V pláne bolo vyraziť vo štvrtok, ale kým sa mi po Islande podarilo KTM LC8 a všetko príslušenstvo uviesť do prevádzky schopného stavu, bola zrazu sobota. Mal som obrovské problémy s balením, lebo po návrate sme všetky veci nahádzali neznámo kam. Navyše tento krát som sa vydal na cesty sám, lebo Gažka by žena asi nepustila, keďže majú malé deti a s Kubom sme usúdili, že v blížiacej sa dvadsiatke by bolo načim zmaturovať. V škole by jeho mesačnú neprítomnosť s veľkou pravdepodobnosťou zbadali, takže som sa o vercajg, stan a podobné záležitosti nemal s kým deliť a všetko som musel zbaliť sám. Keď k tomu prirátam kopec fotoaparátov, ktoré vždy vláčim so sebou, tak to bola úloha priam sizyfovská.
Ale podarilo sa a v sobotu som o 10.00 za teploty 14 °C vyrazil smer Komárno. V Komárne som ešte dotankoval a tešil sa, že po problémoch so spotrebou na Islande a následnom servise bolo všetko v poriadku a motorka žrala tak, ako sa sluší a patrí. Pred odchodom som „spustil“ motorku o 3 cm dole v predných tlmičoch, aby som toľko nepadal a je to tiež pri manipulácii poriadne cítiť. V Maďarsku som kúpil diaľničnú nálepku aj keď som si nebol istý, či ju na motorku vôbec treba, ale vzhľadom na to, že si po maďarsky z môjho detstva pamätám asi 4 slová, aj to opĺzle, tak som nemal chuť ušetriť pár korún a neskôr sa dohadovať s policajnou squadrou Attilu Húna. Nasledovala bežná otročina po diaľnici, z ktorej si nič nepamätám, keďže diaľnice na motorke z duše nenávidím a zákonite vypínam.
Z letargie ma prebrali až na druhý deň Transylvánske Alpy. Mal som dosť času, žiadny itinerár, ani časový harmonogram. Chcel som sa pomotať po kopcoch, ísť do Brašova, pozrieť deltu Dunaja a odtiaľ popri čienomorskom pobreží do Bulharska. Plán mi zmenila sms od kamaráta, u ktorého som chcel prespať v Istanbule, takže som musel skrátiť trasu. V stredu totiž odlietal. Pobehal som teda cestovateľom po Rumunsku dôverne známe kľukaté cestičky v Transylvánskych Alpách. Kde tu som zaradil aj enduro vložku a vzbudzoval údiv na tvárach domorodcov v miestach, kde sa Marťania objavujú len sporadicky. Keďže jeseň odviedla dokonalo svoju prácu, nevedel som, čo skôr robiť. Či si vychutnávať jazdenie, či sa obzerať po prekrásne sfarbenej prírode alebo fotiť. Môj večný problém. Možno by to vyriešila schizofrénia. Aspoň by si každá časť môjho ja mohla robiť čo chce.
Za chrbtom som teda nechal prekrásne údolia, dedinky aj pastierov ženúcich svoje stáda po cestách a pokračoval cez hraničný prechod v Giurgiu do Bulharska. Hneď za hranicami som musel riešiť prvý technický problém. Na hrboľatých rumunských cestách sa mi ulomilo spätné zrkadlo, ktoré bolo načaté už z Islandu. Ochotní maníci v servise mi ho však privarili.
Bulharské cesty ma neuchvátili, všade plno kamiónov a do toho uplakané počasie. Večer som dorazil do Burgasu pri Čiernom mori a prespal v Sozopole. Na druhý deň som po zúfalo rozbitej ceste pokračoval na hraničný prechod v Malkom Tarnove, ktorý mi pripomínal československé hranice v časoch totality. Všetko bolo oplotené, všade samé ostnaté drôty. Vlastná, aj keď niekoľkonásobná kontrola prebehla pomerne rýchlo a po vydaní víz a nejakého prapodivného „víza pre motorku“, ošklbaní pri zámene EUR na USD kvôli vízam som sa vydal v ústrety jednému z najväčších miest na svete. Okolo 17.00 po strastiplnej ceste Istanbulom v dopravnej špičke som dorazil ku kamarátovi. Vedel som presne, kde býva, ale v tej zápche bol problém správne odbočiť. Ešteže mám GPS. Po hygiene sme vyrazili na večeru, pridali kubánsky doutník a o 23.00 som už spal ako poleno.

