokračujeme ďalej. Že šak spróbujeme a uvidíme. Čo sme my horší ako nejaký Talian? Keď sa zvládol otočiť on, zvládneme to aj my! Nachvíľu prestalo pršať, tak dokonca vyťahujem aj dron.

Video – cesta do Thethu:
youtu.be/2W78zJhYiF8
youtu.be/MEjd__C890A

Video – Cesta do Thethu (GoPro):
youtu.be/yfUTLveTdbI
youtu.be/EyHAULCHsr4
youtu.be/l2JhEZkl0iI
youtu.be/FV1UsC0AMOA
youtu.be/DSMtiwu-wCM
youtu.be/m5MvLSaP6yc
youtu.be/q9b0eyVraxs
youtu.be/JGw3kk7ZqeE
youtu.be/b5EY-gBgJ3U
youtu.be/kJhc8rdWr0w
youtu.be/Yjy5_1JIX80
youtu.be/LLv_WhGKF8c
youtu.be/K0sqYPHS0c4

Asi v polovici cesty stretávame partiu štyroch motorkárov. Prebieha klasická debata „Helou, Helou, Áj em Yes, Gút rout, Not gút rout, sertyforty” a tak... Po niekoľkých minútach zisťujeme, že sú to Česi. Dobre, no.. Trapas dňa by sme mali za sebou. (Nie, nemali. Príde až neskôr.) Cestu si inak, napriek dažďu, vyslovene užívam. Toto je jedna z výhod južného Balkánu (aspoň pre mňa). Aj keď je mokro, dá sa v pohode jazdiť offík aj bez toho, aby si bol až po uši v blate. To sa napríklad o Rumunsku povedať nedá. Taký Čiernohorský TET som dal v daždi od Šćepan Polje až po Meduriječje. Veľa stojíme, točíme a fotíme. Náročnosť je presne na hrane toho, čo je pre mňa a moju 250-kilovú Afriku príjemné. Možno kúsok za ňou. Stále však nevieme objaviť ono zradné miesto, kde by sme sa mali podľa Taliana otočiť. Bude to asi nejaký talian ten Talian. Nad mostom cez rieku Lumi i Shalës fotíme parádne zábery aj s dúhou.

Za mostom sa začína stmievať. Do Thethu dorážame už potme. Fotka pri kostolíku mosí byť. Nasvietený odspodu má tiež svoje čaro. Inak sa moc nezdržiavame a pálime novou asfaltkou do Bogë, kde máme u kamaráta Nikolina zajednané spanie. Po ceste stretávame stavebné stroje, ktoré kde-tu ešte cestu dokončujú. Tu prichádza aj sľúbený trapas dňa. Filipko si to opäť šupol do neutrálu miesto do 1-ky a, tadaaa, ako prvý na výlete pokladá na asfalte. Dokonca na krásnom, novučičkom. Týmto mu slávnostne udeľujem čestný titul „Filip – the neutral king“. Pri zjazde do Bogë si všímame od snehu pováľané zvodidlá. Posledná zima tu musela byť hustá. U kamaráta Nikolina dávame večeru – na moje výslovné želanie bezmäsitú. Cena 42 € za oboch nie je najnižšia, ale Nikolin s manželkou majú prírastok – dvojtýždňovú slečnu a tak radi podporíme. Zaujímavosť: V zime vraj asfaltku neudržiavajú a jediná cesta do Thethu vedie len z Prekalu. Je to terénnym autom tak na 10 hodín. No chápeš?

Deň 12. Lamtumire Shiperia, Dobro došli Crna Gora!

Trasa: Bogë – Koplik – Tuzi – Poprat – Rikavačko Jezero – Srpska Rupa – Opasanica – Uvač – Kdesi nad kaňonom Morača

Video – ránečko v Bogë:
youtu.be/fE1MTEsbPsw

Tak... v pláne už je len čiernohorský TET a potom hajde domov.