Na druhý deň som prešiel do Ázie. Za most cez Bospor som zaplatil 3 YTL (1YTL = cca 25 Sk, resp. 1 EUR = 1,61 YTL) a vydal sa po diaľnici smer Ankara. Pri meste Izmit som zišiel na okresku v domnení, že bude v horšom stave a ja si zajazdím. Znova chyba. Okreska bola 4-prúdová cesta s novým asfaltom. Išlo ma poraziť. Pred dedinkou Kondire som dotankoval a s hrôzou zistil, že mám kus skla hlboko zrazený do zadnej gumy. Pokúšal som sa ho šroubovákom a nožíkom vydolovať, pričom guma zasyčala a vypľula na mňa trochu modrého lektvaru značky Ultraseal. Tlak klesol na dve atm a držal. Rozhodol som sa teda pokračovať. Prešiel som asi 20 km do mestečka Kaynarca rozhodnutý, že keď sa ubytujem, tak dušu vymením. Otvorený predpotopný pneuservis v Kaynarce s asi 15-ročným chalaniskom zmenil plán. Ultraseal som do novej duše už nemal a aj keď po skúsenostiach z Islandu som si vyrobil prípravok na vyzutie zadnej gumy, bolo rozhodnuté. Práci som sa vyhol a nechal si dušu zalepiť v pneuservise.

Chalanisko to zvládol bravúrne, akurát sa vyskytol problém pri nahodení kolesa. V brzde sa skrivil taký malý pliešok, obloženia sa priečili a koleso za boha nešlo nahodiť. Bola už tma a nevidel som takmer nič, takže kým som zádrhel objavil, začala ma chytať zúrivosť. Nakoniec som to s pomocou mladého zvládol, a ten si zapýtal 3 YTL. Dal som mu 5 a vyrazil do 50 km vzdialeného mesta Karasu, čo sa mi pri mojom priezvisku Karas zdalo byť dosť symbolické. V meste som sa ubytoval v hotelíku na námestí za 25 YTL a moja motorka s pískajúcim zámkom na koleso sa okamžite stala atrakciou pre miestne deti a neskôr puberťákov. Po zobudení som pokračoval popri pobreží Čierneho mora, kde sa striedali kľukaté cestičky v prekrásnej prírode s otravnou diaľnicou. Takto som mal v pláne pokračovať až po Trabzon, kde som chcel podľa stavu pneumatiky, ktorá na drsnom tureckom asfalte a šotolinových cestách mizla ako gáfor, podľa potreby upraviť itinerár. Potom však prišiel siedmy deň môjho výletu.

14. 10. 2005, deň siedmy

Čierny deň, veľmi čierny deň! Celé to začalo tým, že ráno bolo po nočnom daždi všetko mokré a mne sa do toho vôbec nechcelo. Ako keby som mal zlú predtuchu. Napriek tomu som o 8.07 sedel na motorke a vyrazil. Teplota oscilovala okolo príjemných 15 °C, a ja som išiel smerom na čiernomorské mesto Sinop. Cesta sa kľukatila po pobreží, občas zahla do vnútrozemia a ja som sa opäť vytešoval ako malý chlapec na kolotoči. Sinop ma neuchvátil, je to typické turecké mesto. Za Sinopom začala nuda a hltanie kilometrov. Krásna kľukatá cesta sa zmenila na otravnú diaľnicu. Rozhodol som sa trochu potiahnuť a nadbehnúť si pár kilometrov oproti plánu. Jediné spestrenie bol občasný dážď. Celé nebo bolo zatiahnuté a tak som občas zmokol a občas vyschol. Teplota sa vyšplhala na nádherných 20 °C a to, spolu s ubiehajúcimi kilometrami a približovaním sa k môjmu cieľu, mi robilo jedinú radosť. Cez mestá Bafra, Samsun, Ünye, Ordu a Gíresun som sa dostal až do Tirebolu. To už som mal za sebou asi 580 km a začínal sa obzerať po ubytovaní, hlavne preto, lebo pred pár kilometrami sa spustil lejak, ktorý ma po prvý krát v Turecku prinútil obliecť si raincoat. Navyše sa začínalo stmievať a viditeľnosť bola mizerná. Vtedy prišla moja osudná chyba. Obzriem sa na dva tunely vo výstavbe na pravo odo mňa a keď pozriem späť, vidím asi 30 – 40 m predo mnou autá. Za normálnych okolností nič mimoriadne, rýchlosť mám do 70 km/h. Na ceste je ale vrstva blata z výstavby tunelov. Zmáčknem brzdy a nič. Zrazu sa mi celá motorka začne priečiť, chvíľu idem takmer bokom. Po chvíli sa zadné koleso chytí a ja končím v nepodarenom highsideri. Ja váľajúci sa po ceste, motorka po premete bokom v priekope a obsah obidvoch kufrov porozhadzovaný po ceste v blate. Pár sekúnd nechápem, čo sa deje. Je to ako zlý film. Dostal som dobrú ranu do prilby. Okamžite mi pribiehajú na pomoc domorodci a snažia sa motorku vytiahnuť z jarku. Naveľa, naveľa sa to darí aj s mojou pomocou, hoci som ešte stále osprostený. Následky sú katastrofálne, našťastie nie fatálne. Obidva hliníkové kufre dokrivené, pravý tak, že bude zázrak, ak sa mi ho podarí dať dokopy, utrhnuté obidva späťáky, obidva predné blinkre, zlomená páčka sytiča, ohnutá spojková páčka, dokrivené nosiče kufrov a boh vie čo ešte. Našťastie motorka bez reptania naštartovala. Aspoň to.

Maníci, čo mi pomohli, boli celí udivení, že mi nič nie je. Vraj to vyzeralo dosť škaredo. Motorka údajne padla na ľavý bok, vyletela do vzduchu ponad mňa spravila polovičné salto bokom, dopadla na pravý bok, po ktorom sa šúchala až do jarku. Hneď mi bolo jasné, prečo je pravý kufor taký rozbombardovaný. Medzitým niekto zavolal policajtov, ktorí naložili môj v blate sa váľajúci obsah kufrov a krokom ma odprevadili k najbližšiemu penziónu. Penzión? Značný to eufemizmus. Predpotopný robotnícky hotel za 15 YTL. Pred vstupom do penziónu bola hadica s vodou, tak som si aspoň nahrubo všetko poumýval.. Tak mi treba! A s tým, že sa mi nič nestalo to až také ružové nie je. Mám poriadne narazený ľavý bok, nohu a trochu hlavu. Ale ostávam optimisticky naladený, keby ma šmyklo na opačnú stranu do protismeru, už som toto nemusel písať...

Ráno som o 7.00 začal s opravou motorky a kufrov. Po piatich hodinách intenzívnej práce za nezištnej asistencie domorodcov sa mi podarilo uviesť motorku do ako-tak pojazdného stavu. Kufre sa mi však nepodarilo vyrovnať, tak som musel z batožiny a zásob vyčleniť to, čo budem potrebovať len vo výnimočnom prípade. Všetko som to narval do kufrov a tie zalepil americkou páskou a zviazal horolezeckým lanom. To znamená, že som vylúčil v ďalšom spanie v stane, používanie zimných vložiek, ako aj nejaké časté prezliekanie do čistého. Zmieril som sa s tým, že v nasledujúcich dňoch budem smrdieť ako tchor. Vlastne aj tak mi toho po včerajšku veľa čistého nezostalo a celý som od blata.
Ďalší deň bol odmenou za predchádzajúce utrpenie. Ešte večer som sa rozhodol ísť pozrieť pohorie Kaçkar a tým som trochu zmenil plán. Popri pobreží som išiel asi 40 km cez Cayeli, Pazar a tesne pred Ardesenom som zahol na Çamlihelmşin, čo bolo ďalších asi 25 km. V Çamlihelmşine som stretol zaujímavého chlapíka, majiteľa hotelíka Doĝu, ktorý veľmi dobre hovoril po anglicky a údajne ešte lepšie po francúzsky, lebo žil v Paríži. Ten mi odporučil, kade sa mám vydať. Keď počul, že sa chcem dostať, ak sa bude dať, až na úroveň snehu, dosť neveriacky krútil hlavou a pýtal sa, či sú všetci Slováci takí.