Raňajky dávame v malej reštaurácii v Bogë. Cena je 10 € za oboch. Darmo, už cítiť, že sme v turisticky atraktívnom regióne. Tesne pred hranicami ešte stojíme v potravinách minúť posledné leky. Ako správni buržuji z ďalekého, civilizovaného sveta nechávame dýško asi 150. Slečinka sa radosťou takmer roztiekla. Hranica do MNE bez problémov a bez zdržania. Len colník zahviezdil, keď nás najprv nechal vystáť radu a potom nás mávnutím ruky bez kontroly pustil. Darmo. Autorita je autorita....

V Tuzi začíname čiernohorský TET. Prudké stúpanie najprv po asfalte, ktorý sa však zakrátko mení na pomerne dosť náročnú a kamenistú cestu. Táto sa potom opäť napája na asfalt a nie je na nej nič moc zaujímavé k videniu, akurát sa človek namaká. Možno by sa to dalo obísť cez dedinu Fundina. Jo... Filipko si už doobeda stihol dať tradičný neutrál... Čoskoro sme uprostred typickej čiernohorskej prírody. Bielozelené členité kopčeky, veľmi malebné a okulahodiace. Medzi dedinami Zatrijebač a Benkalj (mimochodom asfaltka) je zaujímavá vyhliadka pod názvom Delaj. Týči sa nad kaňonom rieky Cijevna (Je to vlastne Čiernohorská Piva, ale na hranici si zmenila meno). Kaňon je to pomerne hlboký a rozsiahly a nie je nijak zvlášť výnimočný. Ak sa však pozriete smerom na juho-juhovýchod, v diaľke na opačnej strane môžete vidieť ikonické serpentíny albánskej SH20-ky. Tú sme dnes pre krátkosť času vynechali a takáto foto „z inej perspektívy“ poteší možno ešte viac ako tá, ktorú majú všetci ostatní. Beriem späť svoj nápad s obchádzkou cez Fundinu. Na TET by si sa napojil až v Korite, ďaleko za týmto miestom.

Video – cesta od Tuzi po Delaj (GoPro):
youtu.be/nnKpO2bv1ug
youtu.be/PGK1LzeH4D0
youtu.be/H6y4GS_fvCA
youtu.be/zDaWr3REFJ0

Ďalej prechádzame cez dedinu Poprat. Výhľad na Vysoké Tatry nebol, ale pobavilo. Okolo dedinky Korita zúrivo prebiehajú asfaltérske práce. Užívame si jazdu „bokom napred“ po ešte nevyasfaltovanej časti. Za dedinou dávame prestávku pri studničke a dopĺňame vodu. Tiež pomáhame miestnemu svákovi naládovať do auta demižóny s vodou a on že má v Korite reštiku. Vraj sme pozvaní. Škoda, že ideme opačným smerom. Odtiaľto až po kaňon rieky Turlaj je asi najkrajší úsek cesty. Výhľady, kopce a doliny „durmitorského“ typu. Na párkilometrovom úseku by sa dal stráviť naozaj celý deň. Nevieš kam skôr pozerať. Čierna hora je naozaj nádherná. Stojíme pri Rikovačko jezero. Pán dron opäť polietal. Tu začína náročnejší terén. Cesta je väčšinou skalnatá, strmé výjazdy striedajú strmé zjazdy. Sotva sa vyštveráme niekam na hrebeň, už zase prudko klesáme dole. Nemá to konca-kraja. Ruky horia a podvozok dostáva zabrať. Začal mi slziť pravý teleskop. Tu sme prišli aj o fľašku Rakije, ktorú sme dostali v Korçe. Obsah fľaše bol pozvoľným vytekaním navrátený späť zemi balkánskej. Darmo... Prach si a v prach sa obrátiš. RIP...

Pochovávanie Rakije
Video – cesta Delaj-Korita (GoPro):
youtu.be/VTetf3JEtao

Video – cesta Korita-Opasanica:
youtu.be/Ys1tf2FuIT0
youtu.be/hLPsDK7McOo
youtu.be/R6uyng9ytpg

Video – cesta Korita-Opasanica (dron):
youtu.be/BQR0EObpblI

Video – Rikovačko jezero (dron):
youtu.be/GibMNzNTQMA

Video – cesta Korita-Opasanica (GoPro):
youtu.be/yyof7bDvIuM
youtu.be/R3tJHJkWi1o
youtu.be/2j43ldU0Mms
youtu.be/HDcFg088ONA
youtu.be/vGC35ZCrPyI

Video – výjazd z koryta rieky (GoPro):
youtu.be/DxK3eu2U9mg
Video – cesta do Uvaču (GoPro):
youtu.be/wMZlRkZ9cjc

Pri dedine Uvač sa naskytá naozaj impozantný pohľad na rozostavanú čiernohorskú diaľnicu. Tunel, most, tunel, most a tak stále dokola. Rozmýšľam, ako dlho by niečo podobné stavali u nás... Za Uvačom prechádzame na dnes posledný hrebeň. Máme v pláne spustiť sa do kaňonu rieky Morača a nájsť tu ubytovanie niekde v okolí dedinky Meduriječje. Kaňonom vedie hlavný ťah Kolašin – Podgorica a tak tu o spanie nebude núdza. Udiala sa však celkom milá vec, ktorá zapríčinila, že náš plán zlyhal. Cestou dolu sme narazili na starú Ladu Nivu zaparkovanú uprostred cesty. Dala by sa obísť, ale z chalúpky poblíž upaľuje chalanisko, že sa nám uhne. Dali sme sa do reči. Jazyková bariéra je tu výrazne menšia ako v Albánsku. Prijímame pozvanie na kávu. V chalúpke bývajú dvaja chalani vo veku 19 a 21 rokov. Mladší sa volá Zlatko. Meno staršieho si nepamätám. Sú to drevorubači a trávia tu celé leto. Popritom sem-tam pytliačia a pestujú v lese zelené (asi čaj). Vedia o tom, že tadiaľto vedie TET. Rozprávajú nám, ako raz pomohli motorkárovi, ktorý neďaleko spadol a zlomil si bočný stojan tak, že nemohol kvôli nemu naštartovať motor. (Pre neznalých: Na bočnom stojane je čidlo, ktoré z bezpečnostných dôvodov zamedzuje jazde s vysunutým stojanom. Tzn, ak je stojan vysunutý a zároveň zaradíš rýchlosť, motor zhasne). Zlatko ma volá do chaty a ukazuje mi v rúre pekáč plný zemiakov a klobás. Vraj o chvíľu hotovo a sami to aj tak nezjedia. Prijímame teda pozvanie aj na večeru. Začína sa stmievať. Prichádza nás pozrieť aj ich dedo, ktorý býva vo vedľajšej chate. Ponúkame marhuľovicu a dedo chváli. Chlapci odmietli. Sú skôr na to zelené (nemám na mysli pepermintový likér). V družnej debate pokračujeme až do tmy a je viac než jasné, že nemá zmysel dnes pokračovať ďalej. Zjazd do kaňonu je pomerne strmý a to potme naozaj nechceš. Chalani nám niekoľkokrát ponúkali aj nocľah. Zo začiatku sa snažíme byť ostražití, ale ako sa tak navzájom „preklepávame“, zhodujeme sa, že sú v pohode. Navyše, budeme mať s Filipom vlastnú miestnosť. Oni budú spať klasicky vo svojej izbe a my v kuchyni na gaučoch. Najväčším bonusom je, že chlapci to s tým drevorubačstvom myslia naozaj vážne a večer o 9-tej som už v posteli. Žiadne vysedávanie dlho do noci a rakija a zožutá páska a V Z G.... Ráno o šiestej by radi odišli. Tak... toto je naozaj môj prvý „nekomerčný“ nocľah ever.