Za krásneho počasia som sa vydal po šotolinovo-kamenisto-blatistej ceste z hotela Doĝu vo výške 392 m n.m. Na jednotke, občas dvojke som sa driapal stále do kopca. Náročnosťou by som to prirovnal k najťažším úsekom na Islande s tým rozdielom, že teraz som nemal obuté žiadne drapáky, ale univerzálne, ani ryba ani rak, Pirelli Scorpion so značne zjazdeným dezénom. K dnešnému dňu majú spolu s Islandom za sebou 8300 km. Musel som dávať veľký pozor, aby som sa nevysypal. Dvíhať motorku sám by bola dosť divočina. Je naložená viac, ako na Islande a aj tam som mal občas problémy. Po ceste sa mi podarilo predbehnúť predpotopný Jeep Willys pomaly sa šplhajúci nahor. A potom to prišlo. Pádu som sa nevyhol. V strmej blatistej pasáži mi podstrelilo zadné koleso a už som ležal. Našťastie ma o chvíľu dobehli maníci na Jeepe a pomohli mi. Odteraz som si dával dvojnásobný pozor, kochal sa prírodou a fotil. Vo výške nad 2000 m prišla aj spomienka na Island a malý smiešny brod. Pohrdlivo som na neho pozrel a zaútočil naň s úsmevom na perách. Zrazu úsmev mrzne, motorka padá a Kapro sa váľa vo vode. Neuvedomil som si, že zodratá Pirelli nedokáže to, čo drapáky Metzeler Karoo. Navyše kamene v brode boli obrastené prapodivným machom alebo riasou alebo čo to bolo. Podstatné je, že som mal problém po tom aj chodiť. Na motorke som nemal žiadnu šancu. Nikde nikoho. Neostávalo mi nič iné, len sa zduť a motorku zdvihnúť. Podarilo sa. Väčší problém však bol dostať sa na druhú stranu. Guma šmýkala. S vypätím všetkých síl som prebrodil a pokračoval do 2510 m vysoko ležiacej osady Başyayla.

Vlastne to ani nebola osada, len ohrada pre dobytok a jedna chatrč. Tam bol koniec toho, čo sa podobalo na cestu a úplne smiešny malý brodík, ktorý som musel prebrodiť, aby som sa mohol otočiť. Na moje prekvapenie a žiaľ sa situácia opakovala a ja som opäť ležal vo vode. Neuveriteľné. Kamene vo vode sa tak šmýkali, že motorka sa chovala ako na ľade. Tentokrát som mal väčšie problémy so zdvíhaním, ale nakoniec sa aj to podarilo. Silu mi dodal začínajúci dážď a krupobitie. Bol som poriadne premočený. Aj tak nebolo kam, tak som sa vydal naspäť. Cez brod vedľa motorky, tlačiac ju a snažiac sa vyhnúť pádu. Druhý, väčší brod som radšej prešiel s nohami vo vode pomáhajúc šmýkajúcej sa zadnej gume. Zostúpil som do 2000 m a znova stretol maníkov s Jeepom, ktorí neveriaco gúľali očami, keď som im naznačil, kde som bol. Za odmenu ma poslali do vedľajšieho údolia, vraj sa dá dostať ešte vyššie. To už riadne pršalo, ale čo už. Aj tak som bol kompletne mokrý a kedy sa sem znova dostanem. Keď sa dá vyššie, tak sa ide vyššie! Tak som sa teda na jednotku trápil asi 40 min. a prešiel som 8 km do opustenej osady Vreçenik vo výške 2618 m n.m. Zrejme ju na zimu opúšťajú a sťahujú sa nižšie, veď kto by tu, preboha, žil.