Video – diaľnica – Čierna hora:
youtu.be/9v2IVDmRSho

Deň 13. 13 je nešťastné číslo (Len technické problémy. Obete na životoch a zdraví – nula)

Trasa: Meduriječje – Kolašin – Meduriječje – Cerovice – Liješnje – Velje Duboko – Kapetanovo Jezero – Nikšić – Plužine – Stepan Polje – Foča – Trnovo – Sarajevo

Na raňajky sme dostali XXXXXL sendvič so sušenou divinou a domácim syrom. Potom kávička a ja som pred odchodom ešte stihol aspoň trochu zasanovať tečúci teleskop. Nie je síce 6 hodín, ako bolo v pláne, ale aj tak je toto náš zatiaľ najskorší odchod. Rozlúčili sme sa a strmými úzkymi cestičkami sme sa pustili do kaňonu, aby sme vzápätí mohli stúpať na opačnú stranu. Prevýšenie 800 m. To je Čierna Hora. Predtým však musíme tankovať. Najbližšia pumpa je však až v Kolašine a tak si dávame nedobrovoľnú 60-kilometrovú zachádzku. Od Meduriječja opäť stúpame do hôr. Do dedinky Liješnje je to necelých 10 km a prevýšenie takmer 1000 m. Cesta sa rozhodne nedá nazvať „pohodovou šotolinkou“. Veľké a voľné kamene, ostré „vracáky“ a stúpanie cez 20%. Ale Afrička si ide ako tank. That´s why I love it! Dostávame sa na náhornú plošinu a dávame zastávku pri Kapetanovom jezere. Podľa mapy je tu spanie, tak som chcel zistiť, či naozaj funguje. Funguje. Domček s reštauráciou a vedľa neho malá drevená búdka s dvoma posteľami. Na búdke je malé okienko s výhľadom na jazero. Cena 10 € na osobu. Nabudúce isto spróbujem.

Video –odchod zo zadarmového ubytka (GoPro):
youtu.be/HHe02ZcEiHE

Video – blúdenie cestou do Meduriječja (GoPro):
youtu.be/11yI-DWg7Vs

Video – cesta kaňonom Morača (GoPro):
youtu.be/ZCeKCXiwfeQ

Video – Meduriječje – Kapetanovo jezero (GoPro):
youtu.be/uZNtvRctBGM
youtu.be/TKYafJGsP9k
youtu.be/Zvm_H05n41o