Celý premočený v teplote 7,0 °C, tesne pod hranicou snehu, som to otočil a plnou parou vyrazil do hotela Doĝu, kde som sa rozhodol prespať a vysušiť si veci. V hotelíku býval ešte jeden postarší manželský pár, a keďže bol čas ramadánu, čakali kým zapadne slnko a vystrojili hostinu. Samozrejme pozvali aj mňa, dobre som sa napráskal a presvedčil o typickej tureckej pohostinnosti. Alláh zaplať! Ráno som vstal o 6.00, aby som hneď za svitania mohol vyraziť na cestu. Dni sú už veľmi krátke a treba využiť každú minútu. Už keď som o 7.11 odchádzal z hotelíka, musel som sa navliecť do raincoatu, lebo výdatne pršalo. Kým som prešiel 25 km od hotela k moru, dážď sa zmenil na tropickú búrku. Táto trvala celý čas jazdy popri pobreží, cca 55 km, až kým som to za Rize opäť nestočil do hôr, smerom na Erzurum. To som ešte netušil, že dnes bude deň, ktorý sa vyrovná, ak aj nepredčí, ten najťažší islandský. Za 55 km cesty popri pobreží padlo na mňa zaručene viac vody, ako za dva týždne na Islande. Bol som úplne mokrý, raincoat po páde pri havárii, aj keď opravovaný, netesnil.
Od mora sa cesta tiahla naprieč pohorím Kaçkar. Najprv sa začalo prudko ochladzovať z príjemných 16 °C pri mori. Zhoršila sa aj kvalita cesty, ktorá začala veľmi intenzívne pripomínať tankodrom. Z času na čas asfalt úplne zmizol a zmenil sa roletovo-šotolinovú cestu, aby sa na pár metrov opäť premenila na rozbombardovaný asfalt. Teplota s narastajúcou výškou systematicky klesala. Z úbočí nado mnou padali na cestu kamene miestami veľké ako pol chlapa. Oproti idúce autá museli často zastavovať a kamene z cesty odpratávať, aby vôbec mohli prejsť.

Od 2200 m začala byť situácia dosť kritická. K dažďu sa pridalo sneženie a to som vedel, že prechod je niekde vo výške 2600 m. Po chvíli už regulérne snežilo a na vrchole vo výške 2685 m snežilo husto a cesta bola pokrytá vrstvou snehu. Teplota klesla na 1 °C. Išiel som na jednotku a dával riadneho bacha, aby som sa nevyváľal.

V duchu som ďakoval za dve veci. Za vyhrievané rúčky, ktoré som si po Islande hneď zadovážil a za zníženie motorky o 3 cm v predných tlmičoch deň pred odchodom. Konečne som bez problémov dočiahol na cestu a samozrejme som ani nepadal tak, ako na Islande. (Doteraz len 5 pádov, aj to mi raz motorku zhodil zvedavý pumpár.)

Ďalej som išiel na mesto Erzurum, kde som to stočil na sever do nádherných tzv. Gruzínskych údolí, ktoré mi pripomínali Himaláje. Alláh musel byť mimoriadne motivovaný, keď ich tvoril. S odstupom času si myslím, že predchádzajúce dva a nasledujúce tri dni som prechádzal najkrajšou časťou Turecka. Pokračoval som cez Göle, Ardaman, Kars, Digor a Tuzlucu po náhornej plošine v 2000 m, popri arménskych hraniciach až do Igdiru, kde výška klesla na 1000 m a teplota sa o 15.30 vyšplhala na neuveriteľných 23,6 °C. V tejto úžasnej teplote nastal dlho očakávaný okamžik. V diaľke som zazrel majestátny cieľ svojej cesty – biblický Aĝri Daĝi, po našom Ararat. Úžasný kopec vysoký 5165m, týčiaci sa do neba, pokrytý ľadom so špičkou v oblakoch.
S očami prišpendlenými na magickej hore som prešiel ešte 50 km do mestečka Doĝubayazit, ležiaceho na južnej strane Araratu, neďaleko iránskych hraníc. Tu som sa ubytoval v hoteli s anglicky hovoriacim personálom a so ženou – manažérkou hotela, čo mi všetci zamestnanci nespočetne krát prízvukovali. Vo východnom Turecku je to asi taká rarita, ako na Slovensku černošský bača.
Po dosiahnutí cieľa svojej cesty som sa vydal smerom na juhovýchod popri zásaditom jazere Van do Diyarbakiru, ktorý bol centrom kurdských nepokojov v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch, až kým Turci nezabásli kurdského vodcu Abdulaha Öcalana. Cesta divokým Kurdistanom mi robila vrásky na čele. Naplno sa tu prejavili špecifiká tureckého asfaltu. V lete vo vysokých teplotách by zrejme asfalt v podobe ako ho poznáme my nevydržal, takže v Turecku slúži asfalt iba ako matrica v ktorej je množstvo 2-3cm ostrých kamienkov. Na tomto šmirgli mizne guma priamo pred očami.

Cez biblické mesto Urfa (dnes Şanliurfa), horu Nemrut, kde sú vo výške 2100 m sochy Antiochia I Epifanésa (69 - 31 p. n. l.) a bohov Apollóna, Fortuny, Dia, Herakesa a ďalších, som pokračoval do legendárnej Kapadócie, kde sú úžasné roztodivné útvary vytvorené selektívnou eróziou a potom ďalej na juh až k moru do Side. Tu som si dal deň pauzu a užil si krásneho počasia, tradičných tureckých kúpeľov, kúpania v mori a ázijských črevných problémov.

Pri odchode zo Side mi ešte vytiekol olej z ľavého predného tlmiča, mazal mi brzdu a staral sa o intenzívne zážitky z brzdenia. To všetko bolo len predzvesťou toho, čo si na mňa Alláh pripravil v historickom Efeze.
Dvadsiaty prvý deň svojho dobrodružstva som začal prehliadkou starogréckeho Efezu a naľahko vyrazil na 150 – 200 km okruh po zrúcaninách starých gréckych miest Priene, Miletus a Didyma. A potom na mňa Alláh vytiahol posledný zo svojich zákerných ťahov. Stalo sa to, čo som vôbec neočakával. Išiel som rýchlosťou okolo 80 – 85 km/h. Pomaličky, vychutnával si krásne počasie a okolie, len v nohaviciach a fliske. Zrazu rana ako z dela a v pneumatike sa objavila pozdĺžna asi 30-centimetrová diera, trčiaci kord a všetko zastriekané od Ultrasealu. Už len toto mi chýbalo. Ešte asi 1000 km do Istanbulu a Pirelli Scorpion 150/70-R18, ktorá sa robí viac menej špeciálne pre LC8, nemám šancu nikde zohnať. Navyše som bol 18 km od hotela. Zháňanie gumy som nechal na potom, v prvej fáze sa treba dostať späť. Otočil som teda motorku a pomaličky, na jednotku, rýchlosťou 16 - 18 km/h som sa začal vracať. V teplote aká bola sa pri pomalej jazde samozrejme motorka začala prehrievať. Zastavil som, nech trochu vychladne a vidím, že cez prepadovú hadičku mi vyteká z nádrže benzín. Vplyvom tepla zväčšil objem a samozrejme sa nezmestil do nádrží. Nenapadlo ma nič lepšie než otvoriť veko nádrže a pomôcť mu vytiecť. Čo nasledovalo, by ma v živote nenapadlo. Dobré tri litre benzínu (a to nepreháňam, viď foto) mi vyšplechlo rovno do tváre.

V okamihu som nič nevidel. Prvé, čo ma napadlo – oslepnem, druhé – zhorí mi motorka aj s foťákmi. Bleskovo som strhol z chrbta camelbak a začal si nalievať vodu na oči. Po riadnej chvíli som začal rozmazane vidieť. Odbehol som k motorke, zobrať aspoň foťáky, keby náhodou začala horieť. Benzín z nádrže stále pomaličky vytekal. Po záchrane foťákov som opäť pokračoval v záchrane očí. Keď som už ako tak videl, odsunul som motorku z kaluže benzínu, ktorá stála pod ňou. Po spamätaní sa zo šoku som sa rozhodol bojovať ďalej a túto hru dohrať do konca, aj keď Alláh bol zjavne proti. Zaradil som dvojku, zvýšil rýchlosť na 30 km/h, nech sa motorka neprehrieva, a so zadkom poletujúcim sprava doľava po jeden a pol hodine od defektu dorazil do Selçuku. Medzitým som už volal kamarátovi do Istanbulu, že som v núdzi a potrebujem pomoc. Kamarát našťastie zapracoval, zohnal gumu a poslal ju do Izmiru slovenskému honorárnemu konzulovi Selçukovi Borovalimu. Ten mi ju na druhý deň doniesol na autobusovú stanicu v Izmire, kde som si ju vyzdvihol a o 14.30 bol pripravený znova sa vydať na cestu.

Stihol som ešte absolvovať skrátenú verziu okruhu po gréckych ruinách a na ďalší deň pokračoval cez Pergamon a Tróju trajektom z Çanakkale opäť do Európy.
Posledný októbrový deň som strávil prehliadkou bojových polí z 1.svetovej vojny na polostrove Gallipoli, kde viedli tuhé boje jednotky Commonwealthu a Turci. Za tri a pol mesiaca tu padlo vyše 200 000 vojakov a ďalších 300 000 bolo zranených. Večer som dorazil v poriadnom lejaku do Istanbulu.