Video – Kapetanovo jezero (dron):
youtu.be/YeT1Lq8H48E
youtu.be/IQlIEnKlJ_M

Video – Kapetanovo jezero – búdka na spanie:
youtu.be/kEXwlWtLn0s

Ďalej pokračujeme k miestu pod názvom Babino Sicalo. Je to malá chalúpka postavená na kameni uprostred lúky. Idem prvý a Filip sa kamsi stratil. Najprv stojím a čakám. Keď dlho nechodí, otáčam sa a idem mu naproti. Veď čo ak zas neutrál a nevládze zdvihnúť. Stalo sa však niečo horšie. Na Filipovej Afrike nevydržali štifty na pravom teleskope, ktoré držia prírubu. Tá následne drží na mieste osku predného kolesa. Je to v pr.... motorka je nepojazdná. Pobral som sa teda späť k jazeru zohnať pomoc. Ani to dlho netrvalo. Majiteľ reštaurácie, kde sme si pred pár chvíľami dávali kávu, ochotne zapája vozík za Pajero, aby motorku odviezol do mesta do servisu. Najbližšie mesto je Nikšić a je odtiaľto 35 km, čo je autom s vozíkom asi hodina jazdy. S nakladaním a uväzovaním motorky tak 2 hodiny. Cestou som sa zastavil pri spomínanom Babino Sicalo. Posledný raz vzlietne aj dron. Posledných pár kilometrov v horách. V duchu sa lúčim s off-roadom a vlastne aj s celým výletom. This is the end, my only friend... Začína odpočítavanie času do zopnutia návratového relé. (To je taký ten moment na konci výletu, kedy si naplno uvedomíš, že je koniec a zrazu chceš byť okamžite doma). Motorku vykladáme v miestnom servise a chlapci sa dávajú do práce. Nakoniec to nebude až také vážne, ako sa na prvý pohľad zdalo. Stačí navŕtať hrubšie diery a použiť závitové vložky. Heuréka! Najgeniálnejšie riešenia sú tie najjednoduchšie. O ďalšie dve hodinky sme už opäť „v plnej zbroji“ a pálime smer Sarajevo. Po ceste okolo Pivskeho jezera už ani nefotím. Išiel som tadeto nespočetkrát. Chvíľu stojíme len na priehrade. Mimochodom, za odťah motorky si strýco vypýtal 50 €, ale že keď nemáme, tak nemusíme dávať, však aj tak sa chystal do mesta na nákup. Vtipálek. Jasné, že platíme. Samotná oprava po dlhom presviedčaní - 20 €. Najprv nechceli zobrať nič. Hraničný prechod Stepan Polje opäť bez problémov. Tradične si užívam cestu od hraníc do Foče. Je to úzka hrboľatá asfaltka, ničím zvláštna, ale z nejakého nevysvetliteľného dôvodu ju mám strašne rád. Vo Foči tankujeme a navečer dorážame do Sarajeva. Posledné ubytovanie je v Pansion Kamin. Cenu si už nepamätám. Na večeru zase mješano meso. Nieže by som mal naň zrovna chuť, ale je to posledná “balkan stajl” večera, tak to proste musíš.

Video – záchrana Filipovej moto (GoPro):
youtu.be/aWxRZUQORKg
youtu.be/R9n3z-aBQVY

Video – Babino Sicalo (dron):
youtu.be/gYR3g7DswJ8
[Babino Sicalo, Montenegro - 08/2021 dron]

Video – cesta do Nikkšiću a posledný offík (GoPro):
youtu.be/qf8zjX85_Hc
youtu.be/Jay0xGMZJTs

Video – kaňon rieky Piva cestou do Bosny (GoPro):
youtu.be/1wR7FKSUT5k
youtu.be/3wKirTEvydc
youtu.be/JoG6l0bP4sc

Video – cesta zo Šćepan Pojle do Foče (GoPro):
youtu.be/z4-Lrvyp2LI

Deň 14. Domov, sladký domov...

Trasa: Sarajevo – Zenica – Osijek – Budapešť – Komárno – Horné Hámre – Prievidza

Cvak...! Práve ho zoplo. Už sa vidím večer doma, konečne vo svojej posteli. O návratovom dni nie je moc čo písať. Je to stelesnenie nudy, nepohodlia a únavy. V skratke sa to dá zhrnúť do: nuda, pumpa, nuda, pumpa, nuda, pumpa atď... Pomedzi to ešte nejaké hranice. Dnes prekračujeme troje, tak chvíľami ani neviem, kde sa práve nachádzam. Cestou sa nestalo nič výnimočné. V Horných Hámroch sa lúčim s Filipom. Ja to mám ešte 60 kilometrov. Domov som dorazil asi o 10-tej večer. Opäť raz Ti ďakujem, milovaný Balkán. Stretneme sa opäť... O rok... Snáď...

---

Poďakovanie:

Všetkým, ktorí sa akokoľvek podieľali na realizácii tohto výletu. Špeciálne poďakovanie patrí obom mojim Jankám (manželke a sestre) za úpravu textu do finálnej a hlavne štylisticky a gramaticky správnej podoby. Ďakujem Braňovi M. za zapožičanie 360° kamery a Maťovi K. za zapožičanie dronu. Ďakujem každému, kto sa dočítal až sem a venoval mi pár minút svojho života. V neposlednom rade ďakujem Filipovi za to, že to so mnou tie dva týždne vydržal a zo všetkého najviac ďakujem svojej manželke Janke (najlepšie nakoniec) za to, že to tie dva týždne vydržala bezo mňa.
Koniec hlásenia.

~ © Miňo, 2022 ~