Skoro ráno som sa vydal na nepríjemnú cestu domov. Dlho bola poriadna kosa, teplota klesla až na 1,2 °C a zo mňa sa stal polárny bádateľ. Chladno bolo až po Sofiu, kde sa oteplilo a ja som pokračoval cez Srbsko a prespal pred Belehradom. Posledný deň začal teplotou -1 °C a šmykľavým asfaltom, to ma už ale nič nemohlo zastaviť, až slovenský colník na maďarsko-slovenských hraniciach v Rajke. Keď som dorazil na dvadsiaty štvrtý deň do garáže vo firme, tachometer mi ukazoval 10653 km.

Čo dodať? Turecký moslimský svet je fascinujúci. Na veľa vecí som musel zmeniť názor. Napriek upozorneniam aj zo strany Turkov som sa všade cítil bezpečne a o motorku som nemal taký strach ako na Slovensku. Turci aj Kurdi sú neuveriteľne milí, pozorní, pohostinní a bez mihnutia oka nezištne pomôžu. Sú ale úplne iní ako my. Schválne hovorím iní. Neviem posúdiť či lepší, či horší. Ich životné hodnoty sú možno podstatne zmysluplnejšie ako tie naše. Veľakrát mi prišla na um v súčasnosti dosť diskutovaná téma o ich vstupe do EU. Neviem. Absolútne nič proti nim nemám. Vo všeličom sú dokonalejší ako my a vo všeličom sa od nich môžeme učiť. Mohli by z nich byť perfektní a priateľskí susedia. V jednom byte by som s nimi ale bývať nechcel. Rozdiely medzi naším a moslimským ponímaním života a všetkého, čo k tomu patrí, sú tak závažné, že si nedokážem predstaviť, ako to zladiť. Bojím sa, že ešte nie sme pripravení. Ani my, ani oni...

Záver

Pár čísel na záver:

			km/deň	tachometer
8.10.2005	So	Timosoara	523	523
9.10.2005	Ne	Fagarás	593	1 116
10.10.2005	Po	Sozopol	645	1 761
11.10.2005	Út	Istanbul	406	2 167
12.10.2005	St	Karasu	233	2 400
13.10.2005	Št	Inebolu	428	2 828
14.10.2005	Pi	Tirebolu	590	3 418
15.10.2005	So	Rize	172	3 590
16.10.2005	Ne	Camlihemsin	176	3 766
17.10.2005	Po	Yusufeli	475	4 241
18.10.2005	Út	Doguzbayazit	483	4 724
19.10.2005	St	Diyarbakir	528	5 252
20.10.2005	Št	Diyarbakir	360	5 612
21.10.2005	Pi	Şanliurfa	400	6 012
22.10.2005	So	Şanliurfa	0	6 012
23.10.2005	Ne	Göreme	594	6 606
24.10.2005	Po	Göreme a okolie	290	6 896
25.10.2005	Út	Side	509	7 405
26.10.2005	St	Side	0	7 405
27.10.2005	Št	Selçuk	519	7 924
28.10.2005	Pi	Selçuk	52	7 976
29.10.2005	So	Selçuk	168	8 144
30.10.2005	Ne	Eceabat	452	8 596
31.10.2005	Po	Istanbul	450	9 046
1.11.2005	Út	Kragujevac	909	9 955
2.11.2005	St	Bratislava	698	10 653

Minul som okolo 700 l benzínu, za ktorý som zaplatil približne 28 000 Kč. Ubytovanie stálo priemerne 20YTL/noc (360Kč).
Tí z Vás, ktorí nemajú čo robiť, majú záujem sa dozvedieť viac o mojej ceste a disponujú dostatočne pevnými nervami, aby zvládli 23 strán zmätočných myšlienok a úvah, si môžu prečítať plnú verziu denníka dobyvateľa stratenej Archy v pdf formáte.

• Turecko2005.pdf z motoride.sk
• Turecko2005.pdf z atryx.cz

A tu sú fotografie z cesty.

• Turecko2005 z motoride.sk
• Turecko2005 z atryx.cz